Ľavica
ZÁKLADNÉ PRINCÍPY ĽAVICOVEJ STRANY I. Stav sveta Ak chceme čokoľvek vytvoriť, usmerniť alebo zmeniť, musíme najprv poznať realitu, v ktorej sa nachádzame. Až potom môžeme na základe kritického myslenia vyhodnotiť javy okolo seba a následne navrhovať riešenia. Nerobme si žiadne ilúzie, stav dnešného sveta je neutešený takmer v každej oblasti ľudského bytia. Tridsať šťastných rokov kapitalizmu skončilo niekedy v polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia. V tomto období mal kapitalizmus ešte ľudskú tvár, v Európe prevládal sociálny štát založený na rozumnej dohode medzi prácou a kapitálom, čo zrejme pramenilo z povojnovej traumy, existencie východného socialistického bloku a silného postavenia odborov. Potom však nastal mohutný nástup pravicových neoliberálnych princípov reprezentovaných najmä politikmi ako Reagan alebo Thatcherová. Európa Williho Brandta začala odchádzať. Postupnú likvidáciu sociálneho štátu umocnila postupujúca globalizácia, rozpad východného bloku ako aj neprincipiálna kompromisnícka politika európskych sociálnych demokracií (Schrőder, Blair). Významne k tomu prispelo aj presúvanie daňového zaťaženia – podiel bohatých na platení daní klesol, zatiaľ čo podiel zamestnancov (pri stagnácii platov) stúpol. A tak svet dospel až do dnešnej podoby, ktorú výstižne charakterizuje český sociológ Jan Keller vo svojej knihe Tri sociálne svety. Prechádzame zo spoločnosti obyčajnej nerovnosti – nerovnosť je do istej miery prirodzená vec (dôraz na slová „do istej miery“) – do spoločnosti sociálnej, ekonomickej a politickej nesúmerateľnosti. Každý z troch najbohatších ľudí na planéte má väčší majetok, než je súhrn všetkého bohatstva 48 najchudobnejších štátov sveta. Z hľadiska sociálnej štruktúry sa spoločnosť rozdelila na tri samostatné svety. Elita sa odtrhla od spoločnosti, pričom s príslušníkmi diskrétnej elity sa ani nie je možné stretnúť. Pomocná elita sú ľudia v politike, ekonomike, v manažérskych funkciách, v médiách, ktorí vykonávajú príkazy diskrétnej elity a sú verejne známi. Na opačnom póle sú deklasovaní, vykonávajúci neplnohodnotnú prácu, alebo už boli z trhu práce vylúčení (deklasovaní tvoria napríklad vo Francúzsku 20% spoločnosti, zatiaľ čo elita je všade najviac 1- 2 % spoločnosti). Medzi elitou a deklasovanými sa nachádza stredná trieda, ktorá by mala byť stabilizačným faktorom spoločnosti. Na jej vymedzenie nejestvujú presné kritériá, možno však jednoznačne povedať, že v posledných desaťročiach dochádza k jej príjmovej stagnácii alebo aj k poklesu a k zadlžovaniu. Podiel stredných vrstiev na štruktúre spoločnosti všade klesá a zvyšuje sa hrozba ich prepadu medzi deklasovaných. II. Stav Slovenska Slovensko nebolo nijako ušetrené vývoja popísaného v I. časti, aj keď celý proces nastal v špecifických podmienkach a za relatívne krátke obdobie od novembra 1989 do dnešnej doby. Treba si uvedomiť, že pádom východného socialistického bloku si svetový kapitalizmus vlastne oddialil krízu, v ktorej sa dnes nachádza. Otvorili sa mu nové trhy, získal u nás lacnú a kvalifikovanú pracovnú silu, západné firmy získali kontrolu nad prosperujúcimi firmami a tie, ktoré mohli byť pre ne konkurenciou, boli zmanipulované do úpadku. Upadlo aj naše poľnohospodárstvo, ktoré nebolo schopné konkurovať lacnej a výdatne dotovanej zahraničnej produkcii. Jednoducho povedané, boli sme začlenení do západného hospodárskeho systému ako ekonomický protektorát a stali sme sa perifériou centra. Napriek tomu, že u nás majetkové rozdiely ešte nedosiahli také obludné rozmery ako vo „vyspelom svete“, trend je taký istý a sociálna štruktúra spoločnosti v podstate taká istá. Máme elitu, máme akú takú strednú vrstvu a máme aj deklasovaných (hladové doliny s množstvom rezignovaných ľudí prakticky vylúčených z trhu práce varujú). III. Čo sa vlastne deje a kto to spôsobil Keď raz finančník Mayer Rothschild vyhlásil „Dajte mi do rúk kontrolu nad financiami štátu a viac ma nezaujíma, kto tvorí jeho zákony“, zrejme vedel o čom hovorí. V 70. rokoch minulého storočia došlo k deregulácii bankovníctva a finančných služieb a následne na to peniaze stratili svoju základnú funkciu, t.j. slúžiť reálnej ekonomike. Finančné služby už nemajú v ekonomike obslužnú funkciu, ale prevzali hlavnú úlohu a vzniklo svetové finančné kasíno decentne nazývané finančné trhy. Suma virtuálnych peňazí vytvorených bankovým sektorom a za prispenia centrálnych bánk obieha svetom úplne mimo reálnu ekonomiku a nafukuje jednu finančnú bublinu za druhou a tým aj deformuje reálne ceny. Od osemdesiatych rokov minulého storočia veľké finančné skupiny skupujú podniky, aby ich po tzv. zoštíhlení a krátkodobom náraste cien akcií okamžite predali ďalej, čím je upredňostňovaný rýchly zisk pred dlhodobou podnikateľskou stratégiou. Absolútna deregulácia, alebo pseudoregulácia umožnila vznik nových „sofistikovaných“ finančných nástrojov, hlavne derivátov, prípadne ďalších zložitých štrukturovaných finančných produktov. Do nich sa cez tzv. sekuritizáciu prevádzali a prevádzajú úvery poskytnuté bankami a v podobe cenných papierov predávajú ďalej aj niekoľkokrát. Ak sa to zabalí do lákavých balíčkov a „renomované ratingové agentúry“ dajú tomu (ktovie prečo?) skvelý rating, konečný kupec ani nevie, že má v rukách nedobytnú pohľadávku. Tak sa masovo rodili a nakupovali toxické aktíva. Takže nám vznikol nový finančný svet fungujúci na spôsob kasína, v ktorom obieha množstvo rizík, ktoré však boli v konečnom dôsledku prenesené na obyčajných ľudí. Finančná elita, t.j. majitelia bánk, hedgových fondov a veľkých finančných konglomerátov sa ich zbavili. Umožnili im to extrémne zisky z finančného kasína, ktoré im priniesli extrémnu moc – týmto sa vraciame k Rothschildovmu výroku. Politici sa stali služobníkmi finančnej elity a vlastne už dochádza k privatizácii štátu. Hrozí, že finančná elita umiestni svoje nahromadené peniaze do privatizácie verejného sektora (v USA sú už napr. súkromné väznice), dôjde a už dochádza k privatizácii staroby (u nás 2.pilier), vzdelania a zdravia, teda hodnôt, ktoré nesmú byť predmetom finančného biznisu. Ak k tomuto všetkému ešte prirátame extrémne zadĺženie či už podnikov, fyzických osôb a rodín, ako aj celých štátov, vidíme neutešený obraz života na dlh, pričom dlh už narazil na svoje hranice. Výsledkom je amorálny svet, v ktorom „ľudia platia za krízu a bankári sa smejú“, ako nedávno napísal denník Le Monde. Svet, v ktorom sa bremeno krízy jestvujúceho spoločenského systému prenáša na slabých a bezmocných. Svet, v ktorom sa siaha na ťažko vybojované sociálne práva, škrtajú solidárne fondy, obmedzuje zdravotná starostlivosť a na druhej strane vynakladajú obrovské čiastky na vojenské dobrodružstvá v záujme kapitálu, oficiálne v záujme slobody a demokracie. IV. Čo chceme Každý deň sme z rôznych strán a hlavne z tzv. mienkotvorných médií a neomylných pravicových think-tankov vystavení náporu neoliberálnej propagandy založenej na nekonečnom opakovaní niekoľkých poučiek, o ktorých sa nesmie pochybovať. Pripomeňme si aspoň niektoré: trh vždy všetko najlepšie vyrieši, štát je najhorší vlastník, daň je trest za úspech, globalizácia je požehnaním pre ľudstvo, čo pravica našetrí, ľavica rozhádže ... Pridajme k tomu adoráciu HDP ako meradla rastu (môže v konečnom svete pokračovať neohraničený rast?), nedotknuteľné právo na ničím neohraničený zisk, chorobne ponímaná nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva, vraj racionálne konanie aktérov trhu (vidíme obrovské výdaje na reklamu – TV, les billboardov okolo nás...) atď., v menovaní týchto bludov a mýtov kapitalizmu by sme mohli pokračovať ešte dlho. Nezmysly ako „nálady trhov, „odporúčania trhov“ alebo „znepokojenie trhov“ sú vydávané div nie za prírodné zákony. A pritom ide len o nenažranosť globálnych finančníkov schopných zarábať hoci aj na krachu celých štátov, kam navyše tieto štáty samy vmanipulovali. Stačilo, skúsme v duchu alterglobalistického hesla dokázať, že INÝ SVET JE MOŽNÝ. Musíme sa o to pokúsiť preto, lebo súčasný model spoločenského zriadenia predstavovaný ako jedine možný a prinášajúci všeobecné blaho, a to kapitalizmus neoliberálneho typu, v súčasnosti predstavuje už len stagnáciu a celospoločenský marazmus. To, že bohatstvo tých hore prepadne cez akési čarovné sitko v prospech všetkých dolu, je ilúzia a nezmysel. Musíme si uvedomiť, že všetky doteraz opísané negatíva (veľmi jemne povedané) nie sú chyby jednotlivcov ale závažné a neodstrániteľné nedostatky jestvujúceho spoločenského systému, ktoré sú v ňom priamo zakódované a vedú k jeho sebadeštrukcii. Musí byť nastolené nové spoločenské zriadenie slúžiace všetkým. Nedávajme mu nateraz žiadny názov, žiadny „izmus“, ale povedzme, na akých princípoch by malo byť založené a aký by mal byť jeho základný rámec. Ak hovoríme o type štátu, mal by to byť skutočný sociálny štát. Jeho prvým a najzákladnejším princípom a cieľom musí byť spravodlivosť. Spoločenský systém, ktorý neslúži všetkým, je nehumánny. Všetci sa svojou prácou podieľame nejakým spôsobom na tvorbe celospoločenského bohatstva, na vytvorených majetkových a iných hodnotách. Tieto si však nemôže privlastňovať len elita oddelená od zvyšku spoločnosti, ale musia byť rozdeľované spravodlivo podľa skutočných zásluh jednotlivcov na ich vytváraní. V žiadnom prípade nehovoríme o rovnostárstve, ale určite je nespravodlivé, ak manažer firmy má 200 násobný plat ako bežný zamestnanec (nehovoriac o príjmoch vlastníkov), alebo 35 ročný hráč golfu nahonobil majetok 1 miliardu dolárov a učiteľ pred dôchodkom žije od výplaty k výplate. Nespravodlivosť ľudí demotivuje a berie im nádej na šťastný život. Ďalším princípom je solidarita. Nejde o solidaritu s príživníkmi ale najmä o solidaritu medzigeneračnú (spravodlivý dôchodkový systém v prospech starých ale aj podpora bývania a zakladania rodín v prospech mladých) a solidaritu s tými, ktorí sa nie vlastnou vinou nedokážu o seba postarať (hendikepovaní), prípadne sa dostali do ťažkej životnej situácie z dôvodu hospodárskej krízy alebo iných objektívnych dôvodov. Základom príjmu každého jednotlivca musí byť práca, či už ide o fyzickú prácu robotníka alebo roľníka, alebo prácu vedca, učiteľa, lekára, umelca alebo profesionálneho športovca. V žiadnom prípade nie je možné pripustiť príjmy a bohatnutie zo špekulácie, ako to v extrémnej podobe vidíme v súčasnosti na finančných trhoch, ani iné formy parazitovania na spoločnosti. Človek nemôže existovať izolovane ako osamotený jedinec, prežiť môže len v spolužití s ostatnými členmi ľudskej spoločnosti.Vzťahy medzi nimi musia byť upravené jasnými pravidlami efektívne vynútiteľnými štátnou mocou. Potreba fungujúceho právneho štátu je akútna práve dnes, keď neoliberalizmom oslabený štát nie je schopný zabezpečiť vynútiteľnosť práva, ochranu života a bezpečnosti svojich občanov a právne vedomie spoločnosti bolo nahradené temer právnym bezvedomím. Ekonomika musí slúžiť človeku a nie človek ekonomike. Adorácia neobmedzeného zisku a voľného trhu vedie k plundrovaniu neobnoviteľných prírodných zdrojov, ničí tradičné kultúrne a morálne štandardy, ktoré sú nahrádzané štandardami konzumného myslenia, čo vedie ku kultúrnej a intelektuálnej degradácii ľudí. Preto je potrebné vyvážené zastúpenie všetkých foriem vlastníctva, t.j. štátneho, družstevného (zamestnaneckého) a súkromného. Inšpiráciou je napríklad systém podnikania Mondragon, ktorý vznikol v rovnomennom baskickom meste, alebo úspešné oživenie skrachovaných súkromných podnikov po ich prevzatí zamestnancami po kríze v Argentíne. Neprivatizovať prírodné zdroje, strategické odvetvia, zdravie, vzdelanie a zabezpečenie v starobe, ako aj nedovoliť vlastniť pôdu zahraničným osobám. Človek nesmie byť nevoľníkom v rukách zamestnávateľa. Kvalitné pracovné výsledky sa rodia v pohode a istote a nie v strese, neistote a neobmedzených nadčasoch. Je bezpodmienečne nutné obnoviť princíp suverenity národného štátu. Ak nám majú vládnuť nadnárodné korporácie, je zbytočné chodiť k volebným urnám, pretože celá zastupiteľská demokracia sa stáva fraškou. Predpokladom uvedenej suverenity je aj zabezpečenie územnej nedotknuteľnosti štátu. Podpora poľnohospodárstva je nutná z hľadiska zabezpečenia potravinovej sebestačnosti štátu formou zdravých pôvodných produktov ako aj z hľadiska plnenia krajinnotvornej funkcie poľnohospodárstva. S tým úzko súvisí ochrana prírody v najširšom slova zmysle. Popri ochrane obývaného teritória a potravinovej sebestačnosti je tretím nutným predpokladom prežitia každej sociálnej a etnickej skupiny zabezpečenie jej reprodukcie. To znamená podporu zakladania rodín najmä podporou bytovej výstavby formou viaczdrojového financovania na báze medzigeneračnej solidarity a ochrana tradičnej rodiny ako základného článku spoločnosti. Štát musí chrániť a podporovať kultúru a vzdelanie. Myslíme tým kultúru v najširšom zmysle ako spôsob života spoločnosti až po jednotlivé odvetvia kultúry. Musí byť podporovaná ozajstná hodnotná kultúrna produkcia, pretože voľný trh v tejto oblasti (až na malé výnimky) spôsobil pád hlavne masovej kultúry do absolútneho suterénu. Vzdelanie musí byť prístupné všetkým a bezplatné. Mladý človek nemôže už zo školy vstupovať do života zadĺžený, keďže ho čakajú nemalé výdavky na založenie a zabezpečenie rodiny. Sloboda prejavu je deformovaná hlavne súkromným vlastníctvom médií. Ukazuje sa jednoznačne, že súkromné médiá nemôžu byť slobodné práve preto, že sú súkromné. Všetky súkromné médiá u nás kráčajú v jednodnej ideologickej línií presadzovania neoliberalizmu. Verejnoprávne médiá, namiesto toho aby sa od nich odlišovali, idú v ich stopách. Chceme zabezpečiť výrazné odlíšenie ich profilu od komerčných médií a nezávislosť od momentálnej politickej moci. V. Ako to dosiahnuť Spravodlivosť znamená dosiahnuť takú sociálnu štruktúru spoločnosti, v ktorej nebude extrémne bohatá „elita“ ani trieda deklasovaných. Základom musí byť čo najširšia a stabilná stredná trieda. Prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa je zmena daňových zákonov. Napríklad ešte v 60. rokoch minulého storočia bolo v USA pri extrémne vysokých príjmoch 90 percentné daňové zaťaženie. Dnes pri niektorých príjmoch by aj pri vysokom daňovom zaťažení zostal niektorým osobám dostatok prostriedkov na veľmi blahobytný život. Nejde nám o rovnostársrvo, ale o spravodlivý podiel na rozdeľovaní vytvoreného celospoločenského bohatstva. Treba zamedziť daňovým únikom do daňových rajov - firma musí byť registrovaná a odvádzať daň tam, kde vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Ďalšími prostriedkami sú zvýšenie minimálnej mzdy (odstránenie vrstvy pracujúcej chudoby) a posilnenie postavenia odborov zmenou príslušnej legislatívy (zákon o tripartite). Solidarita sa vytráca, musíme obnoviť solidaritu mladých so starými zrušením II. Piliera dôchodkového poistenia a vrátenie peňazí do priebežného piliera prvého. Solidaritu v prospech mladých realizujeme tým, že celá spoločnosť cez štátny rozpočet prispeje na bezplatné vzdelanie mladej generácie (vrátane vysokoškolského) a na viaczdrojové financovanie výstavby bytov (bývalé družstevné byty), výstavbu nájomných bytov a poskytovanie zvýhodnených mladomanželských pôžičiek. Do ústavy navrhujeme doplniť vetu „Každý má právo na bývanie úmerné svojmu dosahovanému príjmu“. Práca musí byť základným zdrojom príjmu a spoločnosť nesmie trpieť príživníctvo. Treba zvážiť zavedenie trestného postihu príživníctva a sprísniť preukazovanie nadobudnutia majetku. Tak isto je nutné v rámci legislitívy povinne prevzatej v rámci EU minimalizovať možnosti špekulácií na finančných trhoch (cez tzv. národné voľby) a v medzinárodnej rovine sa zasadzovať za úplné zrušenie finančného kasína. Bezpracné príjmy nebezpečne demoralizujú celú spoločnosť. Právny štát je základom existencie každej civilizovanej spoločnosti. Každý si musí byť istý, že sa domôže svojich práv na príslušných orgánoch a každý si musí byť vedomý, že za porušenie práva ho stihne spravodlivý trest, a to bez rozdielu jeho spoločenského postavenia. Našim cieľom je výrazné posilnenie právneho vedomia spoločnosti.Začať treba už od výchovného procesu v školách až po každodenný výkon práva všetkými príslušnými orgánmi. Nemôže sa stať, aby sudca „opomenul“ procesný úkon a zločinec sa dostal na slobodu, nemôže sa stať, aby v centre Bratislavy vyrástla čierna stavba, nemôže sa stať, aby policajt prehliadal porušovanie zákona (ak sa náhodou na ulici nachádza). Našim cieľom je zabezpečenie vynútiteľnosti práva, postih zodpovedných (aj za cenu oslabenia sudcovskej autonómie) a viac policajtov v uliciach. Osobitnou kapitolou je znovuzavedenie trestu smrti. Napriek tomu, že sme viazaní medzinárodnými záväzkami, brutalita nadobudla také rozmery a ľudský život sa stal do takej miery bezcenný, že otvorenie tejto otázky je úplne legitímne. Ekonomika postavená len na princípe voľného trhu, neobmedzeného zisku a na monetarizme nemôže slúžiť všetkým. Ústavu v čl. 55 treba doplniť v tom zmysle, že „Hospodárstvo SR sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky s právom na primeraný zisk a s právom na primeraný prospech z vytvoreného celospoločenského bohatstva pre všetkých“. Úpravou príslušných zákonov (obchodný zákonník, daňové zákony, finančné predpisy atď.) podporovať vyvážený rozvoj všetkých foriem vlastníctva a všetkých foriem podnikania (napr. družstevné formy aj v bankovníctve, službách, obchode, poľnohospodárstve a pod.). Poľnohospodárstvo a životné prostredie potrebujú našu maximálnu ochranu. Naši poľnohospodári musia dostať dotácie a pomoc do takej výšky, aby neboli znevýhodňovaní pred zahraničnou dotovanou konkurenciou a ich výrobky sa bez prekážok dostali k spotrebiteľovi. Treba legislatívne zabezpečiť rovnosť na trhu (napr. zákon o obchodných reťazcoch), rozvoj družstevnej obchodnej siete, ako aj „predaj z dvora“. Budeme presadzovať reálnu zelenú politiku, podporovať rozvoj atómových a vodných elektrární a nedovolíme výstavbu veterných a solárnych parkov, ktoré ničia našu krásnu prírodu a zaberajú vzácnu poľnohospodársku pôdu (navyše vietor a slnko u nás nie sú práve stabilné zdroje). Sme za širokú ochranu prírody ale aj miest a obcí pred akýmkoľvek poškodzovaním, vrátane živelnej výstavby budov ale aj rôznych reklamných billboardov, bigboardov a pod., a to prísnou regulácoiu v stavebnom zákone. Kultúra v SR sa v podmienkach globalizovaného sveta stala doslova ohrozeným druhom. Ak súkromné zdroje nestačia kryť produkciu domácej hodnotnej kultúry, netreba váhať so štátnou podporou. Nie sme za rozsiahle daňové úľavy, ale ak sa podnikateľ rozhodne podporiť domácu kultúru, musí ich mať. Médiá a sloboda prejavu. Treba zvýšiť finančnú podporu verejnoprávnych médií, zákonom ustanoviť rámec ich programu tak, aby sa výrazne odlišovali od súkromných, ako aj posilniť ich nezávislosť od politickej moci takým mechanizmom menovania ich vedenia, ktorý nebude podliehať vôli práve vládnucej politickej garnitúry. Na druhej strane je nutné zvýšiť zodpovednosť médií za (často úmyselné) nepravdivé informácie. Riešenie cez vleklé súdne spory je neúčinné. Tak isto je nutná zákonná regulácia reklamy v elektronických médiách. KÓDEX ľavicovej strany 1. Vždy presadzovať spravodlivosť ako základný princíp v spoločnosti. 2. Vždy presadzovať solidaritu medzi členmi spoločnosti alebo sociálnymi skupinami. 3. Zdrojom všetkých vytvorených celospoločenských hodnôt je práca, preto musí byť chránená a spravodlivo odmeňovaná. 4. Medzi kapitálom a prácou presadzovať takú rovnováhu, ktorá zabezpečí rozvoj ekonomiky a spravodlivý prospech všetkých z vytvoreného spoločenského bohatstva. 5. Zamedziť vzniku extrémne bohatých, pretože extrémne bohatsvo prináša extrémne veľkú moc, ktorá následne ničí demokraciu a slobodu. 6. Ekonomika musí byť založená na rozumnom zastúpení všetkých foriem vlastníctva s tým, že štát si ponechá prírodné zdroje, pôdu a strategické odvetvia; všetky excesy trhu korigovať právnou reguláciou. 7. Zamestnávateľ nikdy nesmie vládnuť nad zamestnancom. 8. Akékoľvek ekonomické a iné aktivity nesmú poškodzovať prírodu. 9. Štát musí chrániť slobodu každého jedinca, rodinu ako základ spoločnosti, tradičnú národnú kultúru a svoju územnú nedotknuteľnosť. 10. Výsledkom celého snaženia musí byť spoločenské zriadenie s takou sociálnou štruktúrou, kde základ spoločnosti tvorí silná a stabilná stredná vrstva, nevzniká trieda extrémne bohatých a dočasne vylúčení dostanú okamžitú pomoc a šancu zaradiť sa opäť do spoločnosti – teda silný a stabilný sociálny štát pre všetkých. Poznámka autora na záver Každý, kto sa díva na dnešný svet otvorenými očami a vidí realitu takú aká je, nech sa zamyslí nad týmito slovami: „Ľudia sú unavení svojim útlakom, prenasledovaním a vykorisťovaním na maximum. Sú unavení zúfalým predávaním svojej práce deň po dni – čeliac strachu, že sa pripoja k obrovskej mase nezamestnaných – aby z ľudského tela bolo možné vyžmýkať najväčší zisk, zisk, ktorý je potom rozhádzaný na orgie pánov kapitálu ... Pocit revolty u ľudí vystavených rôznej miere vykorisťovania každým dňom porastie a pozdvihnú zbrane, aby si silou vydobyli práva, ktoré im samotný intelekt nezískal.“ Povedal to Che Guevara a každý, kto má voči nemu predsudky, nech si spomenie, ako nedávno páni finančného kapitálu sa išli veselo zabávať na svoje jachty hneď po tom, ako sme sa všetci zložili na vyrovnanie dôsledkov ich finančnej megalúpeže. Nech si každý uvedomí, že jedna miliarda ľudí na tomto svete žije z jedného dolára denne a ďalšia miliarda z dvoch. Lepšie by bolo ozbrojenej revolte predísť. Myslím si, že na Slovensku nie je v súčasnosti žiadna politická strana, ktorá by mala v programe konať v zmysle tohto materiálu, teda žiadna skutočná ľavicová strana – priestor na ľavej strane nášho politického spektra je prázdny. Nájde sa nejaká? V Bratislave, 12.12.2010 Imrich Juhár