Samuel Abrahám: Merkelovej vyjadrenie je nezmyselné
Denník Sme 25. januára 2015
Týmto rozhovorom som sa vrátil do Sme po trinástich rokoch.
Samuel Abrahám: Merkelovej vyjadrenie je nezmyselné
(Priznať si svoje zlyhania nik nechce)
Multikulturalizmus zlyhal – znie počas diskusií v celom západnom svete. Sú karikaturisti Charlie Hebdo skutočne symbolom slobody prejavu? A ako vyzerá multikulturalizmus na Slovensku, hovoríme s politológom a rektorom Bratislavskej medzinárodnej školy liberálnych štúdií Samuelom Abrahámom.
Angela Merkelová sa už pred niekoľkými rokmi vyjadrila, a po vražednom útoku na Charlie Hebdo to dnes opakujú mnohí, že multikulturalizmus ako koncept zlyhal, že v západnej Európe sa neuchytil. Vidíš to podobne?
„Toto je povestné miešanie hrušiek a jabĺk, respektíve typické skratové vnímanie politikov. Multikulturalizmus ani vo svojej najodvážnejšej podobe nemal za cieľ predísť terorizmu, resp. presvedčiť teroristov, aby sa sústredili na demokratické hodnoty. Napokon milá Angela M. je pravicová politička a tí mali multikulturalizmus vždy v žalúdku. Samozrejme, kramárska logika tohto argumentu je, že napriek veľkorysej snahe západného sveta prijať a integrovať menšiny do svojho lona, tieto menšiny sa odvďačujú nenávisťou a násilím. A preto akékoľvek očakávanie, že tieto menšiny sa stanú takí ako my, je zbytočná. Jedna z reakcií na podobné vyhlásenia sú pochody v Drážďanoch, kde sa len s veľkým vypätím zakrýva fakt, že časť z protestujúcich sú neonacisti a cez odpor k menšinám si našli mainstreamových spojencov a to je pre demokraciu nebezpečný koktail.“
Podstatou multikulturalizmu by malo byť – podľa poučiek – „aby spoločnosť pozostávala z rozličných kultúr, národov, etník a rás, z ktorých každá má mať v rámci spoločnosti rovnaké postavenie a práva“. Nie som si však istý, či táto rovnakosť práv a postavenia nie je v rozpore so zaužívanými zvyklosťami v spoločnosti kresťanskej či sekulárnej, riadiacej sa zákonmi a dodržiavaním ľudských práv, na ktoré narážajú, či sú v priamo rozpore predstavy imigrantských komunít, presadzujúcich svoje náboženské zvyklosti. Ako by mala podľa teba riešiť tento „konflikt civilizácií“ sekulárna, západná krajina, aby si udržala svoj charakter spoločnosti, v ktorej vládne zákon, a pritom tolerovala do únosnej miery iný (náboženský) spôsob života svojich občanov?
„Existujú dve, navzájom rozporujúce si priority multikulturalizmu. Prvá sa zhoduje s práve citovanou, teda ako dosiahnuť to, aby tí, čo imigrujú do západnej spoločnosti, získali rovnaké práva ako tí ostatní, alebo ako domáca väčšina. Napokon tento cieľ má v ústave každá vyspelá demokracia. Druhá priorita je, ako zabezpečiť špecifické práva adekvátne pre rozdielne menšinové komunity – etnické, náboženská či rodové. To prvé musí prísť spontánne v celej spoločnosti, to druhé závisí od politického rozhodnutia a zákonov. Nájsť medzi nimi balans je náročné, ale možné. V západnej Európe k niečomu takému nedošlo.“
Prečo nie?
„Väčšinová spoločnosť neakceptovala rovnosť práv menšín – podvedome alebo tichou dohodou – ale politici odsúhlasili zdroje a priestor na rôzne práva, ktoré menšinám poskytli možnosť udržať si náboženské a dokonca právne zvyklosti z ich nedemokratických spoločností, z ktorých prichádzali. Keďže som bol 15 rokov imigrant, tak viem, že prvá generácia znamená pre prijímaciu spoločnosť určitý risk. Dôležité je poskytnúť im priestor na vzdelanie, ekonomickú spokojnosť a pocit, že nie sú občania druhej kategórie.“
Problémy však eskalujú až teraz...
„Západné krajiny musia hlavne bojovať o druhú generáciu, ktorá je automaticky jazykovo integrovaná, a musí dostať priestor na sociálnu a mentálnu integráciu. Na to však musí byť nastavená väčšinová spoločnosť. Ak je niekto rasista, alebo si myslí, že je výnimočný len pre svoju farbu kože, vždy bude tých „iných“ podceňovať či nenávidieť. A druhogenerační prisťahovalci sa v takejto atmosfére izolujú, cítia sa vykorenení zo spoločnosti, ktorá by im mala byť najbližšie. Ako píše anglický filozof Kenan Malik, títo odvrhnutí a často nezamestnaní mladí ľudia sú ľahké obete radikálov z ich komunity, ktorí financujú svoje aktivity z peňazí hosťujúcej krajiny v rámci multikulturálnej politiky. Teda máme tu začarovaný kruh, ktorý nie je ťažké opísať či pochopiť, ale veľmi ťažké prelomiť, pretože máme do činenia s mentalitou väčšiny, ktorá ak sa vôbec mení, tak v rozpätí dekád a nie mesiacov či rokov. No a tú dnešní politici nevedú k lepšiemu, ale radšej nadbiehajú náladám väčšiny, aby boli znovu zvolení. Aj to je jedno vysvetlenie, prečo Merkelovej vyjadrenie je nezmyselné.“
Podstatou západného multikulturalizmu je tolerancia k iným odlišným - kde sú však jej hranice? Pri burke, ženskej obriezke, práve šaríja...?
„Na to je relatívne jednoduchá logická, avšak zložitá politická odpoveď. V krajine, v ktorej žiješ, musíš dodržiavať jej zákony. A preto ak chceš zakázať nosenie burky, musíš to uzákoniť. Naopak, šaríja je v rozpore s našou právnou filozofiou.
Kde už teda máme právo na obranu či na trvanie na svojich civilizačných základoch? Prečo by sa mali domáci kresťania prispôsobovať islamskému náboženstvu a zvyklostiam?
„V ktorej demokratickej krajine sa väčšina prispôsobuje menšine? Väčšina má nielen právo na obranu, ale aj silu sa obrániť. Ak činnosť menšiny ohrozuje iných, vrátane príslušníkov ich menšiny, vláda, štát musia zasiahnuť. Funkcia štátu je zastupovať väčšinu a chrániť menšinu, keď treba aj proti sebe samej, ak porušuje zákon. Skôr sa musíme brániť rôznemu harašeniu ľudí, ktorí nám vypočítavajú, ako nás cudzinci – za cudzincov považujú aj našich Rómov – do 50 rokov demograficky zničia. Tak ako pri Rómoch u nás je dôležité nie strašiť, ale pracovať na druhej generácii – súčasnú dospelú generáciu sa nám podarilo úspešne stratiť a to, že k tomu oni sami prispeli, neospravedlňuje fakt, že sme nepohli k ich integrácii ani prstom. A aj to málo si necháme dobre zaplatiť. Integrácia menšiny je dlhodobý plán a väčšina nemá rada dlhodobé riešenia. Chce zmenu dnes a to absolútnu, a ak sa nedosiahne, musíme sa začať brániť a to prostriedkami vlastnými tej-ktorej mentalite ohrozeného.“
Keď sme si dohodovali tento rozhovor, bol si v Kanade a povedal si, že „Kanada je Mekka multikulturalizmu“. Čo robia „súdruhovia v Kanade inak“, že neurobili tú chybu ako súdruhovia v Európe?
„Tak dalo sa dokopy niekoľko múdrych hláv v Ottawe a... Seriózne. Kanada má vlastnú genézu, ktorá sa odvíja od v minulosti nerovnocenného vzťahu anglofónov a frankofónov a oboch voči pôvodnému obyvateľstvu (native people). Zmena nastala v 60. rokoch 20. storočia, kedy Quebec úspešne dosiahol proporčne k obyvateľstvu výnimočné postavenie a v rámci Kanady získal privilégiá, ktoré by proporčný demokraticky systém nemal akceptovať. Avšak demokracia nie je len o počtoch, ale aj to, čo dáva zmysel a je prospešné. Zvyšok Kanady to toleroval jednak kvôli vine, ako sa správal v minulosti ku Quebecu, a jednak hrozilo osamostatnenie Quebecu, čo by pre Kanadu bola katastrofa, možno aj rozpad federácie. V 70. rokoch nastal podobný proces s „native people“. Pri týchto procesoch a príleve prisťahovalcov z celého sveta, títo imigranti získavali výhody, ktoré im jednak pomáhali postaviť sa na vlastné nohy a zároveň vnímať krajinu ako pohostinnú a veľkorysú.“
Aké boli tvoje osobné skúsenosti pri adaptovaní sa do kanadskej spoločnosti?
„Počas môjho pobytu v Kanade mi nik nedal najavo, že som prišelec odinakiaľ a ani moji spolužiaci na vysokej škole, ktorí boli z celého sveta, sa necítili diskriminovaní. To, že po troch rokoch imigrant dostane občianstvo, je nielen múdre, aj psychologicky nesmierne dôležité. Pamätám sa, ako som s úžasom sledoval druhú generáciu imigrantov, či už z Indie, Činy, Afriky, Turecka či Južnej Ameriky. Môj kamarát a partner v squashi bol Ind z Goa a mal dokonalý torontský prízvuk. Títo mladí ľudia sa cítili plne integrovaní a hlavne spoločnosť ich tak vnímala. Ich rodičia, hoci mysľou možno niekde v rodnom Pandžábe, boli na svoje sebavedomé kanadské deti právom hrdí. Samotná politika multikulturalizmu by tento výsledok nedosiahla, no veľmi pomohla urýchliť integráciu imigrantov, často už prvú generáciu. A to sa takmer nikde v Európe nepodarilo.“
Prečo sa tento kanadský modus vivendi nedarí presadzovať globálne na severozápadnej pologuli?
„V prvom rade náboženstvo v Kanade a USA nehralo tú úlohu ako v západnej Európe, kde práve cez cirkev tí najviac diskriminovaní hľadali zázemie. V severnej Amerike a hlavne v USA cirkvi nevstupovali do vzdelávacieho či sociálneho procesu, pretože to zabezpečoval štát či provincia. Vstupné vízum v USA a Kanade je znalosť jazyka, um a šikovnosť. V západnej Európe tieto tri atribúty sú dôležité, ale ak nie si beloch, všetko je zložitejšie. A samozrejme ťažšie to bolo a je vo Francúzsku a v Nemecku, o Grécku či Taliansku ani nehovoriac, ako v Holandsku či vo Veľkej Británii.“
Podľa niektorých názorov je problém aj v tom, že kým multikulturalizmus v USA vychádza z toho, že prisťahovalci prichádzajú, aby zrealizovali svoju šancu, avšak prisťahovalci v Európe sa snažia napojiť na sociálny štát a ten od nich očakáva práce, ktoré nechcú robiť domorodci.
„To je veľmi paušalizujúce videnie – kto nevie reč a nemá vzdelanie, musí robiť manuálnu prácu, pretože ani inú nedokáže. Presadiť sa v Európe je zložitejšie, pretože si nedokážete vytvoriť sociálne väzby, ktoré sa dajú ľahšie v Kanade cez školy, spolky či športové kluby. Sociálny štát sa, samozrejme, zneužíva všade, no ak je ekonómia v kríze, jednoducho nie sú ani slabo platené miesta. A teda vypichnúť, že multikulturalizmus je zodpovedný za všetky neduhy, je jednoducho nepresné. Tieto spoločnosti prechádzajú cez krízy, o ktorých sa už pol storočia diskutuje, a ekonomická kríza je len jedna z nich. Západ stráca sebadôveru, nevie nájsť zdroj spoločnej identity, ktoré ho robili tak silným a suverénnym v minulosti. To západný svet vedie k pocitu ohrozenia a to sa, okrem iného, prejavuje strachom z tých, ktorí sú iní, ktorí nechápu, alebo nedokážu pochopiť tento existenčný pocit ohrozenia.“
Ak prichádzajú moslimovia či predstavitelia iných náboženstiev na západ, zrejme idú za lepším životom, určite slobodnejším ako v pôvodných krajinách, z ktorých neraz navyše utekajú, aby si zachránili život. Tento západný svet, jeho súčasná príťažlivá podoba je však predovšetkým dôsledkom a následkom ekonomických, kultúrnych a civilizačných podmienok – z hľadiska vzdelania, trhu práce, politických a občianskych slobôd, náboženskej tolerancie, postavenia ženy...
„Zostaňme pri moslimoch, pretože tí sú dnes hlavným zdrojom napätia prevažne v západnej Európe. Mnohí utekajú na západ z ekonomických či politických dôvodov a často zo zaostalých krajín, lipnú na svojom náboženstve ako ochrane pred tým, s čím sú konfrontovaní v modernom západnom svete. Kultúrny, takmer civilizačný šok na západe vnímajú ako cudzí ich hodnotám, či ich vnímaniu sveta. A preto ani oni, ale ani krajina, do ktorej imigrujú, nemajú spoločné styčné body, ktoré by ich prepájali, a tak vznikajú mentálne getá, paralelné svety, ktoré sú vedľa seba, ale nekomunikujú spolu, nesnažia sa a, bohužiaľ, nevedia sa pochopiť. V Holandsku túto priepasť vláda riešila a rieši štedrou sociálnou politikou, ale k prepojeniu neprišlo. A tak môžete stretnúť druhú, dokonca tretiu generáciu Marokáncov, Alžírčanov, ktorí stále žijú na okraji spoločnosti. No a títo marginalizovaní, vykorenení a zlostní mladí moslimovia aj vďaka sociálnym sieťam hľadajú svoju identitu mimo spoločnosti, v ktorej sa narodili. Niet divu, že sú ľahkou korisťou radikálov a fundamentalistov, ktorí vedú proxy vojnu za moslimské režimy v konfrontácii so západom.“
Zrejme si zaznamenal diskusiu katolíckeho teológa Tomáša Halíka a šéfredaktora Respektu Erika Taberyho, kde Halík na jednej strane odsúdil vraždu karikaturistov, ale odmietol ich považovať za symbol slobody prejavu. Podľa Taberyho (a kol.) by mala byť sloboda prejavu absolútna. Mne na interpretácii tohto sporu prekáža len to, že práve takýto spôsob usierania si z druhých (hodnôt, sviatostí...) by mal byť vnímaný ako symbol slobody prejavu. To predsa neznamená uvažovanie v mantineloch, či si to predsa len nejakým spôsobom nezaslúžili – život je oveľa farebnejší, nielen čierno-biely. Kde stojíš ty, ako slovenský liberál, štrajchnutý pobytom v Kanade po emigrácii z komunistického Československa?
„Ak by to Halík povedal pred vraždou novinárov, rešpektujem, že karikatúry v Charlie Hebdo považuje za nevhodné. Ja sám som videl len jednu vtipnú karikatúru, ale priznám sa, zvyšok ma príliš nezaujíma. Ale veď o samotné karikatúry vôbec nejde. Po tom, čo sa stalo v Paríži, sa zavraždení novinári stali symbolom našich hodnôt, kde jedinec má právo nebyť obmedzovaný inými vo svojom myslení a vyjadrení. Rozprávať nad hrobmi novinárov o tom, že sú skôr úpadkom našej kultúry, je scestné. Rešpektovať a zároveň nesúhlasiť s tým, čo si povedzme kreslili v Charlie Hebdo, je to, čo sme dosiahli vďaka osvietenstvu a vďaka dvom miléniám konfrontácií a vďaka vzájomnému obohateniu našich dvoch civilizačných pilierov – Jeruzalemu a Atén. A či je sloboda prejavu absolútna, je iná téma a závery z nej vôbec nie sú jednoznačné. Avšak, racionálne argumenty pre a proti sa nedajú zneužiť, keď fanatici iracionálne vraždia tých, s ktorými nesúhlasia.“
Ako vyzerá Charlie/Karolko na Slovensku? Kde máme jeho limity? Pochodovať ako Charlie a pritom žalovať karikaturistov za oveľa jemnejšie žartovanie, to nie je celkom kompatibilné...
„Ale veď my sme si cez túto diskusiu ešte neprešli, a preto to politikom a sudcom tak ľahko prechádza. Napokon, počul si našich rešpektovaných akademikov zastať sa Shootyho? Politik je verejná persóna, a preto je potenciálne milovaný či nenávidený, rešpektovaný či karikovaný. Ale len keď sú zosmiešnení, tak volajú po súkromí. Ale aby sme nekrivdili len politikom. Stále je u nás sebairónia zriedkavá, a preto politici sú rovnakí ako zvyšok spoločnosti.“
Na Západe vraj multikulturalizmus neuspel – a na Slovensku? Máme najprísnejšiu azylovú politiku, mešitu ani jednu, rómska otázka má nesmierne ďaleko k svojmu vyriešeniu, ešte ju ani len celkom nechápeme...
„Začnime tým, čo sme v úvode vraveli o prioritách multikulturalizmu, teda, že najskôr musí väčšina byť ochotná akceptovať, alebo aspoň chápať menšinu, a až potom môžu zákony zaručujúce práva menšiny vytvoriť podmienky pre integráciu. U nás neexistuje ani prvé, ani druhé. Polícia pre cudzincov je v Bratislave skrytá niekde v Petržalke, nonšalantné policajtky a zdatní policajti neovládajú angličtinu a cudzinci musia ponižujúco od piatej rána čakať na byrokraticky úkon. To nie je zvláštny fenomén či vtip na policajtov, to je symbol nášho vzťahu k iným, keď máme nad nimi moc. A to ako udatne a spoločne odmietame spolunažívať s Rómami, nie je ani symbolické, ale smutné a samozrejme nebezpečné. Aj oni sú marginalizovaní, vykorenení mladí muži a ak začnú raz byť zlostní, budeme na tom mať leví podiel. Našťastie tu nie sú radikáli, ktorí by ich regrutovali do boja tak ako mladých moslimov na západe. Rómovia u nás sú stratení a dešperátni a naše blahosklonné alebo nenávistné správanie ich v tom len utvrdzuje. Máme ešte šancu zabojovať o druhú generáciu Rómov, ale povedz, komu sa do toho chce? Ešte tak rozprávať o zlyhaní multikulturalizmu v Amerike, či v Anglicku, ale naše zlyhania priznať či riešiť nechce nik. Chcel som najskôr povedať „takmer nik“, ale bol by to len obyčajný alibizmus.“