Slávny nástup európskej totality.
Konšpirácie v Paríži: Rukopis je jasný. Motívy len sčasti. Slávny nástup európskej totality. Smiať sa bude trestné - len pre niekoho. Kto je a kto nie je Charlie? Kľúč v starej židovskej anekdote
13. 1. 2015
Už niekoľko desiatok minút po streľbe v Paríži sme upozorňovali, aby si všetci dávali teraz dobrý pozor na to, čo sa bude diať. Atentát od začiatku vykazoval také množstvo znakov "operácie pod cudzou vlajkou", že jeho prirovnanie k 11. septembru 2001 v New Yorku sa priamo ponúkalo. Po niekoľkých dňoch, nespočetnom množstve patetických slov, ktorá všetko (i sedemnásť mŕtvych) úspešne banalizovala a rade nových otázok, ktoré sa medzitým vynorili, musíme konštatovať:
Prvé skôr intuitívne podozrenie sa vo všetkých smeroch naplnilo. Sme svedkami (a väčšina verejnosti i obeťami) ďalšej manipulácie, obludnosti, ktorú - tentoraz na európsky podklad - "prišili" tradiční tvorcovia podobných predstavení. Kto to sú? Poďme na to inak:
Hlavné otázky pre každého, kto návnadu "nezhltol", teraz znejú: Prečo, prečo práve teraz, a v čí prospech? Odpovede sa už zvoľna rysujú, ale majú rad rovín.
Mainstreamové médiá, hoci v nich spočiatku vládol chaos zrkadliaci zmätok v Paríži, už tému pevne uchopili a spracovali, takže akýkoľvek iný výklad Atentátu automaticky spadne do škatuľky "konšpiračné teórie" (KT). Teda nezmyslov, bláznivosti, ktorých sa "seriózni" politici a novinári štítia, alebo v lepšom prípade nad ich šíriteľmi súcitne pokyvujú hlavami. Zatiaľ len to. Po "európskom 11. septembri" sa tento len blahosklonný postoj môže čoskoro zmeniť. Ostatne - už sa tak deje.
Dve roviny "parížskej lži"
Teroristi sú mŕtvi, nebezpečenstvo ďalších útokov však vraj trvá. Preto je potrebné sa zomknúť, nedať sa zastrašiť, uhájiť slobodu slova, a ešte intenzívnejšie bojovať proti "islamistickému nebezpečenstvu", ale pritom zásadne rozlišovať: Chceme zničiť terorizmus, naším nepriateľom nie je islam. Naopak - ten len teraz musíme pochopiť. Čoskoro sa jeho výučba iste dostane aj do škôl v hodinách výučby k multikulturalizmu (predtým občianska výchova).
Zhruba tak možno zhrnúť doterajší étos "veľkého vzopätia solidarity" , ktoré na nás teraz chrlia médiá hlavného prúdu. Je to samozrejme presne naopak, ale aby sme to v doznievajúcej eufórii pochopili, musíme rozdeliť pohľad na celé to absurdné divadlo na dve časti: Prvá je o vlastnom prevedení, druhá o jeho zmysle a dôsledkoch.
Ako už to pri operáciách tohto druhu býva, prevedenie má rad chýb. To je však úplne jedno. Nezáleží na nich. Masívna mediálna kampaň ich výklad automaticky presúva do onej "konšpiračnej" kategórie a prakticky (pre absolútnu väčšinu verejnosti) ho skryje. Ako nepodstatné, nepresvedčivé, spochybniteľné - a hlavne zlovoľné - teda šírené v záujme onoho "zla", ktoré vec spôsobilo. Premiérovo 11. septembra v Amerike. V jednej z posledných repríz potom pri zostrelení boeingu nad Ukrajinou.
"Drobné" nezrovnalosti: opatrne s nimi
V našom prípade je to potrebné "modrooký terorista" (podľa svedectva jednej z tých, ktoré v redakcii nezabili), hoci zlikvidovaní bratia-teroristi sú tmavookí.
Mimochodom, boli to zrejme gentlemani: V tlačiarni, kde ich polícia obkľúčila, najprv popili čaj s majiteľom a nechali ho v mieri odísť, nevzali jediného rukojemníka - a potom odišli von nechať sa popraviť.
Nepochopiteľné jednanie chladných vrahov, ktorí predtým brutálne zblízka zastrelili policajta, ktorý však napodiv nekrvácal, hoci sa mu podľa zákonov balistiky mala rozletieť hlava.
Občianka atentátnika "zabudnutá" v aute je už priamo výkričník. "Kópia" pekného čísla s nájdením neporušených cestovných pasov údajných teroristov z 11. septembra, hoci železobetónové budovy, do ktorých sa "svojimi" lietadlami narazili, "zhoreli" na prach.
Alebo čo trebárs trochu príliš veľa postáv v nepriestrelných vestách zachytených "náhodnými" videozábermi počas útoku na redakciu? A čo teroristka, ktorá sa však útoku v lahôdkarstva nezúčastnila, pretože odišla do Turecka, hoci s ňou, podľa prvých správ, rukojemníkov z "mrazničky" hovorili a bola na nich vraj veľmi milá?
Alebo policajný komisár, ktorý sa zasa zavraždil práve v okamihu, keď začínal atentát vyšetrovať. Jeho samovražda má tiež veľa verzií. Rozpory v jednotlivých policajných vyhláseniach komentuje prípadnými otázkami hoci aj známy kanadský server globalresearch.ca:
"V úvodnej správe sa píše, že jeho samovražda bola nečakaná. Bol snáď prinútený spáchať samovraždu? Túto otázku by mali riešiť francúzski investigatívni novinári. Alebo už zvíťazila mediálna cenzúra? "
A tak ďalej a tak ďalej, nezávislé weby sú toho plné. Niektoré z indícií sú skutočne nepresvedčivé, iné dosť možno zámerne podstrčené, aby "zľahčovali a znehodnotili" ostatné, iné sú skutočne závažné. Napriek tomu odporúčam sa týmito "dôkazmi" zatiaľ príliš nezaoberať. Oddeliť zrno od pliev je v tejto chvíli prakticky nemožné, nebezpečenstvo spontánneho - ale predovšetkým riadeného - zablúdenia je veľké. Nekonečne dôležitejšia je totiž druhá rovina: Čo z toho všetkého vyplýva?
Cui bono, čiže kto má z tejto udalosti najväčší prospech, komu poslúžila a ďalej slúži? Ako sme už konštatovali vo chvíľach, kedy policajný hon na (domnelých či skutočných) zabijakov vrcholil: Radikálnym islamistom určite nie.
Hodné pozornosti sú v tejto súvislosti naopak "váhania" oboch organizácií, ktoré údajne za teroristami stáli: Ako Islamský štát (útočníci na redakciu časopisu), tak Al-Kájda na Arabskom polostrove (zabijak z židovského obchodu) prijali "zodpovednosť", až keď bolo po všetkom. Z nepochopiteľných dôvodov nevyužili možnosť, ktorú majú len málokedy: Byť účastníkmi teroristického útoku prakticky v priamom prenose a vykrikovať do "hladných" médií svoju ideológiu, požiadavky, ďalšie hrozby a tak ďalej.
Vyzerá to skôr, že ako ISIS, tak Al Kaida boli prekvapení, narýchlo formulovali svoje vyhlásenia, ale uverejnili ich, až keď boli všetci útočníci po smrti. Prečo? Organizoval snáď celú operáciu niekto iný? Kto? Pýtajme sa.
Zrodenie európskeho (politického) ľudu?
Prvú časť odpovede priniesol bezpochyby nedeľný parížsky pochod: štátnici (prevažne z EÚ a niekoľkých islamských štátov), pevne zomknutí, pochodujú s miliónom ľudí za chrbtom. "Pevná jednota strany a ľudu" v priamom (nekonečnom) prenose. Všetko "interpretované" otázkami mediálnych manipulátorov:
"Zažil Paríž vôbec niekedy niečo podobné?" pýta sa moderátor spravodajcu.
"V posledných rokoch určite nie. Je to neuveriteľná demonštrácia jednoty, ktorá prebieha aj v ďalších mestách po celom Francúzsku, ale aj v ostatných krajinách EÚ. "
Mierne toto ich nadšenie preto dodatočne opravia: Miliónový pochod prebehol v Paríži naposledy vlani na jar, keď tu demonštrovali odporcovia "manželstva" homosexuálov - za tradičnú rodinu, proti rozvratu hodnôt a proti vláde prezidenta Hollanda, ktorá tento zlý zákon presadila.
Inými slovami: Európska únia je v rozklade, hrozí, že eurozóna možno už skončí za pár dní po gréckych parlamentných voľbách. Nič ako "európsky ľud" neexistuje, bruselskí papaláši sú generáli bez vojska. Práve tak, ako 11. septembra na čas zjednotilo vyľakanú Ameriku, mal 9. január zjednotiť "Európanov" a vytvoriť z nich "pevnú jednotu" - zatiaľ aspoň PROTI niekomu či niečomu, keď PRE niečo neexistuje motív.
Zneužili politické elity EÚ situáciu, alebo práve niečo také "ktosi" naplánoval? O mnohom vypovedá, že pochodu sa nezúčastnil nikto významný zo Spojených štátov. Aj keď to neskôr farizejsky sami Američania označili za "chybu", išlo samozrejme o jasný zámer: Francúzsko je tradične antiamerické. Predstava, že na Obamu či jeho viceprezidenta bude časť davu pískať, je hotová katastrofa. Toto proste muselo prebehnúť "čisto európsky". A tak sa aj stalo. "Politický ľud" sa však napriek tomu nezrodil - aj keď to bol len začiatok, ďalšie vlny "zjednotenia" budú bezpochyby nasledovať. Už čoskoro, "coming soon" povedané s Hollywoodom, ktorého dramatickú a patetickú réžiu "thrilleri" bolo poznať od prvej chvíle.
Motív číslo jedna by tu teda bol.
Víťazi a porazení kampane SOM CHARLIE
Súčasne s tým beží "druhý plán": Obrana slobody slova. To je však obzvlášť pokrytecké - a preto je možné takúto operáciu uskutočniť iba v emocionálne mimoriadne vypätej chvíli. Práve s tým súvisí slogan SOM CHARLIE, ktorý sa stal symbolom celého toho "karnevalu márnosti". S vysvetľovaním netreba strácať čas.
Ohlas nášho "protisymbolu" bol tak mimoriadny, že ho musela dokonca vo svojom vysielaní zaregistrovať ČT, ktorá inak Protiprúd (z pohľadu mainstreamu úplne pochopiteľne, logicky a vlastne správne) ignoruje, zatiaľ čo čitateľsky okrajové weby ako napríklad Echo 24 (rovnako logicky a pochopiteľne) cituje a pozýva do štúdia. Potiaľ všetko v poriadku.
Len niekoľko zvlášť hlúpych nešťastníkov, ktorí si autenticky nemyslia vôbec nič - okrem toho, že musia byť za všetkých okolností v médiách - zlyhalo. Na mieste prvom takzvaný kňaz Tomáš Halík (snáď v predstave, že tým začína "prezidentskú" kampaň).Podľa svojho zvyku si našu značku "vypožičal" a bez uvedenia zdroja uverejnil nasledujúci deň v Babišových LN článok, v ktorého titulku spolu s nami tvrdí, že "nie je Charlie".
Tragická strategická chyba diktovaná Halíkovou pýchou a v nej prameniacou túžbou predstierať za všetkých okolností originalitu "veľkého intelektuála", druhého Havla. "Charlie" - a priznanie sa k nemu - predsa zásadne a nenapraviteľne narušuje jeho obraz v očiach pražskej kaviarne (kdekoľvek v Európe). Úplne rovnakú chybu lenže v opačnom garde zase urobil predseda Slobodných, europoslanec Peter Mach, keď si vo "svojom" parlamente pripol opačnú známku - a krásou nechceného tak na seba prezradil, kto skutočne je.
Naopak Marine Le Penová, možno budúca francúzska prezidentka, ktorá sa demonštratívneho parížskeho pochodu nezúčastnila, má zjavne dobrého poradcu. To, čo v prvej chvíli pre politických komentátorov bolo chybou, sa čoskoro, až opadne vzrušenie z teatrálneho divadla, ukáže ako skvelý politický ťah: Ona predsa s tými, kto za to všetko nesú hlavnú (hoci možno nepriamu) zodpovednosť, ulicami nešla.
Sloboda slova? Len pre tých "správnych"
Kampaň Som Charlie maskovala druhý hlavný dôvod, pre ktorý sa to všetko mohlo a malo odohrať: Pod pláštikom boja za slobodu slova v skutočnosti naštartovať ďalšie výrazné obmedzenia zvyškov občianskych slobôd - a dorovnať tak krok s Amerikou.
A opäť je to podľa vzoru 11. septembra. Tesne po ňom išiel prezident Bush do Kongresu povedať si o "Patriot Act", zákon, ktorého dôsledky nám nepatrne odkrýva trebárs causa Snowden: špicľovanie všetkých a všade na kvantitatívne i kvalitatívne novej úrovni. Lenže sme o štrnásť rokov ďalej - a tak sa to vezme z jednej vody načisto.
Francúzsky predseda vlády sa už dnes objavil v parlamente, kde zopakoval Bushovo: "Sme vo vojne s terorizmom" . A súčasne výhražne poslancom pripomenul, že až budú za pár dní hlasovať pre francúzsky "Patriot Act", nesmú zabudnúť, že "sú Charlie". Je jasné, že rovnaký zákon sa vzápätí pretiahne do europarlamentu. Petr Mach bude nariekať, že je síce proti, ale "je nás málo", zatiaľ čo Tomáš Halík bude zase naopak verne s Bruselom súhlasiť - ako svoje vlastné karikatúry z Charlie Hebdo - lenže neskoro. To jeho fikanejší súdruhovia z KDU-ČSL už dnes deklarovali, že budú snáď aj svojimi telami brániť islam, pretože aj oni sú výhradne vo vojne s terorizmom.
A akémukoľvek "extrémizmu" nutné dodať jedným dychom. Za extrémizmus bude teraz označené všetko proti alebo nie-európske. Vrátane politických strán, ktoré idú skutočne (ne-Machovská) proti európskemu totalitnému superštátu. Vrátane slobodných médií - zvlášť potom internetových. Už dnes boli vo Francúzsku prví ľudia, ktorí napríklad len "zosmiešňovali atentát" zatknutí alebo vyšetrovaní.
Prečo sa v tú chvíľu odkiaľsi vynorí spomienka na skvelý český film Vyšší princíp z doby, kedy sa smrťou trestalo "schvaľovanie atentátu" na ríšskeho protektora Böhmen und Mähren Reinharda Heydricha? Alebo na to máme myslieť až vo chvíli, kedy tiež český parlament bude "povinne implementovať" európsky Patriot Act?
Ďalšie obmedzenia občianskych slobôd v rútiacej sa EÚ: Jasný motív číslo dva.
Do tretice ..?
Zostávajú ďalšie motívy, ktoré sa mnohým takisto zdajú jasné - ale v skutočnosti sú zatiaľ absolútne nejasné. Je za nimi Saudská Arábia (opäť ako pri 11. septembri)? Útok na Sýriu, ktorý tentoraz ruská diplomacia nebude vedieť odvrátiť - možná "výmenou" za ukončenie ukrajinskej občianskej vojny? Veľký "európsky" vojnový konflikt s Isil (stvoreným Spojenými štátmi a Tureckom proti Asadovi)? Vytvorenie "Veľkého Izraela" (a teda jeho neprekonateľná tajná služba Mosad)?
Počkajme si. Je ešte mnoho indícií, ktoré sa v ďalších dňoch vynoria. Zatiaľ možno povedať s takmer úplnou istotou, že parížsky atentát je podobný tomu z 11. septembra ako vajce vajcu. Len aplikovaný do podoby francúzskej filmovej drámy s americkým "faceliftom" (kozmetická zmena vzhľadu) a jednoduchšími trikmi.
Zatiaľ "len" sedemnásť
Ukončime preto, anekdotou. Nevinnou. Nie sme Charlie. Preto nás treba čoskoro zatvoria. Ale zatiaľ (snáď) ešte smieme. Nemožno totiž nereagovať na jeden majstrovský "štuch": Výzvu izraelského premiéra francúzskym židom, aby odišli do Izraela. Je to stará pieseň, o to nejde. V každom prípade však mimo koncept "hry". Benjamin Netanjahu tým "režisérov" určite trochu podráždil. Ide to proti koncepcii Nie terorizmu - áno islamu, moslimom a ich "povinnému exportu" naopak do Európy. Židia sú od Pána Boha šikovní a Netanjahu brilantný politík - a tak to predviedol bruselským elitám v priamom prenose.
Lenže - ani Izrael so svojim Mosadom nevládne celej populácii v diaspóre. Vysvetľuje to drvivá židovská anekdota z jednej newyorskej štvrti, kde žijú pravoverní židia, snáď najväčší aktívny odporcami existencie Izraela:
Pláva veľký parník z New Yorku do Tel Avivu. Uprostred oceánu stretne rovnakú loď, ktorá mieri opačným smerom. Na oboch palubách stojí súkmeňovci a keď sa míňajú - všetci si ťukajú na čelo.
Možno je práve toto gesto najpresnejším komentárom k doposiaľ poslednému monštruóznemu pokusu - nech za ním už stojí ktokoľvek - urobiť z nás nepremýšľajúce stádo. Zatiaľ to stálo "len" sedemnásť mŕtvych ...