Ríša Elfov sa zahalila do tmy. Na oblohe svietili tisíce hviezd, aj so svojím druhom Mesiacom, ktorý letmo osvetľoval kamenný chodníček. Sorath a Thamis kráčali po námestí Elfov, ktoré v týchto hodinách zívalo prázdnotou. Čo sa deje otec? spytoval sa syn pomocou telepatie, no otec mu neodpovedal, len sa na neho tvrdo zagánil a otočil hlavu.
Cesta k palácu trvala vyše polhodiny. Thamovi sa zdalo, že kráčajú večne. Bolo to na druhej strane, tak ako si pred pár rokmi želal Kráľ. Keď už konečne stáli pred vysokou budovou s velikánskymi oknami a dverami vpredu potešil sa. Prešli až ku dverám. Thamov otec hlasno buchol do dverí. Vnútri bolo počuť šepoty.
„To som ja - Sorath – Lesný Elf, bojovník Elfskej Ríše.“ povedal hlasnejšie, aby ho počuli aj vo vnútri. Dvere sa vtedy dokorán otvorili. Tham zahliadol akúsi ženu s čiernymi očami, vysokou postavou a čiernymi vlasmi, ktorá v ruke držala svietiaci lampáš.
„Čo si želáte, Sorath?“ spýtavo sa na neho zahľadela.
„Prinášam správy z Lese, je to vážne. Chcem hovoriť s Jearinsom.“ odvetil.
Žena sa nepríjemne usmiala a dovolila obom vstúpiť dnu. Nachádzali sa vo veľkej priestrannej miestnosti. Všade boli povešané obrazy Elfov, zrkadlá a podobné veci. Veľké mramorové schodisko padlo do oka Thamovi ako posledné. Viedlo na druhé poschodie a ako sa zdalo, bola to len jediná cesta, pretože v miestnosti neboli žiadne dvere. Thamis vykročil za svojím otcovom po schodoch. Vystúpili hore na širokú chodbu na ktorej bolo asi pätnásť dvier. Sorath otvoril tie prvé - bez zaklopania a vošiel dnu aj so synom. Ty sa tu nejako vyznáš. Sorathovi opäť zaznel hlas jeho syna v hlave.
„Už prestaň.“ Ticho ho zahriakol a pokračoval ďalej do miestnosti. Bola to taktiež veľmi veľká miestnosť namaľovaná na bledožlto. Bola plná políc s knihami. A obrazmi a zrkadlami sato tu taktiež hemžilo. Na zemi ležal červený koberec. A za stolom pri okne sedel malý muž so šedivými vlasmi a svoje modré oči upieral na Soratha a jeho syna.
„Sorath,“ Thamovi sa zdalo, že bol veľmi rád, že ho konečne vidí, „zistil si niečo?“ spýtavo sa pozrel na muža a postavil sa. Ukázal smerom ku kreslám, ktoré boli z druhej strany stola a obaja sa posadili ešte predtým ako Sorath niečo povedal.
„Dobrý večer, Jearinsom,“ pozdravil sa Sorath a začal: „je to... vážne.“ pošepol a pozrel na svojho syna. Kráľ sa na neho šokovane pozrel.
„Proroctvo sa blíži k naplneniu, Jear. Bohužiaľ musím zakročiť.“ dodal a pozrel sa na syna, ktorý zjavne ničomu nechápal. Raz sa to dozvieš. pošepol mu v mysli a otočil sa opäť na svojho pána.
„Chlapče, mohol by si svojho otca počkať vonku? Potrebujem sa s ním osamote porozprávať.“ Poprosil Thama, ktorý sa postavil a odišiel. Čakal pred dverami niečo vyše pätnástich minút a ich hlasy z miestnosti stále neutíchali. No vtedy ho čosi potešilo. Z jedných dverí vyšla Cenaath, jeho priateľka a očividne bola tiež rada, že ho vidí. Potichu k nemu pribehla.
„Tham, čo sa deje? Čo tu robíš?“ spýtala sa.
„Som tu s otcom. Práve sa rozpráva s Kráľom.. Niečo sa stalo pri vyšetrovaní v Lese...“ potichu jej odvetil. Bolo vidieť, že to zaujalo aj ju.
„Poď.“ chytila ho za ruku a začala ho ťahať do izby z ktorej vyšla. Ocitli sa vo veľkej fialovej izbe s jednou veľkou posteľou, hŕbou kníh porozhadzovaných po stole a zemi a veľkým oknom. Okrem toho na stene viseli aj tu obrazy a jedno obrovské zrkadlo. Ťahala ho práve z nemu.
„Toto je čarovné zrkadlo,“ povedala potichu, „tak som sa učievala. Dokáže ťa spojiť s každým, kto takéto zrkadlo vlastní a rozprávať sa s ním, alebo špehovať niekoho aj keď zrkadlo nemá, ak chceš.“ vysvetlila mu dotkla sa svojho odrazu v ňom. V tom sa obraz začal meniť. Ich postavy v zrkadle zmizli a namiesto nich sa objavila priestranná pracovňa Kráľa Elfov kde teraz sedel Sorath, Thamisov otec, spolu s ním. Obaja sledovali mužov v zrkadle a načúvali ich rozhovor.
„Jear, nie nedovolím to! Poradím si s Nimi sám.“ jeho hlas znel až nebezpečne.
„Nie Sorath. Ja som tvoj Kráľ a ty ma poslúchneš. Proroctvo sa naplní, ako bolo pred rokmi predpovedané. Budúcnosti nezabráni, aby sa naplnila. Dobre to vieš. Ten tvoj chabý pokús môže skočiť jedine smrťou!“ Naath bola z jeho výstupu prekvapená. Nikdy svojho otca nevidela takto zúriť a to si už pomocou zrkadla vypočula mnoho rozhovorov.
„Ty môj Kráľ nie si. Si len starý hundroš, čo sa bojí sám seba a hrá sa na Kráľa. Lenže ty ním nikdy nebudeš a nikdy si nebol. Náš rozhovor sa skončil. Odchádzam.“ Šepky preniesol svoje posledné slová a otočil sa. Kráľ bol očividne zaskočený, pretože tam stál ako obarený a pozeral na jeho chrbát.
„A... ahoj Naath, musím ísť.“ Ticho sa rozlúčil s Cenaath a vybehol z izby ešte skôr ako jeho otec, aby si nič nevšimol. Naath tam ostala stáť pozerajúc sa už na svoju tvár v zrkadle. Jearova pracovňa zmizla.
„Ideme.“ oznámil Sorath svojmu synovi, keď vyšiel z pracovne a zišiel dolu schodmi. Jeho syn tam ešte chvíľku stál, pozeral na zatvorené dvere a napokon otca ešte pred vchodovými dverami dobehol. Spoločne vykročili do tmy.
„Otec? Vysvetlíš mi to?“ ticho narušil ako prvý Thamis.
„Ako som povedal,“ zakašlal, „raz sa to dozvieš...“ tvrdo dokončil s chabým úsmevom. Pokračovali ďalej v ceste bez slova.
Cenaath sedela vo svojej izbe, stále pozerajúc na svoju postavu v zrkadle. Napokon k nemu pristúpila ako predtým a dotkla sa ho. Obraz sa opäť začal vlniť a ukázal jej možné vysvetlenie rozhovoru Soratha a jej otca. V zrkadle sa odrážal Les, nie však taký ako ho poznala. Z druhej strany Elfskej Ríše – Lesa sa rozprestierala malá čistinka, ktorá bola v obraze. Bytosti zahalené v čiernom na nej boli tiež. Oheň na ne svietil z každej strany. Väčšina stromov v ich pozadí, bola tiež v jeho moci. Stromy mizli jeden za druhým a vypúšťali svoju silnú mágiu. Naath sa z očí vydralo pár sĺz.
Ešte dlho potom - do noci sledovala posvätný Les čistoty - v náručí temnoty.