Abrahám: Ďalšie dve-tri vlny utečencov môžu potopiť EÚ
Abrahám: Ďalšie dve-tri vlny utečencov môžu potopiť EÚ
Ako devätnásťročný emigroval za svojím bratom do Kanady a tam spoznal mulikulturalizmus v jeho úspešnej podobe. Vrátil sa v druhej polovici 90. rokov, aby svoj súboj s Mečiarom a mečiarizmom neviedol z bezpečného zahraničia. Dnes pozoruje iný utečenecký príbeh z pozície poučeného a praxou poznačeného politológa. Samuel Abrahám, rektor Bratislavskej medzinárodnej školy liberálnych štúdií.
Pred desiatimi rokmi som rozhovor s tebou začal otázkou, že skôr ako sa ťa spýtam, prečo si sa vrátil, sa ťa spýtam, prečo si odišiel. Dnes chcem začať podobne, ale viac priestoru chcem venovať tvojmu úteku a skúsenostiam s emigráciou. Koľko si mal rokov, keď si zo socialistického Československa odišiel? A prečo?
„Fyzicky som odišiel, keď som mal 19, ale mentálne ako trinásťročný. Môj brat bol v Kanade a tak ako vyše stotisíc Slovákov a Čechov aj on emigroval z Československa po ruskej invázii v roku 1968. Pre mňa otázka nestála či, ale kedy emigrovať. Keď som mal 15, stretli sme sa v Juhoslávii, brat prišiel vo veľkom cadillacu a chcel som sa mu vopchať do kufra, aby ma zobral do Talianska, ale on povedal, ostaň, ešte máš čas. Hlavný dôvod nebol prepych Západu, ktorý som si tak ako my všetci prirovnával so šeďou a nevkusom normalizácie. Hlavný dôvod mojej túžby utiecť bola tá neznesiteľná duálnosť existencie, v ktorej sme museli vinou Brežneva a Husáka žiť. Na jednej strane, doma, medzi kamarátmi mojej sestry, panovala totálne antikomunistická, antihusákovská, antiruská rétorika, nenávisť ku komunistickému režimu. Na druhej strane primitívna propaganda a klamstvá, ktoré sa na nás valili v škole, z televízie, novín. Ako mladý človek som túto duálnosť a bezmocnosť nedokázal zniesť. Keď máš 13 – 14 rokov, nedokážeš nasadiť tú cynickú masku dospelého, ktorý potajme nadáva, ale na verejnosti drží hubu a krok. Je pravdepodobné, že ak by som mal o 10 – 15 rokov viac, dokázal by som uhrať túto odpornú hru s komunistickým režimom a ešte, tak ako mnohí, by som svoje nešťastie, bezmocnosť a hnev utopil v alkohole. Nechcel som však dorásť do toho bodu, nechcel som skúšať svoju chrbtovú kosť. Pamätám sa veľmi jasno, keď som mal 17. narodeniny, tak som sa sám seba pýtal, čo tu robím, veď tento režim tu bude ešte niekoľko generácií a totálne ma zničí. Keď som napokon v roku 1980 odišiel, bolo to ako vykúpenie, nie ako vstup do očistca, ale hneď rovno do neba.“
Takže ešte dávno pred Gorbačovom. Ako si vlastne odišiel? Kadiaľ?
„Cez Juhosláviu. Bolo to veľmi jednoduché. Vtedy sa z Juhoslávie na Západ dalo dostať relatívne jednoducho. Išli sme s mamou do Splitu, hneď na druhý deň nášho pobytu som jej povedal, že odchádzam. Dva týždne sme sa lúčili, rozprávali a plakali. Aby som ju odpútal od smútku, nútil som ju diktovať mi všetky domáce recepty. A keďže všetky poznala spamäti a odhadom, trvalo to takmer tie dva týždne, aby mi ich nadiktovala. Aj vďaka tomu zoznamu som sa stal vášnivým kuchárom – veď cez jedlo a vône sa dá najlepšie komunikovať na diaľku a s minulosťou, keďže som sa nemohol ako odsúdený emigrant vrátiť. Útek samotný bol veľmi prozaický, dostali sme na rakúskom konzuláte v Záhrebe tranzitné vízum, no ani oni, ani ja sme vedeli, že Rakúsko nebude tranzit, ale miestom požiadania o azyl.“
Dostali sme? S kým si ušiel?
„Pretože tranzit bolo možné ísť len autom z Juhoslávie cez Rakúsko do Československa, na konzuláte v Záhrebe som stretol Bratislavčana Kazimíra Kilheku, mal auto a tak sme bez problémov prešli do Rakúska. Pamätám sa, ako sme po tom nedobrodružnom úteku tesne na hranicami v Rakúsku rozpačito stáli na parkovisku a gratulovali si, že sme na slobode...“
V Rakúsku si bol v nejakom utečeneckom tábore?
„Nie, nie. V Treiskirchene som bol našťastie len jednu noc a potom nás porozhadzovali po takých dedinkách do lyžiarskych stredísk, ktoré boli v lete prázdne, čiže tam sme ako azylanti čakali na rozhovor na kanadské veľvyslanectvo.“
Ako dlho si tam bol?
„Sedem alebo osem mesiacov.“
A čo si tam sedem mesiacov robil?
„Robil som. Skrátka, učil som sa anglicky a hlavne sme si hľadali robotu, pretože hoci sme mali ubytovanie a stravu, vreckové bolo veľmi malé a chceli sme si zarobiť peniaze. A keďže v hoteli, v ktorom som býval, bolo veľa Čechov, naučil som sa dobre hrať mariáš. Kráľovská to kartárska hra.“
Niekto ti organizoval robotu?
„Nie, to sme si hľadali sami. Asi dva mesiace sme pracovali v lese, natierali špičky smrekov vápnom. Náš zamestnávateľ nám chcel veľmi pomôcť, a tak nás brzdil, aby sme to vápno šetrili, pretože už sme minuli všetky zásoby a inú prácu pre nás nemá. Potom som robil v malej zlievarni, kde sa odlievali rôzne kryty na kanalizáciu. Pamätám sa, ako sme s jedným brnianskym filozofom rozhŕňali kopu škvary a viedli filozofické a ideologické diskusie. Áno, začiatok emigrácie mal kontúry príchodu do raja. Samozrejme, hádali sme sa, aby sme si večer dali partičku mariášu.“
Mal si veľmi dobrú vedomostnú výbavu z domu, či nie?
„Áno, veľmi dobrú. Jednak z domu a jednak, keďže som bol ostarok, moji priatelia boli najmenej o päť až pätnásť rokov starší; denne som sa rozprával s ľuďmi, ktorí buď študovali, alebo učili na vysokej škole a okrem jedného-dvoch, rovnako ako ja, neznášali komunistický režim. A ten jeden kamarát, Lacko Hohoš, ktorý komunisticky režim zastával, bol stále naším kamarátom a slúžil nám ako terč v ideologickej konfrontácii. Ešte niečo o tej normalizácii. Husákovský režim bol vo svojej perfídnosti neobyčajný aj tým, že pokiaľ si niečo nenapísal a neposlal do zahraničia, polícia a rôzni udavači väčšinou kašlali na teba, čo si rozprávaš, či už v krčme, alebo v súkromí medzi priateľmi. Dokonca sme často vedeli, kto je eštebák a, jednoducho, sme ich ignorovali a od seba vypudili.“
Vlastne softdisent.
„To nebol žiadny disent ani softdisent. Ako disident vedome riskuješ vlastnú existenciu ako aj postavenie svojej rodiny. Dnes by som bol hrdý, ak by som niečo také dokázal. Jednoducho som na režim nadával vo svojom okolí či medzi spolužiakmi, pretože som necítil priame ohrozenie, a jednak mi bol režim odporný a nevedel by som sa pretvarovať. Dokonca ani v škole ma nik nenútil, aby som na občianskej výchove rozprával niečo obdivné o komunistickom režime. Veď aj tí učitelia cítili odpor k režimu, len mali strach a prorežimovú nadprácu robili len povrchne alebo dokonca s odporom. Pamätám sa na jedného učiteľa dejepisu, ako po tom, čo sa dozvedel, že má rakovinu, namiesto prednášok o starom Grécku nadával na komunisticky režim. Nemohol do hrobu odísť ako zbabelec, tak aspoň pred gymnazistami sa prejavil úprimne. Bolo to smutné, dojemné a zároveň odporné, ako si ten softtotalitný režim zahrával s ľudskou existenciou.“
Neľutoval si niekedy, že si emigroval?
„Nie. Tých pätnásť rokov v emigrácii mi, obrazne povedané, zachránilo život, moju existenciu. Aj dnes, keď už som dvadsať rokov opäť doma, považujem svoju emigráciu za pridanú hodnotu, rozmer vo svojom myslení, ktorý ma obohatil a poskytol nadhľad, ktorý by som nedosiahol, ak by som tu bol kontinuálne. Priznám sa, ten rozdiel v chápaní často pociťujem, keď sa dnes rozprávam aj so vzdelanými ľuďmi, ktorí, ako sa vraví, nevytiahli päty zo Slovenska.
Raz som však v emigrácii predsa len zažil to, čo sa nazýva heimweh – túžba po domove, aj keď vieš, že sa tam nechceš a ani nemôžeš vrátiť. Raz v noci som išiel na bicykli nočnou Ottawou, keď mi do nosa udrela vôňa jesenného lístia a dymu z kozuba. Vyjavila sa mi naša chata pri lese v Mariánke v kruhu rodiny a známych. Prepadla ma hrozna tieseň, musel som zastaviť a dezorientovane som sa obhliadal po tej cudzej krajine a pýtal sa sám seba, čo tu robím, kde som, prečo nie som doma... Ale to bolo jediných päť minút túžby vrátiť sa naspäť za celých 15 rokov.“
Ako si komunikoval s mamou?
„Takmer každé leto odvtedy, ako som začal študovať na univerzite v Kanade, išiel som do Európy s ruksakom na chrbte, dva mesiace som sa potuloval po západnej Európe, tak za desať dolárov na deň, a potom plný dojmov, unavený a natešený som sa na dva-tri týždne stretol s mamou a niekedy s celou rodinou v tej istej Juhoslávii, cez ktorú som utiekol, ktorá bola vtedy taká úžasná, slobodná a priateľská. Zostali mi v pamäti tie krásne týždne stretnutia s rodinou a znalosť srbo-chorvátčiny, ktorú milujem. Tá však, rovnako ako Juhoslávia, už neexistuje...“
Mamu napriek tomu, že mala dve deti vonku, púšťali do Juhoslávie?
„Áno. Vždy si vybavila výjazd zo zdravotných dôvodov, keďže mala chronický ekzém. A keďže nepotrebovala tzv. devízový prísľub, teda pridelené dináre, ktoré si mohla zameniť zo štátnej banky, a zároveň bola v penzijnom veku, vždy ju pustili. Peniaze od štátu nepotrebovala, zobrala si totiž každý rok plný kufor damaskových obrusov, tie predala, a z toho si pokryla celú dovolenku. Bol to zvláštny svet a divné časy, takmer cítim nostalgiu a pripadám si, ako keď ako deti počúvali o prvej republike a o vojne...“
Sedem mesiacov si pracoval v Rakúsku, čakal si na vízum do Kanady. Čo bolo podstatou toho vízového procesu?
„Bol som na dvoch interview, tak ako všetci utečenci. Samozrejme, povedali mi, že keby som v Kanade nemal brata, tak by ma nezobrali. Nemal som nijakú atraktívnu kvalifikáciu, iba našu strednú školu. Keď ma napokon do Kanady prijali, nedostal som nijakú zvláštnu podporu alebo peniaze na ubytovanie. Hneď som začal manuálne pracovať a jediné, čo som mal zadarmo, boli kurzy angličtiny. Skrátka, dva roky som pracoval manuálne ako maliar, natierač, či pomocný robotník na stavbách. Robil som teda to, čo bolo poruke a bolo to super. Spoznával som kultúru, zvyky a jazyk spoločnosti, kaqm som prišiel žiť natrvalo.“
Tie dva roky, keď si robil, si súbežne aj študoval?
„Samozrejme. Najprv som chodil do jazykovej školy, potom som absolvoval ekvivalent prípravky na vysokú školu, kam som chodil rok, a potom som si podal prihlášku na torontskú univerzitu. A to bol vstup do nirvány, vytúženého prostredia učenia a učenosti a príjemných a múdrych ľudí. “
Na torontskej univerzite si žil z toho, čo si si zarobil cez leto?
„Nie, jednak som si niečo zarobil, postupne som získal rôzne štipendiá a aj pôžičky a popritom som robil čašníka alebo maliara po večeroch a cez víkendy.“
Bol bežný takýto spôsob živobytia pre ľudí, ktorí prišli do Kanady z iných krajín?
„Tí, čo nemali dosť peňazí, sa museli nejako uživiť. Existovali však aj pôžičky a školné bolo v Kanade vtedy veľmi nízke. Škola, strava a ani ubytovanie v spoločnom baraku plnom študentov neboli vôbec drahé. Stal som sa vegetariánom a to mi ešte viac znížilo náklady. Napokon, čo som potreboval – strechu nad hlavou, knižnicu, plaváreň a spoločnosť učiteľov a študentov. Našiel som si spoločnosť medzi študentmi v Toronte a začal som sa „cítiť“ ako Kanaďan. Začalo mi to byť blízke a príjemné.“
V Kanade si sa stretával s ľuďmi z iných kultúr, z iných národov a prostredí. Ako ich vtedy vnímala kanadská spoločnosť?
„Samozrejme, spolužiaci, to bola mozaika farieb, jazykov, národov. Môj najlepší priateľ bol Ind, z ostrova Goa, ktorý voľakedy patril Portugalsku. Ďalší bol Poliak, ten sa síce narodil v Kanade, ale mal, tak ako Poliaci všade, veľmi silnú poľskú identitu. Veľmi dobrí, blízki priatelia pochádzali aj z Malajzie, Nigérie, Turecka či z rôznych kútov Európy. Kanadská spoločnosť bola a je otvorená, vrúcna a majú zabehnutý program, ako prijímať a integrovať imigrantov. V každom prípade sme sa cítili ako vítaní cudzinci, ako niekto, kto sa kedykoľvek môže stať súčasťou kanadskej spoločnosti. Multikulturalizmus v Kanade fungoval a dodnes funguje, hoci už viac problematicky, keďže desať rokov bol ministerský predseda konzervatívec. Príchodom Justina Trudeaua pred pár týždňami je to opäť stará, dobrá multikulturálna Kanada.“
Čo bolo podstatou integrácie ľudí z rozličných kultúr, z rozličných národov, štátov?
„V nijakom prípade to nebola násilná integrácia, veľmi rozdielny spôsob, ako to bolo a je v USA. Politika tzv. melting pot v Amerike ťa núti opustiť svoju pôvodnú identitu, respektíve ty a tvoje deti sa majú považovať za Američana. Kanada, naopak, poskytovala každej menšine napríklad peniaze na noviny v ich jazyku, alebo podporu náboženským menšinám. Stratégia je založená na tom, že pravdepodobne sa integruješ, ak sa cítiš dobre a bezpečne a nová identita je vlastne vecou tvojho výberu. Ak ťa spoločnosť núti sa integrovať, alebo na teba kašle, čo je často prípad v Európe, a keď zároveň zarábaš slušné peniaze, tak sa skôr izoluješ, nasadíš obranný reflex. Hľadáš sa vo svojom jazykovom, náboženskom či etnickom gete, žiješ v minulosti, či sa do nej ponáraš a tak si dvojnásobne vykorenený – fyzicky zo svojej domoviny a mentálne vo svojom novom domove, resp. priestore, kde žiješ. To svoje geto dnes môžeš výdatne prikrmovať cez sociálne siete, satelitné televízie či časté cestovanie do svojej pôvodnej krajiny. Kanada dokáže skvele a nenásilne toto geto odstrániť, pretože geto sa tvorí buď násilne, alebo ako obrana. Mal som rovnako kamarátov Kanaďanov, ako aj cudzincov. Bolo úžasné, že som sa dostal na školu, kde ma vôbec nevnímali exoticky, ale ako niekoho, s kým sa vieme porozprávať o veciach, o štúdiu, teda čo nás zaujíma. Tá generácia, s ktorou som chodil do školy, nemala predsudky, tak ako ich možno mali ich rodičia alebo starí rodičia. Čiže, to je najlepší spôsob integrácie, nesnažiť sa niekomu násilím alebo programovo nanútiť niečo, čo je tebe blízke, aby sa prispôsobil, ale poskytnúť tej osobe pocit, že je vítaná, že sa cíti pohodlne a že sa môže realizovať. Je zázrak, že niečo také doteraz v Kanade funguje.“
Na základe čoho ten model funguje? Do Kanady predsa len prichádzajú ľudia s inými právnymi predstavami, inak fungujú vzťahy v rámci ich komunity, ženy majú inú pozíciu v spoločnosti a rodine, inak riešia niektoré problémy. Nenaráža(lo) to na nejaké problémy v kanadskej spoločnosti?
„Ja som aj kanadský občan a sledujem kanadskú situáciu aj súčasné voľby, ktoré znamenajú veľkú zmenu v spoločnosti. Po desiatich rokoch konzervatívneho režimu sa vrátili k moci liberáli. Ktorí zdôrazňujú, vyzdvihujú a sú pyšní na inakosť a rôznorodosť. Problémy v Kanade dnes sú omnoho ostrejšie ako vtedy, keď som prišiel do Kanady. Pamätám si, že ľudia, či už boli z Pakistanu, Malajzie, Turecka, alebo z Egypta, vlastne zrazu pocítili možno po prvýkrát v živote, že sú rovnocenní. Že môžu robiť to, čo chcú a zároveň si zachovať z náboženstva alebo z ich tradícií to, čo uznajú za vhodné. Pre ľudí, ktorí prišli zo spoločností, kde zažili traumy alebo prenasledovanie, to bol úžasný pokrok, posun. A pre ženy, ktoré prichádzali z patriarchálnych spoločností, kde žena je akoby nižší ľudský druh, bol a je príchod do Kanady dvojaké vykúpenie. Je zaujímavé, že deti týchto ľudí, ktoré sa už narodili v Kanade, majú silnú identitu pakistanskú, indickú, iránsku, sú omnoho radikálnejší ako ich rodičia. Rodičia poväčšine radikálnosť stratili, sú vďační Kanade za to, čo im poskytla, že sa môžu realizovať bez toho, aby im nejaký minister, talár či uniforma dirigovali, čo majú robiť. Ich deti nachádzajú identitu, ktorú ich rodičia zahodili, ak sa necítia byť v spoločnosti integrovaní. Opäť, Európa je na tom horšie ako Kanada či USA, v Európe multikulturalizmus zlyhal. Brilantne opisuje tento pád multikulturalizmu v Európe anglický filozof a publicista Kenan Malik.“
Ako si to vysvetľuješ? Tie deti zrejme na rozdiel od svojich rodičov očakávajú niečo iné od spoločnosti.
„Hovorím o menšine, ktorá si teraz jednak cez sociálne siete a cez celú ľavicovo-pravicovú diskusiu démonizuje demokraciu a USA. Veľká väčšina detí imigrantov sa narodí ako Kanaďania a sú etnicky „farboslepí“, teda nerozlišujú, či niekto je černoch, beloch, alebo Číňan. Jeden dôvod, prečo multikulturalizmus v Kanade funguje a, zdá sa, v Európe zlyháva, je, že európske štáty sú definované ako národy, a to národy definované nielen jazykovo, ale aj sociálne, nábožensky a často aj etnicky či rasovo. Definícia národa je v Kanade rozdielna. Obyvatelia Kanady si uvedomujú, že Kanada je krajina imigrantov, každý pochádza odniekiaľ, ale zároveň sa cítia silní ako Kanaďania. Naopak, pôvodné obyvateľstvo je kompenzované teritoriálne, finančne aj sociálne. V tom je obrovský rozdiel a prednosť Kanady. Na rozdiel od väčšiny Európanov, Kanaďania si uvedomujú, že identita je sociálny konštrukt a vôbec ich to neprivádza do zúfalstva. Tak ako často privádza až do zúrivosti, povedzme, Záhoráka, Trnavčana, či Maďara, ak im povieš, že ich identita je sociálny konštrukt, a nie daná historicky, etnicky, často podkutá metafyzicky. Kým my vnímame národ ako tisícročnú túžbu stať sa Slovákom, či hrdosť Francúzov na ich stáročnú existenciu, tak Kanaďania sa stali Kanaďanmi svojím pričinením, svojou veľkorysosťou k tým, ktorí pochádzajú z inej kultúry. Preto je u nás tá nenávisť k iným, prejavujúca sa latentným či otvoreným rasizmom.“
Čiže hovoríš, že vznik umelého politického národa je na akceptovanie tých odlišných národností oveľa priaznivejším prostredím?
„Priaznivejšie ako čo? Ale veď každý národ je umelý konštrukt. Slovo „umelé“ znie negatívne, znamená len to, že ho vytvorila skupina ľudí, ktorí majú spoločné znaky a tvoria si spoločnú identitu, ktorá ich spája. Preto ak sa narodí u nás dieťa Vietnamca, ktorý je tu druhú či tretiu generáciu, dieťa je Slovákom, hoci mnohí ho budú stále nazývať Vietnamcom. A práve to odmietanie ho môže odcudziť, pretože mu nejaký idiot nadáva do „rákosníkov“. Teda národ je sociálny, teda umelý konštrukt a nie Bohom dané privilégium či údel. Nacionalisti to neakceptujú, a preto reinterpretujú a permanentne prepisujú vlastné dejiny. Lebo kto bol na tomto území prvý, má naň naveky právo, a iní sa buď prispôsobia, alebo sú v podradnom postavení voči väčšine. Veď poznáme neslávne objavenie v Čechách Královédvorského a Zelenohorského rukopisu z polovice 19. storočia. Jediným dôvodom na ich vytvorenie bolo, aby sa považovali za staršie ako germánske Piesne o Nibelungoch, teda, že Česi mali staršiu kultúru ako Nemci. Bol to práve profesor T. G. Masaryk, ktorý ich odhalil ako falzifikát a odmietol takéto falšovanie dejín a tvorbu národnej identity. Celý ten romanticko-nacionalistický ideál o prvotnosti a originalite stále nejako koncipuje aj naše vnímanie národnosti, a to v Kanade nie je prítomné. Naopak, ich minulosť, počiatok Kanady mnohí považujú ako nespravodlivý a jedine spravodlivosť dnes môže prekryť nespravodlivosť z minulosti. Akákoľvek nespravodlivosť, ktorá sa udiala u nás, sa zväčša ututláva, bagatelizuje alebo relativizuje.“
Toto vnímanie by bolo potrebné nasledovať?
„Nedá sa to nasledovať, lebo to formovanie národa, vnímanie národa, štátu, je v Európe iné. Našťastie, aj Kanada, aj štáty Európskej únie majú za základ liberálnu demokraciu, a v tej nejde o to, aby sme dosiahli nejaký vytúžený cieľ či ideálny štát, ale aby sa ľudia cítili slobodne, aby vládla spravodlivosť, a aby sa ľudia cítili šťastní. Ak sa to naplní, spoločná identita sa dostaví sama. Pozri si americkú ústavu, ktorá popri ochrane života a slobody má lukréciovskú definíciu toho, čo je podstatné, že jedným z cieľov spoločnosti je dosiahnuť ľudské šťastie. A človek sa cíti šťastný, keď sa cíti v bezpečí, keď sa cíti ako hodnotný človek, keď sa môže v rámci rodiny alebo spoločnosti realizovať a je pre ňu užitočný. Jednoducho, že sa necíti na príťaž, vyvrheľ, alebo ako číslo.“
Čím sa možno inšpirovať z kanadského príbehu?
„Z Kanady sa dá použiť jej veľkorysosť, ktorej my máme minimum, lebo celá naša definícia je, že sme sa zbavovali menšín, že budeme ozajstní, až keď budeme rovnakí aj jazykovo aj etnicky. Už aj na východniarov zazeráme, že zaťahujú, z malebného jazyka Záhorákov si robíme žarty. To je však aj v Nemecku, pokiaľ nerozprávaš hannoverskou Hoch Deutsch, tak reakciou je často úškľabok. Homogénnosť jednotlivých národov je problémom Európy, preto tá bezvýsledná snaha hľadania spoločnej európskej identity. Bude to, samozrejme, aj najväčší problém celej utečeneckej krízy.“
Myslíš si, že problémom je príslušnosť k inému národu alebo skôr k iným náboženským kódexom, ktorými sa spravujú?
„Samozrejme, keď sa cítiš vítaný, keď sa cítiš bezpečne, tak stratíš obranný štít. Jedným z tých obranných štítov je agresia, druhým je iný jazyk a tretím je priľnutie k spoločnosti či kultúre tvojich rodičov. Vybuduješ si brnenie. Ale keď sa cítiš bezpečne, tak prestaneš byť v strehu. Podobne ako v zvieracej ríši, keď nehrozí nebezpečenstvo. Na Galapágoch neexistujú prirodzení nepriatelia tamojších zvierat, a tak sa môžeš priblížiť, povedzme, k vtáčikovi, on neuletí, lebo nikdy nepoznal nepriateľa. Rovnako ako zver v našich lesoch, tu je zase, naopak, každý v strehu – aj väčšina, aj menšiny.“
Ako sa to dá prekonať?
„Samozrejme, potrebuješ dvoch do tanca. Aj táto spoločnosť, ktorá prijíma, aj tí, ktorí prichádzajú. Bolo dojemné a úctyhodné pozorovať, ako počas leta na staniciach v Mníchove či vo Viedni dobrovoľníci držali v rukách transparent s nápisom welcome a pomáhali utečencom. A čo viac, nerobili to nanútene, bol to prirodzený inštinkt empatie, ktorý chýba v postkomunistických spoločnostiach stojacich v obrannom strehu voči iným a inakosti. Ten prirodzený reflex empatie je výsledkom dvoch generácií výchovy na toleranciu a rešpektovanie dôstojnosti iných. Jednoducho, nemôžeš nechať tak, keď vidíš utrpenie ľudí, ktorí nevedia, kam idú a čo budú robiť. Naše spoločnosti poznačené 50-ročným dedičstvom komunizmu, ani počas 25 rokov slobody nerozmýšľali a už vonkoncom neriešili náš vzťah k etnickej a náboženskej inakosti.“
Dnes do Európy prichádzajú tisíce ľudí, o mnohých nevieme, čo sú zač. U väčšiny môžeme predpokladať, že utekajú, aby si zachránili život, zdravie. Nie je to však milión utečencov pred hrozbami smrti. Nie je to dôvod, prečo je vnímanie a akceptovanie tejto obrovskej masy ľudí také kontroverzné?
„Musíme rozlišovať dve línie tohto problému. Po prvé, tí, ktorí prichádzajú z Afriky, Ázie či zo Sýrie, nie sú anonymné masy ľudí, hoci keď v televízii vidíme pochodovať prúdy utečencov, prirodzená tendencia je vnímať týchto ľudí ako nediferencovanú masu. Avšak každý jednotlivec má svoj osud, príbeh, strach a túžbu. Každý má nejaký dôvod, prečo sem prichádza, či je to občianska vojna, chudoba alebo nechuť žiť v tých rôznych diktatúrach tretieho sveta. V každom prípade chcú odísť z tábora v Turecku, kde to nie je určite med lízať, chcú ísť niekam, kde sa cítia bezpečne a kde si môžu vytvoriť svoju existenciu. Ťažko sa možno čudovať aj ekonomickému imigrantovi. Skrátka je v mizérii, nemá robotu, žije v tábore a chce sa dostať do Nemecka, kde ho niekto privíta na stanici s transparentom welcome. Teda tým, ktorí sú tu, máme morálnu povinnosť pomáhať. Aj ja som sa ako emigrant tešil z pohostinnosti tých, ktorí ma nikdy nevideli, ale vnímali ma ako človeka, ktorý utiekol z vlastnej spoločnosti, kde už nechcel existovať.“
To je jedna stránka veci, zrejme nespochybniteľná. Nie je však jediná.
„Na druhej strane tento chaotický, živelný prílev utečencov nemôže pokračovať tak, ako sa to udialo a stále deje tento rok. A nie preto, že by Európa nemala kapacitu absorbovať utečencov. Tá kapacita v päťstomiliónovej EÚ, samozrejme, existuje aj na niekoľko miliónov imigrantov. O kapacitu však nejde. Tento prílev nedokáže absorbovať politická štruktúra kontinentu, pretože každá nová migračná vlna prinesie ostrejšiu a ostrejšiu politickú radikalizáciu. A 28 lídrov typu Orbán, Kaczynski a Fico by pochovali EÚ, ako ju poznáme a chceme, tak za rok, možno dva... Už teraz počujeme, vidíme, čítame, akým spôsobom utečenci rozdeľujú našu spoločnosť, akým neprirodzeným spôsobom sa postupne radikalizuje diskurz v každej krajine EÚ. Prijať všetkých tých, ktorí by chceli prísť do Európy, je nielen logisticky a ekonomicky neudržateľné, ale tempo a počet nemôže diktovať kapacita pašerákov, ale politickí lídri EÚ. Samozrejme, ak by sa prílev obmedzil len na promile tých, ktorí by boli oficiálne prijatí, tak ten tlak utečencov bude pokračovať. Práve Kanada môže byť nápomocná a ukázať Európe, ako prijímať relatívne veľký počet imigrantov, ale koordinovane, bezpečne a efektívne. Vieme, že je to strašne nebezpečné aj pre Európu ako takú, lebo sa začne radikalizovať. Domnievam sa totiž, že dve-tri vlny utečencov, aké zažívame tento rok, môžu potopiť EÚ.“
Teda dve línie vnímania migračnej vlny – utečenci, ktorí už sú tu, a čo to (u)robí s Európou. Takže, čo ďalej?
„Jedna línia: čo s tými, ktorí sú tu? Tých najveľkorysejšie prijímajú Nemci, a je to obdivuhodné, pre mnohých takmer nepochopiteľné, akým spôsobom to robia a dokážu. Podpora ide z najvyšších miest, dve významné ženy, kancelárka Angela Merkelová a ministerka obrany Ursula von der Leyenová, sú najväčšie zástankyne takéhoto postoja voči utečencom. Druhá línia upozorňuje, že Európa to nedokáže zvládnuť a EÚ neprežije, ak by migrácia pokračovala v tomto tempe. Radikalizácia politickej scény môže nabrať také tempo, že rozpad Európskej únie môže byť len prvým krôčikom. Európa je ostrovom prosperity a pokoja v mori radikálnosti a nenávisti a mnohí ľudia z tohto mora neistoty a radikálnosti, ktorí prežívajú kultúrne, sociálne a intelektuálne to, čo sa vyznáva v našich liberálnych demokraciách, by boli radšej tu ako vo svojich krajinách. Kvôli sebe a svojim deťom. Nie je však možné otvoriť brány a pustiť ich. Teda prílev utečencov sa musí koordinovať a ochrana hraníc sa musí zabezpečiť nie kvôli tým, čo prídu, ale preto, na čo sa môžeme zmeniť my. Už dnes môžeme s údesom sledovať, ako sa neprirodzene delí naša spoločnosť. To, že nacionalisti a fašisti pochodujú a kričia, sa od nich dá očakávať a už sme sa presvedčili ikskrát, že vlastne ani nič iné nevedia. Ale delenie nastáva medzi ľuďmi, ktorí by v mnohých veciach spolu súhlasili, spolu stáli proti Mečiarovi a nacionalistom, ako aj v otázkach demokracie, spravodlivosti, korupcie. V tej novej nezdravej konfigurácii jedna skupina vehementne tvrdí, že utečenci sa musia prijať v akomkoľvek počte a snaha zastaviť tento prúd je nehumánny krok a každého, kto pochybuje o tejto otvorenej perspektíve, obviňuje, že je fašista, obmedzenec a sebec. Aj keď vo svojej vnútornej logike majú pravdu, pretože oni len doťahujú do logického konca etické a morálne normy liberálnej demokracie, kde každý človek je si rovný a každý utečenec má právo na azyl. Avšak obávam sa, že tento prístup by viedol k strate práve tých etických a morálnych noriem, ktoré si tak vážime. Totiž, okrem tých, čo tvrdia, že je potrebná regulácia a kontrola, sú takí, ktorí tlačia na najnižšie ľudské pudy strachu a nenávisti. A odvážim sa tvrdiť, že ešte takéto dve-tri sezóny prílevu utečencov a Európa sa tak radikalizuje, že nikto nebude schopný ustrážiť radikálov, ktorí dostanú zelenú a budú získavať politickú moc a budú robiť to, čo už Európa zažila v polovici 20. storočia.“
Európa sa stala ostrovom pokoja a prosperity v tom rozbúrenom mori všade naokolo. Má za sebou okrem dvoch svetových vojen, okrem holokaustu a iných strašných vecí aj občiansku spoločnosť, ľudské práva, rozvinutý ekonomický a sociálny systém, vďaka čomu sa stala „zasľúbenou krajinou“ pre množstvo ľudí. Stala sa však ňou práve preto, že je taká, aká je, pretože tu vládnu pravidlá, zákony, občianske práva... Teda väčšinou platia. Stáročiami sa vytvoril projekt, nazývaný Európa, do ktorého prichádzajú ľudia zvonku aj so svojimi odlišnými predstavami, odlišnými a neraz ťažko prijateľnými hodnotami a svojskými riešeniami. Množstvo ľudí sa práve toho obáva, že moslimovia sa pokúsia urobiť z Európy niečo iné, Sýriu, a nie naopak, neurobia zo Sýrie Európu.
„Predovšetkým, Európa je Európou vďaka vývoju niekoľkých storočí. Jej súčasný stav nie je výsledkom toho, čo sme videli v krvavej skúsenosti z 20. storočia, holokaustu a z občianskej spoločnosti po 2. svetovej vojne. Európa na podklade židovsko-kresťanského náboženstva a morálky je projektom odštartovaným v 15. storočí cez renesanciu, a neskôr formovaný náboženskou reformáciou, osvietenstvom, a následne priemyselnou a vedeckou revolúciou, ktoré aj dnes stále akceleruje. Výsledok je liberálno-demokratická politická štruktúra a v tomto zmysle „Európa“ je aj v Amerike, v Kanade, v Austrálii, na Novom Zélande, v Izraeli a paradoxne aj v Japonsku, ktoré sa pozápadnilo programovo v rozpore so svojou tradíciou. Mimoeurópske spoločnosti nemajú ani štruktúru, alebo ich nemajú niekoľko storočí zabehnuté. A tak hoci sú väčšinou demokracie, sú to zároveň demokracie iliberálne. V európskom projekte je zakódovaných niekoľko pevných ingrediencií, ktoré dokázali zúčtovať s jej najväčšími hrozbami vo forme fašizmu a komunizmu v 20. storočí, ktoré boli porazené, hoci vyrástli z toho istého západného podhubia ako liberálne demokracie. Preto sa vôbec neobávam, že by liberálne demokracie nemali kapacitu zvládnuť hrozbu islamského terorizmu – vojensky, ekonomicky či politicky.“
No dobre a ako sa môže takáto Európa postaviť k tým, ktorí sem prichádzajú, aby sa sama nezničila?
„Tie prúdy, ktoré sem prichádzajú a chceli by sem prísť, možno pre ekonomiku a bezpečie, stanú sa súčasťou tejto niekoľko storočnej tradície, ak sa budú cítiť bezpečne, keď budú cítiť, že sú vítaní, keď ich deti sa budú cítiť súčasťou spoločnosti. Samozrejme, to, čo urobilo Anglicko, Francúzsko, Belgicko, že im vytvorili getá, kde žijú v izolácii, a aj ich deti vyrastajú v izolácii, tak to je najhorší spôsob integrácie. Som presvedčený, že integrácia je veľmi dôležitá, a popritom môžeme rešpektovať ich náboženstvo, ich tradíciu, inak sa nebudú cítiť bezpečne. A teraz stojí otázka, či je toho Európa schopná, a či ľudia, ktorí prichádzajú, sú ochotní sa prispôsobiť. To je ťažko povedať. Závisí to aj od stupňa ich vzdelanosti. Zdá sa, že mnohí, ktorí prichádzajú napríklad zo Sýrie, majú relatívne vysoké vzdelanie, čiže viem si predstaviť, že sa tomu oveľa lepšie prispôsobia ako ľudia zo subsaharskej oblasti, kde mnohí nemajú ani návyky sociálne, kultúrne, vzdelanostné. To, čo sa udialo teraz, to je jedna z našich nových skúseností, ale, samozrejme, Európa urobí všetko pre to, aby sa nezopakovalo to isté budúcu sezónu, ako sa udialo teraz.“
Kde je podľa teba riziko toho, čo sa udialo tento rok? Hovoríš, že sa skúsenosť z tohto roku nemôže opakovať. Schengenský systém zlyhal úplne exemplárne…
„Do Európy prišli ľudia bez toho, že by prešli cez zákonný azylový proces Európskej únie. Je nepochybné, že sa to stalo proti zákonom Európskej únie, ktorá sa bráni živelnému príchodu imigrantov. Prestali platiť pravidlá imigrácie do EÚ aj kvôli pašerákom, aj preto, že utečenci nechcú ostať v Grécku, Maďarsku a tobôž nie na Slovensku, ale chcú ísť tam, kde cítia podporu a vidia perspektívu. Utečenci síce prichádzajú nelegálne, ale už sú tu a treba im pomôcť. Niektorí z nich budú musieť ísť naspäť, ale utečenci zo Sýrie sa nemajú kam vrátiť, v ich krajine je občianska vojna, čiže s nimi treba pracovať, aby sa oni a ich deti napokon integrovali. Štáty EÚ už teraz robia všetko pre to, aby sa taká vlna nezopakovala aj budúcu sezónu. Nie náhodou rokovala nemecká kancelárka Angela Merkelová s tureckým prezidentom Recep Tayyip Erdoganom, ktorý má 4 milióny utečencov na svojom území, a dostal ponuku niekoľko miliárd eur, aby zlepšil situáciu v utečeneckých táboroch. Erdogan má moc, aby celý exodus cez Turecko zastavil za niekoľko hodín. To, že tak nerobí, znamená, že si to chce nechať od Európy politicky a ekonomicky štedro zaplatiť. Nie náhodou môžeme zrazu sledovať veľmi družný diskurz medzi gréckym premiérom a nemeckou premiérkou, lebo diskutujú o tom, ako sa vytvoria centrá na niektorých gréckych ostrovoch, aby neboli pustení cez Balkán a Maďarsko a Slovinsko do Nemecka. Európa nečakala takýto nápor a schengenský systém nie je na čosi také pripravený. Technicky riešiť túto vlnu je veľmi ľahko zvládnuteľné, bude závisieť od vôle a koordinácie spolupracovať aj s takými politikmi, ako je Erdogan, ale aj pol tucet diktátorov, ktorí môžu vlnu spomaliť, dokonca zastaviť. Nebude to veľmi etické ani čisté, ani veľkorysé, ale pomôže to udržať stabilitu v Európe.“
Potiaľto sme došli pred parížskym masakrom. Ako by mali na tento násilný akt reagovať európski politici a bezpečnostné zložky? Zmenil teror v Paríži doterajšiu debatu o utečencoch?
„Našťastie, nie v hlavných centrách moci v Európe. Veď utečenci unikajú pred tými istými radikálmi, ktorí vraždili v Paríži. Krik o tom, že sú to spojité nádoby, počuť z periférie ako, povedzme, z Bratislavy, ale k tomu sa ešte dostaneme. Pri terore nevieš, aká stratégia bude úspešná. V každom prípade teraz nie je čas na zmysluplnú integračnú politiku, ale je čas na rýchle činy, čo najširšiu spoluprácu spravodajských služieb, ktoré sú v tomto momente najdôležitejšie. Potrebujú sa čo najskôr skonsolidovať, pretože masaker v Paríži je aj zlyhaním tamojších spravodajských služieb. Je pravdepodobné, že teroristi by chceli veľakrát zasiahnuť vo Veľkej Británii a v USA, ale tam sa od veľkých útokov v roku 2001 a v roku 2005 nič neudialo. Teda americké a britské antiteroristické zložky fungujú bezchybne. Ich francúzski a belgickí kolegovia sa majú od nich čo učiť.“
Začala sa vojna, ako hovorí Hollande? Už nie je v Sýrii či v Iraku, ale môže byť v ktoromkoľvek európskom meste. Zrejme treba aj naďalej, hoci to bude ešte náročnejšie ako predtým, diferencovať – medzi moslimami a radikálnymi islamistami. A diferencovať budeme musieť nielen my, ale aj moslimovia, ktorí sa chcú cítiť v Európe bezpečne a ako vítaní. Čo by si od nás a od nich očakával?
„Vyhlásenie, že sa začala vojna, je nezmysel. Proti teroristom nemôžeš viesť vojnu. Ich porážka na malom bojovom poli v sýrskej púšti konflikt neukončí. Po zostrelení ruského lietadla a útoku v Paríži si myslím, že islamský kalifát má svoje dni spočítané. Bohužiaľ, zomrie ešte veľa nevinných ľudí, tak ako v každej občianskej vojne. Následne sa ISIS bude, rovnako ako al-Káida predtým, spoliehať na spiace bunky teroristov, ktorí budú konať nezávisle od vedenia, ak ešte nejaké zostane. Nesmierne dôležité je získať si umiernených moslimov, aby verejne presviedčali potenciálnych teroristov, ktorí budú permanentne vyzývaní cez sociálne siete, aby konali proti Západu. Bohužiaľ, či už zo strachu, alebo z váhavosti, len málo umiernených moslimov intelektuálov vystúpilo proti teroristom.“
Na Facebooku som vyslovil nádej, že starý unavený biely otec v Bruseli bude mať v rovnováhe hlavu, srdce a gule. Myslíš, že to zvládne? Nie sme na tom podobne ako Izrael v Arabskom mori, že môžeme prehrať iba raz?
„Možno sa mýlim, ale EÚ bude len v druhej línii pri nadchádzajúcej konfrontácii s terorizmom. Súčasná mobilizácia európskych štátov v tandeme s USA a Ruskom skôr Brusel oslabí ako posilní. Po prvé, nemá na to logistické prostriedky – armádu a spravodajské služby – a zároveň celý proces rozhodovania je v Bruseli veľmi pomalý a kompetencie sú nejasné. Napokon, keď budú jednotlivé štáty v ohrození, nedajú si do toho „kafrať“ Bruselom. V každom prípade, EÚ bude pozitívne pôsobiť vďaka svojim zdrojom a pomoci, tak ako vždy doteraz, na krikľúňov z periférie. A čo sa týka Izraela, tak Európa nie je v konfrontácii s vyzbrojenými armádami, ako je od svojho vzniku Izrael. Európa čelí teroristom a tí vlastne vedú partizánsku vojnu. V každom prípade, teroristický útok v Paríži posunie do pozadia rôzne žabomyšie spory v rámci EÚ a európske krajiny budú skôr viac súdržné a menej konfrontačné, ako to bolo pred útokom. Spoločný nepriateľ, spoločná hrozba a spoločný cieľ zneškodniť nepriateľa posilní odhodlanie Európy brániť sa z vlastných zdrojov a navzájom. Bohužiaľ, je pravdepodobné, že predtým, ako IS bude porazený, potečie veľa krvi. Veľká populácia moslimov v Európe bude konfrontovaná na každom kroku, a to len posilní ich odcudzenie. Kiežby sa zjavil moslimský Martin Luther, Martin Luther King či Gándhí, čo by sa tešili rešpektu zo strany moslimov, ale aj zo strany Západu, a pomohli spolužitiu týchto rozdelených spoločenstiev.“
Náš premiér Fico vyťahuje silné kalibre, drsný slovník štvrtej cenovej skupiny, podnecuje strach obyvateľov a udržiava obavy verejnosti namiesto toho, aby kompetentne riešil nové problémy. Hovorí, že monitorujeme každého moslima, čo je cesta do pekiel. Podozrievam ho, že využíva utečeneckú vlnu a masaker v Paríži na brutálne deformovanie spoločenskej diskusie, na zakrývanie prešľapov svojich ľudí, na to, aby sa zabudlo na váhostavy a cétečká a predražené kompy a obchvaty a národné štadióny, aby sa pred voľbami zabudlo na oprávnené požiadavky učiteľov a sestier a živnostníkov a strednej vrstvy ako-takej... Všetko dnes prekrýva migračná vlna a priorita priorít, premiér ochraňujúci našu krajinu. Čo s tým?
„Keby sme si mohli povedať, že pán premiér je cynický a využíva každú príležitosť na posilnenie svojej moci, tak by sme mohli konštatovať, nič nové pod slnkom. Je však možné, čo by však bol dosť tristný stav, že Fico aj verí tomu, čo vraví. Zdá sa mi, že do svojich prejavov vkladá priveľa emócií, cítiť z neho nenávisť k tým, o ktorých rozpráva. A toho by sa mal rozumný politik vždy vyvarovať, aby nevzbudzoval v spoločnosti vášne, strach a nenávisť. A dôvod jeho konania? Zdá sa, že je obkolesený ľuďmi, ktorí v ňom podnecujú rôzne konšpiračné nezmysly a vnímajú Putinovo Rusko ako mentálny azyl, aby nespadli do pazúrov amerických imperialistov a ich bankárov. Pamätám sa, keď som v Toronte študoval medzinárodné vzťahy, ako moja skvelá profesorka Janis Stein opisovala lídrov podľa toho, kým sa obklopovali. A tak sme mohli čítať Reagana, Thatcherovú, Mitterranda či Brežneva cez zvláštnu optiku tejto skupiny ľudí a ich ideologického ustrojenie či stupňa podlízavosti voči lídrovi. To isté sa mi zdá príznačné v prípade Roberta Fica. Našťastie, tak ako mnohí politici v EÚ, je príliš rád v klube veľkých politikov, a preto verím, že tak ako vždy, nakoniec zatiahne za tú páku, ktorú určí Hollande, Merkelová, Cameron. V tom je aj naša nádej, keďže nezdá sa, že jeho pozícia v budúcich voľbách je ohrozená. Samozrejme, ak by bola EÚ paralyzovaná či, nebodaj, sa rozpadla v dôsledku, že Európa nebude schopná regulovať prílev utečencov, dostali by sme sa do diametrálne iného sveta a obývali by sme iný kontinent. Omnoho nebezpečnejšieho, ako keď sme členmi EÚ, hoci aj s Váhostavom na krku.“
http://komentare.sme.sk/clanok.asp?cl=8079016