Sedem kajucich zalmov
http://katolik.kvalitne.cz/viera/ps/sz/021.html
Žalm 6: Pane, nekarhaj ma v svojom hneve:https://biblia.sk/citanie/ssv/z/6
Žalm 31 (32): Blažený, komu sa odpustila neprávosť:https://biblia.sk/citanie/ssv/z/31
Žalm 37 (38): Nekarhaj ma, Pane, v svojom rozhorčení: Biblia.sk | Katolícky preklad - Kniha žalmov 37
Žalm 50 (51): Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje veľké milosrdenstvo:
Žalm 101 (102): Pane, vyslyš moju modlitbu a moje volanie nech dôjde ku tebe:
Žalm 129 (130): Z hlbín volám k tebe, Pane; Pane, počuj môj hlas:
Žalm 142 (143): Pane, vyslyš moju modlitbu, pre svoju vernosť vypočuj moju úpenlivú prosbu:
Kajúce žalmy sú obľúbenou a starobylou formou prejavu pokánia
sv.Jan Vianey:
Prví kresťania sa nebáli robiť pokánie. Ak ťažko urazili Boha, usilovali sa Ho odprosiť dlhoročným, tvrdým pokáním. V deň, keď si posýpali hlavy popolom, prichádzali v skromnom oblečení k bránam kostola. Keď už vošli do svätyne, posypali im hlavy popolom a dávali im vrecovinu, ktorú mali nosiť po celú dobu pokánia. Potom padali na zem a vtedy sa modlili nad nimi sedem kajúcich žalmov, aby im vyprosili Božie milosrdenstvo. Biskup alebo kňaz k nim prehovoril, povzbudzoval ich k horlivému pokániu a povzbudzoval ich v nádeji. Po tomto príhovor ich vyviedli z kostola, tak ako kedysi Boh, po hriešnom páde, vyhnal z raja Adama. Tí, ktorí mali robiť verejné pokánie, veľmi ťažko pracovali, žili osamote, v niektoré dni týždňa žili iba o chlebe a vode, museli sa neraz dlho modliť, s tvárou sklonenou k zemi, spávať na tvrdých doskách, a niekedy tiež, namiesto toho, aby išli spať, museli v noci oplakávať svoje hriechy. V tomto pokání prechádzali niekoľkými stupňami. Videli ich, ako v nedeľu stáli pri bráne kostola vo vrecovine, s popolom na hlave a na kolenách prosili veriacich, ktorí išli do svätyne, aby sa za nich modlili. Po istom čase im bolo dovolené vojsť do kostola a vypočuť si kázeň, ale po nej museli vyjsť von. Niektorí až v hodine smrti dostávali odpustenie. Pokánie trvalo niekedy desať, dvadsať rokov, ba dokonca i dlhšie. Od pastiera až po cisára všetci sa mu podrobovali. Za príklad nám môže poslúžiť Teodózius. Keď tento cisár ťažko zhrešil, sv. Ambróz mu napísal list, v ktorom ho informoval, že mal v noci videnie od Boha, v ktorom dostal príkaz, aby nepúšťal vládcu do kostola. Keď si cisár prečítal tento list, horko zaplakal. Prišiel však ako obyčajne do svätyne, pričom očakával, že jeho slzy a pokánie obmäkčia srdce biskupa. Keď ho Ambróz uvidel, postavil sa k dverám kostola a zvolal: „Zastav sa, cisár, lebo nie si hoden vojsť do Pánovho domu“ – Nato cisár odpovedal: „To je pravda, zhrešil som, ale i Dávid zhrešil, a Boh mu odpustil“. – A svätý Ambróz povedal: „ Ak si nasledoval Dávida v hriechu, nasleduj ho aj v pokání“. – Po týchto slovách sa cisár mlčky vrátil do svojho paláca, sňal svoje kráľovské oblečenie, vrhol sa tvárou na zem a srdečne oplakával svoj hriech. Osem mesiacov nebol v kostole a závidel svojim domácim to, že nie sú pozbavení tohto veľkého šťastia. Keď sa už mohol zúčastňovať na verejných pobožnostiach, správal sa v kostole s veľkou pokorou, kľačal a bil sa do pŕs, pričom oplakával svoje viny. Spomienka na hriech ho neopustila do konca života. hľa, čo dokázal pre spásu duše urobiť cisár.
Aj my musíme plakať a robiť pokánie za hriechy – v tomto alebo budúcom živote. Vyberme si, čo je pre nás užitočnejšie. Čo bude s nami, keď príde smrť, a my sa neodplatíme ešte prísnejšie Božej spravodlivosti? Aký smútok a trpkosť preniknú našu dušu pri myšlienke, že sme nechceli robiť pokánie a odprosiť milosrdného Boha, že sme stále žili v hriechoch a že sme odkladali nápravu na poslednú chvíľu! Drahí bratia, vyberme si inú cestu, a ona vo chvíli smrti nás naplní šťastím a radosťou. Plačme nad svojimi hriechmi a znášajme trpezlivo všetky smútky a nešťastia, ktoré sa zapáčia Bohu, aby na nás zoslal! Nech náš život plynie v ľútosti nad hriechmi a v láske k Bohu – aby sme sa mohli s Ním spojiť naveky. Amen.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------
A prečo my cítime odpor k pokániu? Prečo neľutujeme hriechy, ktoré sme spáchali? – Lebo sa nepozastavujeme nad tým, akú ťažkú krivdu sme spôsobili Bohu, ani nad tým, aké veľké nešťastie budeme zakusovať po celú večnosť. Niekedy sa priznávame, že treba robiť pokánie, ale vo svojej zaslepenosti odkladáme pokánie na neskôr, akoby sme boli pánmi času a Božej milosti. Zatiaľ čo každý sa musí báť o seba, lebo nevie, kedy zomrie, a okrem toho – Pán Boh udeľuje milosť iba do istej miery. Milosrdenstvo Božie voči hriešnikovi má isté hranice. Keď sa človek zúfalo topí vo svojich hriechoch a naplní mieru neprávosti, Boh ho opustí, ako to sám hovorí ústami proroka Jeremiáša (pozri Jer 18, 17). Bezbožný Antiochus, na ktorého dopadla ťažká choroba, obracia sa na Boha, plače a kajá sa, sľubuje napraviť všetky urážky, ktoré spôsobil svätému mestu. Nenachádza však odpustenie, lebo jeho pokánie nebolo úprimné, lebo pre tohto zločinca sa už vyčerpalo Božie milosrdenstvo. To isté stretlo bezbožného Voltéra, D´Alemberta, Diderota, Jána Jakuba Rousseau a ich zvrátených spoločníkov.
-----------------------------------------------
O nich všetkých možno povedať to, čo čítame o spomínanom Antiochovi: I modlil sa ten ničomník k Pánovi, ktorý sa už nemal nad ním zmilovať (2 Mach 9, 13). Hanebný Aman nepomyslel na to, že odvisne na tej šibenici, ktorú pripravil pre Mardocheja (por. Est 7, 9). Aj kráľ Baltazár nepomyslel, že pitie zo svätých nádob, ukradnutých v Jeruzaleme bude jeho posledným zločinom (por. Dan 5, 28). Dvaja nemravní starci, ktorí nahovárali na zlé nevinnú Zuzanu, tiež sa nenazdávali, že budú ukameňovaní (por. Dan 13, 61).
Prečo tieto príklady nevzbudzujú vo vás svätú bázeň? Prečo odkladáte pokánie „na neskôr“? Predsa tie isté pravdy spôsobili, že mnoho ľudí opustilo svoje mestá, lebo predsa tieto pravdy zaľudnili pustovníkmi samotky, oni zrodili neslýchané množstvo mučeníkov.
---------------------------
Po hriechu treba nutne robiť pokánie – v tomto alebo budúcom živote. Prečo Cirkev určila dni pokánia – lebo nám chce pripomínať, že po páde sa treba postiť a umŕtvovať. Mojžiš sa postil a robil pokánie štyridsať dní. Aj Ježiš Kristus zostal na púšti taký istý čas, pričom nič nejedol, nepil. Týmto svojím príkladom nám ukázal, že náš život musí plynúť v slzách, v pokání a umŕtvovaní.
Bez pokánia si ťažko možno zachovať vieru. Istý bezcharakterný človek nemohol zniesť to, že jeho žena a syn vedú nábožný život – že v nedeľu, a aj po pobožnostiach navštevujú chorých a čítajú im nábožné knihy. Špeciálne im teda podstrčil zlé knihy, ktoré zo začiatku nechceli čítať. Neskôr ich však zo zvedavosti začali prezerať a zachutili im nemorálne veci, zostali otrasení vo viere, zanechali náboženské praktiky, začali sa oddávať zábavám a zruinovali majetok. Vtedy ten človek, ktorý sám sa stal príčinou pádu svojej ženy a syna, upadol do šialeného hnevu a zúfalstva – zabil obidvoch, a nakoniec sám spáchal samovraždu.
Bez pokánia a bdenia, bez konania dobrých skutkov, ťažko je vytrvať v Božej milosti. Ako je dýchanie nutne potrebné k fyzickému životu, tak je pokánie nevyhnutné k skutočnému kresťanskému životu. Ak chceme, aby naše telo bolo podrobené duši, a duša Bohu, tak sa musíme umŕtvovať – fyzicky i duchovne.
Z Božieho príkazu sudca Gedeón išiel do boja s Madiánčanmi. Pred bitkou mu Pán prikázal, aby prepustil domov žoldnierov, ktorí sa báli. Pri Gedeónovi zostalo vtedy desaťtisíc ľudí. Z tohto počtu si ponechal iba tristo bojovníkov – takých, ktorí si odriekli všetky výhody, ktorí keď chceli utíšiť smäd, naberali vodu rukou, a to za pochodu a stojačky (pozri Sdc 7, 6). Tento príklad nás učí, ako málo osôb pôjde do neba – kvôli nedostatku umŕtvovania. Túto čnosť si zamiloval sv. Pavol Apoštol, ktorý prísne zaobchádzal so svojím telom, aby, kým ohlasoval Evanjelium iným, sám nebol zavrhnutý.
Kto miluje dočasné príjemnosti, kto hľadá výhody, vyhýba utrpeniu, kto je znepokojený a narieka, keď sa mu čosi nepodarí – ten je kresťanom iba podľa mena. Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma (Lk 9, 23). Zmyselný človek nevlastní čnosti, ktoré robia dušu milou v očiach Boha a vedú ju do neba. Pekná ruža musí byť obklopená pichliačmi. A najkrajšia z čností – čistota – kvitne uprostred umŕtvovania. Prorokovi Danielovi archanjel Gabriel hovorí, že Boh preto vypočul jeho prosby, lebo ich vysielal k nemu v pôste a popole.