Mona

"Máte všetko? Nič ste si nezabudli?" kričala Ginny na celý dom, keď ráno odchodu na Rokfort počítala svoje ratolesti aby ani jedno nezabudli. Všade bol krik, chaos, nikto nevedel nič nájsť.

"Musíme, ísť inak nestihneme vlak!" Pridal sa do chaosu aj Harry. "James ani nepomysli na to, že si tie vajíčka čiernožienok vezmeš so sebou! Okamžite si vyprázdni vrecká a spolu so svojím dvojčaťom už konečne nasadnite do auta! Harry teraz už celý červený   v tvári sledoval hodinky.

"Hope,kde si?" Oproti Harrymu sa zjavila jeho najstaršia dcéra a široko sa na svojho otca usmiala.

"Mal by si sa upokojiť, oci. Budeš mať vrásky, keď sa neprestaneš takto mračiť." Harry prevrátil očami  a ďakoval bohu, že sa mu podarilo dostať do auta už dvoch z jeho detí. Už iba dvojčatá Riley a James, ktorí momentálne zrejme vymýšľajú čo všetko potrebujú na ich uvítací žartík na škole. Bože, niekedy si myslel že sú to deti Geoaga a nie jeho a Ginnine. Jeho očarujúca manželka sa práve pripojila k deťom do auta a dvojčatá konečne zbehli zo schodov. Nemali dostatok času na to, aby ich Harry prehľadal tak to nechal tak a za pár minút už míňali ceduľu ich dediny.

"Tak fajn, sme tú všetci? James, Riley, Hope?" Ginny počítala svoje deti a každému vlepila bozk na líce a tuho ich objala. Po líci sa jej skotúľala slza.

"Mami, neplač. Neumierame." prehodil jej syn James a uškrnul sa. Ginny sa zasmiala a postrapatila mu už dosť strapaté vlasy, ktoré zdedil po otcovi. "Ja viem, miláčik. Počkať, kde je Albus? Albus!" Ginny sa otáčala okolo svoje osi a zúfalo hľadala najmladšieho syna, ktorý sa jej ustavične strácal. Vydýchla si keď ho zahliadla ako spolu s Harrym a Ronom prechádzajú cez stenu na nástupište. Všade bolo plno ľudí a vravy. Vlak hlasno zapískal a deti sa pomaly začali tlačiť dnu.

"Tak dobre, deti. Užite si tento školský rok. S mamou vám budeme pravidelne písať a nech vás Merlin ochráni, keď nám zo školy príde opäť list, že ste vyhodili skleník do vzduchu." vyčítavo sa Harry pozrel na Jamesa a Riley, ktorí síe pokorne sklopili hlavy ale na tvári mali úškrn.

"To bola nehoda." povedala Riley napokon a rozosmiala sa. Harry každého z nich objal. Potterove deti napokon nastúpili do vlaku, kde si so svojimi kamarátmi hľadali kúpe a veselo sa smiali. Naposledy zakývali svojim rodičom a vlak s obrovským kúdoľom dymu pomaly odchádzal zo stanice.

"A opäť sme osameli." Ozval sa spoza Harrhy Ron, ktorý držal za ruku Hermionu, ktorí práve odprevadili na Rokfort svoje posledné dieťa Chloe, z čoho Albus vôbec radosť nemal.

"Mami, aj ja chcem ísť na Rokfort." plačlivo ťahal Ginny za rukáv kabátu.

"Pôjdeš, zlato. Len ešte musíš rok počkať." Ginny ho pohladila po hlave a chytila mu jeho drobnú rúčku do svojej.

Harry v diaľke zahliadol Malfyoa. Bol so svojou manželkou Pansy, odprevadiť syna a dcéru na Rokfort, ako každý rodič. No Harry vedel jeho malé tajomstvo. Potrebuje len pár dôkazov a konečne Malfoy dostane to čo si zaslúži.

"Viem kto napadol Averyho." zašepkal trojici čarodejníkov Harry.

"Naozaj?" Spýtala sa prekvapená Hermiona a porozhliadala sa okolo seba, či tu nieje náhodou niekto, kto by si ich rozhovor mohol vypočuť,

"Áno,včera večer som rozbehol pátranie a dnes mi zavolal kolega z prác. Máme istú teóriu ale chýbajú nám dôkazy." Harry sa nervózne rozhliadol a keď zazrel chrbát Draca Malfyoa ako zmizol za kamennou stenou pokračoval.

"Bol to Malfoy."

"Malfoy? Draco Malfoy?" Hermiona prekvapenie zapišťala načo sa opäť porozhliadala okolo seba, uvedomujúc si, že to povedala trošku nahlas.

"Ale veď on je na našej strane." oponoval Harrymu Ron. Harry prikývol a pokračoval.

"Presne to som si myslel aj ja ale zahliadli sme ho v Zašitej uličke ako sa rozpráva s pár smrtožrútmi. Nevyzerali práve spokojne. Zatiaľ to nieje celkom jasné ani mne ale nájdeme dôkazy a celé to vyriešime."

"Harry, možno sa mýliš. Vieme, že Draca neznášaš." Hermiona opatrne prehovorila a dúfala, že sa Harry nerozčúli.

"Áno, presne tak ako som sa mýlil aj v šiestom ročníku, keď som vám tvrdil, že je to smrtožrút." zasyčal smerom k nej Harry. Ginny ho chytila za ruku a jemne pokrútila hlavou. Otočila sa aby skontrolovala ich syna, ktorý práve naháňal holuby.

"Nerozčuľuj sa Harry. Veríme ti, len je to všetko domotané." Upokojoval svojho kamaráta Ron, keď videl, že sa schyľuje k hádke. "Vypadnime odtiaľto. S Hermionou sme neďaleko odtiaľ našli maličkú kaviareň, kde robia to najlepšie škoricové kapučíno." opäť sa ozval Ron. Všetci jeho návrh schválili a jeden po druhom mizli za kamennou stenou.

"Hope, idem za Jamesom. Vidíme sa neskôr." Rozlúčila sa s Hope jej o rok mladšia sestra Riley a nechala ju samú v kúpe. Nevadilo jej to. Narozdiel od jej súrodencov nebola práve spoločenský typ. Najradšej sa niekde zašila s dobrou knihou a celý deň si iba čítala. Do uší si dala svoj mp3 prehrávač, ktorí dostala od uja Rona na jej trináste narodeniny. Hudbu milovala. Sama hrala na klavír od jej šiestich rokov. Otvorila si knihu a začítala sa do príbehu. Takmer zabudla, že sa ešte stále nachádza v kúpe vo vlaku. Dvere sa hlasno otvorili a v nich sa objavil Isaac.

"To sa ani neprídeš pozdraviť?"jej najlepší priateľ sa na ňu hodil a takmer jej polámal rebrá.

"Zlez zo mňa. Vážiš snáď tonu." smiala sa Hope a snažila sa od seba odsotiť priateľa s ktorým sa nevidela takmer celé prázdniny. Raz sa stretli v šikmej uličke  a skočili na kávu. Inak bol Isaac stále rozlietaný. Mal rozvedených rodičov, takže musel leto tráviť u oboch a k tomu musel zájsť na týždňovú dovolenku ku svojej babke o ktorej rád tvrdil, že je čarodejka v kuchyni. Bola mukel ale v kuchyni dokázala zázraky, to mohla potvrdiť aj Hope.

"Aké si mala leto, kráska?" spýtal sa po chvíli, keď sa upokojil a obaja sedeli na svojej strane lavičky.

"Nudné?" pokrčila plecami a neochotne zaklapla knihu, ktorú si založila do tašky.

"Nudné?! Takmer tri týždne si strávila v Egypte a skúmala si najstaršie kliatby sveta a ty mi povieš, že si mala nudné prázdniny?" vyvalil na ňu Isaac oči.

"Tak fajn, celkom ušli." Uškrnula sa no myšlienkami opäť zablúdila k veci nad ktorou premýšľala celé leto, no nikomu sa stým neodvážila priznať.

"Čo sa deje?" spýtal sa po tichu Isaac, ktorý si všimol zmenu jej výrazu. Hope sa pozrela do očí, ktoré tak dokonale poznala a premýšľala či mu to povie.

"Chcem nájsť svoju matku." povedala napokon po chvíľke ticha a Isaac na ňu prekvapene pozrel.

"Prečo? Veď  ti mama no Ginny, veď vieš.." zakoktal sa a pokračoval..." povedala, že ju hľadať nemáš.Žeby ti to ublížilo."

Hope prikývla. " Ja viem, ale chcem zistiť viac. Jediné čo o svojej pravej identite viem je to, že mám oči ako moja matka. Neber to zle, svojich rodičov milujem, len chcem zistiť kým naozaj som."

Isaac na ňu chvíľu hľadel a napokon sa usmial. "Keď je to to, čo naozaj chceš, počítaj so mnou."

"Vďaka."

"A teraz chcem počuť každý maličký detail z tvojej dovolenky!" Hope sa zasmiala a začala rozprávať. Stromy za oknami sa mihali, deň sa postupne menil na noc a dvaja priatelia, ktorí sa zhovárali v kúpe si ani nevšimli, že sú takmer na Rokforte. Že sú doma.

V prítmi malej izby s kozubom boli dvaja čarodejníci,ktorí sa o niečom rozprávali naliehavým šeptom.

"Draco, prosím." žena s tmavými, objemnými vlasmi takmer plakala keď prosila vysokého bledého muža so šticou plavých vlasov.

"Bella, nemôžem! Musíš ma pochopiť. Oboch by nás to mohlo stáť život!" zúfalo sa mladý čarodejník prechádzal po miestnosti a premýšľal.

"Viem, že od teba žiadam priveľa ale si jediný komu môžem dôverovať."

"Bella, zabudni na to. Zbaľ si veci a utečte. Nemala si sa vracať. Riskuješ priveľa!" Draco už takmer kričal. Nemohol uveriť, že by bola jeho  teta takáto neopatrná.

"Nie. Draco musím ju vidieť." žene sa kotúľali obrovské slzy po lícach a zničene si sadla do kresla pred kozub. Dracov výraz zmäkol a prisadol si k nej.

"Možno už ani nežije."

"Žije, cítim to. Moja dcéra žije a ja ju nájdem."