Pozdrav: Žalm 18,31
Lekcia: Iz 30, 15-22
Kázeň: Iz 31,1-3 Mk 8,38
Asi sme už neraz museli na niečo čakať, či už ako deti, na to, po čom sme túžili, či už na deň, keď sa stretneme s blízkym človekom. Čakanie je súčasťou našich dní hneď od narodenia. „Deti sa musí naučiť čakať“ hovorieva jedna naša sestra. Aj tie Božie deti, aj keď sú to dospelí, ako my mnohí, sa to musíme učiť. Na naplnenie Božích zasľúbení sa ťažko čaká. Na pomoc tiež, aj na Boží zásah vtedy, keď sme v problémoch, či v bolesti.
Čakanie je úmorné
Hreje nás vždy slnko žiarivé
Dohliada zhora na naše súženie
Čakanie je také úmorné
Kedy nám Boh zošle svoje znamenie?
V noci spánok biely mesiac stráži
zosiela snívanie do naších bied
Strieborným prstom dotýka sa veží
Nad Božiu múdrosť vo svete niet
Na nebi už svieti jasná hviezda
Znamenie pre nás dobré či zlé?
Niekto snáď odpoveď pozná
Na začiatku ďalekej cesty sme.
„Lebo takto vraví Pán, Hospodin, Svätý Izraela: V obrátení a upokojení bude vaša záchrana, v utíšení a dôvere bude vaša sila.“ Iz 30,15a
Hospodin práve tieto slová použije ako potešenie pre svoj ľud, ktorý by rád aktívne bojoval, ktorý by chcel použiť silu, ktorú mu ponúka svet Egypta. Len nedávno, vo štvrtok, sme čítali, že práve vo svete máme niesť svedectvo o Ježišovi, že práve vo svete, ktorý dúfa v rôzne istoty, sa nemáme hanbiť za svojho Pána a Jeho slová. Veď platí to jasné slovo – Mk8,38. Slová, ktoré od Pána Ježiša dostávame ako pomoc na cestu, sa nám nie stále pozdávajú, nie stále sú pre nás rýchlym riešením pre naše ťažoby. Veď On sám povie, dnes Izraelcom, že ich sila bude v podriadení sa, v uznaní Božej múdrosti, nad ktorú v tomto svete niet. Súdy prišli a čítame, že museli, lebo ľud sa vzoprel svätej vôli Božej a prestal trpezlivo čakať na Boha. Znie nám to hrozivo, znie nám to možno prísne od Pána Boha, ale premýšľajme nad tým dnes trochu z iného pohľadu: Boží ľud dostal od svojho Boha ponuku pomoci, dostal povzbudenie v bojoch a výzvu, aby sa zastavil a skryl u svojho mocného Boha. „Izrael, čakaj na Hospodina, odteraz až naveky.“Žalm131 Izrael sa mohol radovať, že napriek všetkému, je v Božích rukách práve tak, ako sa smieme na Pána Boha spoliehať aj my. Veď Jeho slnko aj nás hreje, On dohliada na naše súženie, ale nám sa zdá podobne ako tým mudrcom, to čakanie také úmorné. Stačí to? Stačí sám Boh pre naše strachy? Pozná odpoveď? Dá znamenie? Aj pre nás sú slová o čakaní úmorné, aj pre nás sú možno takým nič nerobením. A bojíme sa, že niečo premeškáme. Podobne ako u Izarelcov, sa aj u nás objavuje namiesto istoty a spoľahnutia, iba nekľudné vyhľadávanie ľudských istôt, prenáhlené plány a výpočty, ktoré často zlyhávajú. Aj my v našich často zamotaných situáciách len ťažko dôverujeme, že Niekto odpoveď pozná, že je tu Boh, ktorý nás chce svojim svetlom viesť. Práve tak, ako viedol mudrcov ku Ježišovi. No stáva sa nám, že nechceme čakať alebo naše plány zlyhávajú a jediným východiskom je pre nás iba útek. Útek pred Bohom, pred blížnym, pred sebou samým, pred zodpovednosťou. Nielen pre ľud, ktorý bol vtedy v obkľúčení cudzích vojsk, ale aj pre nás je cesta z kritickej situácie nie v úteku od Boha aj od blížnych. Útekom, opustením Boha i ľudí, sa nič nevyrieši. Dnes čítame, že utekať z problémov od nás Pán Boh nechce, ale cesta je v obrátení a dúfaní, stíšení pred Hospodinom, v načúvaní Jeho slovám. Lebo keď žijeme v tomto svete, ktorý sa smeje z Ježišových slov, smieme prejaviť svoju dôveru a nehanbenie sa za Jeho slová práve tým, že sa nebudeme hanbiť uveriť- že sa na Jeho slová spoľahneme. Práve vtedy, keď nám bude úboho a budeme sa cítiť odhodení, alebo zovretí ťažobou, vtedy neujdeme od Boha a od ľudí, ale necháme Ho k nám hovoriť, lebo On má, čo povedať do akéhokoľvek ľudského postavenia, od najsúkromnejších vecí až po veci najverejnejšie. Keď to nevyužijeme, premení sa náš útek v paniku, miesto záchrany zavládne iba ešte väčší zmätok a ustráchanosť. Keď to Izraelci urobili, keď takto išli svojou vlastnou cestou hľadania istoty u človeka, postupne sa aj sami rozutekali a zostala iba hŕstka tých, ktorí unikli skaze, ako malé znamenie, že tu bol Boží ľud. Pán Boh nechce násilníkov u seba. Aj svoj ľud nechal, aby si vybral , aby sa rozhodol, či pomoc prijme, alebo nie, akou cestou pôjde. Aj my si takto môžeme dnes vybrať – utekanie, alebo zastavenie, stíšenie pred Bohom a Jeho slovami. Pán Boh si to svoje kráľovstvo, aj keby to bolo malé stádočko, tu na svete ponechá ako znamenie Jeho moci a prítomnosti v tomto svete a dokonca si ho bude aj viesť a povzbudzovať - Lk 12,32 „Neboj sa, malé stádočko, lebo sa zaľúbilo Otcovi dať vám kráľovstvo.“ Len dajme pozor, aby sme v tej hŕstke boli aj my – hŕstke tých, ktorí hľadali pomoc u Pána Boha a v Jeho možnostiach. Aj to malé stádo je a zostane dôkazom o Božom milosrdenstve, ktoré stále trvá. Cieľom Jeho jednania nie je zmätok, chaos a skaza, ale zľutovanie a spravodlivosť. Tí, ktorí mali odvahu a podstúpili riziko, vydali sa na cestu za Mesiášom, tí, ktorí svoju dôveru v Neho zložili, tí sú blahoslavení – Pl 3,21-27.
Hospodin sľubuje, že sa zľutuje, že vypočuje volanie svojho ľudu, sám ako učiteľ, bude Pán Boh učiť svoj ľud. Na vlastné oči, na vlastné uši – Boh dá svoju zvláštnu blízkosť svojmu ľudu. To je ponuka aj pre nás, je to ponuka k plnému životu so živým Bohom, ktorý je tu pre každého, kto splní túto podmienku – utíši sa pred Bohom a bude Mu dôverovať – iba v tom je záchrana aj pre nás.
Opäť, v 31. kapitole je to pripomínané znovu, aby ľud nezabudol, aby sme aj my, nezabudli, že tá ľudská múdrosť a spoliehanie na viditeľnú silu a prezieravosť sa javí ako bláznovstvo a nerozumnosť ( 1Ko1,19n) Egypt so svojou silou, vojenskou mocou, jazdcami a koňmi bol veľkým lákadlom, aj postrachom. Ale Pán Boh si dá záležať, aby opäť povedal, že to sú iba ľudia, nie On, Boh, aj keď sa faraón ako boh nechával oslavovať. Ich kone sú iba telom, čítame. Je to obraz ľudskej šikovnosti a ľudských možností. Čítame „Keď Hospodin vystrie ruku, potkne sa pomáhač, padne ten, ktorému pomáhal, a všetci spolu zahynú“(Iz 31,3),
„Títo vozy, tamtí kone, ale my meno nášho Boha Hospodina máme v pamäti. “Žalm 20,8
Amen