Lekcia: Iz 22,1-14n
Kázeň: Iz 22,12-13
Prichádza slovo od Hospodina o súde nad jeho ľudom, nad Jeruzalemom, nad Sijónom. Toto môže znamenať slovo o údolí videnia. Údolie videnia je miestom ohlásenia Božieho súdu. Pán Boh bude súdiť svoj ľud na mieste, kde im ukázal svoju slávu, kde im dal svoje príkazy. Prorok plače nad týmito slovami, nad zvesťou, ktorú prináša. Vie, že tu jedná Pán Boh, vie, že to je čas, keď sa Boh dokazuje ako zvrchovaný Pán, ktorý nechal prísť na svoj ľud zmätok z Asýranov. Veď práve asýrske vojsko tiahne na mesto, aby ničilo, aby hubilo, aby prinieslo súd od Tvorcu a Pána sveta. Asyrčania prichádzajú, lebo im to Pán Boh dovolí. Ničia úrodné polia, trhliny, domy, aj brány, ktoré symbolizovali súdnictvo Izraela. Veď práve v bránach sedávali tí, ktorí riešili spory. Práve v bránach sedeli aj tí požehnaní Hospodinovi, o ktorých čítame v 127. žalme. Tí blahoslavení nevyjdu na hanbu, keď budú v bránach sedieť s nepriateľmi. No teraz prišiel deň zmätku, deň zdesenia a deptania Božieho ľudu. Bol to deň, keď Hospodin tento zmätok dovolil a dopustil. – v. 5. Jazdci sa stávajú k bráne, Boh odňal ochrannú clonu spred svojho ľudu. A preto tu je hotová tragédia. Asýrske vojsko sa ženie na Jeruzalem, ktorý je zbavený Božej ochrany. Čo vtedy robiť? Je to predzvesť súdneho dňa Hospodinovho. Boží ľud je káznený, Boží ľud sa trápi, bojí sa, toho, čo prichádza. Boží ľud znesvätil svoju službu Hospodinovi a teraz prichádza následok.
Aj my sa môžeme ocitnúť v podobnej situácii. Pán Boh dopustí na nás dôsledky našich zlých ciest. Prestane nás ochraňovať, vezme clonu ochrany od nás a nám sa začne všetko rúcať. Nie raz sme zažili dni, keď sa nám začali rúcať naše plány, keď naše istoty boli rozkývané. Keď prišiel človek, ktorý nás zneistil a vniesol do nášho života záhubu. Čo vtedy robiť? Čo robiť, keď sa nám rúca svet, keď sa nám zdá, že je všetko proti nám, keď dopadá tieň Božieho súdu do nášho života, keď ochutnávame trpké ovocie svojich rozhodnutí? Ako žiť ďalej, keď sme sa vybrali cestou neposlušnosti voči Bohu, keď sme sa rozhodli neposlúchať Pána Boha a slúžiť Mu nie podľa Jeho vôle, ale podľa našich predstáv?
Jedna z ciest je tá, ktorú si vybrali obyvatelia Jeruzalema – začali si obzerať svoju výzbroj. Tešiť sa z toho, ako si sami dokážu pomôcť. Nehľadali pomoc u Toho, kto to všetko spôsobil. Aj my sa touto cestou môžeme vybrať a ešte si to obhájiť tým, že je to vina Pána Boha, to, čo sa nám deje a hnevať sa na Neho. Aj Izrael si vybral takúto cestu – nepozeral k Tomu, kto to všetko pripravil. V najvyššom nebezpečenstve robili Izraelci vojenské opatrenia namiesto toho, aby hľadali pomoc u Pána Boha. Snažili sa dostať cez nádrže vodu do mesta. Nebolo zlé, že sa starali, ale bolo zlé, že tieto pohromy nebrali ako výzvu hľadať Pána Boha. Starali sa sami, ale Pána Boha hľadať nechceli. A ešte čítame, že sa potom oddali veselostiam pri bohatých hostinách. Úplne pohansky sa začali tešiť, veseliť akoby ani neprichádzal Boží súd. Podľa vzoru tých, ktorí nechcú žiť s Pánom Bohom. „jedzme, pime, lebo zajtra pomrieme!“-13.v. Na takéto jednanie sa Pán Boh hnevá, lebo hovorí o tom, že Boží súd, ako ho Pán Boh zvestuje, nebude. Takéto správanie nepočíta s Božím súdom a posledným slovom od Pána Boha.
Preto môže byť dnešné slovo, aj keď to je z čias proroka Izaiáša pre nás výstrahou – nežime ani v čase skúšok a trápenia akoby Pána Boha nebolo. On je živý Boh a posledný sa postaví nad našim prachom. Treba s tým počítať aj dnes – už dnes, aby sme na seba nezhrnuli páľavu Jeho hnevu.
Veď aj apoštol Pavel to pripomína v 1Ko15,32, keď hovorí o zmŕtvychvstaní. „Ak mŕtvi nie sú kriesení, tak potom jedzme, pime, lebo zajtra umrieme.“ Keď nebude zmŕtvychvstanie, môžeme si žiť podobne ako sa rozhodli v čase Božieho súdu Izraelci. Užívajme si tento život v nezodpovedných radovánkach, nehľadajme Božiu tvár, ak Pán opäť nepríde. Možeme si tu žiť ako hodovníci na hostine, ktorí nečakajú, že Pán príde – ale aké bude prekvapenie, keď Pán príde v sláve. Gal 5,21 „...hodovania a im podobné.“ Jeruzalemčania počuli strašné slová súdu – „Nikdy vám nebude odpustená táto vina...“ Tiež Hag 2,17. Tieto slová môžu byť dnes pre nás zastavením. Dajme sa zastaviť, lebo ešte je čas milosti. Neprežime svoje dni v pýche a hýrení. Lebo zmŕtvychvstanie bude, lebo náš Pán vstal. Ap. Pavel hovorí, že aj my raz vstaneme. Keby to nebola pravda, tak sme najúbohejší zo všetkých ľudí. Doslova čítame: 1Ko 15,17-19
Pán Boh nám dnes posiela do života aj ťažké chvíle, aj boľavé a pre nás nepochopiteľné zásahy. Aj my možno prežívame ťažký čas – útok na náš život. No neberme si z Izarelcov príklad – nehľadajme pomoc sami u seba, v svojich možnostiach, ale volajme k Pánovi života a záchrany. Lebo On aj keď nás trestá vychováva, nie je to pre naše trápenie, ale pre našu záchranu, aby sme sa zastavili a hľadali Ho, sklonili sa pred Ním. Len tak dostaneme pomoc v pravý čas.
Amen