Termín renesancia (z francúzštiny: znovuzrodenie) sa zvyčajne používa na označenie západoeurópskeho umenia v období od raného 14. storočia do polovice, resp. konca 16. storočia. V dobovej spisbe sa však tento termín používal v užšom slova zmysle na označenie hnutia – novej atmosféry znovuzrodenia v umení aj v literatúre.
Renesančné strediská
Renesancia pokrývala veľký časový úsek i rozsiahle územie. Obvykle je spätne rozčleňovaná na niekoľko období. Termín raná renesancia sa zvyčajne vzťahuje na talianske umenie v Toskánsku v období rokov 1400 až 1500, jeho jadro tvorí mestský štát Florentská republika a diela umelcov ako Giotto, Masaccio, Donatello, Botticelli. Vrcholom renesancie sa rozumie umenie v pápežskom Ríme, vo Florencii a v Benátkach v období rokov 1500 až 1540 – 80 a predstavujú ju predo - všetkým diela Michelangela, Raffaela, Leonarda (ktorý vytvoril most medzi ranou a vrcholnou renesanciou) a Tiziana. Zaalpská renesancia zahŕňa umenie krajín severu Európy v období medzi rokmi 1400 až 1550 a predstavujú ju diela takých rozmanitých umelcov, ako boli Dürer z Norimbergu a van Eyck z Brúgg.
Remeslo umelca
Úloha umelca bola za renesancie omnoho rôznorodejšia než je úloha umelcov v súčasnosti. Umelci sa svoje remeslo učili v rušných dielňach vedených majstrom, ktorý dostal objednávky a tie potom vyhotovovali. Drvili farby, opracovávali drevené tabule na maľovanie, pozlacovali lístkovým zlatom a ovládali širokú škálu techník. Diela, na ktoré sa podujímali boli oltárne obrazy a obrovské nástenné maľby v kostoloch, radniciach a palácoch, ale aj malé modlitebné obrázky, občianske portréty (často zasielané ako diplomatické dary), maľovaný nábytok, dekorácie, obaly na knihy a divadelné rekvizity. Štýl a obsah obrazu boli neraz diktované funkciou daného obrazu, ako aj tým, v akom prostredí sa mal prezentovať.
Čo je to barok?
Kým v renesančnom maliarstve dominuje línia, v baroku ustupuje farbe a svetlu, ako prvkom citovo účinnejším, ktoré sa stávajú hlavným výtvarným prostriedkom. Dramatický protiklad ostrého svetla a hlbokého tieňa alebo zasa pološero rozptýleného svetla, odoberajúce tvarom obrysovú tvrdosť a nahradzujúce ju tvarovou mäkkosťou, to sú objavy dodávajúce obrazu nové kvality.
Nástenné maliarstvo
Nástenné maliarstvo malo v baroku významnú úlohu, pomáhalo vytvárať v chrámovej architektúre iluzionistický priestor, spájalo tak pozemské s nadzemským – iluzionizmus. Závesné obrazy si zachovali oveľa väčšiu slobodu v porovnaní z nástenným maliarstvom, viazaným vytvárať iluzionistický priestor. Maľovalo sa olejovými farbami na plátno. Maľby boli obohatené niekoľkými maliarskymi námetmi s náboženskou tematikou, históriou, podobizňami. Maliari začali vyhotovovať aj obrazy krajiny ako samostatnej témy, obrazy zo zvieracieho prostredia a zátišia.