Mesiac pred odchodom od rodiny I.
27.6.2000
Ahoj denníček. Konečne som si našiel čas do teba niečo napísať. Dnes som mal mimoriadne hrozný deň, aby som ti úprimne povedal. Súrodenci zase vyvádzajú. Nevedia čo so sebou. Naháňajú sa po celom dvore, ohadzujú sa tam všelijakými hračkami, s ktorými sme sa hrali ako malý, no teraz sú nám na nič, teda pre nich to asi slúži ako zábava. Niekedy sa fakt správajú ako sprosté decká, ktoré nevedia čo so sebou.
Teraz ako pozerám na hodinky, je skoro dvanásť hodín. Som aj celkom hladný, ak mám pravdu povedať. Ráno som vstal o šiestej, a raňajkoval o pól siedmej. Kým nemáme obed, napíšem do teba niečo.
Už je pomaly koniec školského roka u kúzelníkov. Určite majú nejaké tie skúšky, o ktorých mi rodičia niečo hovorili, keďže sa asi najviac zaujímam o tú školu, čo sa týka nás troch. Mama nás volá na obed, tak chvíľku vydrž, hneď som tu.
----------------------
Som späť. Na obed sme mali mäsovú polievku, a špagety. Celkom to ušlo, dávno sme mali také skvelé jedlo. Popritom, ako píšem do teba, ešte si píšem nejaké poznámky do mojej knižky o muklovskej chémii. Denníček, ja sa od toho snáď nikdy neodtrhnem! Chémia ma baví, a aj bude! Nič ma od toho nemôže odtrhnúť.
Práve som sa pozrel von z okna. Súrodenci sa tam naháňajú, a Max spadol do blata, keďže včera pršalo. Nejako sa o to nestarám. Myslím si, že by si mal dávať väčší pozor, ale ako tiež vidím, smejú sa tomu. Hneď hádam nebudú, keď budem počuť otcov krik.
Dnes by sme mali ísť okolo šiestej k starým rodičom. Pravdepodobne posledný, alebo predposledný raz predtým, než sa so súrodencami ubytujeme v Deravom Kotlíku. Mne sa tam ani moc nechce ubytovať. Škoda že bývame ďaleko, lebo by som radšej ostal doma. Určite sa mi budú všetci vysmievať, aké mám vlasy, ako sa obliekam, aký som osamotený... Budem to musieť prežiť. Tiež som veľmi citlivý, tak sa môžem ľahko rozrevať, čo by som nechcel, lebo by som sa zahanbil ešte viac, ako sa len dá.
Vonku sa nejako ukľudnilo, asi Max a Charlie prišli dnu. Otcov krik nepočuť. Zvláštne, prečo s nimi nekričia! Nerozumiem niekedy rodičom, a hlavne otcovi. Dovolí im všetko. Mama je prísnejšia, ale tá dnes príde neskôr domov. Potom večer ideme k starým rodičom, až sa mama vráti z práce. Nejako sa mi tam nechce. Budeme tam ešte aj spať. Zoberiem si tam nejaké knihy, a budem si tam asi furt čítať. Beriem si aj teba so sebou, možno niečo do teba napíšem. Možno sa pozriem do babkinej záhrady, či tam nemá niečo zaujímavého. Dosť dávno som tam nebol, asi 3 týždne, čo je pre mňa trošku veľa.
Ha! Už počuť krik. Niekedy si naozaj využívam, ako kričia rodičia so súrodencami, a ja som neviniatko. Ako pozerám tiež našu izbu, nie je bohvieako uprataná, dúfam tú prácu dajú rodičia im, že boli taký blbý. Ja to upratovať nebudem, lebo to potrvá minimálne 20 minút, a ja som leňochod. Teraz chcem mať pokoj, píšem do teba, a pritom sa kuknem do knižky o chémii. Teraz čítam o atóme. Teda z čoho je zložený, potom elektrónové orbitály a tak podobne.
Niekto ide hore schodmi, teraz som zvedavý, či je to otec alebo súrodenci. Dvere sa otvárajú... Je to otec...Chce po mne, aby som upratal izbu. A to prečo nemohol dať Maxovi a Charliemu! Toto nie je fér. Teraz som sa naštval, a bude chvíľku trvať, než ma to prejde. Tak ukladám ťa, denníček, snáď o pár dní do teba napíšem. Maj sa.
Erasmus Holden
Odpoveď.
(Erasmus , 10. 12. 2015 14:15)