List Marošovi o optimizme alebo Možno nabudúce
Denník Sme
28. decembra 2015
List Marošovi o optimizme alebo Možno nabudúce
S Mariánom Leškom sa poznáme skoro tridsať rokov, ale až teraz mi napadlo mu napísať. A Maroš odpovedal
List Marošovi
Roky kolegovania s tebou ma naučili mnohé, najmä aká dôležitá je informačná databáza. A na to som už prišiel aj sám, že niekedy stačí rozumne poskladať informácie a pointa sa ponúka sama, priam ťa ťahá za rukáv, tu som, čo ma nevidíš?
Ako novinári sme toho zažili za vyše dvadsať rokov naozaj dosť, máme na pomyselnej pažbe aj niekoľko zaujímavých mien, tvoja najväčšia kniha bola Mečiar a mečiarizmus, kde si excelentne ukázal a dokázal, kto a čo je vtedajší predseda vlády. Viacerí a viackrát sme ťa potom citovali, lebo na jednom mieste sa dalo o tejto obskúrnej postave slovenskej politiky nájsť všetko podstatné.
Myslím, že ani teba už hocičo nezaskočí na slovenskej politickej scéne, videli a zažili a načítali sme si toho o nej naozaj dosť – musím však priznať, že po tomto roku a poslednom volebnom období som predsa len bezradnejší ako zvyčajne bývam. Niežeby naposledy, v roku 2012, som mal vo všetkom jasno, lebo to boli voľby, nad ktorými ako betónový kváder viseli pád Radičovej vlády a spis Gorila, pre ktoré de facto poslali voliči tzv. pravicu na smetisko dejín. No nezdržala sa tam dlho, lebo ani prepad o tretinu či polovicu hlasov nebol pre viaceré strany dôvodom na sebareflexiu. Aj preto, myslím si, je tzv. pravica tam, kde je. V pozícii čakateľov na koaličný ohlodok. Azda s výnimkou Richarda Sulíka. Čakal si iný vývoj napravo od stredu za posledné štyri roky?
List Robinovi
Priznávaš, že si ako píšuci človek po tomto funkčnom období a po tomto roku ešte bezradnejší ako zvyčajne. Mám rovnaký pocit – formuloval som ho tak, že v istom zmysle je horšie, ako bolo za Mečiara. Nech už vtedy bolo akokoľvek zle, nech už ho tí jeho akokoľvek adorovali, bola voči nemu alternatíva. Mňa neprekvapilo, že strany, ktoré vo voľbách stratili tretinu alebo aj polovicu hlasov, neurobili sebareflexiu. Na Slovensku sú strany inštrumentálna záležitosť – keď skape jedna, založí sa iná. Tam, kde majú nejaké tradície, je strana viac ako jej vedenie a predseda. Keď sa strane nedarí, tak vedenie a šéf dávajú svoje posty k dispozícii. Lebo aj straníci vychádzajú z toho, že partaj je vyššia hodnota. U nás sú strany k dispozícii svojim predsedom a zakladateľom, takže sebareflexia je to posledné, čo sa dá od nich čakať.
Mňa prekvapilo niečo iné. Ak je aspoň aká-taká slobodná súťaž, veci by mali fungovať podľa princípu: kde je dopyt, tam je aj ponuka. Ukazuje sa, že čo funguje v ekonomike, v politike nemusí. Lebo dopyt po strane, ktorá by stelesnila alternatívu, je obrovský, ale ponuka nedostatočná. Keby mi niekto v roku 2012 povedal, že pri takom dopyte sa budú aj o štyri roky ľudia zúfalo pýtať, koho majú voliť, tak by som mu neveril. Aspoň vidíš, že budem musieť zabojovať so svojím sklonom k nezodpovednému optimizmu. Pritom sme sa všetci mohli poučiť z Maďarska: fakt, že krajina niečo veľmi potrebuje, ešte neznamená, že to republika aj vyprodukuje.
Ďalší list Marošovi
Tá chýbajúca alternatíva, ktorú spomínaš, Maroš, je podľa mňa nielen dôvodom súčasného a možno aj budúceho mocenského monopolu štátostrany, ale aj toho, ako negatívne sa tento mocenský monopol prejavuje v bežnom živote. Rezignácia tzv. pravice na dopyt po takejto alternatíve ju skôr či neskôr definitívne pošle do dejín, lebo desať mandátov môže byť útechou pre stranícke vedenie, ale nie pre jej voličov.
Iné je však hrozivé – tvoj postreh, že druhé vlády slovenských premiérov bývajú zvyčajne horšie či zvrhlejšie ako tie prvé, vyvoláva vo mne zvedavosť, kde sa nachádza morálne a právne a decízne dno tretej Ficovej vlády, keď slovo dno v našich podmienkach znamená ďalší preraziteľný suterén. Navyše, ak sa pozriem na juh a posledných pár dní už aj na sever od našich hraníc, nie je náš premiér v nastoľovaní autoritatívneho režimu vôbec žiadnou výnimkou.
Zrejme ešte máš v pamäti text amerického politológa Fareeda Zakariu o neliberálnych demokraciách v strednej a východnej a vlastne aj južnej Európe v druhej polovici 90. rokov. Podobne ako o pätnásť rokov neskôr spis Gorila premenil môj pocit podozrenia na obraz celistvého a zavedeného klientelistického systému u nás, bola pre mňa táto štúdia za hlbokého mečiarizmu excelentným pomenovaním systému, ktorý sme zažívali a ktorému sme nielen intuitívne vzdorovali. Podľa Zakariu za spoločný znak mladých demokracií „môžeme považovať existenciu volieb, ktoré majú síce viac či menej pluralitný charakter, napriek tomu sú v týchto demokraciách obmedzované základné občianske práva“. Charakteristickou črtou neliberálnych demokracií sú „silní vodcovia“, ktorí sa dovolávajú vlády v mene ľudu. Písal Zakaria v roku 1997 a dnes sme na tom podobne.
Inak povedané, je po voľbách, zvyknite si (Vladimír Mečiar), či keď vyhráš voľby, môžeš všetko (Pavol Paška). Možno počujem trávu rásť, ale to, čo okolo nás vyrastá a čoraz viac sa upevňuje, je podľa mňa ďalší príklad neliberálnej demokracie, kde, ako hovorí iný klasik, občan je len hovno a vníma iba absolútny povrch. Na rozdiel od svojho mentálneho otca, trojnásobného premiéra, je tento súčasný predseda vlády oveľa sofistikovanejší a prefíkanejší. Obávam sa, že súčasná politická a politologická a žurnalistická a treťosektorová obec naňho nemá. Optimizmus sa mi, Maroš, hľadá len ťažko.
Ďalší list Robinovi
Keď hovoríš o optimizme, tak som si spomenul na niečo, čo považujem za presný postreh: optimisti vyhlasujú, že žijeme v najlepšom z možných svetov, a pesimisti sa obávajú, že je to naozaj tak.
Potešil si ma, že si spomenul Fareeda Zakariu, lebo nielen bol, ale ešte aj bude naším kľúčovým autorom. Nikto nenapísal tak jasne ako on, že demokracia nie je všetko. Na to, aby bola niečím viac, ako je tyrania väčšiny, musí byť liberálna.
Môžeme s väčšinou súhlasiť alebo nesúhlasiť, ale hlavná zásada demokracie je mimo pochybnosti: vládnuť nemá menšina, ale väčšina. Toto nie je problém. Problém je, keď si to niekto vyloží tak ako Mečiar, Orbán, Kaczyński alebo Fico: pretože vládnem v mene väčšiny, v mene suveréna, moja politická vôľa je najvyšším zákonom.
Určite sa pamätáš, ako často a rád náš najlepší premiér, ktorého teraz máme, opakoval, že Slovenská republika nie je právny štát. Vravel to dlho a prestal s tým až vtedy, keď si uvedomil, že riskuje otázku: ak je tak, prečo ste s tým, pán predseda vlády, za desať rokov nič neurobili? Ako je možné, že sa republika, odkedy ju máte v správe, ešte viac vzdialila od stavu, ktorý jej predpisuje ústava?
Spomínam si na pasáž z Fareedovej knihy. Britský diplomat Paddy Ashdown, ktorý bol dlhé roky najvyšším správcom Bosny, priznal, že najväčší dôraz kládol na to, aby sa tam konali slobodné voľby. „Pri spätnom pohľade je jasné,“ cituje Zakaria Ashdowna, „že sme mali najskôr nastoliť právny štát, vládu zákona, pretože od nej sa odvíja všetko ostatné: fungujúce hospodárstvo, slobodný a poctivý politický systém, rozvoj občianskej spoločnosti a nakoniec i dôvera verejnosti k polícii a súdom.“ My sme už takmer štvrťstoročie pod správou politikov, ktorých sme si slobodne zvolili, ale pokiaľ ide o právny štát, nie sme od Bosny, Maďarska či už aj od Poľska onakvejší.
Milý Robo, obávaš sa, že súčasná politická a politologická, žurnalistická a treťosektorová obec na „neho“ nemá. Faktom je, že ani Mečiara sme v roku 1998 neporazili tak, že od neho jeho voliči odišli. Neodídu ani od Fica. Ale už raz – a nie tak dávno – absolútneho kinga slovenskej politiky na hlavu porazil úplný politický začiatočník. Ale pravdou je, že v marcových voľbách žiadny taký „začiatočník“ nie je. Možno nabudúce.