Pavel Vilikovský: Naozaj šťastní ľudia nepotrebujú literatúru
O KNIHÁCH
December 2015
Pavel Vilikovský: Naozaj šťastní ľudia nepotrebujú literatúru
Dlhé roky patrí k špičke slovenskej prózy a nezameniteľným rukopisom glosuje svet okolo nás aj vnútro lyrickej postavy, za akú sa aj sám považuje. Prozaik, prekladateľ, redaktor, publicista s originálnym humorom a excelentnou výstižnou skratkou. Vraj už číta len málo. Pavel Vilikovský.
Prekvapí ťa ešte niečo, čo vidíš okolo seba v našej spoločnosti?
„Dnes by som povedal, že ma už neprekvapí. Máme dvadsaťpäťročný tréning. Býval som kedysi prekvapený. Nepoviem, že zamlada, lebo už ani vtedy som nebol celkom mladý. Ale po zmene režimu sa naskytli prekvapenia, ktoré v predchádzajúcom režime neboli možné. Teraz už som odolný voči prekvapeniu, a to nemusí byť len preto, že sa dejú veci stále rovnaké, ale aj mojou opotrebovanosťou schopnosti žasnúť a čudovať sa.“
Ten rozdiel v intenzite medzi úžasom a údivom si dávnejšie konkretizoval. Ani v literatúre ťa už nič neprekvapí? Si ešte niekedy nejakým literárnym dielom príjemne prekvapený, užasnutý?
„Užasnutý už nie, príjemne prekvapený občas, ale ja už v podstate nečítam. Už som sa veľa načítal, keďže celý život som pracoval ako redaktor a prekladateľ. Vždy som si maľoval tú klišéovitú predstavu, že tieto knižky si odložím do dôchodku, a potom si ich budem vychutnávať.“
Aj ja si to hovorím. Nestalo sa?
„Nie. Vôbec. Prestalo ma baviť čítať.“
To si neviem ani predstaviť. Som prekvapený.
„Teraz už aj ja. Niektoré knihy literatúry faktu, vzhľadom na zaujímavosť faktu, si prečítam so záujmom, ale v beletrii mám tendenciu vracať sa k osvedčeným číslam, lebo viem, čo dostanem. Ale tiež nečítam veľa, po niekoľkých stranách ma čítanie zunuje.“
Na vysokej škole nás jazykovedec Ján Sabol učil, že na základe niekoľkých prvých viet v knihe dokáže čitateľ zistiť štýl autora, čo ho vlastne čaká. Ikskrát sa mi to vyplatilo, po niekoľkých odsekoch viem, že toto nemusím. Tiež máš takúto skúsenosť?
„Áno, toto funguje. Vzhľadom na vlastné slabosti som zmierlivejší, tak dám šancu celej strane. Dokonca aj keď som si vyberal knihu na preklad, lebo občas som bol v tejto luxusnej pozícii, nikdy som nečítal celú knihu, ale iba jednu - dve strany, či štýl a tón knižky sú so mnou kompatibilné, alebo či mi dokonca vyhovujú a ma lákajú. V podstate som sa vyhýbal tzv. dedinskej próze. Taká klasická dedinská próza nášho štýlu v angloamerickej literatúre možno ani nejestvuje. Vedel som, že to prostredie by mi robilo ťažkosti, lebo neovládam reálie s týmto prostredím spojené.“
Inšpirovali ťa niečím preklady pri písaní?
„Ak ma niečo inšpirovalo, tak bolo mnou nepostrehnuté, neuvedomoval som si to. Že autor robil niečo dobre a aj ja by som to mohol zužitkovať, to nie.“
Myslel som skôr na blízkosť autora, jeho spôsob kompozície, členenia textu... Mňa porovnateľne ako príbeh zaujíma spôsob, ako je dielo vystavané. Aj detektívky čítam tak, že poznám vraha a sledujem postupy autora. V Letmom snehu máš zložitú kompozíciu.
„Áno, ale tam sa mi to nejako votrelo do témy.“
Ako si to písal? Všetky línie naraz? Alebo jednu po druhej?
„Rad radom ako je to v knihe. V podstate to mal byť ústretový krok voči čitateľovi, že ak ho niektorý motív nezaujme, tak ho môže v knihe preskakovať. Samozrejme, tie motívy sa ani celkom čisto nedajú oddeliť; ani som tak nerozmýšľal, že ak niečo sem nepatrí, ale do inej línie, tak to presuniem. Zhruba povedané, štruktúra mala zodpovedať mojej predstave hudobných motívov, ale o hudbe nič neviem, preto som si to mohol dovoliť.“
Na jeseň 1989 si pracoval v Romboide, ja v Dotykoch. Vtedy som ti doniesol od Jana Čulíka, emigranta v Edinburghu, štúdiu o československej disidentskej a imigrantskej literatúre, lebo Dotyky to nechceli uverejniť. V Romboide – vzhľadom na dlhé výrobné lehoty – tá štúdia vyšla až v decembri a text, ktorý by bol za boľševika literárnou bombou a politickou udalosťou...
„Bol skrátka prevalcovaný.“
Po novembri si ho už nikto nevšimol. Literárne slovo odvtedy výrazne stratilo na váhe.
„Je to svojím spôsobom logické, lebo keď sa akože môže všetko a na slovíčku až tak nezáleží, tak aj literatúra stráca dopad, aký mala kedysi. Pred novembrom literatúra nahrádzala všeličo iné.“
Opozíciu napríklad.
„Mohla istým spôsobom vyjadriť veci, ktoré sa rovno povedať nedali a najmä sa nedali verejne prezentovať. Zhodou okolností teraz vyšla Janovi Štrasserovi knižka Čítal som, jeho staré kritiky zo 60. rokov, keď istý čas ašpiroval na kariéru literárneho kritika. Znova som si uvedomil, ako vážne sa v tom čase vnímala literatúra. Tak ako v medicíne sa na kostre demonštrujú veci, ktoré sa na živom pacientovi nemôžu, podobne na literatúre sa dal demonštrovať istý spôsob myslenia alebo problematika, ktoré by sa pri priamom pomenovaní nemohli dostať na verejnosť. Dávnejšie som si kúpil súborné dielko kritík, recenzií a úvah od Bohumila Doležala, a tiež som si uvedomil, s akou závažnosťou sa vnímali literárne diela, akou udalosťou vedeli byť. Toto dnes odpadá nielen na Slovensku, je to globálny trend. Mám dojem, že aj ľudia prestávajú byť sami na seba zvedaví.“
Čo tým myslíš?
„Nechce sa im o sebe rozmýšľať, majú dosť iných vonkajších vecí, v povolaní, v zariaďovaní existencie, že o existencii samotnej sa im rozmýšľať nechce. Ani nemajú na to čas. Tú stratu záujmu považujem za varovnú.“
V tomto vidíš súčasný zmysel literatúry? Čo ťa motivuje, že píšeš?
„Hlavným dôvodom je grafománia, ktorá sa na dôchodku mohla naplno rozvinúť. Predtým bola prirodzene regulovaná tým, že som musel zarábať peniaze v zamestnaní, prípadne ešte prekladmi, takže bola skôr vymedzená do polohy koníčka. Teraz mi v písaní nič nebráni, keď sa nudím, tak sa takto zabávam. Nepovažujem to za ideálnu situáciu, pretože nie všetko, čo mi zíde na um, sa oddá aj napísať. Keď človek nemá čím zaplniť čas, tak je ešte vo väčšom pokušení písať aj o veciach, ktoré si nijakú pozornosť nezaslúžia. Tak skusmo som si sformuloval, že úlohou literatúry je ukázať alebo podať informáciu alebo predviesť, ako vníma svet tvor zvaný človek. Žiadne iné úlohy, to ostatné prichádza zvonka. Píšuci tvor, ktorý zachytáva, ako vníma svet, zaručuje tomu aj veľkú rozmanitosť, pretože ľudia sú rôzni a rôzne vidia svet.“
Aj čitatelia a ich očakávania sa odlišujú.
„Druhou vecou je, aby sa človek nedal zviesť vonkajšími tlakmi, ako vraj treba teraz písať. Podľa mňa úlohou umenia nie je ani tak ukazovať, ako skôr vzbudiť chuť vidieť alebo vzbudiť chuť pozerať sa. Zdá sa mi, že ide hlavne o toto. Je úspech, keď sa človek začne pozerať, ožije jeho vnímanie a uvedomí si, že sa dá na veci pozerať.“
Tzv. veľká úloha literatúry sa u nás skončila v 89., zažívame to takmer denne. Na druhej strane vznikli nové médiá, píše či bloguje takmer každý, na sociálnych sieťach vzniká obrovské množstvo textov, zaplavujúcich čitateľov – z jedného kontrastu sme sa dostali do úplne druhého. Ako to zvládaš?
„Samozrejme, že to vnímam, plne si to uvedomujem a niekedy si pochvaľujem, že som taký starý.“
Áno?
„Vnímam to aj z pozitívnej stránky, že niektoré veci alebo ich následky už naplno ani nezažijem, konečné stavy ma minú. Ja som nikdy nemal predstavu o svojom písaní ako o zvestovateľstve alebo veľkom posolstve. Ak neskáču ľudia z okna po prečítaní mojej knihy, takéto rukolapné účinky mi nechýbajú.“
Chvalabohu ani tak nepíšeš, máš asi iný typ čitateľa.
„Ja mám dojem, že už som veľmi zľudovel.“
Čo že si?
„Zľudovel. Mám na mysli štýl a zrozumiteľnosť. Keby som mal ženský pseudonym, tak by sa predalo niečo aj z Vilikovského, veď celkom je to čitateľné, čitateľ by s tým nemal mať ťažkosti.“
Jedna tvoja nadšená čitateľka ma upozornila na viacero tvojich textov, za ktoré by si niektoré autorky erotickej literatúry dali aj koleno vŕtať, keby im to napadlo. Konkrétne sex s Grétkou v knihe Pes na ceste.
„Využívajú iné prostriedky, a aj tie čitateľky sú inakšie, tak možnože sa im nežiada až taká explicitná pornografia. Jeden recenzent napísal, že som od teoretizovania o pornografii prešiel k praxi. Nie som na to extra hrdý, ale je to taká časť života, ktorú by som zamlčovať nechcel. Môžem mať inú tému, kde nie je dôvod pchať sex, ale na druhej strane niekde sa mi to zdá ako na mieste.“
Pri čítaní tvojich textov mám pocit, akoby si vytváral skladačku o tejto spoločnosti, lebo sa ti nechce napísať veľký román. Nemal si nikdy záujem urobiť veľkú románovú fresku, čo sa vlastne s nami stalo? V tých knihách máš množstvo postrehov o našej spoločnosti, v dejinnom kontexte, aj akýchsi publicisticko-politologických pasáží, počnúc novelou Večne je zelený a zatiaľ končiac Príbehom ozajského človeka. V mojom vedomí vzniká akési puzzle, postupne sa skladajúci komplexný obraz našej spoločnosti, čo sa nám tu vlastne stalo a prečo.
„Priznám sa, že ja to takto nevnímam, ani mi to nenapadlo. Nikdy som nemal ambíciu podávať obraz spoločnosti. Ja som v podstate lyrik, aj keď to nevyzerá, ale prístupom. V knihách je jeden hrdina, niečo sa mu deje a on sa z toho vysomáruje alebo vyznáva, alebo si berie z toho nejaké ponaučenie. V podstate je to lyrický hrdina, ide o spoveď jedného človeka. Keďže sa pohybujeme v spoločenskom prostredí, nejako do textov tá spoločnosť preniká. Ja som mal výhrady voči niektorým spisovateľom, najmä voči takým apokalyptikom, ktorí zvestujú, aký je náš svet odprírodnený a nechutný... Zoberme si Becketta ako príklad. Miestami je perfektný a človek môže dať klobúk dolu, ale vždy som mal výhradu, lebo svet nám dáva veľa zmyslových podnetov, aj priaznivých, ktoré nám poskytujú chvíle potešenia a niekedy aj šťastia. A to nemožno zapierať. Zdalo sa mi to ako nevyvážené.“
V Paríži bol teraz masaker, ale budú tam aj majstrovstvá Európy vo futbale, kam ideme prvýkrát.
„Napríklad. Proste, zdalo sa mi, že taký spisovateľ apokalyptik skresľuje, ak nepovie alebo neprizná, že sú tu okamihy estetického povzbudenia alebo citovej spokojnosti. Pokojne možno opisovať nezmyselnosť ľudského bytia, ale keď sa zatají, že pri tej všetkej nezmyselnosti si človek aj občas „požužňá“... Ak by si to zobral prísne, tak nezmyselnosť ľudskej existencie ti zabráni písať o nezmyselnosti ľudskej existencie, lebo to je nezmyselné, a keď je ľudská existencia nezmyselná, tak aj písať o tom, že je to nezmyselné, je nezmyselné. Veď aký to má zmysel?“
V novele Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch tvoji hrdinovia diskutujú o zmysle literatúry a o rozdiele medzi životom a jeho literárnym obrazom. Bavia sa v autobuse, jeden je tam s frajerkou a ten obraz, keď zaznamenávaš rozdiel, ako sedí v autobuse muž s manželkou a s frajerkou, bol natoľko intenzívny a presvedčivý, že som si to úplne vychutnával. „Požužňávaš“ si aj pri písaní?
„Samozrejme. To je jediná zaručená a spoľahlivá odmena z písania, keď sa ti niečo podarí povedať tak, že sa potešíš. Nepamätám si, či som sa vtedy tešil. Nikdy mi nenapadlo o tom rozmýšľať v skutočnosti. Tá scéna je viac-menej vymyslená, ako aj celá sexuálna scénka s Grétkou. Ja som taký socialistický realista, väčšinou potrebujem mať skúsenosť, ale bohužiaľ, práve tie vymyslené veci sú najlepšie. No, najlepšie - to je prehnané tvrdenie, ale nejako lepšie vypália. Naozaj predo mnou niekto sedel, žiaden rozhovor sa medzi nimi neodohrával, len mi potom napadli tieto veci.“
Vrátim sa ešte ku koňovi a slepcovi – v už spomínanej diskusii o živote a jeho obraze jedna postava hovorí o poslaní literatúry. „(Literatúra) presviedča ľudstvo, frustrovanú, ale ešte vždy dosť márnomyseľnú ženu, že má napriek všetkému peknú pičku. Mal by ho o tom presviedčať, ako sa hovorí, sám život, a časť zrejme aj presvedčí, tá sa zaobíde bez literatúry. Ale ostatní sú pre nedostatok rukolapnejších dôkazov odkázaní na literatúru.“ Ja viem, je to literárna postava, ale predsa len...
„Do takej dvadsiatky, keď je človek ešte vnímavý, pritom nie naplno zapojený do širšieho sociálneho prostredia, do situácií a komplikácií, ktoré vyplývajú zo zamestnania a nadviazania širších kontaktov, mu vlastne literatúra dodáva situácie, na ktoré sa jej prostredníctvom pripravuje na morálne dilemy, ktoré bude musieť riešiť, alebo peripetie, ktoré možno bude musieť zažiť. Prostredníctvom literárnych hrdinov si to vopred skúša. V podstate si myslím, že naozaj šťastní ľudia nepotrebujú literatúru.“
Skutočne?
„Načo? Je to zjednodušená výpoveď. Proste človek, ktorý nemusí byť šťastný v hlbokom euforickom zmysle, ale má pocit naplneného života, by v podstate asi beletriu nečítal.“
Pavel Vilikovský (1941), slovenský prozaik, prekladateľ a publicista, popredný predstaviteľ slovenskej postmodernej literatúry. Debutoval v roku 1965 zbierkou poviedok Citová výchova v marci, neskôr napísal viacero prozaických kníh: Prvá veta spánku (1983), Eskalácia citu (1989), Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (1989), Večne je zelený… (1989), Slovenský Casanova (1991), Peší príbeh (1992), Krutý strojvodca (1996), Okrídlená klietka alebo zo života mladého Slovenska a starých Slovákov (1998), Posledný kôň Pompejí (2001), Vyznania naivného milovníka (2004), Čarovný papagáj a iné gýče (2005), Silberputzen. Leštenie starého striebra (2006), Vlastný životopis zla (2009), Pes na ceste (2010), Prvá a posledná láska (2013), Letmý sneh (2014) a Príbeh ozajského človeka (2014). Nositeľ ceny Dominika Tatarku a dvojnásobný laureát ceny Anasoft litera.
.