29. KAPITOLA
Lily vpálila do podniku ako neriadená strela. Pohľadom vyhľadala dvojicu mladých ľudí a to konkrétne dievča v červených šatách sediacu na čiernej koženej sedačke spolu s jedným z jej priateľov a náhlivo podišla k ich stolu.
„Musíte odísť!“ dychčala naliehavo a oboma rukami sa pridržiavala povrchu stola snažiac sa lapiť dych. Mladý muž, sediaci vedľa známej dievčiny sa na ňu zamračil a jeho tmavé oči schladli.
„A to už prečo?“ povedal pohŕdavo so značnou dávkou nepriateľstva. Nepáčilo sa mu, že nejaká čarodejnica ich posiela preč z podniku, ktorý je tu mnoho rokov a stal sa miestom, kde sa môžu temné bytosti ako oni cítiť, v medziach, bezpečne. Lily vytušila, že ho urazila a priveľmi sa tomu nečudovala. Vletela do podniku a to ešte ako novic a vyhadzuje pravidelných návštevníkov. Nespravila dobrý prvý dojem. Na tieto myšlienky však nie je čas.
„Lovci! Idú sem. O jedenástej.“ Šepla im pomedzi dychčanie a dúfala, že toto ich primä k urýchlenému odchodu. V jej hlase upír mohol počuť tichú prosbu ba priam strach o ich bezpečnosť. Chytil svoju partnerku za ruku a náhlil sa s ňou preč. Vo dverách sa na malú chvíľu zastavil, pootočil hlavu a venoval červenovláske posledný pohľad. V jeho očiach mohla vidieť vďaku a tiež prekvapenie. Keď sa za nimi zavreli dvere, mladá Chrabromilčanka si sadla na ich miesto a zhlboka dýchala s čelom opretým o spotené dlane. Sama nevedela prečo to robí. Pred chvíľou zabehla štyri kilometre šialeným tempom. Zaiste práve zdolala svetový rekord v šprinte lesom. Kiež by sa mohla premiestňovať. Ale ona inak nemohla. Tak, ako nedokázala odsúdiť elfieho chlapca a jeho otca, rovnako ako miluje Remusa, toho dobrosrdečného a oddaného vlkolaka, nedokázala nechať zabiť upírov, len preto, že sa narodili s prekliatím temnoty. Alebo darom? Ťažko povedať. Čo je pre niekoho prekliatie, je pre iného dar. Tak či onak, nedokázala by žiť s vedomím, že nepomohla. Keby ich zabili pri tom, že pred nimi ochraňovali ich, eh, večeru, bolo by to iné.
Po predýchaní pozrela na hodiny nad barom. Jedenásť. Srdce jej vynechalo jeden úder a pocítila zovretie v hrudi. Čo ak nestihli varovať všetkých? Prišli sem štyria a videla odísť dvoch. Musí ísť. Nezmôže veľa. Jej živelná mágia nezanecháva stopu, ťažko by jej niečo také aj dokázali. Má šestnásť, pre Morganu! Nikto by to nečakal a na druhú stranu, môžu skontrolovať prútik, ktorý v jej prípade nemusí byť použitý. Nie je až taká bezbranná. S ohňom si rozumie pridobre na to, aby sa ocitla v situácii, kedy by potrebovala pomoc.
Odhodlane vybehla z podniku, aby následne vpadla do jadra skupinky akýchsi mužov a len zázrakom zabránila zhíknutiu alebo zakňučaniu, za čo si podvedome udelila bod k dobru. Len ona môže mať toľké šťastie, keďže ich je osem. Osem veľkých a na prvý pohľad neľútostných čarodejníkov v tmavých habitoch, ktorí ostali rovnako prekvapení ako ona. Ich prekvapenie na nešťastie netrvalo dlho a po krátkom okamihu na ňu mierilo päť strieborných nožov a tri prútiky, ktoré držali v rukách pracovníci ministerstva a na tvárach si hrali zlovestné úškrny.
„Máme ťa, upírka!“ Okríkol ju jeden lovec a Lily na neho vytreštila oči.
„Len pokoj páni, ja som čarodejnica.“ Zavrčala na nich podráždene.
„Ale nevrav. Tak ti nebude vadiť, ak ti priložíme na kožu striebro, všakže?“ povedal presladeným hlasom jeden z mužov a spravil pár krokov smerom k nej.
Lily z neho bolo na prvý pohľad na zvracanie, napriek tomu sa snažila tváriť prekvapene. Očami pozrela ponad plece nepríjemného muža a všimla si, ako skupinka štyroch mladých ľudí nenápadne kráča v tieňoch blízko stromov a z tmy na ňu zasvietili žiarivé oči nočného lovca. Ticho si vydýchla úľavou. Aspoň oni sú v bezpečí. A ak týchto panákov ešte chvíľu zdrží, stihnú zmiznúť.
„A očné zuby a chuťové kanáliky mi nechcete preskúmať?“ spýtala sa ich s ironickým úškrnom dúfajúc, že ich vyprovokuje k hádke, ktorá chvíľu potrvá.
„Nehraj sa s nami dievča. Buď nám nadstav ruku alebo dopadneš nešťastne.“ Zavrčal na ňu jeden zvlášť nesympatický muž, ktorý v rukách priam nedočkavo otáčal nožom. Lily si pohŕdavo odfrkla, vyhrnula rukáv a vystrela ruku smerom k mužom. Lovec ju silno chytil za zápästie a na kožu jej priložil striebornú čepeľ dlhej dýky.
„Nič. Čistá koža.“ Povedal prekvapene a rukou jej prechádzal po predlaktí dúfajúc, že sa v prítmí zmýlil. Lily sa zoširoka uškrnula na udiveného muža.
„Stále neviem, kto ste páni. A prečo ste si vlastne mysleli, že som upírka? Prečo ste na mňa vytiahli nože? Ohrozila som vás snáď nejako?“ spýtala sa ich a nahnevane si stiahla rukáv. Potrebovala získať ešte nejaký čas, aj keď sa mladí upríri už stratili v lesnom poraste.
„Sme tu aby sme uchránili tvoj jemný krk dievča.“ Povedal jej jeden z mužom podráždene. Mladá čarodejnica si chytila dlaňou ústa v dramatickom geste a začala naoko koktať.
„Tak mi prepáčte. Nebudem vás viac zdržiavať.“ Povedala vyplašeným hlasom a hrôzou v očiach. Muži na ňu hodili krátky pohľad podľa ktorého mohla usúdiť, že ju považujú prinajlepšom za zaostalú a hnali sa preč.
Chvíľu za nimi hľadela ostávajúc stáť na mieste a napokon si vydýchla úľavou. Nikdy nebola dobrá herečka, ale aspoň jedno číslo zahrala. Našťastie. Vykročila smerom k lesu, kadiaľ sa vytratila skupinka štyroch upírov až začula tlmenú hádku.
„Nemôžeš tam ísť. Sú tam lovci.“ Chlácholivo hovoril nejaký muž a Lily zvedavo odhrnula ľavou rukou jeden z konárov krovia, aby sa pozrela na hádajúcich sa mladých ľudí a nemohla si nevšimnúť, že dievča so šálom držal za zápästia mladý upír, ktorý s ňou pred chvíľou sedel v neďalekom podniku.
„Pusť ma! Je to môj brat!“ Plakalo od hnevu dievča a snažilo sa vytrhnúť z jeho silného držania. Lily mala pocit, akoby jej niekto zaťal dýku do hrude a jej nohy boli na malý okamih akoby z kameňa. Musí niečo vymyslieť. Musí. Keby len pre ňu bolo pod tlakom také jednoduché premýšľať. Prečo je, pre Merlina, Chrabromilčanka?
„Severus ma zabije.“ Povedala šeptom sama sebe a pustila konár, ktorý stále držala.
„Prečo?“ započula za chrbtom známy hlas a zmocnil sa jej pocit, akoby ju niekto oblial ľadovou vodou. Takéto šoky by naozaj nemala zažívať.
„Čo tu robíš? Mal si čakať v dome.“ Zašepkala mu nahnevane.
„A nechať ťa samú? Blázniš? To by som nemohol.“ Krútil hlavou a pozrel na ňu akoby jej načisto preskočilo. Stačilo mu tých pár minút, počas ktorých bol v dome sám a skoro sa zbláznil. Nervózne sa prechádzal bezcieľne po dome s príveskom vo svojej ruke dúfajúc, že sa nezahreje, alebo nedajmerlin nezačne chladnúť.
„Musím ísť Sev, niekto tam ostal.“ Šepla mu odhodlane a Severusovi neušla značná dávka rozrušenia v jej hlase.
„Chápem Lils. Ale čo chceš robiť? Prútik nemôžeš použiť a rozkladať oheň v lese by nebol dobrý nápad.“ Pripomenul jej značný problém, keď kráčal vedľa nej smerom k baru a chytil ju za ruku, čím ju donútil zastať a zamyslieť sa. Aj keď to bolo ťažké priznať, mal pravdu. Ak by začal horieť les, tak život tohto upíra by vymenila, za životy tých, ktorí sa v ňom skrývajú. Ona sa našťastie pri bezprútikovej mágii nemusí spoliehať len na oheň. Aj keď ten ovláda asi najlepšie.
„Poď.“ Povedala mu a vybrala sa smerom k postranným uličkám smerom, ktorým sa vybrali aj lovci. Nestihla vojsť ešte ani do prvej z nich, keď v diaľke započula smiech, krik a dupot nôh. Našli ho a Lily úprimne dúfala, že nejde neskoro. Hnala sa za zvukmi a Severus mal čo robiť, aby stačil jej kroku. On sa na rozdiel od pochabej Chrabromilčanky rozhliadal aj okolo seba a uisťoval sa, že sa na nich nikto nevyrúti z niektorého z mnohých tmavých kútov. Lily zastala na rohu jednej z nízkych budov a za jej rohom, v uličke videla ako lovci stoja v polkruhu pri sebe a od čepelí strieborných dýk sa odráža svetlo mesiaca.
„Daj mi svoj plášť!“ šepla Severusovi a vystrela ruku očakávajúc, že jej ho do nej podá.
„Nemôžeš tam len tak ísť.“ Povedal jej tlmene akoby nebola normálna.
„Nemôžeš mi brániť.“ Zasyčala na neho a Slizolinčanovi pri pohľade do chladných zelených očí prebehlo brnenie po chrbtici. S povzdychom si napokon vyzliekol plášť a podal jej ho, keďže vedel, že hádať sa s ňou je strata času a nechcel ju dráždiť. Pridobre vedel čo to znamená dostať sa na jej pomyselnú listinu ľudí v nemilosti.
„Dúfam, že vieš, čo robíš.“ Povedal jej, keď si obliekala plášť, ktorý jej je pridlhý.
„Neviem. Ale ak budeš v ohrození. Odíď!“ Hodila naňho krátky pohľad a založila si kapucňu, ktorá je padla až do oblasti očí. S čiernym plášťom, ktorý sa vzadu šúchal po zemi a s kapucňou zakrývajúcou jej tvár, vykročila smerom k mužom ohrozujúcich mladého upíra.
„Puste ho!“ prikázala pevným hlasom, ktorý nezniesol námietky. Muži sa otočili smerom k postave, ktorá ostala stáť niekoľko metrov od nich a na ich nesmiernu zlosť jej nemohli nevidieť do tváre. Nevedeli určiť ani to, či je to upírka alebo nie. Mnohí sa napriek tomu posmešne zasmiali.
„No to určite. Tento ide s nami.“ Povedal podráždene jeden z mužov a začal nepríjemne mávať dýkou blízko tváre mladého upíra.
„Takí ako on, nemajú čo robiť v našom svete.“ Zasmial sa muž vedľa neho s prútikom v ruke. Nevyzeral byť dvakrát inteligentný, ale sadistický by mohol byť, o tom by sa nehádala. Radosť z týrania sa mu odrážala v tvári a Lily pri tom pohľade naplnila enormná dávka hnevu.
„Ja vidím mladého muža a on v tomto svete má rovnaké práva, ako ty!“ vysvetlila sadistovi dosť jasne svoj názor na to, čo robia.
„Toto nie je človek. Je to upír!“ zavrčal lovec, ktorý ako jediný mal aspoň, ako taký, rozum. Či to bolo v tejto chvíli pre niečo dobré, ťažko povedať, keďže to predniesol, akoby jej preskočilo.
„A čo robí človeka, človekom?“ nadhodila otázku, na ktorú nepotrebovala počuť žiaden komentár. Sama by na ňu rada poznala odpoveď. Je to spôsobom akým prichádzame na tento svet? Alebo spôsobom rozmýšľania? Mágiou, ktorá im koluje v žilách a je súčasťou ich krvi? Robí človeka človek to, že má dve ruky a dve nohy? V takom prípade by bol aj Horský troll svojím spôsobom človekom. Výškou inteligencie? Pri pohľade na niektorých lovcov by bola ochotná pripustiť, že Troll je na tom lepšie. Avšak človek, ako jeden z mála z bytostí na tomto svete má možnosť voľby. Aj ten upír má možnosť si vybrať, či svoju korisť usmrtí alebo prestane sať krv niekde na hranici prežitia ich obete. Kto vie, ako sa väčšinou rozhodujú?
„Áno, on loví ľudí aby prežil. Musí. A vy? Lovíte pre radosť!“ poukázala rukou na mladíka a odpľula si smerom k lovcom.
„To ty si netvor. Nie on.“ Zavrčala na lovca s nepríjemným pohľadom a v končekoch prstov pocítila nárast moci, ktorú vie poskytnúť iba nenávisť.
„Máte poslednú možnosť odísť. Chodte!“ prikázala znova a pre ich dobro dúfala, že ju poslúchnu. Muži sa na ňu neprestávali mračiť avšak nenaznačili, že by chceli nechať tohto upíra odísť. Boli ako zvery a toto je ich korisť. Mladá Chrabromilčanka si uvedomila, že práve v rukách drží životy deviatich ľudí a je len na nej, koho nechá ísť a kto tu ostane. Avšak napriek nenávisti, napriek nekonečnému hnevu, ju neopustilo to najdôležitejšie. Stále má svedomie a vďaka nemu si uvedomuje dôsledky svojho rozhodnutia.
„Ako chcete.“ Povedala tichým hlasom, zodvihla svoj pohľad smerom k nebu a mierne rozpažila ruky.
Na oblohe sa začala formovať temnota a rozfúkal sa silný vietor. Temné mraky behom chvíle zahalili mesiac i hviezdy. Zablysol sa prvý blesk a okolím sa roznieslo silné hrmenie. Lovci sa vyľakane pozerali okolo seba, hľadajúc tak radu a oporu jeden od druhého, akoby sa nevedeli rozhodnúť sami za seba. Jediný, kto vyzeral byť v tejto situácii pokojný, bol na počudovanie mladý upír stojaci v rohu a priam fascinovane pozoroval postavu zahalenú v čiernom plášti. Lily vystrela pravú ruku a okolo skupinky lovcov upírov udreli tri tenké blesky sprevádzané ohlušujúcim zahrmením, pri ktorom si nejeden z nich inštinktívne zakryl uši dlaňami. Pre lovcov neznáma osoba spustila ruku dole, čím ustal aj vietor, vzduch ostal akoby stáť a okolie zahalilo neprirodzené ticho. Mraky sa však rozptyľovať nezačali a občasne sa v ich hustej temnote zablyslo.
„Ak nechcete vzbudiť môj skutočný hnev, okamžite zmiznete.“ Povedala im tichým hlasom, v ktorom sa odrážala hrozba a musela vynaložiť veľkú dávku sebaovládania aby im neublížila už teraz. Aké jednoduché by bolo zabiť týchto ľudí a natrvalo sa tak zbaviť nemalého problému, ktorý sužuje klan toho mladého muža? Avšak aj na týchto lovcov doma zaiste niekto čaká a ona nebude tou, ktorá spôsobí bolesť a utrpenie ľuďom, ktorí si to nezasluhujú. Na bezcitné zabíjanie tu už jeden pobehuje. A keby len on. Jeden muž, čo vyzeral byť vodcom tejto skupinky, ju obdaroval nenávistným pohľadom a odmiestnil sa. V okamihu ho nasledovali aj ostatní a Lily si nečujne vydýchla. Toto ju obralo o množstvo sily a hlavne tej psychickej. Ak by neodišli, vyčerpala by sa magicky možno až do bezvedomia a vtedy by nastal skutočný problém. Pre jej nesmierne šťastie sa tak nestalo. Nateraz ostáva otázne, či sa muži odmiestnili nastálo alebo len išli zburcovať svojich kolegov a čochvíľa sa to tu bude hemžiť nahnevanými a po zuby ozbrojenými pracovníkmi ministerstva. Bezpečnejšie je predpokladať tú druhú možnosť a opustiť čo najrýchlejšie toto miesto.
„Kto si?“ spýtal sa upír postavy v čiernom plášti a kapucňou na hlave.
„To nie je v tejto chvíli to najpodstatnejšie. Choď! Tvoja sestra má o teba strach.“ Povedala jemným, priateľským hlasom, tak odlišným od hlasu ktorý počul, keď rozprávala s lovcami.
„Teraz ti patrí môj život.“ Povedal jej pokorne upír, keď sa priblížil natoľko, že stál blízko nej.
„Ak si želáš, patrí mi tvoja vďaka. Život je stále tvoj.“ Opravila ho s úsmevom, ktorý síce nemohol vidieť, ale mohol ho v jej hlase cítiť.
„Čo odo mňa z vďaky žiadaš?“ spýtal sa jej s úškrnom a Lily pocítila vo svojom vnútri pobúrenie. To skutočne predpokladá, že mu pomohla pre to, aby si ho zotročila?
„Aby si si dával na seba väčší pozor. To bude postačujúce.“ Odpovedala mu priateľským hlasom. Mladý upír na ňu zamyslene pozrel a pokrútil hlavou.
„Je pre teba urážlivé prijať dlh od upíra?“ spýtal sa jej napoly smutne napoly pobúrene, nechápajúc, čo tým všetkým táto osoba chce dosiahnuť.
„Ak nedáš inak, niečo by sa predsa len našlo.“ Povedala po malej chvíli unavená čarodejnica. Nemôže prijať taký dlh a toto bude priam fantastické.
„Pamätaj, že tvoj život je priveľmi cenný na to, aby o ňom rozhodoval ktokoľvek okrem teba.“ Povedala zmierlivo, na čo sa jej upír uklonil a odmiestnil sa nečujne v mraku čierneho dymu.
„Zbohom Marius.“ Šepla smerom, kde ešte pred chvíľou stál mladý upír a aj ona opustila stmavnutú uličku. Úprimne dúfala, že si to bude pamätať a podľa toho sa bude aj právať. Ak sa ešte niekedy stretnú a pocíti voči nej priateľstvo, potom príjme od neho pomoc. Dnes sa rozhodla sama a sama spravila to, čo uznala za vhodné. On ju o pomoc nežiadal a preto od neho nemôže požadovať čokoľvek na oplátku.
„To bolo skvelé Lily. Ako sa cítiš?“ Spýtal sa Severus, keď sa vrátila na miesto, kde sa rozišli a mal ju ostať čakať.
„Veľmi unavene, ale spokojne.“ Odpovedala s úsmevom a podávala mu naspäť plášť. Mladý Slizolinčan mohol vidieť čierne kruhy pod očami svojej priateľky a aj napriek tomu, že bola tma, bola mierne bledá. Vyzerala ako po krátkej, ale ťažkej chorobe.
„Lily, tvoje nadmerné preťažovanie ti môže ublížiť, vieš to?“ uisťoval sa a v hlase mal obavy.
„Ja viem Severus, ale nemohla som inak. Oni neprišli chrániť ľudí pred upírmi. Nikoho tu nenapadli.“ Povedala rozhorčene a dlaňami si pretrela svoju tvár.
„Však ja viem. Tiež sa mi to nepáčilo.“ Priznal tlmene aj keď nevedel pochopiť prečo práve jeho dievča sa púšťa do boja, ktorý sa jej ani najmenej netýka.
„Radšej už poďme. Potrebuješ si oddýchnuť.“ Povedal jej láskavo a zavesil si jej ruku do ramena, čím jej poskytol oporu. Ďalej už pokračovali ticho. Ani jeden si nevšimol, že na strome, pod ktorým sa zhovárali, stála sestra mladého upíra a zamyslene sa mračila, akoby bolo niekde pred ňou to, čo ju nahnevalo. Keď dvojica stíchla a vybrala sa svojou cestou, dievča sa nečujne odmiestnilo.
„Dáš si čaj?“ spýtal sa jej Severus, keď vstúpili do obývačky. Aj keď vyzerala, že by si zaslúžila pohárik niečoho tvrdšieho. Nie je však ten typ, ktorý by nalieval čarodejnice Ohnivou whisky.
„Rada, ďakujem.“ Usmiala sa na svojho priateľa. Bola vďačná, že je jej oporou a jeho starostlivosť si váži viac, ako by mohol tušiť. Je to jej najlepší priateľ, dôverník, jediný človek, ktorý o nej vie doposiaľ všetko. Miluje ho a to nesmierne. Pre neho by bola ochotná obetovať aj vlastný život a neľutovala by žiadne zranenie, ktoré by pri tom utŕžila. Pri popíjaní čaju nemohla prestať myslieť na dnešný večer a bola vďačná, že prišiel čas aby sa vybrali konečne spať.
„Budeme spať spolu?“ vyvalene sa spýtala Severusa, keď vstúpil do rovnakej izby ako ona.
„Ak ti to nevadí. Chcem vedieť aký je to pocit, pri niekom zaspávať.“ Povedal jemným, láskavým hlasom a pohladil ju po líci. Lily sa na neho láskavo usmiala späť.
„A ja aký je to pocit, sa pri niekom sa zobudiť.“ Položila jemne svoju ruku na tú jeho, ktorú mal položenú na jej líci.
Severus sa po jemnom krátkom bozku vybral osprchovať a vrátil sa oblečený iba v krátkych pyžamových nohaviciach. V teplých letných nociach bolo toto pohodlnejšie. Vrchný diel bol zväčša navyše a nepohodlný. Po ňom vbehla do sprchy aj Lily a vrátila sa oblečená v krátkej nočnej košieľke. Kým si ľahla do postele, usadila sa na stoličku a začala si česať po pás dlhé červené vlnité vlasy. Severus sedel na posteli, chrbtom pohodlne opretý o jej čalúnené čelo a priam hypnotizovane ju pozoroval. Lily sa mu zadívala do očí a nadvihla obočie v nevyslovenej otázke.
„Si prekrásna.“ Šepol jej smerom a neprestával sa na ňu pozerať ako na zjavenie, na čo sa zachechtala. Poznajú sa už šesť rokov, pozná ju teda dokonale. Aj čo sa týka jej povahy a aj výzoru.
Lily sa v posteli pritúlila k Severusovi, ktorú si ju pritiahol bližšie a hladil ju po líci. Vtisol jej na čelo bozk a povedal jej, že ju miluje. Srdce Lily zajásalo. Bola šťastná a to neskutočne. Však čo môže byť krajšie ako mať pri sebe človeka ako je jej Severus? Mladý, inteligentný, slušný mladý muž, nadaný na rôzne odvetvia mágie a čo je najdôležitejšie, správa sa k nej ako ku kráľovnej.
Lily sa prebudila veľmi skoro ráno s hlavou opretou o rameno svojho priateľa, ktorý spí hlbokým spánkom. Bola ešte tma ale ako mohla vidieť, čoskoro začne vychádzať slnko. Zo sedu sa zvalila opäť na chrbát a nervózne si zakryla dlaňami tvár. Ona asi nie je s konečnou platnosťou normálna. Sú prázdniny a ona nespí. Pozrela na spiaceho Severusa, usmiala sa a zamierila najskôr do kúpeľne, kde si obliekla ľahké šaty a vybrala sa von na pozemky, pozorovať blížiaci sa východ slnka.
„Dobré ráno, Lily.“ Pozdravil ju neznámi muž, ktorý bol odetý v červených nohaviciach a červenej košeli. Cez plecia mal prehodený plášť, siahajúci takmer až po zem. Plášť bol z vnútornej strany rovnako červený avšak z vonkajšej strany čierny. Látka, z ktorej mal ušitý odev bola zvláštna. Jemne lesklá a mala čierny odlesk. Bol to vysoký muž s bledou pokožkou a po plecia dlhými rovnými čiernymi vlasmi. Jej podvedomie jej našepkávalo jeho meno aj keď si bola istá, že ho doposiaľ nevidela a to bolo pre ňu nevýslovne mätúce.
„Dobré ráno aj Vám, pane. Poznám vás?“ spýtala sa ho zamyslene a na tvári sa jej odrážala prímes zmätenia a prekvapenia. Tento muž pozná jej meno. Jej však známy nepripadal. Alebo áno? Celkovo táto situácia zaváňa nutnou návštevou Oddelenia pre liečbu mysle. Muž sa na ňu usmial a na pozdrav jemne sklonil hlavu.
„Ja som nepoznateľný od prírody, ale môžeš ma volať Darius.“ Odpovedal jej a zdvorilo sa uklonil.
„Teší ma Darius. Prečo si prišiel?“ spýtala sa milým hlasom a na pozdrav sa na neho jemne usmiala. Aj keď bol starší, tipovala by mu okolo štyridsať rokov, predstavil sa jej menom, nemala teda dôvod vykať mu. Okrem toho, on jej nevykal.
„Chcel som spoznať čarodejnicu, ktorá pomohla môjmu synovi.“ Odpovedal jej a Lily sa na muža zoširoka usmiala. Práve má tú česť s otcom mladého upíra a upírky s červeným šálom. Príjemná zhoda okolností.
„Čo chceš na oplátku? Priateľstvo môjho syna si odmietla.“ Spýtal sa jej muž a mierne nadvihol obočie. V jeho hlase badala obavy. A možno aj mierny hnev? Nevedel, čo od nej má očakávať. Bolo však vidieť, že necíti hrozbu z jej strany. Obaja nevedeli čo od toho druhého očakávať aj keď obaja mali istú predstavu.
„Nie je to celkom tak, Darius. A niečo som od neho predsa len chcela.“ Začala rozprávať s ľahkým úsmevom a otec mladého upíra si zamyslene prechádzal prstami po perách.
„Bol mi ponúknutý jeho život, nie priateľstvo.“ Opravila ho.
„Nie je to, to isté?“ spýtal sa jej s pobavením v hlase a tvár mu zdobil úškrn. Takže on sa s ňou chce hrať. Našťastie má dobrú prax v hrách na slovíčka a naplnilo ju pobavenie.
„Rozhodne nie je.“ Odpovedala mu odhodlane s hravým úškrnom a čakala na odozvu.
„Ak je niekto ochotný chrániť niekoho iného aj za cenu vlastného života, nie je to charakteristika skutočného priateľa?“ spýtal sa jej starší upír a naklonil mierne hlavu na ľavú stranu.
„Nemýliš sa. Ale predsa je v tom rozdiel.“ Usmiala sa Lily s iskričkami v očiach.
„Vysvetli.“ Pobádal ju s úškrnom a Lily vedela, že ju chcel dostať do situácie, v ktorej uzná pravdu jeho slov. Vtedy by túto hru prehrala, čo by jej nevadilo ale chcela vyhrať ona. Hlavne, keď si bola svojou pravdou istá.
„Ty v tom rozdiel nevidíš? A práve ten rozdiel je ten najpodstatnejší.“ Pokrútila hlavou a pozrela na neho so zamyslením v očiach.
„Tvoj syn mi ponúkol svoj život. Pravdou je, že by ho bol ochotný pre mňa obetovať kvôli dlhu. Priateľ svoj obetuje z celkom iných dôvodov.“ Vysvetľovala mu a roztiahla pri tom jemne svoje paže. Upír pozrel na ňu so zamyslením a naklonil pri tom hlavu na stranu. Zrazu sa mu rozšírili oči a o krok ustúpil, akoby sa niečoho bál. Pozeral na ňu vyplašene a bola z neho cítiť nervozita. Lily si uvedomila východ slnka a obzrela sa preľaknuto ponad svoje pravé plece na vychádzajúce slnko.
Darius pozeral na Lily a rozmýšľal nad jej slovami. V takom mladom dievčati bolo až priveľa múdrosti. Mohol vidieť, že nemá priveľa priateľov, no o to viac si ich však váži. Vo východe slnka ju však videl celkom inak a nevedel, či je to nie je len hra svetla a tieňov. Videl stáť mladú ženu v bielych šatách okolo ktorej bola prenikavá žiara farby jej šiat. Jej dlhé červené vlasy akoby horeli a oči doslova žiarili. Jej krv nemohol necítiť aj keď sa o to pokúšal. Spievala a vábila ho, tak isto ako mu to opisoval jeho syn i dcéra. Rovnako aj v ňom sa napriek tomu všetko búrilo rozhorčením pri predstave, že by sa jej mal napiť. Poznával to z legiend. Celý tento zjav poznal z legiend a to ho rozrušilo. Jeho druh, vlastne všetci, čakali na ňu. Na ich Matku. Videl ako sa otočila smerom k slnku v obave o jeho zdravie.
Upírom, s mágiou v krvi, lúče slnka neublížia. Ona to však nemala odkiaľ vedieť. Tak veľa nevedela, ale jej srdce vedelo pridobre kam patrí.
Neveril svojmu synovi, že mu pomohla čarodejnica a nič od neho nechcela. Nikto nepomôže nezištne cudziemu človeku a tobôž nie bytosti, akou je upír. Teraz mal možnosť zistiť, že predsa len niečo od neho požadovala na oplátku. Bude sa musieť chlapca na to spýtať. Je to však ona a aj keby ho žiadala bárs aj o hlavu draka, išiel by ho sťať a to ochotne.
„Konečne.“ Zašepkal Darius akoby sám sebe, uklonil sa jej na pozdrav a odmiestnil sa nevedno kam. Šokovaná Lily ostala stáť v záhrade sama a pár krát zamrkala. Potom sa však otočila a zadívala sa na východ slnka. Milovala silu východu slnka. Mala pocit akoby slnko vdýchlo život všetkému naokolo, vrátane nej a jej magické jadro naplnila nová sila.
„Je všetko v poriadku?“ vytrhol ju z myšlienok hlas čiernovlasého Slizolinčana, ktorý jej cez plecia prevesil svoj plášť. Rána bývali chladné a ona tu stojí akoby bolo pravé poludnie.
„Ďakujem. Všetko je fajn.“ Povedala mu s úsmevom a venovala mu bozk.
„Nie si hladná?“ spýtal sa jej Severus a viedol ju do domu.
„Veľmi.“ Prikývla aj keď si tento stav uvedomila až po jeho otázke.
Keď sa napokon usadili s čajom v obývacej izbe, mu Lily povedala v skratke o rannej nečakanej návšteve. Nepochopila celkom, čo spôsobilo jeho rozrušenie a náhli odchod. Možno jej bude Severus vedieť niečo povedať.
„Ja neviem Lily, ale určite to nebolo slnkom. Upíri, ktorým žilách prúdi mágia, sa pred slnkom nemusia skrývať.“ Vysvetlil jej a zamyslenie si šúchal bradu.
„Hrozbu z neho však cítiť nemusíš. Pomohla si jeho synovi, to je záväzok.“ Dodal akoby len tak náhodou. Jeho priateľka je inteligentná a tento fakt si zaiste uvedomuje aj keď si nie je istý tým, či si uvedomuje akú moc má vo svojich rukách.
„Neprijala som tento dlh.“ Povedala mu s povzdychom a usrkla si z čaju.
„Nemôžeš ho zbaviť takéhoto záväzku. Je to v jeho podstate. Je záväzok krvi a mágie.“ Krútil hlavou, akoby bola malé dieťa. Nevedel pochopiť, prečo odmieta takýchto mocných spojencov.
„To stačí Severus!“ zahriakla ho a mladý Slizolinčan prekvapene zamrkal očami. Čo pre Morganu spravil?
„Tebe včera ani nenapadlo niečo spraviť, tak mi nevrav čo môžem a čo nemôžem spraviť.“ Zasyčala. Nemá nijaké právo rozprávať jej čo môže a nemôže robiť. On by oboch upírov veľmi ochotne využil kedy by sa mu to hodilo. Ona by to však spraviť nemohla.
„Prijala som priateľstvo jeho syna, ale nie jeho život.“ Priznala a Severus pobavene pokrútil hlavou. Jeho Lily bola taká čistá, taká láskavá. Každý by sa tešil tomu, že má v moci upíra, ktorý sa mu upísal dobrovoľne. Iba ona môže byť z niečoho takého pobúrená a prská jed ako pakobra.
„Vysvetli mi, ako je možné, že sa okolo teba formuje taká netradičná skupina priateľov.“ Požiadal ju s pobavením v očiach. Vybavila sa mu scéna, kde anjel, akoby z muklovskej knihy, popíja ďatelinová pivo s upírom.
„To by som aj ja rada vedela.“ Krútila bezradne hlavou avšak tomu bola vo svojom vnútri rada.
„Priatelí sa s tebou viac bytostí ako čarodejníkov.“ Doberal si ju ironicky a Lily nad jeho slovami pretočila očami.
„Všetkých podstatu tvorí mágia a všetci, ako si mal možnosť zistiť, vedia cítiť oddanosť a lásku.“ Povedala mu Lily jemne. Všetci to boli ľudia a čarodejníci. Aj keď sa každý trochu odlišoval. Skutočne len trochu?
„A aj nenávisť.“ Dodal severus. Tento cit jej bol taký cudzí, že ho vždy opomenula.
„Kedy prídu decká?“ spýtala sa Lily, aby prešla na inú tému. Nemala chuť preberať jej blízke vzťahy s magickými bytosťami. Ako mohla práve zistiť, toto je niečo na čom sa nie úplne zhodujú, aj keď ich názory nie sú v úplnom rozpore. Skôr sa zdá, že je mu to jedno a necháva to, na jej nesmiernu radosť, na nej.
„Poobede. Predpokladám, že prídu okolo tretej.“ Odpovedal jej a dal najavo, že mu zmena témy nevadí.
„Mali by sme to tu pripraviť.“ Povzdychla si a vstala z kresla, bezradne sa obzerajúc okolo seba.
Medzičasom v jednom kamennom hrade, sa vrútil upír v červenom odeve, pred svojho vládcu. Vzrušenie z neho bolo badať v každom pohybe i pohľade, čo bol pre vládcu tohto klanu veľmi nevšedný pohľad. Pred trónom sa úslužne uklonil a prenikavo sa zahľadel do temných očí svojho kráľa.
„Našiel som ju môj pane.“ Povedal s neskrývaným nadšením.
„Koho si našiel?“ spýtal sa ho upír sediaci na tróne so zdvihnutým obočím. Nedal príkaz niekoho hľadať a toto záhadné správanie bolo nesmierne mätúce.
„Matku, môj pane. Som si istý, že je to ona.“ Povedal vzrušeným hlasom a na perách sa mu roztiahol úsmev čírej blaženosti.
„Si si tým istý?“ spýtal sa ho upír sediaci na tróne, oboma dlaňami sa zaprel do operadla a vzrušene sa vyšvihol na nohy.
„Áno, môj pane. Ak smiem, pôjdem prezrieť zvitky našich predkov.“ Odpovedal nervózne a neodvažoval sa pozrieť do tváre svojho pána. Zvitky mohli odpradávna študovať iba vládcovia a žiadať o niečo také zaváňalo krutým trestom. Ich pán nie je srdečný vládca, nie je ale ani zbytočne krutý. Jeho poddaní sa ho báli avšak napriek tomu neniesol titul krutovládcu, aj keď bol niekde na hrane.
„Choď Darius. O pol hodinu ťa však očakávam.“ Povedal mu po chvíli ticha. V hlase panovníka sa odrážalo vzrušenie a tichá prosba, aby sa jeho najbližší a najmúdrejší poddaný nemýlil. Darius na znak úcty sklonil hlavu a opustil miestnosť. Náhlil sa do kráľovej osobnej knižnice priniesť zvitky, ktoré jeho rod uchovával po stáročia a dúfal, že v nich nájde odpoveď na otázku, či je to skutočne ona.
Vládca klanu odetý v tmavomodrom zostúpil zo schodov, na vrchu ktorých boli miesta na sedenie pre neho ako kráľa, jeho družku aj ich dedičov a nervózne sa prechádzal po miestnosti v tichom zamyslení. Podvedome vzhliadol k obrazu hrdo zaveseným nad trónom.
Podľa legiend tento obraz namaľoval jeden vlkolak. Vyobrazuje ženu s ohňom miesto vlasov, odetou v svetlomodrých šatách, ktoré vytvárali dojem, že sú utkané z čírej morskej vody a obkolesuje ju biela žiara. Ruky mala roztiahnuté pred sebou akoby čakala na to, až ju príde objať jej dieťa.
Okolo nej stáli jej deti. Upír, vlkolak, kentaur, svetlý a lesný elf i čarodejník v čiernom plášti. Každý, kto mal možnosť zazrieť obraz Matky priznal, že je na ňom vyobrazený žiariaci anjel, ktorý víta deti temnoty. V rohoch obrazu sú takmer nebadane zakreslené runy symbolizujúce živly a za ženou stáli magické zvery. Pri jej nohách pokojne odpočíval drak a neďaleko nej sa pásol čierny jednorožec.
„Matka.“ Šepol panovník túžobne smerom k obrazu a pohrával sa s prsteňom na jeho ruke, ktorý tvoril symbol kráľa. Zakrátko na to vošiel Darius so zvitkom v ruke a na malý okamih zaváhal, či smie vyrušiť svojho pána v jeho zamyslení.
„Môj pane.“ Uklonil sa mu napokon. Kráľ odvrátil zamyslený pohľad od obrazu a pristúpil k stolu, na ktorom začal jeho radca rozkladať staré pergameny.
„Je to ona.“ Šepol vzrušene smerom k svojmu panovníkovi, ktorý pokynul rukou na znak, že môže odísť. Zvitky bude študovať ďalej sám. Darius sa uklonil a zanechal svojho pána samého.
Čakali tak dlho až sa jej túžobne očakávaný príchod skoro stal zabudnutým. Ostal ako legenda, akýsi vymyslený príbeh, ktorý prastaré matky rozprávali deťom pred spaním. Ak sa nemýlil, čo si bol istý, bude ich rod vykúpený. Všetko však záleží aj od jej krokov. Nesmú ju stratiť, aj keby mali všetci obetovať svoj život. Musí najskôr ísť za svojim synom a vysvetliť mu rozdiel medzi ponúknutým priateľstvom a životom. Usmial sa. Jeho múdrosť bola známa aj v iných klanoch. Len málokto, mu vyvráti to, v čom mal istotu a teraz musí priznať, že sa mýlil.
V dome na kraji lesa sa červenovlasá čarodejnica snažila pripraviť všetko na príchod priateľov a bola mierne nervózna. Hlavne preto, že nikto z nich nevie o prítomnosti Severusa. Budú ho chcieť v prvom momente prekliať možno až do tretej generácie. Snáď sa im podarí utíšiť ten výbuch emócii a budú počúvať. Ona sama mala čo robiť, aby udržala svoj temperament a počúvala. Asi bude lepšie, keď začne rozprávať sama. Alebo nechať, nech to všetko vysvetlí Severus? Rozhodnutie radšej ponechá na ňom. Zo zamyslenia ju vytrhol zvuk, ktorý sa ozval z kuchyne zvestujúci, že sa k ním niekto primiestnil, aj keď nechápala, ako je to možné. Na dom je uvalená silná protipremiestňovacia zábrana a nie je teda možné sa primiestniť na pozemky, nie to ešte do kuchyne. Vyšla z jednej z izieb, do ktorej vošla aby otvorila okno a vyvetrala v nej pred tým, ako si ju vyberie niektorý z ich priateľov a na chodbe sa stretla so Severusom, ktorý vyzeral byť rovnako prekvapeným ako ona. Kráčal nečujne dole schodmi a Lily ho nasledovala snažiac sa vyrovnať jeho tichému kroku. Toto bola jedna zo schopností, ktoré na ňom obdivovala. Napokon otvoril dvere vedúce do kuchyne, v ktorej stál niekto, koho tu teraz nečakali. Lily sa objavil na tvári široký úsmev a spokojne vstúpila do miestnosti.
„Prekvapenie.“ Zvolal Regulus stojaci v strede kuchyne a za nohami bolo vidieť ukrývajúceho sa domáceho škriatka.
„Regulus, čo tu robíš?“ spýtal sa ho Severus a vykročil smerom k nemu, aby si podali ruku. Bolo na ňom vidieť, že ho nečakaný príchod priateľa potešil.
„Prišiel som vám pomôcť, samozrejme. Toto je jeden z našich škriatkov, Kreacher.“ Poukázal na starého škriatka stojaceho za ním a Lily sa na neho usmiala.
„Vitaj Kreacher.“ Privítala ho slušne a Regulus sa pobavene uškrnul. Bolo zjavné, že ona doma škriatka nemá.
„Humusáčka hovorí s Kreacherom , Kreacher sa tvári, že nepočuje.“ Zašomral si pre seba prastarý domáci škriatok a Lily na neho prekvapene vytreštila oči.
„Kreacher!“ zvreskol na neho Regulus.
„Okamžite sa ospravedlň! Toto je pre teba slečna Lily!“ prikázal mu Regulus pobúrene a prebodol ho chladným pohľadom. Lily sa nestačila čudovať a krútila nad touto situáciou hlavou. Kreacher je ako dieťa, ktoré sa správa tak, ako ho vychovali.
„Ospravedlňujem sa pane.“ Uklonil sa mu škriatok a nosom sa takmer dotkol zeme. Síce od neho chcel aby sa ospravedlnil jeho kamarátke, ale čo už. Snáď sa to už opakovať nebude.
„Teraz choď, prines nám do obývacej izby čaj a priprav všetko na príchod hostí.“ Prikázal mu Regulus, na čo sa škriatok opäť hlboko uklonil a s puknutím zmizol.
„Ja sa ti ospravedlňujem Lily.“ Povedal jej Regulus s kajúcnym hlasom a pošúchal si temeno hlavy. Prvý krát vo svojom krátkom živote sa hanbil za to, že jeho rodina dbá o čistotu krvi.
„To je v poriadku Regulus.“ Povedala Lily a chytila ho upokojujúco za ruku.
„Ty si ma oslovil celkom inak.“ Usmiala sa udobrujúco na neho a Regulus si bol istý, že táto čarodejnica, by svojim priateľom odpustila aj nôž vrazený do chrbta, ak by to spravili s dobrým úmyslom.
Keď sa usadili v obývacej izbe do pohodlných kresiel so šálkami čaju, Severus rozprával Regulusovi o zážitku, ktorý sa začal včera večer. Slizolinčan ho počúval so zaujatím a pohodlnejšie sa usadil na svojom mieste. Vedel, že Lily je veľmi nadaná čarodejnica a jej sila, keď soptila, bola hmatateľná. Je si však istý, že plný rozsah jej sily nepoznal dokonca ani Severus. Drží ho dobre ukrytý vo svojom vnútri, čo nie je práve Chrabromilské, zato nesmierne chytré.
„Ty vieš ovládať vietor?“ spýtal sa jej s obdivom a položil na stôl teraz už prázdny hrnček.
„Aj oheň.“ Žmurkol Severus na svoje dievča.
„To musím vidieť.“ Rozžiaril sa Regulus a Lily si povzdychla. Pripadala si ako zaujímavý exemplár nepoznaného zvieraťa. Ak chce teda vidieť oheň, bude vidieť oheň aj keď si nie je istá, či je jeho dom nehorľavý.
„Ukážem ti niečo ak sľúbiš, že nevyzradíš, čo si sa dnes dozvedel.“ Povedala mu a Regulus prikývol. Toto chápal. Nikdy nie je dobré, ak niekto, kto má veľa nepriateľov, vyzradí rozsah svojej mágie. A ak by rozkríkol, že to ona vystrašila včera lovcov, podpísal by jej tým rozsudok smrti za múrmi Azkabanskej väznice. Najlepšie bude ak aj naďalej ostane v očiach verejnosti muklorodená s priemernými schopnosťami. Aj keď po turnaji jej schopnosti je len ťažko možné definovať ako priemerné. Potešila ho dôvera, ktorú voči nemu prejavila. Salazar mu je svedkom, že on jej dôveru nesklame.
Lily vstala, s pohybom svojej ruky odsunula nábytok a Regulusa už teraz ohromila sila jej telekynézy. Bolo vzácne aj keď nie neslýchané, keď niektorí mocní čarodejníci vedeli silou mysle zatvoriť dvere alebo si privolať ľahší predmet. Niečo obdobné preukázala aj keď si privolávala svoj prútik počas turnaja. Presúvanie nábytku už nie je také jednoduché. Tie predmety niečo vážia a nie je to pár gramov.
Lily sa postavila do stredu miestnosti a zdvihla dlane nahor. Na Regulusov šok v nich zbĺkli plamene a Chrabromilčanka sa na neho pobavene uškrnula. Táto jeho reakcia bola očakávaná. Keď Lily opísala rukami okolo seba polkruh, stratila sa v kupole z ohňa, na čo začal lapal po dychu. Severus pokojne sedel a usmieval sa na svojho priateľa, ktorý nechápal ako je možné, že pokojne sedí, zatiaľ čo ženu, ktorú miluje pohltili plamene. Tie sa však po malej chvíli stiahli a na mieste ostala iba smejúca sa Lily. Vyzerala spokojne a zdravo, aj keď mierne unavene. Opäť sa posadila do kresla a vrátila sa k svojmu nedopitého čaju a so šálkou v ruke čakala na komentár od Slizolinčana. On sa však tváril zamyslene bolo vidieť ako sa mu v hlave otáčajú kolieska.
„Ovládaš aj vodu?“ spýtal sa napokon.
„Viem ovládať do určitej miery aj vodu ale neviem ju vytvoriť, tak ako oheň. Neviem ju ani znásobiť.“ Priznala sa. Premeniť vodu vo vzdušnej vlhkosti na ľad je pre ňu jednoduché, avšak v tekutom skupenstve je veľmi náročné ju ovládať. Samozrejme bez prútika.
„Nikto nevie ovládať všetky živly. Je nesmierne vzácne ak vieš vytvoriť bez prútika aspoň jeden, nie to ho ešte ovládať. Ak vieš s prútikom ovládať oheň, môžeš ovládať zem alebo vietor. Nie je možné vedieť ovládať oheň aj vodu.“ Vysvetlil jej Regulus a Lily nechápala, kam tým smeruje. Nevedela na sebe zniesť uprené pohľady Slizolinčanov a vstala. Potrebovala byť chvíľu sama a aj keď to nedávala najavo, živelná mágia ju oberala o silu. Vo vnútri domu nemala odkiaľ čerpať energiu, ak teda chcela vysávať mágiu od svojho okolia, teda od dvoch mladých mužov, ktorí boli pre ňu nesmierne dôležití. Zamyslene sa dostala až k fontáne, ktorá stála v záhrade a zhlboka sa nadýchla, vpíjajúc do seba silu, ktorú jej ponúkala sama zem.
„Si v poriadku?“ spýtal sa jej starostlivo Regulus, ktorý ostal stáť za ňou.
„Určite áno, iba som potrebovala ísť na vzduch.“ Odpovedala s hlasom naplneným spokojnosťou a obdarila svojho kamaráta žiarivým úsmevom. Regulus neodolal a položil svoju dlaň na jej líce a cez toto spojenie pocítil prechod divokej ale napriek tomu veľmi nežnej žiary, ktorá tvorí podstatu tejto Chrabromilčanky.
„Lily. Ja..“ čo chcel mladý Slizolinčan povedať sa už nedozvedela.
Pred Lily sa z čierneho dymu zhmotnila bytosť v červenom odeve, ktorú bezpečne spoznala. Bol to Darius a tento krát nevedela prísť na dôvod jeho druhej návštevy v jeden deň. Regulus si vyklepol prútik do ruky očakávajúc problém. Ochrany tohto domu sú založené na silnej mágii krvi a bol by prisahal, že sa sem nikto nepozvaný nedostane. Lily ho chytila za ruku zvierajúcu prútik, bez toho aby na neho pozrela. Nepotrebovala na neho hľadieť aby vedela čo spraví.
„To je v poriadku.“ Šepla mu a vykročila smerom k nezvanému hosťovi. Jej hlas znel spokojne a zdalo by sa, že je s náhlou prítomnosťou upíra nadšená, akoby prišiel člen jej rodiny. Sklonil svoj prútik a pozoroval upíra s nedôverou vpísanou v tvári.
„Vitaj Darius. Rada ťa opäť vidím. Dúfam, že tvoj syn a tvoja dcéra sú šťastní.“ Uklonila sa mu hlavou. Regulus na nich ticho hľadel a pochopil, že je to ten upír, s ktorým sa už stretla pred nedávnom a schoval prútik.
„Tiež ťa rád vidím Lily, moja rodina je vďaka tebe v poriadku v mojom dome.“ Odpovedal jej muž zdvorilo a pristúpil k nej. Chytil ju za ruku a pobozkal jej hánky, čo vyčarovalo na jej tvári veselý úsmev. Regulus za tváril akoby ho niekto tresol po hlave. Takýto prejav náklonnosti by od upíra nečakal. Hlavne nie voči potenciálnej potrave.
„Je mi ľúto, že ťa ruším.“ Začal rozprávať s miernymi rozpakmi očakávajúc, že ju vyrušil pri blízkom a súkromnom kontakte s jej druhom.
„To je v poriadku. Čo ťa k nám privádza?“ spýtala sa ho zdvorilo. Jeho prítomnosť ju v istom zmysle potešila aj keď sama nevedela prečo. Stále však nevedela dôvod jeho nečakaného príchodu.
„Náš vládca si žiada tvoju prítomnosť.“ Povedal jej Darius formálnym hlasom.
„Načo?“ Spýtala sa prekvapene. To, že má ísť niekam do domu plného uprírov sa Regulusovi vôbec nebude pozdávať. To, že jeden, respektíve traja upíri, nepovažujú jeho priateľku za potravu neznamená, že bude ochotný veriť všetkým upírom v čarodejnom Anglicku.
„Budeš prijatá ako hosť. Za tvoju bezpečnosť sa viem zaručiť. “ Odpovedal jej a dúfal, že mu uverí. Aj keď sa nedozvedela odpoveď na svoju otázku, bola spokojná. Pridobre si uvedomovala, že čarodejníkov nepozývajú do svojho sveta pričasto, ak vôbec.
„Kedy ma očakáva?“ spýtala sa zvedavo. Nejako sa to pokúsi vysvetliť svojim priateľom alebo sa nenápadne vytratí, čo sa jej zaručene nepodarí.
„Teraz.“ Odpovedal jej upír a Lily si stihla iba uvedomiť, ako sa jeho plášť okolo nich zavlnil. Na malý okamih ich pohltila temnota a po jej rozplynutí sa ocitli pred honosným sídlom, ktoré by bola ochotná nazvať menším hradom. Toto bolo celkom iné premiestňovanie ako to, ktoré používajú čarodejníci. Hlavne oveľa príjemnejšie. Darius ju viedol dláždeným chodníkom k obrovským dverám vedúcich do útrob kamennej stavby. Z každej strany chodníka za rozliehala záhrada s mnohými kríkmi, stromami a kvetmi a Lily si je istá, že je to určite pýcha pána tohto sídla. Keď vstúpila dnu, ocitla sa v priestrannej vstupnej hale a poslušne nasledovala Dariusa, ktorý ju viedol dlhou chodbou, až zastali pred jednými z dverí.
„Tu ma chvíľu počkaj.“ Povedal jej jej sprievodca a s povzdychom zatlačil do dverí. Boli obrovské, zhotovené z čierneho dreva, zdobené zlatými znakmi písma, ktoré nepoznala. Rozpoznala však mnohé runy vytesané nad nimi. Ktokoľvek vstúpi do tej miestnosti, nepomôže mu žiaden prútik, vyrobený bárs aj najsilnejším čarodejníkom. Pôsobivá ochrana uvalená na túto miestnosť a Lily strojcovi tejto myšlienky podvedome za chytrosť zložila poklonu.
Upír vstúpil do veľkej miestnosti, v ktorej na neho čakal usadený na tróne jeho pán. Okolo neho stáli jeho dvaja synovia a velitelia jeho bojovníkov. Pred schodmi, vedúcimi k miestu kde sedel panovník sa uklonil.
„Priviedol som Matku.“ Povedal Darius pozerajúc do tváre svojho kráľa.
„Kde je?“ Spýtal sa ho takmer nedočkavo.
„Čaká na povolenie vojsť.“ Odpovedal.
„Nech vstúpi.“ Privolil mu a s nádejou vzhliadol k vstupným dverám.
Darius mávnutím ruky otvoril dvojkrídlové dvere a do miestnosti vkročila Lily smerom k jedinému človeku, ktorého osobne poznala.
„Skutočne je to ona.“ Šepol sám pre seba panovník doslova hypnotizovaný prichádzajúcim hosťom. Započuli to však svojim dokonalým sluchom upíri stojaci blízko neho a začali sa nervózne ošívať, nevediac ako sa zachovať aby nevzbudili hnev u svojho pána. Darius sa mimovoľne usmial keď Lily zastala po jeho ľavom boku.
„Môj pane, predstavujem Vám Lily.“ Vyhlásil pevným hlasom, ktorý Lily mierne prekvapil. Nemala však príležitosť sa nad tým pozastaviť, keďže jej pozornosť upútal panovník, ktorý sa postavil, spravil krok vpred a zastal pred schodmi.
„Vitaj Lily. Buď spokojným hosťom v mojom dome. Je mi potešením spoznať ťa.“ Vyhlásil hlbokým hlasom, ktorým dával všetkým v miestnosti najavo ako sa k nej majú správať.
„Je mi rovnakým potešením, pane.“ Povedala Lily a usmiala sa na upíra stojaceho na vyvýšenom pódiu. Tipovala by, že má asi päťdesiat rokov aj keď je rozpoznávanie veku u upírov nesmierne zložité. Má lesklé čierne vlasy, o niečo dlhšie ako Darius a zvláštne modré oči, akoby až čierne. Veľmi zvláštne oči, ktoré boli chladné a nezdobili ich vrásky smiechu. Bol to veľmi prísny panovník, tým si je istá. Oči Lily spočinuli na obraze, ktorý visel na stene za ním. Kráľ sa pousmial, keď si všimol zaujatý pohľad mladej čarodejnice a začal schádzať zo schodov. Niečo šepol niektorému upírovi a zišiel k nej dole, na čo sa Darius mierne uklonil, podišiel bokom od nich a zaujal miesto na treťom schode. Kým si uškŕňajúci vládca prezeral mladú čarodejnicu, na stôl blízko nich priniesol oslovený upír čašu tmavočerveného vína a poháre, uklonil sa a odišiel na svoje miesto.
„Ako vidím, zaujala ťa kresba Matky.“ Usmial sa panovník na mladé dievča.
„Matky? Myslíte priameho potomka syna vlkolaka a upírky?“ uisťovala sa a odvrátila pohľad od prekrásnej maľby na blízko stojaceho upíra.
„Presne tej Matky.“ Odpovedal jej panovník v čase, keď nalieval do pohárov víno.
„A práve ona je dôvod, prečo som ťa nechal pozvať.“ Objasnil jej s úsmevom. Nevedel ako začať rozhovor o Matke. Netušil, že je známa aj vo svete čarodejníkov, čo mu na jeho nesmiernu radosť nahráva priaznivo do karát.
„Čítala som príbeh o Matke. Veľmi krátky a neúplný, rozhodne však zaujímavý.“ Povedala panovníkovi a prijala ponúkaný pohár s vínom.
„Jedného dňa ti ho rozpoviem. Celý náš rod si drží tento príbeh zapísaný už stáročia.“ Ponúkol sa kráľ klanu s prekvapujúcou ochotou. Lily nadšene prikývla a opäť sa zapozerala na obraz. Milovala legendy. Vždy je v nich aspoň malá časť pravdy, inak by sa nezachovali a neboli také obľúbené.
„Veríte, že upírka pochádza z vášho klanu?“ spýtala sa Lily zvedavo.
„Tento príbeh siaha do dávnej minulosti. Vtedy neboli upírske klany, neboli svorky vlkolakou, bol len jeden svet. Svet, kde sme žili v harmónii všetci medzi sebou.“ Vysvetľoval jej stratený vo svojej nostalgií, aj keď v zasnenom pohľade plnom blaženosti bolo rozoznať smútok.
„V tých časoch sa upírke a vlkolakovi narodil syn. Keďže bol iný ako ostatní, patril všade a zároveň nikde. Vlkolak mal podľa legendy biele vlasy a po premene bielu srsť, upírka zasa vlasy čierne ako noc. Ich potomok mal mať vlasy farby ohňa. Po smrti jeho rodičov ho už ani jeden druh nebol schopný akceptovať. Vyhlásil, že ak ho vyženú, spustia do chodu veštbu o vlastnej záhube. Rodiny sa budú trhať a žiť v odcudzení. Čarodejníci budú zabíjať nečarodejníkov aj všetky bytosti temnoty. Nečarodejníci nebudú svet mágie poznať. Budú sa ho napriek tomu báť a ničiť všetko magické. Temné bytosti sa budú ukrývať v lesoch a otcovia a matky a sa budú nenávidieť.“ Rozprával v skratke príbeh a Lily ho počúvala so záujmom. Zatiaľ sa slová onoho mladíka naplnili aj keď si nebola istá tým otcom a matkou.
„Teraz už nikto nepochybuje, že otcom a matkou myslel vlkolakov a upírov.“ Vysvetlil, akoby čítal jej myšlienky. A možno aj čítal. Nevie odhadnúť rozsah magickej moci tohto mocného druhu.
„Mali prísť časy, kedy na zemi zavládne temnota a temné bytosti budú žiť v nádeji, že temnota im vlastná, im dovolí opustiť bezpečie lesov. Bude to však len klam a oni sa ocitnú na pokraji záhuby. V tejto dobe povstane Matka jeho krvi.” Ukázal na obraz.
„Matka je žiarivá bytosť mágie svetla. Milujúca všetky tvory rovnako, ako matka miluje rovnako všetky svoje deti. Je písané, že bude mať vlasy ohňa, ktorému bude vládnuť. Oči prírody, ktorá ju bude nasledovať a predáva jej silu. Jej hnev rozpútava vietor a blesky. Ovláda všetky živly a pozná jazyk všetkých bytostí. Túto moc získala vďaka darovanej múdrosti, ktorú získala za skutok lásky Matky ku spojeniu svetla hlbokého lesa.“ Dokončil rozprávanie a zbožne pozrel do očí mladej Chrabromilčanky.
„Veľmi zaujímavý príbeh, veríte v jeho naplnenie?“ spýtala sa so záujmom a tvárila sa, že si neuvedomuje pohľady všetkých v miestnosti.
„Príbeh sa už napĺňa.“ Informoval ju, na čo Lily nadvihla obočie.
„Môj radca, môj drahý Darius, si je istý, že našiel Matku z legendy.“ Uškrnul sa na ňu a spomínaný upír podvedome vypol hruď pod vplyvom vzácnej pochvaly.
„Dúfam, že sa Darius nezmýlil a veľmi vám prajem aby ste ju našli.“ Usmiala sa Lily na panovníka a položila mu povzbudzujúco dlaň na jeho rameno. Kráľ sa začal smiať a Lily na neho vytreštila oči, keďže netušila, čím panovníka tak pobavila. Ostatní v miestnosti na ňu pre istotu hľadia s hrôzou v očiach, akoby ho práve bola urazila. Čo pre Morganu...?
„Ja sa ti ospravedlňujem.“ Začal rozprávať a utieral si slzy smiechu.
„Ale Darius je presvedčený, že si to ty.“ Povedal panovník a jeho pohľad zmäkol. Lily sa po tomto vyhlásení zatočila hlava, keďže tu očividne došlo k veľkému omylu.
„Ja nepochybujem v múdrosť tvojho radcu, ale tento krát sa určite zmýlil.“ Vypustila zo seba Lily smutne. Nechcela ich sklamať ale nebude ani klamať.
„Nezmýlil. Ty si Matka, Lily. Si Matka nás prekliatych.“ Ozval sa Darius a jeho pán ho prebodol ostrím pohľadom. Nemal dovolené rozprávať. Toto je neprijateľné. Lily si pod vplyvom istoty, ktorou to predniesol povzdychla.
„Nepoznám jazyky ostatných bytostí. Iba parselčinu.“ Pripustila. Toto by malo stačiť aby s tým prestali.
„Skutočne?“ spýtal sa jej vládca s iskričkami v očiach.
„Skutočne.“ Odpovedala so zdvihnutým obočím nechápajúc, kam tým smeruje.
„A predsa si mi práve rozumela.“ Víťazne sa uškrnul, akoby práve vyhral prvú cenu v celosvetovej súťaži.
„Tento dar si získala vďaka daru múdrosti.“ Usmial sa na ňu panovník.
„No, môžem s kľudným svedomím vyhlásiť, že taký dar nemám.“ Poznamenala ironicky.
„Musíš si viac veriť Lily. Ak sa pozrieš na obraz Matky, môžeš ten dar vidieť.“ Vyzval ju kráľ a obaja sa opäť zapozerali na maľbu. Bol tam. Ten prívesok spočíval v ľavej dlani legendárnej Matky a Lily si mimovoľne pretrela svoju vlastnú.
„Odinovo oko je mocný dar. Je písané, že je iba jedno a jeho moc je schopná prijať iba mágia Matky. Ostatných bude iba chrániť.“ Povedal jej.
„Vraj cez neho môže počuť hlas svojho predka, ktorý ho zanechal strážiť. Nie je však písané kým.“ Povzdychol si starší upír a dolial im víno.
„Mňa iba chránil a občas, keď som prepadla silným emóciám mi prepožičiaval väčšiu moc.“ Priznala.
„To preto, lebo si ho v tom čase neprijala. Až po prijatí právom mágie, si obsiahla všetku jeho múdrosť a schopnosti Matky.“ Vysvetľoval jej.
„Ako si môžeš byť istý, že som Matkou práve ja?“ spýtala sa ho, očakávajúc, že sa táto podobnosť vysvetlí.
„Môžem to cítiť z tvojej krvi.“ Uškrnul sa na ňu ale bolo vidieť, že jej to nestačí.
„Žiadaš ma o priamy dôkaz?“ spýtal sa jej so zdvihnutým obočím a Lily sa diabolsky uškrnula. Teraz sa dozvedia pravdu a táto chvíľa rozhodne o všetkom. To si pridobre uvedomovala Lily ako aj kráľ, ktorý sa pozrel hlboko do jej zelených očí. V každom nádychu cítil silu jej mágie a čistotu jej krvi. Prekrásny pocit, ktorý mohol vnímať, keď stál vedľa nej ho napĺňal istotou. Jej krv bola čistá a vábivá. Sám stvoriteľ by nevedel pred nim ochrániť toho, kto by sa opovážil poškvrniť jej jemnú pokožku v túžbe po jej krvi.
Komentáre
Prehľad komentárov
Moja milovaná Maat,
zasa som okúzlená tvojou poviedkou :) vždy dokážeš niečo napísať tak že nemôžem prestať čítať ani keby traktory z neba padali :D
prečo si sem dala novú záhadu?
Ako sa tváril Regulus a Sev po tom čo Lily len tak zmizla s upírom?
Ako upíri dokážu, že je Lily Matka?
Ako to dopadne na Lily a jej priateľov?
Dúfam, že pokračovanie máš už napísané :D
:-)
(Lilica, 21. 4. 2016 21:59)
Moja milovaná Maat.
Opäť si nesklamala a pripravila si si pre nás perfektnú kapitolu. Stretnutie s lovcami bolo opísané priam fantasticky :-)
Som zvedavá aký priamy dôkaz jej ten kráľ upírov poskytne a čo to bude v konečnom dôsledku pre Lily znamenať.
:)
(Dada, 22. 4. 2016 16:58)