Karpiš: Krízový socializmus pre bohatých
Denník Sme
30. novembra 2015
Karpiš: Krízový socializmus pre bohatých
Za všetkým hľadaj zlé peniaze. Po súkromných ziskoch prišlo znárodnenie strát – krízový socializmus pre bohatých. Po kríze sa ľudia opäť stali rukojemníkmi. Museli sme zaplatiť účty za banky, ktoré sú údajne príliš veľké na to, aby padli. Píše ekonomický analytik Juraj Karpiš v knižnom sprievodcovi krízou.
Knihu opisujúcu príčiny, priebeh a dôsledky poslednej globálnej krízy ste nazvali Zlé peniaze. Prečo?
„Sú na to dva dôvody. Po prvé, prišlo mi ako šokujúce, keď som prvýkrát pochopil, ako funguje finančný systém. Myslel som si, že to chápem zle, že tak nemôže fungovať. Ďalej som to analyzoval a zistil som, že to tak naozaj je, akurát väčšina ľudí o tom nevie. Jednoducho centrálna banka si peniaze vymyslí, nakúpi dlhopisy a dá peniaze do obehu. Ani moji múdri spolužiaci tomu neverili, tak som pochopil, že nikto o tom nevie. Po druhé, globálna kríza bola pekná ilustrácia všetkých negatívnych efektov, ako zle funguje náš finančný systém, a tieto dve veci sa spojili do pocitu, že to musím napísať, aby zase nevyhrala nejaká iná interpretácia krízy typu, že zlyhala morálka, alebo zlyhal kapitalizmus. Kríza nádherne ilustrovala, že všetky predkrízové príbehy sa dajú spojiť práve tým, ako zle na jednej strane funguje finančný systém a na druhej strane ako fungujú naše dnešné zlé peniaze.“
Ktoré peniaze sú tie zlé?
„Zlé peniaze sú monopolné, v nútenom obehu, čiže ich musíme používať. Sú to národné peniaze a zlé sú aj preto, lebo nie sú ničím kryté. Nie je obmedzené, ako môžu vznikať v systéme, ich množstvo rastie a klesá. A toto manio-depresívne nafukovanie a sfukovanie robí veľa škôd v ekonomike - pomýli investorov, podnikateľov, ľudí, vyvoláva ilúzie bohatstva, znižuje úroky na hypotéky a úroky a to sa prejaví v tej „mánii“, v raste, v boome a potom následne v recesii, keď ľudia prídu na to, že ide len o efekt nafukovacích peňazí. Nie sme bohatší, nemáme všetci nižšie úroky na úveroch, ale je to len omyl, ktorý vyvolali zlé peniaze.“
Kedy vlastne vznikli? Keď prestali byť financie naviazané na zlato?
„Nestalo sa zo dňa na deň, že sme mali dobré a potom zlé peniaze. Systém akoby bol zneužívaný postupne. Na začiatku bolo zistenie bánk, že keď nastal beh na banku, tak nemali dostatok zlata na to, aby vyplatili všetkých vkladateľov. Keď banky zistili, že spolu sa budú vedieť lepšie brániť voči behom, začali robiť spoločne kartely, mali spoločné zúčtovacie centrá. Ani toto však nefunguje, keď dostatočne veľké množstvo ľudí beží na banky, jednoducho rezerv nie je dosť. Vhod im prišli centrálne banky s ponukou manažovať peniaze a poskytovať rezervy. Bolo to pekne vidieť v Spojených štátoch amerických. Americká centrálna banka sa založila vďaka tomu, že počas finančnej krízy v roku 1907 ľudia začali bežať na banky, lebo neverili, že je v nich dostatočne veľa rezerv na krytie všetkých bankoviek. Nakoniec JP Morgan požičal vlastné peniaze bankám, aby zastavil ten beh. Ďalšie krízy však už financovať zo svojich financovať nemienil, tak navrhol, aby to financoval štát. Vtedy vznikol plán založiť americkú centrálnu banku.“
Čo získali banky týmto krokom?
„Centrálna banka má neobmedzenú moc na tlačenie množstva peňazí. Naďalej však pretrvalo iné obmedzenie, a to väzba bankoviek na zlato, lebo Centrálna banka môže vytlačiť doláre, ale keď sa tvári, že sú kryté zlatom, tak ľudia jej tie doláre môžu vracať a chcieť zlato späť. Krytie zlatom zrušil Roosevelt v roku 1933, keď znárodnil zlato plus zrušil malým ľuďom vymeniteľnosť zlata. Centrálne banky cudzích krajín si však naďalej mohli vymieňať doláre za zlato. V 70. rokoch však Američania tlačili veľa nových dolárov, financovali si nimi vojnu vo Vietname a sociálne programy. Francúzskeho prezidenta de Gaulla to štvalo, lebo videl, že importuje infláciu. Američania tlačia peniaze, kupujú si za ne skutočné veci a ostatné vyspelé krajiny, naviazané na dolár, mali kvôli tomu infláciu. Tak de Gaulle posielal vojenské lode po zlato, a keď Nixon zistil, že ak príde ešte niekoľko lodí, nebudú mať žiadne, rozhodol, že dolár už nie je vymeniteľný za zlato. Toto možno považovať za americký default. Každý hovorí, že Američania nikdy nebankrotovali, ale to je hlúposť. Američania jednostranne vypovedali brettonwoodsky systém. Vtedy sa narodili čisto zlé peniaze, ktoré nie sú ničím kryté a sú plne v moci politikov a ich centrálnych bankárov.“
Môže bankrotovať krajina, ktorá má vlastnú tlačiareň na peniaze?
„Keď je dostatočne veľká, tak nie. Amerika v súčasnosti akoby nemôže zbankrotovať, a to otvorene priznal aj Allan Greenspan v 2010. roku, keď povedal, že „Amerika nemôže zbankrotovať, lebo Amerika si tlačí peniaze, ktorými sú denominované naše dlhy“. Samozrejme, môže zbankrotovať Maďarsko, lebo zahraničie nie je ochotné nakupovať maďarské dlhopisy vo forintoch, ale všetci kupujú americké dlhopisy, čiže Amerika môže vyplácať tie svoje dlhy v papierikoch, ktoré si vytlačí.“
Čiže ak mám zaplatiť svoj dlh a nemám dostatok hotovosti, tak si ju vyrobím?
„Nielen hotovosti, ale aj peňazí ako takých. Hovorí sa o nehoráznom privilégiu Ameriky, že keď máte rezervnú menu, tak vlastne môžete zneužiť centrálnu banku a vytlačiť si tie peniaze, čo sa aj deje. Ešte to nerobia otvorene, ale môžu to robiť, lebo svoje dlhy majú vo vlastnej mene.“
Aké sú negatíva tohto systému?
„Základné negatívum je, akoby ste mali bankový zázračný prsteň. Keď máte možnosť vytvárať nové peniaze, tak máte možnosť akoby brať hodnoty z ostatnej ekonomiky bez demokratickej kontroly. Toto je efektívnejšie ako daňový systém, lebo nemusíte dať hlasovať v parlamente, vyberať dane, stačí v banke pripísať nové nuly a máte nové zdroje, za ktoré nakúpite dlhopisy alebo čokoľvek iné. Veľa moci je na jednom mieste, tá moc nie je kontrolovaná a kazí tých, ktorí sú v jej okolí.“
Kto má tú moc? Politici? Bankári?
„Politici na jednej strane, na druhej strane finančný systém.“
Aký je vzťah medzi nimi? Kto dominuje?
„Veľmi zaujímavý. Často je to prepletené, politici aj bankári sa navzájom poznajú, sú z rovnakých spoločenských vrstiev. Občas si vymenia pozície v politickom a finančnom svete – ako v otáčacích dverách sa točia a vracajú a spolupracujú. Ben Bernanke bol šéf Fedu a teraz je platený hedgovým fondom. Ciele politikov sú podobné ako ciele finančníkov, chcú vytvoriť zdanie rastu, lebo potom sú vyššie daňové príjmy, rastú ceny domov, rastú ceny akcií, ľudia si myslia, že sa majú fajn. Finančníci sú radi, že dávajú nové úvery a zarábajú na úrokoch. Ich ciele sú akoby synchronizované, ale keď sa odhalí tá ilúzia, keď príde kríza, obidvaja majú tendenciu zneužiť peniaze na svoje ciele.“
To pokušenie tu bude zrejme vždy.
„Po vzniku eurokrízy Merkelová vyhlásila, že sa Grécko nebude zachraňovať, lebo existuje Lisabonská zmluva a jej pravidlá. Hovorí sa, že po dvoch týždňoch takýchto vyjadrení ju navštívil šéf najväčšej nemeckej banky a vysvetlil jej, že ak bude pokračovať v takomto prístupe, tak sa môže stať, že tá banka nebude vedieť otvoriť pobočky. Politik nechce, aby sa jeho voliči nevedeli dostať k vlastným peniazom, čiže je ochotnejší načúvať argumentom finančného sektora. Napriek tomu, že nemusia znamenať optimálne riešenie pre ekonomiku ako celok, lebo bankový systém je dôležitý a politik nechce pripustiť, aby za jeho vlády padol.“
Kto teda koho drží za gule?
„To je filozofická otázka.“
Či navzájom?
„Samozrejme, že navzájom. Kto je najväčší lobista v Amerike? Kto dal najväčšiu podporu Obamovi? Finančný sektor. A kto je tam najväčší pán? Prezident alebo finančný sektor? Raz jedni, raz druhí. Po poslednej finančnej kríze v Amerike nešiel nikto do basy. Počas krízy v 80. rokoch, keď ešte boli mravy trošku iné, išlo veľa ľudí do väzenia. Teraz sme mali druhú najväčšiu krízu od druhej svetovej vojny a nikto nehovoril o podvodoch a vyšetrovaní. Bankárov zavreli do väzenia len na Islande. Podľa mňa má momentálne finančný sektor v Amerike, ale aj v Európe obrovskú moc. Nie sú síce najsilnejší, ale majú dostatočnú moc na to, aby riešenia ovplyvnili vo veľkej miere tak, aby im vyhovovali.“
Vašu knižku som redigoval, asi je načase to priznať. Bol som aj autorom tej otázky na FB, či máte nejakého ochrankára. Na jednom mieste píšete, že keď praskla bublina nehnuteľností a banky sa dostali do obrovských problémov, bolo potrebné politické rozhodnutie. To znelo, že pustíme Lehman Brothers k vode a ostatným bankám pomôžeme peniazmi. Banky boli v tom momente závislé od rozhodnutia politikov, senátorov. Prečo vtedy nenastalo normálne vytvorenie vzťahov medzi politikmi a finančným sektorom?
„Lebo dokonca ani politici vo vrcholových funkciách nerozumejú, ako funguje finančný systém, že centrálna banka je kľúčová pre prežitie investičných bánk. Tomu, akým spôsobom je pre ne dôležitá, málokto rozumie, a preto na politikov pôsobia argumenty finančníkov. Ich argumenty neboli racionálne, naopak, šéf Fedu Bernanke aj minister financií Paulson strašili zástupcov ľudu návratom do stredoveku, ak nedostanú peniaze. Podľa mňa komplexnosť finančného systému a nevedomosť o jeho fungovaní zapríčinili, že politici si povedali, že nevieme, ale radšej neriskneme, že budeme zodpovední za návrat do stredoveku.“
Čiže radšej natlačme peniaze a dajme ich bankám?
„Kto vie, ako funguje finančný systém? Vedia to bankári v centrálnej banke, ale oni nie sú nestranní, lebo Fed vytlačí radšej peniaze, len aby sa ututlali jeho chyby. Na druhej strane finančníkom ide o vlastné prežitie, tak budú hovoriť, že bez nich to ďalej nepôjde, inak skončia s úverovaním. No a v senáte sa nenašiel nikto, kto by si to „lajstol“. Spočiatku aj boli proti, ale nakoniec podľahli strachu a vyhrážkam finančníkov. Je jasné, prečo to podporil prezident, jeho kampaň financoval finančný sektor.“
Jeden z troch najsilnejších mužov sveta je bábka na povrázku finančného sektora?
„Nie je to až takto. Vzájomne sa potrebujú. Máte moc peniaze kontrolovať a máte vzájomne si konkurujúce subjekty, ktoré bojujú o moc, politici, rôzni finančníci. Niektorí finančníci vraveli, že treba bankrot. Stovky malých bánk skutočne zbankrotovali, ale ich hlas nebolo počuť až hore.“
Sú malé banky a sú banky, ktoré sú také veľké, že zbankrotovať nemôžu.
„Banka sa snaží byť čo najskôr dostatočne veľkou bankou, ktorá nemôže kľaknúť, čiže je z nej chránený druh a má špeciálnu ochranu zo strany štátu. To bolo pekne vidieť na investičných bankách. To nie sú klasické banky, ktoré by sme mali zachraňovať. Investičné banky pôvodne nemali prístup do úverov FED-u, ale na prelome rokov 2008 a 2009 požiadali, aby sa stali regulovanými klasickými bankovými subjektmi, len aby mohli dostať peniaze zadarmo a FED súhlasil. Mali buď zbankrotovať alebo byť znárodnené. Alternatívou nie je návrat do stredoveku bez bánk. Alternatívou sú zoštátnené banky na prechodné obdobie, kým sa systém stabilizuje, a potom ich budeme predávať.“
O tom sa neuvažovalo, že sa banky znárodnia, lebo dostali od Fedu obrovský kapitál od FEDu, a štát za to mal mať podiel na akciách v tých bankách?
„Štát dostal podiel, ale iba cez preferenčné akcie, čiže nemal manažérsku kontrolu. Bol z neho ten bohatý strýko, ktorý dá peniaze a nestará sa, čo sa s nimi deje. Ešte dôležitejšie je, že banky dnes majú veľmi málo vlastného kapitálu. V 19. storočí mali 30 percent vlastného kapitálu, teraz majú niektoré len 5 percent.“
To je logický vývoj, či nie?
„Nie, logický vývoj je to vtedy, ak máte bohatého strýka. Ak za vami stojí centrálna banka, tak musíte dať na stôl menej vlastných peňazí a môžete riskovať.“
Lebo keď treba, tak ich máte k dispozícii?
„Lebo viete, že keď vám to nevyjde, tak nemusíte hradiť stratu z vlastného kapitálu. To však nemusíme akceptovať, bolo množstvo iných riešení ako len to katastrofické. Mňa často obviňujú a pýtajú sa - a čo mali robiť? Malo to celé kľaknúť a mala nastať občianska vojna?“
A čo teda mali robiť podľa vás?
„Príklad máme vo Švédsku. V 90. rokoch veľkú časť bankového systému po prasknutí bubliny v nehnuteľnostiach znárodnili. Potrebovali pomoc na prežitie, prinútili ich vzdať sa kontroly, vyhodili manažment... V Európe a v Amerike sa to neurobilo, dávali sa peniaze na ich záchranu.“
Prečo je to zlé?
„Na jednej strane, ak zachránite tie inštitúcie a ony len vďaka záchrane prežijú, tak dotujete ich riziko. To bolo vidieť na Goldman Sachs - nasledujúci rok po záchrane mali rekordný zisk a vyplatili si rekordné odmeny. Rok po tom, ako by v kapitalizme zanikli, si vyplatili rekordné odmeny. Prežili vďaka úverovaniu toho systému a vďaka špekulácii zarobili ťažké peniaze. Je však choré, že na jednej strane ich štát podrží a o rok neskôr zisky patria bankám. Tie zisky mali vrátiť, lebo bez štátu by neprežili.“
Nebolo to tak, že tie úvery splatili?
„Áno, splatili z veľkých ziskov. Ak prečkáte zlé obdobie, tak systém začne znovu fungovať a generovať zisk, lebo FED nakupuje dlhopisy, drží akcie hore a zdá sa, že systém funguje. Nie sú dôležité len dobré roky, ale aj ten zlý. Buď ide o štátny podnik, alebo nie. Ak to nie je štátny podnik, tak by mal zaniknúť, a keď to štátny podnik je, tak by mal vrátiť zisk. Ak taká inštitúcia požiada o pomoc od štátu, lebo bez nej zanikne, tak všetci ľudia by mali byť prepustení, a nie si o rok vyplácať rekordné odmeny. Prišiel by štátny úradník a začal úradnícky manažovať firmu, snažil sa ju očistiť a predať. Rôzni investori by ich kúpili. Však to je výnosný biznis, len by ich vlastnili iní ľudia. Trvalo by, kým by sa nastavil systém, ale niektoré banky by prežili. Nehovorím, že majú zaniknúť všetky banky, ale tie, ktoré „robili zlobu“, mali zaniknúť a ich miesto by zabrali iné banky.“
Do bánk, ktoré „robili zlobu“, mal prísť investor so svojimi peniazmi a mať reálny vplyv?
„Štandardne sa to robí tak, že veritelia sa zmenia na akcionárov. Vo väčšine prípadov, ktoré v knihe popisujem, nešlo o záchranu konkrétnej inštitúcie, ale jej veriteľov. Cez AIG sa zachraňoval aj Goldman Sachs, lebo keby AIG padlo, tak Goldman Sachs má veľkú stratu. Keď štát zachránil AIG, AIG poslalo peniaze Goldman Sachs a Goldman Sachs mal obrovský zisk. Riešenie je takéto: ak má banka problém, sú dve možnosti - buď ju preberie štát a jej veritelia nedostanú nič, lebo štát nie je povinný dodržať záväzky skrachovanej firmy. Alebo veritelia dostanú ponuku, aby každý, kto má pohľadávku vo výške jedného milióna, dostal jednu akciu a stal sa akcionárom banky. Je to vaša banka a robte si s ňou, čo chcete. Toto sú štandardné nástroje, ale neviem, prečo neboli použité.“
Neviete, prečo neboli použité?
„Vieme, ale legitímne všetci zožrali historku, že zachraňujeme všetkých alebo nikoho. Nepoužil sa klasický štandardný postup - povedz si, koľko chceš a ja ti to dám za takýto úrok. Nestačí ti? Tak ja ťa prevezmem a už si skončil. Vôbec neprebehlo toto diferencované riešenie.“
Preskočili sme jednu vec. Prečo vlastne vznikla kríza?
„Vidím množstvo faktorov, ale dôležitý je fakt nafukovacích a sfukovacích peňazí. Keď hovoria ekonómovia, že teraz musíme stimulovať ekonomiku, tak de facto vytlačíte zlé peniaze a pustíte ich do systému. Systém ich namnoží, a tým vyvoláte ilúziu bohatstva. Znížia sa úroky, pomýlia podnikateľov. Klasický hospodársky cyklus súvisí s tým, že zlými peniazmi sa snažíme predstierať bohatstvo. Keď po roku 2000 mali v Amerike recesiu a praskla bublina v akciách, tak opäť stimulovali ekonomiku znížením úrokov. Alan Greenspan udržal historicky najnižšie úroky tri roky, a keď požičiavate bankám za 1,75 % a inflácia sú 2%, tak im platíte za to, že si požičiavajú. Banky namnožia úvery a urobia bublinu, ktorá bola len následkom liečenia tej predchádzajúcej bubliny. Cyklus vyzerá takto – bublina praskne, nasleduje stimulácia, bublina praskne, nasleduje stimulácia a ten cyklus je čoraz väčší. Posledná bublina v akciách nebola až taká veľká a nezasiahla celý svet, a liečila sa ďalšou bublinou v nehnuteľnostiach, ktorá zasiahla celý svet. A teraz čo robíme? Poslednú bublinu liečime znova nízkymi úrokmi a nulovými úrokmi. Otázka teraz teda znie, či príde ďalšia bublina a kde je, a či praskne, a či bude väčšia ako tá posledná?“
Čoho sa bude týkať ďalšia bublina?
„Momentálne to vyzerá na štátne dlhy. Veľa ľudí hovorí, že posledná kríza bola dlhová a ak majú pravdu, tak máme problém, pretože odvtedy dlh narástol. Hovoríme, že sa prijali protikrízové riešenia, že už funguje ekonomika, ale štátne dlhy rastú rýchlejšie ako pred krízou. Časť strát z finančného sektora sa len presunula do štátu cez rôzne záchranné operácie. Záchrana Grécka je záchrana francúzskych a nemeckých bánk, ale tie straty prešli už do dlhov štátov, ktoré sú z historického hľadiska extrémne vysoké. Už sú vyššie ako počas 2. svetovej vojny, keď každý robil tanky a kŕmil armádu dospelých mužov, ktorí zabíjali ostatných dospelých mužov. Teraz je otázka, čo sa stane, keď centrálne banky budú musieť zasa zvyšovať úroky. Máme sedem rokov nulových úrokov v USA a čo sa stane, keď začne inflácia rásť z dvoch dôvodov - buď sa ľudia zľaknú, alebo ekonomika začne naozaj fungovať. Centrálna banka bude nútená zvyšovať úroky a podľa mňa zvyšovanie úrokov môže viesť k prasknutiu bubliny. Môj tip je, že to bude bublina v štátnom dlhu.“
Ako sa to prasknutie bubliny prejaví reálne?
„Investori nebudú chcieť nakupovať dlhopisy a tie klesnú na cene. Niečo podobné ako v Grécku, keď sa investori v roku 2010 zobudili, že už nechcú dávať Grécku peniaze.“
Grécky dlh je ale nesplatiteľný.
„V Európe si stále nepripúšťame, že je nesplatiteľný. Ešte stále sa robia výpočty a úradníci sa snažia nejako načrtnúť, aby dlh vyzeral aspoň sčasti splatiteľný.“
Aké je podľa vás reálne riešenie obrovských dlhov jednotlivých štátov? Ak sa to dá vôbec riešiť.
„No, rýchlym ekonomickým rastom (smiech). Nedá sa to vylúčiť, že ak európska ekonomika začne stabilne rásť 2-3% ročne, tak investori môžu uveriť, že ten dlh bude únosný. Ak rýchlo rastie ekonomika, tak aj keď dlh nesplácate, relatívne sa zmenšuje voči ekonomike. Tiež mi to príde menej pravdepodobné.
Druhá vec je cez dane. Čiže vyberiete dane a splácate dlh, ale Európa má už extrémne vysoké daňové zaťaženie a podľa mňa vidno na raste, že to spolu súvisí. Ak máte vysoké dane, tak nemôžete mať rýchly rast. Ďalší spôsob je inflácia, rastom cien; tlačíte viac peňazí do obehu, aby rástli rýchlejšie ceny, a tým sa zničí dlh. Ak máte 7-percentnú infláciu 10 rokov, tak 50% dlhu dáte preč bez toho, žeby ste ho splácali, čo je obľúbené riešenie. Akurát sa nedarí naštartovať infláciu; centrálne banky robia, čo môžu a stále im to nejde.
Ďalší spôsob je default, teda odpíšete časť dlhu. Podľa mňa to bude kombinácia vysokej inflácie a defaultu. Keď ECB nakúpi dlhopisy problematických krajín, to je de facto inflácia, lebo vytvoríte nové peniaze, aby ste ich dali tomu štátu cez dlh. Plus budú nútiť banky alebo dôchodkové fondy nakupovať štátne dlhopisy. Keď ľudia pôjdu do dôchodku, tak zistia, že nemajú mať z čoho dôchodok, pretože dlhopisy stratia väčšiu časť hodnoty a sú bezcenné.“
Nie je problémom európskych štátov aj jedna spoločná mena? Pri vlastných menách by mohli mať voľnejšie ruky na znižovanie dlhu...
„Mohli. V Európe boli dva prístupy. Južanské krajiny používali zlé peniaze na financovanie štátu a deficitov. Taliani majú tradične vysoké deficity a vysoký dlh a používali centrálnu banku a taliansku líru na financovanie štátu. Na druhej strane severské krajiny alebo Nemecko to nerobili, snažili sa oddeliť fiškálnu a monetárnu politiku a poctivo to vyberali cez dane. Niektorí ľudia dúfali, že spojením týchto dvoch prístupov sa Taliani niečo naučia od Nemcov. Pokazené jablká sa pomiešali v košíku s dobrými jablkami a ten výsledok nie je prekvapivý. ECB napriek tomu, že bola konštruovaná na začiatku na vzor Bundesbanky, má dnes bližšie k talianskej centrálnej banke.“
Nebol by z istého hľadiska v niektorých krajinách lepší návrat ku vlastnej mene?
„Nebol som nadšený z eura a zdalo sa mi, že konkurencia tých prístupov je lepšia ako spojenie osudu všetkých krajín do jednej centrálnej banky.“
Lebo takto by vlastne grécke problémy ostali v Grécku.
„Áno. A neboli by problémami nemeckých bánk. Alebo by boli, ale týkali by sa konkrétnych bánk a nemuselo by nastať plošné riešenie. Ten svet je už preč, euro máme a teraz sa musíme baviť o tom, ako čo najviac zmenšiť tie problémy, ktoré to vyvolali. Základný problém je, že máme spoločnú menu, ale nemáme bič, efektný spôsob, ako prinútiť krajiny, aby nerobili vysoké deficity a vysoký dlh.“
A kto by mohol byť ten policajt na druhom konci biča?
„Podľa mňa sa to nedá. Mal to byť Pakt stability a rastu.“
Ako prví Pakt stability porušili Nemci a Francúzi.
„Áno, pochovali ho v roku 2004. V tom roku Nemecko nedostalo pokutu a všetci pochopili, že Pakt nefunguje, že nie je žiadny policajt, ani jeho ďalšie mutácie. Málokto si spomenie na fiškálny kompakt, ale to bola dohoda, ktorá nás mala zachrániť, a ktorú od jej podpisu Francúzsko porušuje každý rok. Ale keď nemáte policajta, tak nemôžete garantovať dlhy jednotlivých krajín. Buď máte policajta, ako čiastočne majú Spojené štáty americké, alebo ho nemáte, a potom musí platiť Lisabonská zmluva, že dlhy krajiny sú problémom tej krajiny. Ak bankrotuje Grécko, tak sorry, bankrotuje.“
Keď bankrotuje Grécko, niekoľko nemeckých a francúzskych bánk a Angela Merkelová povie, že je to váš job, tak?
„A keď je to taký veľký problém pre Nemecko, tak nech si Nemecko rieši bankový systém a hľadá riešenia, ale nech sa to nevlečie a nehrá na solidaritu. To nemá nič spoločné so solidaritou. Ak sme v Grécku vyrobili šesť rokov ekonomickej depresie a obávam sa, že sa to neskončilo, nejde o solidárne riešenie. Mnohí ľudia vravia, že euro postihla katastrof,a a keby neprišla kríza z Ameriky, tak si tu žijeme úplne šťastne a euro funguje super, ale to nie je pravda. Euro prispelo k nafúknutie lokálnych bublín, aj ECB sa snažila stimulovať úrokmi, ale tým, ako je postavená eurozóna, tak stimulovala len perifériu, ktorá mala dotované úroky. Gréci mali podobne nízke úroky ako Nemci, takže začali míňať ako blázni, zamestnali veľa ľudí v štátnej sfére, urobili drahú olympiádu.“