Od monkub: O ježkovi Jožkovi
V jednom lese si nažívali zvieratká ako jedna rodina. Žil tam macko Brum – Brum, líštička Kmotrička, vĺčko Tĺčko, veverička Hryzka a ježko Jožko.
Ježko Jožko z nich bol najmenší, no zato najmúdrejší. Každému vedel poradiť, ale i pokarhať, keď sa nedajbože zvieratká medzi sebou pobili. Všetci ho počúvali a poslúchali.
Keď nastala jeseň, zavolal si ježko Jožko všetky zvieratká na čistinku v lese a takto im hovorí:
„Počúvajte, zvieratká, nastala jeseň a čochvíľa bude zima. Treba sa na ňu dobre pripraviť. Musíme si opraviť domčeky, brlôžky a nazbierať si veľa potravy.
Tak sa aj stalo. Zvieratká usilovne pracovali, zbierali lesné plodiny, oriešky, hríbiky a každý to, čo mal rád. Komôrky sa plnili všelijakými dobrotami, domčeky boli opravené a do brlôžtekov si nanosili seno, aby sa im cez zimu mäkkúčko spalo.
Všetci pracovali, okrem veveričky Hryzky. Tá sa im len posmievala, či sa im chce pracovať a zháňať potravu. Vraj, jej sa nechce, radšej sa bude hrať a skákať zo stromu na strom. Ježko Jožko jej hovorí:
„Veverička Hryzka, v zime zamrzneš a budeš hladná“.
Tá sa mu však vysmiala, vraj má kožuštek teplý a keď bude hladná, vyjde na strom, utrhne si šišku a zje ju.
Nastala zima, všetky zvieratká boli v teplučkých domčekoch a brlôžkoch, len veverička sa túlila v studenom a mokrom domčeku. Triasla sa od zimy a bola aj hladná. Vyšla si na strom, odtrhla si šišku a chcela ju zjesť. Lenže šiška bola zamrznutá ako cencúľ. Skoro si vylomila zúbky. Vedela, že je zle. Rozmýšľala, čo bude robiť. Napadlo jej, že pôjde poprosiť ježka Jožka, aby ju zachránil od zimy a hladu.
Zaklopala mu na dvierka. Ježko si pretrie očká a zavolá:
„Kto ma budí zo zimného spánku?“
„To som ja, veverička Hryzka. Prosím ťa, pusti ma dnu, som premrznutá a hladná.“ Ježko Jožko ako dobrý kamarát ju vpustil dnu, dal sa jej najesť a ukázal jej teplé
miestečko, kde bude spať.
Prespali zimu a nastala jar. Príroda sa začala prebúdzať. Slniečko svietilo, vtáčiky spievali a zvieratká vyšli zo svojich brlôžkov.
Vyskočila aj veverička Hryzka a hneď bežala k svojmu domčeku. Ten bol mokrý a zničený. Nechala ho vysušiť na slniečku a začala ho opravovať. Cez leto si nanosila toľko potravy, že nemala ju len na jednu zimu, ale aj na tri. Pochopila, že lenivosť sa nikdy nevypláca a bez práce nie sú koláče.
Od tých čias bola veverička najusilovnejšia zo všetkých zvieratiek a počúvala dobré rady ježka Jožka.