Thamis – vysoký šestnásťročný chlapec so zelenými očami a čiernymi vlasmi - sa zobudil na otcov krik z dolného poschodia ich veľkého žltého domu pri Lese. Jeho prenikavý hlas mu zaznel v ušiach niekoľkokrát a potom konečne otvoril oči. Postavil sa, hodil na seba zelený plášť, ktorý sa farbou podobal jeho očiam, a vybehol z izby rovno do kuchyne, kde ho už čakal vysoký urastený muž s tmavými dlhými vlasmi - jeho otec.
„Dobré ráno, otec.“ pozdravil a sadol si za drevený stôl v kuchyni. Otec mu podal a šálku vyzeranú z dreva plnú akejsi horúcej zelenej tekutiny. Chlapec si odpil sa uprene sa pozrel na otca.
„Dnes mám školu, prídem o dvanástej. Budeš doma?“ spýtal sa a opäť si odpil a zdalo sa, že mu chutí. „Nie, Tham. Idem do Lesa. Je to... dôležité.“ odvetil a prehrabol si vo vlasoch.
Jeho syn sa snažil tváriť pokojne a tak sa ešte spýtal: „Koľko tam budeš?“ spýtavo mu pozrel rovno do očí.
„Neviem, možno dva, možno tri dni. Ideme tam pretože nás tam poslal kráľ, Tham. Vraj Agus – vieš ten podivuhodný Temný Elf niečo objavil. Máme to prešetriť.“ odvetil, ale viac svojmu synovi povedať nemohol. Bolo to prísne tajné. Tham sa ale už ani nevypytoval. Dopil svoj nápoj, drevenú šálku položil na pult (o pár sekúnd už bola čistá) a vykročil k vchodovým dverám. Pre odchodom sa ešte pozdravil a vyšiel von. Kráčal po úzkom chodníčku, ktorý bol lemovaný žltými, fialovými a červenými kvietkami. Asi každý meter, či dva bola odbočka, ktorá viedla už k samým domom z dreva, ktorých tu bola neúrekom. Tham a jeho otec bývali blízko Lesa a bol posledný v zástupe tých ďalších desiatok pred ním. Pri úplne poslednom dome, viedla ďalšia zákruta ktorá mierila rovno na námestia Elfov. Ako vždy, aj dnes boli ulice plné. Kde-tu kráčali bojovníci Elfskej Ríše – Lesní Elfovia, mieriaci ku skladu zbraní. Ďalší boli zase obchodníci a predávali meče, čarovné palice a mnoho iných zaujímavých vecí, ktoré si obyvatelia Ríše kupovali. Vidieť bolo však aj takých, ktorí nepatrili k Elfom – obyčajných ľudí ktorí sa tu usadili s manželmi, alebo manželkami Elfkami.
Tham sa tlačil davom ľudí a vždy do niekoho narazil. Keď sa konečne dostal cez ten najväčší dav, opäť zabočil doprava kde sa už bokom od námestia vynímala Elfská škola. Bola to vysoká drevená budova. Strecha bola krásne žltooranžová a celá bola namaľovaná nazeleno (takmer splývala s pozadím Lesu). Thamis vykročil rovno k dubovým dverám. Otvoril ich dokorán a vošiel dnu. Prešiel vstupnou halou až k schodom, ktoré viedli na chodbu tried. Rovno oproti schodov boli prvé dvere nejakej triedy, vedľa nich ďalšie a vedľa nich zase ďalšie – a takto až po celej chodbe. Mladý Lesný Elf Tham vykročil k dverám takmer na konci chodby. Otvoril ich a vošiel dnu. Trieda bola celkom priestranná miestnosť (zväčšená kúzlami). Bolo v nej asi dvadsať lavíc (v každej sedeli dvaja) - každá bola však už plná, len posledná v strede radov zívala prázdnotou. Tam sedával Tham takmer každý deň ako aj dnes, sám. Pohodlne sa usadil a čakal na profesorku. Prvá hodina mala byť Elfština. Keď konečne zazvonilo, dnu vošla postaršia zavalitá pani. Bola to profesorka Artemis Arsoutrou – profesorka Elfštiny a náuky o prírode. Dnes však vedľa seba viedla aj nejaké dievča. Mala zelené oči, nebola moc vysoká, no šatami, ktoré mala oblečené pôsobila dospelo. Vlasy sťa slnečný lúč a žiarivý úsmev - Thama hneď zaujal. Dievča bolo vskutku pekné, to by nemohol nik poprieť. Profesorka ju po chvíľke predstavila: „Študenti Elfskej školy, rok šestnásty. Toto je Cenaath Aviouv. Dcéra kráľa našej posvätnej Ríše. Oddnes bude chodiť do tejto triedy ako normálne deti. Dúfam, že ju radi každý spozná a budete priatelia. Naath...“ zamyslene hľadela po triede ku komu by ju usadila. Voľné miesto bolo len vedľa Thamisa, ktorý by sa určite nesťažoval. „Sadni si zatiaľ tam dozadu, vedľa Thamisa zajtra si môžeš sadnúť aj inde.“ pošepla jej. Mladá princezná vykročila k lavici k úsmevom. Tham sa jej zdal na prvý pohľad veľmi pekný a sympatický, kto vie aký však bude naozaj... Pomyslela si v duchu a posadila sa vedľa neho.
„Ahoj,“ pozdravila s úsmevom, „som Naath.“ dodala šepky.
„Ahoj, ja som Thamis.“ Prijal jej ruku, ktorú mu podávala a jemne ňou potriasol.
Tham a Naath sa ticho rozprávali, keď už profesorka vykladala nové učivo a vravela čosi po Elfsky. Tá si ich akoby naschvál nevšímala a rozprávala ďalej.
Asi som sa zamiloval...Alebo si len našiel dobrú priateľku. Pomyslel si Tham keď vychádzal z triedy. Cenaath musela čakať na profesorku, pretože ako mu vravela, otec ju nikdy nechcel pustiť do školy, musela sa vyučovať doma. Keď ho však konečne presvedčila, povedal že ju musia profesori viesť domov, aj keď má šestnásť. Kráľ Elfskej Ríše bol ustráchaný starý muž. Nikto to však neriešil a napriek všetkému si ho všetci vážili.
Dni sa vliekli. Jeden za druhým. Tham bol aj po týždni sám, otec sa stále nevrátil, no nebál sa o neho. Vedel, že je jeho otec silný a keď už aj išiel vyšetrovať hocičo, s jeho mocou mu nič nehrozilo. Cenaath sa stále pokúšala presvedčiť otca, aby ju do školy púšťal samú ako každé iné šestnásťročné dievča, no nedovolil jej. Naath si už z toho robila posmech a hovorila otcovi, že žiadna príšera za rohmi domov nestraší a nič jej nehrozí. Jej otec ju však pri najmenšom vyhrešil, alebo potrestal. Poprípade odišiel mrmlajúc si popod nos nejaké slová. Jeho dcéra to však potom nechala tak a užívala si aspoň nových možností, ktoré ju čakali vždy v škole. Konečne si mohla nájsť skutočných priateľov. S Thamisom sedel od prvého dňa vždy v poslednej lavici. Bol to jej veľmi dôverný priateľ. Poznali sa len pár dní, ale odhalila mu svoju dušu, povedala o svojich tajomstvách a on jej zas hovorieval o sebe. S ním sa cítila veľmi dobre, občas s ňou ostával v škole, dokým čakala na nejakú profesorku a rozprávali sa o všeličom. Napokon sa však Tham poponáhľal domov, pretože sa jeho otec vraj vrátil a ona len sledovala jeho vzďaľujúcu sa vysokú postavu s povzdychom. Posadila sa do prednej lavice a čakala na Artemis Arsoutrou – profesorku a veľmi dobrú radkyňu Kráľov odnepamäti...
Tham uháňal kamennou cestičkou rovno k žltému domčeku na kraji Lesa. Okamžite vošiel dnu a porozhliadol sa okolo. Jeho otec tam naozaj stál a čakal na neho.
„Ahoj...“ pozdravil otca a spýtavo mu pozrel do očí. Kde si bol toľko? Telepaticky mu preniesol do mysle.
„Je to vážne, okamžite budem musieť ísť za Kráľom...“ odvetil nahlas.
„Idem s tebou.“