THE CRY (PLAČ)
„Keď som mala štyri roky, zomrela mi mama. Vtedy som začala trpieť častým plačom. Každý deň som sedela pri okne vo svojej izbe. Pozerala som sa nebo, kedy ju znova uvidím, no nikdy sa to nestalo. Často myslím na to, ako mi spievala pesničky, čítala knižky pred spaním a povedala krásne jemné slová, ktoré utíšili moju bolesť, pamätám sa, keď som sa potkla o kamienok a ona hneď pribehla a ošetrila to. Bol to môj anjelik, teraz je ním naozaj. Aj keď už mám osemnásť, myslím na ňu neustále. Niekedy som mávala záchvaty, ktoré vyvolal plač..úplne ma ovládol a bol silnejší než ja. Dokonca som prestala aj dýchať, môj život je teraz komplikovanejší. “ Dokončila pacientka Canada Desmondová u psychológa Alexa Moloonyeho. Canade sa spustila drobná slzička z pravého oka, ktorú jej utrel do bielej látkovej vreckovky. Stále ležala na zeleno oranžovej pohovke. Prestala na chvíľu hovoriť a v tom sa začali slová psychológa. „ Stalo sa niečo?“ Vedel, že môže dostať záchvat a tak sa k nej nahol, aby zistil či dýcha a priložil si ruku na jej čelo. „ Celá horíš“ Vzal ju do nemocnice, pretože bola na tom vážne zle a myslel si, že to čo prežíva je obrazom toho čo sa jej prihodilo v minulosti. Do jej izby vošiel muž, mierne zarastený, svalnatý, vysoký a v očiach mu kolovala túžba ju znova napadnúť. Bol to jej otec, ktorý pred ôsmymi rokmi odišiel, no zanechal na nej jednu veľkú jazvu, ktorej sa už nikdy nezbaví. „ Kto ste? “ Spýtal sa Alex, ktorý stál pri okne povýšenecky akoby mu išiel vypichnúť oči, no muž, ktorý pred ním stál, bol veľmi namosúrený a v jeho tvári žiarila vlna zúrivosti, neovládol sa a napadol lekára. „ Čo to robíte? Ako sa opovažujete na mňa zdvihnúť ruku? Uvedomte sa, že môžete ísť do väzenia z napadnutia veľmi dôležitého lekára v tomto štáte“ Muž, ktorý bol očividne bez zmyslov sa rýchlo vytratil a z jeho zadného vrecka vypadla malá peňaženka. Zdvihol ju a nenápadne strčil do svojho vrecka. Alex si sadol na stoličku a dlho sledoval Canadu. Bol do nej zamilovaný, no nikdy jej to nepovedal, ani nenaznačil. Canada bola jeho dlhoročná pacientka a nevedel si predstaviť, že by ju zviedol. Staral sa o ňu ako o poklad. Jej teta Luisa a náhradná matka sa mala vrátiť domov z Egypta, kde pracovala ako archeologička. Potrebovala peniaze na jej liečbu a aby mohla vyplatiť dlhy, ktoré zostali po Canadinej nebohej matke. V tom momente mu zazvonil telefón, v ktorom dostal nečakanú správu: „ som tu, čakám na chodbe“ Bola to Luisa, ktorá o všetkom vedela a snažila sa čo najrýchlejšie pribehnúť za „svojou dcérou“ , ktorú veľmi ľúbila. „ „Ako dobre, že si tu, už som očakával tvoj príchod a chcel by som ťa ešte informovať o niečom veľmi dôležitom.“ Náhle sa posadil a pohladil po pleci. „ Deje sa niečo Alex?“ Spýtala sa lapajúc po dychu. „ Bol tu jeden pán, v ktorom som videl, že nemá čisté úmysly a napadol ma. Toto mu vypadlo z vrecka..“ Podával jej malú čiernu peňaženku, no pred tým ako jej ju dal do rúk, povedal,: “ Poznáš Brada Desmonda?“ Pozrel sa na ňu a čakal na spätnú odpoveď. „ Kde je ten podliak? Bol tu?“ Vstala z pohovky a nervózne sa pohupovala na mieste. „ Upokoj sa, sadni si všetko mi povedz, nič netaj, teraz najviac záleží na zdraví tvojej dcéry a ak je niečo medzi ním a ňou, či tebou, tak mi to prosím povedz, vieš, že sme dobrí priatelia a som jej psychológ, môžem vám pomôcť.“ Vravel objímajúc ju. „Dobre.“ začala rozprávať veľmi smutnú a po pravde tragickú minulosť. „ Počúvam ťa.“ Sledoval jej sklonenú a zronenú tvár. „ Začalo sa to v deň kedy zomrela jej matka. Bola chorá, no myslím si, že zomrela veľmi mladá a nechápem ako tak rýchlo mohla odísť. Bola z toho zničená. Mala vtedy štyri roky a ja som sa o ňu starala ako o vlastnú dcéru, ja som deti nemohla mať, tak som si ju vzala do opatery. Je mojím šťastím. Jej otec ju chodil navštevovať skoro každý deň, lenže ja som mu to zakazovala a nechcela som, aby sa jej niečo stalo, keďže nemá čistý register trestov. V minulosti spáchal vážny trestný čin, z ktorého sa dostal mávnutím čarovného prútika, peniaze majú moc a on ich mal nekonečno. Prešlo niekoľko rokov a malá Canada dovŕšila osem rokov. V deň jej narodenín zostala doma a strážila tortu, aby ju „ škriatkovia nespapali“ som išla ešte do lekárne pre lieky. A to som nemala urobiť..nemala som ju nechať doma samú a mala som ju vziať so sebou..“ Plakala, no pokračovala, aj keď veľmi ťažko. Pravda bola krutá a trhala jej srdce. „ A ďalej?“ Podal jej vreckovku, aby si utrela slzy stekajúc po lícach. „ Vracala som sa a v momente, kedy som zaparkovala auto, som začula krik, krik mojej malej. Nezdalo sa mi to a tak som nákup zhodila na zem a utekala za ňou do izby. „ Nie, ja to nechcem, neubližuj mi..“ Zúfalo kričala a plakala. V tej chvíli som zastala pri dverách a snažila sa ich otvoriť, ale boli zamknuté. Vykopla som ich a videla ho, ako jej tvár zakrýva šatkou, z ktorej bol cítiť oxid dusný. Z jej tela vyťahoval svoj lincovák. Smial sa a povedal: „ TAKTO SOM TO CHCEL“ Nemohla som sa na to pozerať, tak som ho zbila a vykopla z domu. Zavolala políciu, no on už bol dávno stratený, do dnes je hľadaný a ja sa chcem pomstiť. Chcem, aby bol potrestaný, to som ho mala zabiť na mieste..Pristúpila som k nej a chytila do svojho náručia. „ Čo ti to urobil? A ako som to mohla dopustiť, nikdy mi neodpustíš. On za to zaplatí. „ to boli moje posledné slová v ten deň. Lekár posúdil jej stav, ktorý vážne vravel o jej znásilnení. Prešli dni, mesiace, roky a ešte stále myslím na to ako sa jej život zmenil a viním sa za to ja. Urobila som chybu a nesiem za to zodpovednosť. Keď si spomeniem ako tam ležala, celá od krvi a jej telo pokrývali drobné ranky po úderoch jeho rúk, tak sa neviem z toho spamätať. “