Doktor z Dubnice
... a aby ste vedeli. Moja starká má telefón.
So slúchadlom a s večne zamotanou šnúrou. Je veľmi starý.
No dobre. Nie až taký starý ako ona. Ale predsa... Mobil to nie je.
Napriek tomu si veľa pamätá.
Napríklad to, ako sa narodila moja mama. Vlastne sa ani nemala narodiť.
A možno by sa ani nebola narodila, keby moja starká nebola generál, a keby nemala toho najlepšieho Veliteľa na svete.
Doktor z Dubnice jej povedal:" Je to už vaše piate dieťa. Mali by ste si ho dať vziať."
"A či to je nejaká vec?" založila ruky v bok, a zagánila. "Či vy, pán školený a učený neviete, že život je Boží dar?"
"Viem, viem,"nasadil si na nos okuliare. "Lenže to dieťa nemusí byť zdravé. Alebo pri pôrode môžete zomrieť aj vy."
"Chá," nedala sa starká a dupla nohou. "A vy ste čo? Prorok, či veštec? Aby ste vedeli! Viac sa u vás neukážem! Nájdem si pomoc inde." otočila sa a zmizla za dverami.
Odpoveď na seba nedala dlho čakať. Totiž aj doktori majú svedomie, ktoré občas hryzie.
Len čo prišla domov, už aj zvonil telefón s večne zamotanou šnúrou.
A vraj: "Pani Slivková, nehnevajte sa. Ja som to tak nemyslel..."
Ale starká sa hnevala.
A keď raz niečo povedala, tak to platilo, aj keby sa celý svet na hlavu postavil.
Pomoc však hľadala inde. Každý deň chodila ku kaplnke Panny Márie a recitovala modlitbu napísanú na lístočku:
"Panna Mária, ty, ktorá si matkou, ja viem, že si múdrejšia ako doktor z Dubnice. Prosím, pomôž mi. Prihovor sa u Ježiša a daj mi zdravé dievčatko. Nech ten neznajboh uvidí, čo sú to zázraky a nech už nikdy nevystraší žiadnu mamu."Poklonila sa a šla domov.
Čo vám poviem.
Telefón s večne zamotanou šnúrou mal ešte niekoľko krát dočinenia s doktorom.
Ale vždy sa to skončilo tak isto. Starká slúchadlo položila a šla robiť, čo bolo treba.
O niekoľko mesiacov, chtiac - nechtiac, musela ísť do nemocnice. Moja mama sa pýtala na svet.
Len čo vošla do ambulancie, zazrela známeho pána v bielom plášti. Mal práve službu.
Sklopil oči a niečo zamrmlal.
No starká spustila: "Tak pán doktor, poďme na to. Uvidíme akým ste to prorokom."
Veru, veru... nič z toho, čo predpovedal sa nestalo.
O niekoľko minút sa narodilo utešené dievčatko. Moja mama.
A doktor?
Musel poslúchať starkú. Tá, držiac v náruči malú Máriu, zavelila:
"Nože, nestojte tu ako kôl v plote! Zavolajte ku nám. Nech ten večne zamotaný telefón, počuje od vás aj niečo pekné."
Priznávam sa.
Som hrdý na starkú i telefón. Na telefón preto, lebo si veľa pamätá. A na starkú? Lebo vie, kedy má zložiť slúchadlo a kedy počúvať.
