Kapitola III. - Desiatnik a kapitán
Kapitola III.
Desiatnik a kapitán
Môj tretí život...
... mi zničil sny. Narodil som v krutých časoch, v časoch vojny, no nie hocijakej... bola to vojna svetového rázu. V roku 1939 po dosiahnutí dospelosti, som nastúpil na povinnú vojenskú službu. Rozlúčil som sa s matkou a otcom a nakoniec s mojou milovanou sestrou Cassidy a nastúpil som do výcvikového tábora. Moja malá Cassie, chýbala mi každý jeden deň. Len jej listy ma v najťažších časoch udržiavali nažive.
Po piatich rokoch a nespočetných krvavých bojoch na východnom fronte, som sa vypracoval na desiatnika a bol som vyslaný do novej divízie, ktorá mala základňu na Normandii. Mal som sa zúčastniť operácie Overlord, do ktorej bol zapojený takmer celý svet. Dopadla úspešne. Po štyroch rokoch sa nám podarilo otvoriť západný front, a tak sme boli opäť o čosi bližšie k porážke nášho nepriateľa – Nacistického Nemecka.
Neskôr som bol pridelený do novo vzniknutého špeciálneho tímu – Assault49, ktorý viedol neoblomný a dobre známy kapitán Severus Saunders. Čakali sme v našom tábore na príchod najväčšej nemeckej jednotky, ktorú sme mali napadnúť zo zálohy.
A tak sme sa stretli opäť, aby náš dosiaľ tragický príbeh mohol pokračovať...
✯✯✯
Štyri hodiny ráno. Budíček. Vysoká chudá postava v uniforme stojaca v otvore ich obrovského stanu. V ruke dve železné tyče, ktoré o seba hlasito rinčali a vytvárali tak neznesiteľný zvuk, ktorý by prebral i mŕtveho.
Harry vyletel na nohy, rovnako ako zvyšok chlapov, mozog ešte spal, telo už konalo a postavilo sa pred svoju posteľ. Vzpriamený postoj, zasalutovanie. Aké ponižujúce len v trenkách a tielku.
Bledý muž v zelenej uniforme, dlhé vlasy pevne zviazané na zátylku, na hlave vojenská čapica – prísny, desivý, neľútostný a tvrdý, no so srdcom na správnom mieste, to bol kapitán Severus Saunders, budiaci ich každé ráno rinčiacimi tyčami.
„Tridsať klikov, ustlať postele, obliecť a desať kôl okolo táboru!“ zavrčal hlbokým dunivým hlasom, z ktorého mal Harry zimomriavky od hlavy až po päty.
Všetci ako jeden padli k zemi, zapreli sa rukami a vykonávali cvik, ktorý im bol rozkázaný. Harry docvičil medzi prvými a už dobre natrénovaným spôsobom si ustlal posteľ. Obliekol sa do uniformy a vyšiel pred stan. Zem bola pokrytá blatom, po tráve nebolo ani len stopy. Obloha bola sivastá, zatiahnutá mračnami, z ktorých pomaly k zemi padal jemný dážď.
Ich tábor sa skladal zo stanov. Pripomínal stanové mestečko uprostred lesov. Miernym poklusom sa rozutekal zaužívanou trasou okolo táboru a jedným očkom sledoval svojho kapitána, ktorý teraz stál na mieste, odkiaľ ich mohol pozorovať.
Jeho oči boli prižmúrené, večne chladné a brutálne. Jeho tvár bola ako vytesaná z kameňa. Žiadne emócie, ani len keď sa hneval či zúril. A nikdy, nikdy sa neusmieval. Jednotkou kolovali chýry a legendy, že sa usmievať a smiať vôbec nevie.
Chalani z tímu mali pred kapitánom veľký rešpekt, ale žiaden z nich sa naňho nedokázal dlho pozerať. Nikto s ním nedokázal udržať ani očný kontakt. Nikto okrem Harryho, ktorý svojho kapitána pozoroval často akoby to bola jeho malá čudná závislosť. Pretože kapitán Saunders Harryho ani zďaleka nedesil. Nemal z neho strach a prečo by aj mať mal? Keď bolo jeho vnútro také prekrásne. Povrch ten nebol dôležitý, ale jeho vnútro... zozačiatku Harry netušil, prečo vidí niečo podobné, no veril, že má možno schopnosť – vidieť v niekom takom desivom tak protikladnú nádheru.
A neskôr... neskôr si spomenul...
Ako prvý dokončil úlohu, dobehol ku kapitánovi a postavil sa pred neho.
„Opäť prvý, desiatnik Henson, rozhodne žiadne prekvapenie. Po-zor!“ vydal rozkaz s posmeškom v očiach.
Harry sa dal do pozoru, zatiaľ čo ostatní ešte stále robili okruhy a nespustil z kapitána pohľad. Och, veľmi dobre vedel, ako ho to irituje. Bol zvyknutý, že sa naňho nik dlho nedíval, no Harry drzo a celkom otvorene zízal priamo na jeho tvár. Musel si zahryznúť do pery, aby sa nerozosmial, keď videl ako sa bledé ruky zatínajú do pästí. Tvár ostávala pokojná, len čierne oči tie ho doslova zabíjali pohľadom.
„Desať klikov!“ zavrčal pomedzi zaťaté zuby a vrhol naňho zúrivý pohľad.
Harry sa bavil. Drzo sa uškrnul a odvetil: „Urobil som snáď niečo, kapitán?“
„Desať klikov za bezočivosť, vy jeden arogantný sopliak!“ vyštekol a Harry sa okamžite vrhol na blatovú zem. A dnes už druhýkrát robil kliky, zatiaľ čo ostatní pomaly dobiehali na svoje pozície, oproti kapitánovi a zoradili sa vedľa seba.
Vojaci stáli v pozore, keď sa Harry celý zafúľaný od blata postavil opäť na nohy, utrel si ruky do nohavíc a postavil sa späť do pozoru.
„Pohov!“ vydal im rozkaz a poslal ich do stanu, v ktorom sa podávali raňajky. „A vy, desiatnik Henson, riadne sa očistite skôr ako vkročíte do jedálenského stanu!“
„Rozkaz, pane!“
Na raňajky sa dostal, keď už sa celý tím presúval do terénu, kde obhliadali okolie. Už tu boli celé mesiace, no zatiaľ nedostali správu o blížiacom sa nemeckom vojsku, a tak využívali čas produktívnym spôsobom. Kontrolovali okolie, pričom sa delili na skupiny, jedna pomáhala miestnym dedinčanom s nosením pitnej vody, ktorej bolo v tejto vojnovej oblasti pramálo. Druhá zase opravovala obydlie rodinám zasiahnutých vojnou a tretia, medzi ktorou bol Harry, pomáhala v amatérskom zdravotnom centre, kde boli ťažko aj ľahko zranení miestni i ľudia z okolitých dedín, vrátane nevinných detí, ktoré s touto prekliatou vojnou nemali absolútne nič.
Harry do seba rýchlo hádzal nejakú neidentifikovateľnú slanú kašu, aby čo najskôr mohol ísť do dediny za svojou najmilšou pacientkou, ktorá mu tak veľmi pripomínala jeho mladšiu sestričku. Šesťročná Chloé stratila celú svoju rodinu pri jednom z nemeckých nájazdov. A aby toho nebolo málo, bola ťažko chorá a zomierala. Nadýchala sa nejakej otravnej látky, ktorá bola zhodená blízko ich obydlia a pomaly ju zabíjala.
Nenávidel ich, príšerne nenávidel tých skurvených Nemčúrov na čele s ich skurveným diktátorom, zasraným diablom, ktorý sa volal Hitler! Nenávidel ich zato, čo sa dialo toľkým nevinným ľuďom... toľkým deťom...
„Švihajte, desiatnik Henson, nemienim tu na vás čakať celý deň!“ riekol za ním kapitán, ktorý naňho musel čakať, pretože si nemohol dovoliť odísť do terénu bez toho, aby vedel či niekto z jeho mužov neostal v tábore.
Harry, spolu s pár oneskorencami, nasledoval svojho kapitána po dobre známej ceste, ktorá viedla do dediny a sledoval jeho chrbát, viac si dovoliť nemohol. Mlčali až kým nedorazili do centra. Stará opustená budova na kraji dediny, plná provizórnych lôžok, ktoré boli obsadené až do posledného. Zopár vojakov z Harryho jednotky už v centre bolo, sestričky pobehovali od pacienta k pacientovi, keď sa Harry rozutekal k lôžku, na ktorom ležalo malé blonďavé dievčatko.
Bolo bledé a vychudnuté, kedysi husté vlásky jej redli a vypadávali. No i napriek tomu v jej modrých očiach žiarila iskra. A to hneď čo zazrela Harryho.
„Bonjour, Harry,“ zachrapčala s unaveným úsmevom a žmurkla naňho.
„Ako sa má moja princezná?“ spýtal sa po francúzsky, ktorú ovládal ešte zo školy, a teraz, keď sídlili vo francúzskej oblasti sa mu znalosť jazyka veľmi hodila. Prisadol si k nej, nahol sa, aby jej vtisol bozk na ľadové čelo. Skryl zamračenie nad neprirodzeným poklesom jej telesnej teploty.
„Dnes veľmi dobre, dostala som totiž knižku,“ pochválila sa a modrými očkami ukázala na stolček pri jej posteli.
„No teda, musela si riadne poslúchať,“ usmial sa Harry veselo a načiahol sa po knihe. „Malý princ, len pred rokom ju vydali, vedela si to?“
Dievčinka pokrútila hlávkou a s očakávaním ho sledovala. „Čítal ju môj kamarát Mathias,“ prstom ukázala na posteľ, ktorá stála na konci dlhého radu lôžok. Ležal na nej chlapec asi vo veku Chloé. „Povedal mi, že sa mu páčila.“
„No tak, to aby sme sa do nej už pustili, však?“
Vzrušene prikývla a pritúlila sa k nemu bližšie. Harry ju jednou rukou hladil po vláskoch, zatiaľ čo čítal: „Keď som mal šesť, videl som raz v knižke o pralese, čo sa volala Príbehy zo života, nádherný obrázok...“
Harry čítal a čítal. Sem-tam nazrel na Chloé, ktorá sa neprestajne usmievala a Harry vedel, že na jej úsmev bude spomínať až do konca života. Vždy keď na ňu pozeral, srdce sa mu zovieralo nespravodlivosťou nad jej osudom.
„Myslím, že malý princ na svoj útek využil sťahovanie divých vtákov...“ prečítal, načo Chloé vyčerpane zhíkla.
„O-n opustil s-svoju ružičku?“ zašepkala chraptivo a stočila k nemu pohľad.
Harry sa pousmial a prehrabol jej zlaté vlásky. „Na svojej ceste určite zistí, akú veľkú chybu spravil a vráti sa k nej.“
Dievčatko vážne prikývlo a žmurkalo naňho dlhými mihalnicami. „Harry?“
Vzhliadol jej do vyhasnutým blankytných očí a venoval jej láskavý úsmev. „Áno?“
„Vy-dáš sa za mňa, keď vyrastiem?“
Pobavene sa zasmial a ukazovákom jej nežne ťukol do nosíka. „Mohol by som snáď odmietnuť návrh od takej krásnej mladej dámy?“
Chloé pokrútila hlavou, bledou dlaňou ho chytila za ruku a s úsmevom zatvorila oči.
Harryho srdce sa stískalo bolesťou a smútkom, no prinútil sa pokračovať v čítaní. A až po hodnej chvíli si uvedomil, že je niečo zle, pretože jej hrudník sa už viac nedvíhal.
„Chloé?“ spýtal sa a vnútro mal obalené chladom. Nežne ňou zatriasol a strčil jej prst pod nos, aby cítil jej neexistujúci dych. „SESTRA!“ zakričal v panike a vyskočil na nohy.
Mladá sestrička sa k nemu rozbehla a Harry len zhrozene počúval jej slová potom, čo ju obhliadla. „Zomrela.“
„Nie,“ zašepkal a sledoval, ako ju zakrývajú plachtou. O chvíľu jej mŕtvolu vyvezú von a hodia ju na kopu, kde ležali ďalšie hnijúce telá, ktoré na konci týždňa spália.
„Je mi to ľúto i tak vydržala dlho, a to len vďaka vám, desiatnik,“ riekla sestrička zarmútene. „Myslím, že dnes by ste mali ísť, poviem vášmu veliteľovi, čo sa stalo a ospravedlním vás tak z dnešnej služby.“
„To nebola žiadna služba,“ vydýchol Harry trasľavo. „Miloval som čas strávený s ňou.“
Sestra mu venovala smutný pohľad a stisla mu ruku. „Sú to ťažké časy, desiatnik, časy, v ktorých umierajú i tí najmenší. Nie je prvá ani posledná, bohužiaľ.“
„Chcem ju pochovať, neznesiem myšlienku na to, že by ju hodili medzi ostatných, ako keby nemala nikoho, pre koho bola dôležitou,“ riekol potichu a potláčal slzy.
Prikývla. „Myslím, že to nikomu nebude vadiť.“
Harry si teda prikryté telo nežne vzal na ruky, zaobstaral si lopatu a vyšiel von. Došiel až na koniec dediny, za ktorou sa rozprestierala zarastená lúka. A tam sa zrútil. Plakal... nie len kvôli Chloé a jej premárnenému životu, ale kvôli všetkým deťom, ktoré sa narodili vo vojne. Vykopal jej jamu pri čerešni, ktorej ružové kvietky boli popadané v tráve pod ňou, a tam v záplave ružových lupienkov pochoval jej telo.
Stál na roztrasených nohách a sledoval čerstvú kôpku hliny, na ktorú rozsypal zvyšné lupienky čerešňových kvietkov. Slzy mu ešte stále stekali z očí, keď mu niečia dlaň stisla rameno. Neobzrel sa za seba, pretože vedel, kto to je. Jeho prítomnosť by rozoznal i keby bol slepý a hluchý.
„Príliš ste sa na ňu upäl, desiatnik Henson. To bola najväčšia chyba, priľnúť k niekomu, kto zomiera.“
„Stálo to zato,“ zašepkal. „Stačí, keď si pomyslím na jej úsmev a viem, že to stálo za to.“
„Pravda, naša bolesť niekedy stojí za radosť iných,“ odvetil sýty barytón a Harry sklonil hlavu, keď v sebe zadusil vzlyk plný smútku. Roztrasene sa otočil čelom k osobe za ním a pozrel jej do očí. „Neznies-...“ nadýchol sa, „nezniesol by som, ak by som stratil aj vás, kapitán.“
Čierne oči sa zaleskli hlbokou emóciou. „To ja musím sledovať, ako mi zomieraš znovu a znovu...“
Harry k nemu spravil krok až sa temer dotýkali hruďami. „Len mi povedz, že si z toho okna vyskočil,“ zašepkal a vlhkými očami sledoval jeho tvár.
„Spomínaš si,“ hlesol a oči sa mu rozšírili prekvapením a silným citom.
„Spomenul som si počas snívania... no odpovedz na moju otázku,“ požiadal ho Harry neúprosne. „Skončil si z toho okna, Severus?“
Jeho preglgnutie by počul aj na míle ďaleko. Uhol jeho pohľadu, keď odvetil: „Chcel som zomrieť s tebou. Bolo by nezmyselné, aby som bez teba pokračoval...“
Harry zaťal sánku a zatvoril oči. „Len kvôli mne si si zvolil ten najhorší spôsob smrti. Ani ja by som bez teba nechcel ďalej žiť! No mal si skočiť z toho okna a zomrieť prijateľnejším spôsobom! Nie... nie tak...“
„Zadusil som sa splodinami skôr, ako sa po mňa dostal oheň,“ riekol a tvárou sa priblížil k tej jeho. Ich nosy sa jemne obtreli a oči sledovali toho druhého.
„Nezachránil si naše mapy,“ šepol.
„Mrzí ma to, hviezda Seveharr nikdy nebola oficiálne zaznačená. Záznam jej polohy zhorel skôr, ako sa dostala do riadnej mapy. Predpokladám, že už bola objavená niekým ďalším, kto ju pomenoval celkom inak-“
„Pre nás to bude vždy Seveharr, naša hviezda,“ prerušil ho Harry a čelom sa oprel o jeho.
„Niekedy premýšľam nad tým, koľko životov nás ešte čaká,“ prehovoril Severus proti jeho perám. „Možno je to náš trest za niečo, načo si nepamätáme. A možno sa s nami len vesmír zahráva a sleduje naše nekonečné utrpenie. Okrem jednej výnimky si to vždy ty, kto zomiera pred mojimi očami. To ja musím sledovať, ako mi odchádzaš stále dokola... už to nevydržím... nechcem to všetko zažiť znova... nemôžem o teba prísť opäť... už nie...“
„Sme vo vojne, Severus, myslím, že ani v tomto živote nenaplníme náš osud. Je len malá šanca, že prežijeme,“ povedal potichu a rukou mu pohladil kostnaté líce.
Severus sa do jeho dotyku oprel a privrel viečka. „Sľúb mi, že si budeš pamätať, ak sa narodíme opäť. Nevieš si predstaviť, aké to je, keď si tvoja druhá polovica nespomína...“
„V každom živote by som si skôr či neskôr spomenul, no niekedy som zomrel prv než som stihol. Ale sľubujem, že si všetko budem pamätať, len musíš byť trpezlivý.“
Severus sotva postrehnuteľne prikývol a očividne sa veľmi premáhal, aby ho nepobozkal a Harry tak isto – ak by ich niekto zazrel, boli by v riadnej patálii.
„Ako sa volala?“ spýtal sa Severus nakoniec a pozrel na čerstvý hrob.
Harry si pretrel špinavými prstami červené oči a hlesol: „Chloé... to ja som ju našiel potom, čo jej zomrela rodina a nadýchala sa tej otravy. Staral som sa o ňu od začiatku až...“ hlas sa mu zadrhol v hrdle, odvrátil sa od kapitána, aby pred ním skryl svoj žiaľ. „Bola veľmi statočná, plakala len raz, hoci trpela, a to aj fyzicky, nedávala to najavo; bola silnejšia než všetci tí dospelí, ktorých výkriky zneli centrom celé noci a dni.“
Severus si stúpol vedľa neho. Stáli pri sebe tak blízko, že sa temer dotýkali ramenami. Dlane ich rúk voľne viseli v priestore medzi ich telami, končeky prstov sa o seba obtierali a túžili sa prepliesť tak ako už veľa krát predtým, no nemohli. Avšak Harry aj tak cítil, že je tu Severus s ním, vo chvíli, kedy mu bolo ťažko... bol tu... vždy tu bol, v každom živote bol po jeho boku, keď ho potreboval najviac.
A jeho nádherný hlas, niekde v Harryho vnútri šepkal:
Milujem ťa, no len vesmír, v ktorom sa naša duša zrodila, chápe ako veľmi.
. . .
Nastal ďalší z daždivých večerov. Členovia jednotky Assault49 už dávno uľahli k spánku, keď sa Harry len v nočnom úbore – v tielku a trenkách – vybral do dusnej noci. Tábor zíval prázdnotou. Len slabé svetielko pri latríne mu svietilo na zablatenú cestu, smerom k armádnemu stanu na druhom konci.
Nakukol dnu, Severus bol ešte v uniforme a sedel za stolom nad papiermi. Veľká skrinka s vysielačkou v rohu stola šušťala a sem-tam zapípala. Čierne oči naňho v momente vzhliadli. „Deje sa niečo, desiatnik Henson?“
Harry vkročil dnu a zatiahol záves. „Nedokážem to,“ priznal potichu a zvesil plecia.
Severus sa zamračil a pomaly postavil. Chvíľu ho len pozoroval a stál na mieste.
„Nedokážem sa tváriť, že... sme len nadriadený a podriadený... že sa medzi nami nič nedeje. Viem, že nemôžeme, och bože, viem, že v tomto živote je to-“ pokrútil hlavou a zatvoril oči, keď začul tiché kroky a ucítil jeho blízkosť.
Nedalo sa to, bolo to nemožné – odolávať a brániť sa tomu, keď ho mal priamo pod nosom. Svoju druhú polovicu, časť zo seba samého, po ktorej prahol viac než smädný po vode, viac než ten skurvený Hitler po moci...
Ocitol sa v jeho objatí. Zanoril sa tvárou pod jeho čeľusť a pocítil neopísateľnú slasť, bezpečie a ten pocit, ktorý mal so Severusom vždy, pocit akoby bol doma... skrátka presne tam, kde byť mal.
Len a len pri ňom.
„Vojna sa raz skončí... a vezmem ťa niekam ďaleko,“ jeho hlas bol tichý a ozýval sa niekde pri Harryho uchu, „tak ako si túžil, keď si bol princom, no vtedy sme utekať nemohli. Po vojne budeme môcť.“
Harry ho objal tesnejšie a zhlboka sa nadýchol jeho vône. Dlho stáli v tesnom objatí a nasávali dosýta prítomnosť a blízkosť toho druhého. Lúče z ich hrudí boli už celkom zmotané v sebe, žiarivé a jasné ako mesačný svit. Srdcia bili rovnako, zosúladené; telá zakliesnené v sebe, do seba presne pasovali ako medzery medzi ich prstami.
Tak odlišní a pritom úplne rovnakí.
„Bojím sa,“ zamumlal Harry do jeho krku, o ktorý si opieral pery, no nebozkával ho.
„Ak nás smrť rozdelí aj v tomto živote, určite sa narodíme opäť,“ odvetil Severus a pohladil ho po chrbte.
„Nie smrti,“ riekol Harry, pustil ho a pozrel mu do tváre. „Bojím sa, že sa raz nenájdeme...“
„Zakaždým sa rodíme blízko seba a ak nie, vieš, že si ťa nájdem, tak ako aj teraz. To ja som požiadal o tvoje preradenie do mojej jednotky.“ Čierna pozerala do zelenej akoby sa v jej hĺbkach ukrýval jej najväčší poklad.
Harry sa krátko pousmial, no strach zo zelenej nemizol. „... alebo, že sa budeme nenávidieť, skôr, ako si spomenieme... napadlo ti to niekedy? Tá predstava je strašná...“
Severus si odfrkol tak ako to vedel iba on. „Si drzý, otravný a arogantný fagan, akoby som ťa mohol vôbec niekedy nenávidieť?“
Zasmial sa, prvýkrát od smrti Chloé. „A ty prísny, sarkastický a zlomyseľný!“ Úsmev mu rozžiaril mladú tvár.
„Najkrajší si, keď sa usmievaš,“ povedal potichu, akoby sa ostýchal priznať to nahlas. „Nikdy nezabudnem na tvoj prvý úsmev a teraz dokonca viem, ako vyzerá aj na tvári tvojej malej verzie.“
Harrymu okamžite prebehol mysľou ich predošlý život, v ktorom sa so Severusom stretol oveľa skôr než v tých ostatných. „Je to môj dosiaľ najobľúbenejší život,“ priznal. „Hoci jeho začiatok nebol vôbec príjemný, no potom si prišiel ty a strávili sme spolu mnoho úžasných rokov. Vlastne možno to bol náš najdlhší život spolu, nemýlim sa?“
Severus pokrútil hlavou a v očiach mu hrialo teplo. „Nemýliš. Kiež by sa nikdy neskončil.“
Harry sa načiahol, aby uchopil kostnatú bledú dlaň do svojej a stisol. „Kiež by...“
„Blackbird volá Assault49, opakujem Blackbird volá Assault49, prepínam!“
Obaja rýchlo vzhliadli na čiernu škatuľu na stole, z ktorej sa ozýval urgentný hlas. Severus pribehol k prístroju, niečo zapol a vzal si k ústam vysielačku. „Assault49 sa hlási, prepínam.“
No hlas veliteľa z ich ďalšieho táboru ho prerušil: „Nemecké vojsko prichádza zo severovýchodu! Opakujem-“
„Okamžite zobuď mužov, pripravte sa!“ rozkázal mu Severus, zatiaľ čo komunikoval s druhou stranou.
Harry na nič nečakal, rozbehol sa zo stanu a zalarmoval celý tábor. Chlapi sa obliekali takou rýchlosťou ako nikdy predtým a v nacvičenom poradí sa pobrali pre zbrane. Potom sa zoradili pred kapitánovým stanom a čakali na ďalšie rozkazy.
„OBJAVILI VAŠU POZÍCIU! SÚ V PRESILE! ZAHAJUJEM ÚSTUP!“ kričal hlas z vysielačky, ktorý sa ozýval zo stanu ich kapitána.
Bolo neskoro, prvý granát dopadol tesne za nimi, len tak-tak sa stihli vrhnúť k zemi. Boli obkľúčení, ich informátori ich upozornili prineskoro.
„Kryte sa!“ zakričal Harry, načo sa všetci rozpŕchli za provizórne úkryty, kde sa krčili a vynárali sa, keď sa chystali strieľať.
„ANGRIFF!“ zahučal hlas v nemeckom jazyku a do vzduchu vyletela svetlica.
Z lesov sa začalo vynárať čoraz viac postáv. A vtom okamihu začali vzduchom lietať guľky. Granáty dopadali všade vôkol nich, strelný prach sa rozvíril vzduchom.
Harry sa krčil za sudom s konzervami. Rýchlo si nabil zbraň, nahol sa, namieril na jedného – strelil – trafil – strelil na ďalšieho – trafil – na ďalšieho – minul... Skryl sa, z vrecka vytiahol náboje, doplnil zásobník, vynoril sa a strieľal. Boli všade, zalezení, len niektorí sa odvážili rozbehnúť za nimi, načo boli okamžite zneškodnení.
Harry sa snažil zahliadnuť Severusa, ale bolo to nemožné. Vo vzduchu sa vznášal prach a dym, blato vystrekovalo do vzduchu pri dopade granátov a hluk, hluk bol ochromujúci. Výkriky, zvuky striel a rán napĺňali celé okolie.
BANG!
Hlasitá rana zasiahla Franka, muža z jeho tímu. Skrýval sa za prívesom kúsok od Harryho, keď mu granát utrhol kus nohy. Rozkričal sa a Harry vystrelil na najbližšieho nepriateľa niekoľko rán, keď sa rozbehol skrčený za ním. Streli ho míňali len o chlp, keď sa hodil za príves a priplazil sa k zranenému.
„Vydrž!“ zakričal v tom hrmote a roztrhol si tričko spod uniformy. Kus otrhanca mu omotal okolo stehna a pritiahol, aby zastavil krvácanie. Bol to len pahýľ, zvyšok nohy od kolena odletel niekde preč.
Frank kričal ako zviera, dychčal, potil sa a nariekal. Harry sa k nemu zohol, keď neďaleko vybuchol ďalší granát a vytryskol na nich kusy hliny, blata a kamienkov.
„ZA TEBOU, HARRY!“ zahučal naňho niekto z pravej strany a Harry sa rýchlo otočil.
Medzi roztrhanými stanmi sa prikrádal nemecký vojak a mieril priamo naňho. Harry sa už nemal šancu strele vyhnúť. Trafila ho do pravého ramena, no hneď odpovedal a vypálil naňho niekoľko rán. Zasiahol ho trikrát – do brucha, hrude a nakoniec hlavy. Muž spadol na zem ako vrece zemiakov s tichým žuchnutím, ktorý v hurhaji zanikol.
Vzhliadol na Franka, ktorý začal blúzniť. Teraz mu nemal ako pomôcť. „Len vydrž, kamoš, dobre? Vrátim sa.“
Roztrasená ruka ho pevne schmatla a nechcela pustiť. „Vrátim sa, sľubujem,“ riekol naliehavo a vytrhol sa zo zovretia.
Cítil, ako mu teplá krv steká z ramena dolu po pravej strane hrudníka, no ignoroval, aj bolesť, aj pomalú slabosť zo straty krvi. Potreboval nájsť Severusa. Nemali šancu, musia ujsť. Zabil jedného, zjavili sa ďalší traja – boli ako mravce, stále sa vynárajúce z každej strany.
Ich stany už dávno horeli ako obrovské fakle, ktoré osvetľovali blížiacich sa nepriateľov. Na Harryho z boku niekto skočil a začal ho bodať nožom medzi rebrá. Prvé bodnutie a ani to druhé ho neminulo a ostrá zakrivená čepeľ sa zanorila do jeho tela. Vrhol sa aj s útočníkom k zemi, prevalil sa naňho a strelil ho priamo medzi oči.
Vypľul krv na zablatenú zem a rýchlo sa pretočil, keď k nemu mierili ďalšie streli. Doplazil sa za jeden z ešte nedotknutých stanov a posadil sa. Chvíľu lapal po dychu a prezrel si početné zranenia. Nevyzeralo to s ním najlepšie, ale usúdil, že žiadnu smrteľnú ranu neschytal a pokým bude vládať, môže bojovať ďalej. Prešuchol sa až k druhej strane stanu a vynoril sa, aby okamžite spustil paľbu na ďalších nepriateľov.
Zazrel Severusa. Uľavilo sa mu a vydýchol si. Severus spolu s ďalšími z tímu ležali v zákope (kde zvyčajne cvičili so zbraňami) a strieľali pred seba na najväčšiu skupinu Nemcov, ktorá sa vynárala spod kopca.
Práve sa po nich rozbehlo asi desať mužov, keď Harry rýchlo odistil granát, naprahol sa a hodil ho čo najďalej priamo medzi nich. Takmer všetci padli k zemi ako jeden, načo boli zasiahnutí i guľkami zo striel, ktorými ich okamžite zasypala skupina zo zákopy.
Severus sa naňho obzrel s karabinou v ruke a zdalo sa, že si tiež vydýchol, len čo sa ich pohľady stretli, no nie na dlho. Temné oči sa rozšírili, keď niekde za Harryho namieril zbraň a vystrelil, Harry sa uhol a otočil, aby zbadal druhú skupinu Nemcov prichádzajúcu z opačnej strany. Nemal sa kde tak narýchlo skryť. Zasiahla ho ďalšia guľka, niekde do brucha. Strelu sa mu podarilo opätovať, no netrafil.
Nohy sa mu podlamovali, no snažil sa dostať do lesov a skryť sa za nejaký strom. Niekoľko striel ho minulo a zahvízdalo okolo jeho uší, načo onedlho pocítil ostrú ranu vzadu na lýtku, kde ho trafila guľka. Spadol na zem, nemohol pokračovať. Polovicu tváre mal zanorenú v blate a jednou rukou sa ešte stále snažil zaprieť, aby sa postavil, nechcel sa vzdať... ešte nie. Nechcel to Severusovi opäť spraviť, opäť ho opustiť ako prvý! Počul za sebou hlasité rany, vrčanie a naraz ho niekto opatrne pretočil na chrbát.
„Harry!“ riekol Severus zadychčane. Tvár mal oprskanú od krvi, odev od blata a prachu. V jednej ruke zbraň, v druhej nôž, ktorý si zastrčil za opasok a niečím mu utrel zablatenú tvár. „Kde si zranený?“ spýtal sa a začal ho obzerať.
Harry prižmúril oči a videl, že dvaja muži stoja vôkol nich a chránia ich. Ale musel sa sústrediť na otázku. Zranený, kde bol zranený? Už si ani nepamätal, dostal toľko rán, že si nemohol zmyslieť ani na jednu.
„Pomôžte mi ho vyložiť!“ prikázal Severus a vzhliadol na mužov.
Harry si až teraz uvedomil, že to vrčanie, ktoré sa mu dostávalo do uší pochádzalo z nákladného džípu, ktorý zastavil hneď pri nich. Potichu zastonal bolesťou, keď ho niekto zodvihol za ruky a nohy a položili ho do vnútra džípu. Severus vyskočil za ním a sadol si k nemu. Dvaja muži sedeli pri otvore nákladnej časti a strieľali z auta, keď prudko vyštartovalo zadymenou nocou nevedno kam.
„Len vydrž...“ zašepkal Severus, keď sa k nemu nahol a začal mu kontrolovať rany.
„K-koľko sme s-tratili?“ zachrapčal a cítil, ako mu z úst vytiekla krv.
„Okrem nás už ostali len slobodník Reynolds a seržant Fisher... nemali sme šancu, aj tak sa nám ich podarilo zlikvidovať dosť. Prišli posily, postarajú sa o zvyšných. Teraz mierime do centra, pomôžu ti. Len sa snaž vydržať, dobre?“
Harry naňho klipkal a hrýzol si do pery, zakaždým čo sa vozidlo natriaslo ho celé telo príšerne zabolelo.
Severus sa sklonil priamo k jeho uchu a zašepkal: „Opovážiš mi zase zomrieť. Ani len to neskúšaj, desiatnik Henson, je to rozkaz.“
Harry by sa aj pousmial, ak by to šlo, miesto toho len zachrčal: „Ro-zkaz, k-kapitán.“
A ďalšie nasledujúce minúty či hodiny boli pre Harryho peklom na zemi. Rýchlo ho položili na lôžko a zhŕkli sa okolo neho sestričky. Snažili sa odohnať Severusa, no ten využil svoje postavenie a autoritu, a tak ostal. Držal ho za ruku celý čas, čo mu vyberali guľky, rýpali sa mu v ranách, pichali doňho použitými sklenenými injekčnými striekačkami, provizórnym náčiním mu zošívali rany a to všetko bez morfia, ktoré by mu uľavilo od neznesiteľnej bolesti – minulo sa, zásoby došli a tak mu miesto neho medzi zuby strčili kus nejakého predmetu, aby si neprehryzol jazyk.
Harryho zrak bol rozostrený, no aj tak dokázal vidieť to more krvi. Bol ňou celkom pokrytý akoby na jeho telo niekto vylial celý sud čučoriedkovej šťavy. Zatínal nechty do Severusovej dlane a stískal ho čoraz slabšie, keď strácal i posledné zvyšky síl. A upadol do vytúženého bezvedomia.
. . .
Prebrala ho bolesť, bola taká silná, že ho zobudila z hlbokého bezvedomia, v ktorom dosiaľ bol. Kiež by sa nikdy neprebral, behalo mu mysľou, keď sa potil na lôžku od horúčky a celé telo mal v plameňoch. Slzy fyzickej bolesti mu stekali z očí, keď spoza závesu, za ktorým bola jeho posteľ ukrytá, začul:
„Došli nám lieky, kapitán, nemáme už nič! Ani len obväzy... Čaká ho pomalé a zdĺhavé zomieranie. Je mi to ľúto. Je to dobrý muž, nezaslúži si takýto koniec. Urobili sme preňho čo sme mohli...“
„... zožeňte aspoň to prekliate morfium! Ako ho môžete nechať takto trpieť! Potom čo pre vás urobil? Pomáhal tu celé mesiace a vy sa mu takto odvďačíte?“ hromžil smrteľne tichý hlas, Harrymu tak známy, okamžite sa upokojil, keď vedel, že je Severus blízko.
„Kapitán Saunders, je mi to veľmi ľúto... ale-“
Harry už ďalšiu vravu spoza závesu ignoroval, mierne zodvihol hlavu a prezrel si svoje telo. Bol omotaný zakrvácanými látkami od nôh až po krk. Na zemi po bokoch postele bola ešte zaschnutá krv, ktorú sa očividne niekto snažil nie veľmi úspešne vydrhnúť. Na nočnom stolčeku si všimol knihu – Malý princ. Žmurkol na tenký zväzok a po líci mu stiekla ďalšia slza. Bola to posteľ, na ktorej zomrela Chloé. Posteľ, na ktorú presúvali beznádejné prípady. Pacientov, ktorých čakala istá a pomalá smrť. Aká to irónia.
Záves sa odhrnul a vrútil sa k nemu Severus. V tvári bol bledý, uniformu mal stále špinavú z boja, vlasy strapaté, čiapku mal nevedno kde. Čierne oči naňho vzhliadli a bolo v nich nekonečné utrpenie, ktoré Harrymu zlomilo srdce.
„Pre-páč...“ zachrapčal skľúčene a potlačil bolestné zastonanie.
Severus k nemu klesol a pobozkal ho na horúce čelo. „Prečo to musíš byť vždy ty?“ opýtal sa zdrvene. „Čo som komu urobil, že ťa musím sledovať trpieť a zomierať znovu a znovu?“ šepkal a v očiach sa mu leskli slzy.
Harry síce nepredstaviteľne trpel, no vedel sa vžiť do Severusovho bôľu, ktorý bol isto stonásobne väčší než ten jeho. Len obyčajná predstava toho, že by si vymenili úlohy ho zaživa drancovala. No pomaly už nedokázal ani myslieť, keď bolesť opantala každý kúsoček z jeho bytia. Každý nerv, každú bunku, požierala všetko, brala si všetko.
„Za-zas-zastav... to... pr-prosím,“ dostal skrz privreté pery. Dal by čokoľvek, aby sa tá bolesť skončila. Chcel len smrť, rýchlo zomrieť, aby to všetko prestalo.
Severus mu pozrel do očí, čierne zornice sa rozšírili hrôzou. „To odo mňa nemôžeš žiadať,“ prudko vydýchol až mu jeho dych pohladil tvár. „Nie... ja- nemôžem...“
Harry si zahryzol do pery tak silno, že mu po brade stiekla krv. Vedel, že žiada priveľa, že žiada neuskutočniteľný čin, ale nemohol inak. Mal pocit, že horí zaživa, pričom mu do celého tela neviditeľné ruky bodali desiatky ostrých nožov. Nahlas nekričal len preto, že nevládal a jeho hlas bol suchý ako kvietok bez vody.
Z posledných síl mu stisol dlaň a prosebne mu hľadel do vlhkých očí „Pr-pro-sím...“
Severus sa sklonil a zaboril si tvár niekde medzi jeho krk a rameno. Harry tam cítil jeho teplý dych. Srdce mu bilo pekelne rýchlo ako vždy, keď bol nablízku on.
„O-opäť s-sa s-tretneme,“ dostal zo seba vyhasnuto a zaťal nechty do tenkého matraca, aby zmiernil svoju bolesť.
Bledá tvár sa zodvihla nad tú jeho. Jeho vyschnuté pery sa na okamih stratili za perami toho druhého. Kapitán mu venoval hrejivý bozk plný zúfalstva... naposledy.
Naposledy v tomto živote.
A potom sa od seba odlepili, ťažko akoby k sebe prilipli lepidlom. A vtedy, keď mu Severu priložil veľkú dlaň na nos aj ústa, vtedy ho uvidel prvýkrát plakať.
Tlak, ktorý naňho vyvinula jeho dlaň, mu zatlačil hlavu až do vankúša a znemožnil mu dýchať. Upchala mu dýchacie cesty a Harry sa automaticky bránil, aj keď veľmi túžil po smrti, avšak telo konalo reflexívne. Roztrasenou rukou sa snažil odohnať dlaň, ktorá mu znemožňovala dýchať, no bezúspešne. Bol slabý. Lapal po kyslíku, pootvorenými ústami sa snažil nasať vzduch, no nasáva len vnútornú stranu Severusovej dlane, pričom hľadel do jeho očí.
A čierne oči ronili slzy. Jeho plač bol tichý, nečujný, ani len nevzlykal... len slzy žiaľu a utrpenia mu stekali dolu tvárou a kvapkali na tú Harryho. Ich pohľady boli uzamknuté a Harry pomaly prestával bojovať, telo mu ochabovalo, ruka mu odpadla späť na lôžko, keď Severus zatlačil silnejšie proti jeho nosu a ústam a Harryho videnie sa začalo zaplňovať čiernymi machuľami.
Severusove slzy a zranené oči, to bola jeho posledná spomienka na tento život; na život, ktorý skončil dlaňou milujúceho muža.
ͻ ͻ ͻ
... ešte stále sa triasol hrôzou. Z nosa mu tiekla krv a hlava ho pobolievala – tieto príznaky mu boli už dobre známe – diali sa zakaždým, čo si spomenul na nový kúsok zo svojich predošlých životov.
Rukami sa zapieral po oboch stranách porcelánového umývadla a pozeral do zrkadla nad ním. Jeho zelené oči sa zdali o hodne staršie. Jeho zrak budil dojem akoby patril starému mužovi, mužovi, ktorý má celú kopu životných skúseností. Mnohí by neverili, že je to pohľad len šestnásťročného chlapca. Chlapca, ktorý sa rodil zas a znovu, aby našiel svoju polovicu.
Tento život bol tak odlišný, odlišný v tom, že svoju polovicu nehľadal a zrejme ani ona jeho, ich životy sa samé skrížili a ich nové charaktery sa nenávideli. Ich nenávisť začala skôr než si spomenuli. Aspoň u Harryho to tak bolo.
Nenávidel svojho profesora elixírov. Hrozne ho nenávidel a to čo k nemu skutočne cítil sa snažil potláčal hlboko vo svojom vnútri. Skrátka nemohol. V tomto živote bolo nepredstaviteľné, že by s ním bol. Bol to Snape! Muž, ktorý ho večne urážal a zosmiešňoval... muž, ktorý stál na opačnej strane vojny, tým si bol Harry istý, aj keď Dumbledore tvrdil opak.
Akoby mohol byť Snape jeho Severusom z minulých životov? Ako?
Nie... nie... krútil hlavou a vložil si tvár do dlaní. Bude to proste ignorovať, tak ako doteraz, nič sa nedeje... je to len Snape – možný smrťožrút a nenávidený učiteľ, nič viac, nič menej.
Harry sa zrazu musel prichytiť steny, keď sa mu zazdalo, že vedľa neho dopadol granát. Srdce sa mu trhalo na márne kúsky pri spomienke na Chloé a Franka, ktorého nechal vykrvácať na bojisku. A pritom mu sľúbil, že sa vráti...
Dopotácal sa k dverám od kúpeľne a vkročil do tmavej spálne, v ktorej sa ozývali pravidelné nádychy, výdychy a občasné chrápanie jeho spolužiakov. Okolo neho lietali streli zo zbraní, no Harry sa ich snažil nevšímať, vedel, že sú to len jeho predstavy, spomienky na druhú svetovú vojnu, v ktorej bolo jeho minulé ja účastníkom.
Došiel ku svojej posteli. Len sotva by zaspal, zrejme by ho neuspal ani len elixír. Obul si tenisky, navliekol mikinu, vytiahol spod vankúša neviditeľný plášť a opustil fakultu. Potreboval ísť na vzduch. Trochu sa nadýchať a zbaviť sa tých desivých spomienok na to, ako ho dusila Severusova veľká dlaň. Stále nemohol uveriť čím všetkým si prešiel.
Čím si prešli obaja.
Dostal sa do učebne na najvyššom poschodí hradu. Podišiel k obloku, otvoril ho dokorán a posadil sa na parapetu. Hľadel na vrcholky kopcov skrytých pod rúchom tmy, počúval šum listov v jemnom vánku až mu pohľad padol na jasnú oblohu nad nimi.
Presne vedel, kde je aj keď ju nevidno – hviezda Seveharr. Akoby ju objavil len včera a nie pred niekoľkými storočiami. Naraz mu bola zima i keď z vonku prichádzal príjemne svieži vzduch. Zababušil sa do neviditeľného plášťu a nechtami si zaryl do hrude, na mieste, kde ho bolelo srdce. Spomínal, ako ho Severus učil o hviezdach, aký trpezlivý a dôkladný učiteľ to bol. Zato Snape, ten sa od neho veľmi líšil... nikdy nebol trpezlivý a vôbec nie dôkladný... bol len krutý a radoval sa z Harryho neúspechu.
Nie, Snape nemohol byť Severus.
Jeho milovaný Severus bol ten, ktorý popísal túto knihu – z veľkého vrecka mikiny si vytiahol starú učebnicu elixírov pre pokročilých a s láskou pohladil jej popraskaný obal. Otočil ju a pousmial sa, keď už asi stý raz prečítal malé stlačené písmo, ktoré hlásalo:
TÁTO KNIHA PATRÍ POLOVIČNÉMU PRINCOVI.
To písmo mu bolo dôverne známe. Otvoril knihu a pozrel na jej zapísané okraje, kde si Polovičný Princ písal poznámky – Severusove písmo prvýkrát zazrel, keď ho pozoroval pri vytváraní hviezdnych máp. Poznal ho akoby bolo jeho vlastné, no nie len písmo mu bolo dôverné, rovnako tak i uštipačnosť a sarkastický humor v štýle, ktorým bol obsah dodatkových poznámok pre prípravu elixírov písaný. Autor oných poznámok bol jeho Severus. O tom nebolo pochýb. Učebnicu si pritlačil k hrudi a privrel viečka.
Aspoň konečne pochopil, prečo sa mu nikdy nepáčili dievčatá aj keď sa pokúšal. Cho bola krásna a veľmi sa snažil mať ju viac než rád, no nešlo to. A potom prišla Ginny, jej lesklé vlasy a čistá pleť ho uchvacovali najviac i jej spontánna a temer chalanská povaha, no nech sa snažil ako chcel, necítil k nej viac ako len priateľstvo. Mával chvíľky, kedy sa pozeral po chlapcoch, keďže si myslel, že je teda inak orientovaný, keď sa nedokáže zaľúbiť do dievčat, avšak ani druhé pohlavie mu nič nehovorilo.
Cítil sa stratený v tom veľkom svete vzťahov a mladíckych zaľúbeností, ktorými prechádzali jeho spolužiaci, a netušil čo je s ním zle. No konečne to pochopil. Nemohol sa zamilovať, ani do dievčaťa, ani do chlapca, pretože miloval len jedinú bytosť na celej Zemi, v celom vesmíre – bytosť, ktorá mala mužskú schránku a bola jeho protikladnou polovicou, ktorá ho nasledovala v každom živote, hľadala ho a strácala... až sa stretli opäť.
Znovu sa zadíval na stlačené pavúčie písmo, chaoticky načmárané na okrajoch jednotlivých zažltnutých strán a snažil sa nemyslieť nato, čo toľko vo svojom vnútri potláčal a pred čím tak vehementne zatváral oči – že jeho Severus a Polovičný Princ je Snape...
Profesor Severus Snape.
~
Komentáre
Prehľad komentárov
parádní povídka jak perfektně dokážeš zkloubit minulé a součastný život.
:))
(Maxë, 30. 6. 2017 17:13)Úchvatné... Moc se mi líbí tvé zasazení všech předešlých životů, tento se mi ale líbil asi nejvíce :) Velmi ti za kapitolu děkuji :))
Oh..
(Abigail.Snape, 25. 6. 2017 16:41)
Tohle je vážně zajímavá povídka! Je mi smutno z toho jak je vždy smrt rozdělí. Těším se na další kapitoly. Ať už Severus netrpí když mu Harry umírá.
❤ báječné
====
(weras, 24. 6. 2017 9:24)Že byla tato kapitola smutná mě nepřekvapuje. Vždyť druhá s větová válka byla jedno velké svinstvo. Že by z ní naši kluci vyšli vítězně bylo dost nepravděpodobné. Jenom Harryho je mi opět líto. Zase je to on,který umírá první a ve velkých bolestech.Co víc pro něho mohl Severus udělat,než mu pomoct. A kouzelníci ještě nebyli.Trochu by mě zajímalo,jak skončil Severus. V minulé kapitole vlastně zemřeli zároveň. No a teď jsem opravdu zvědavá.Harry už díky snům ví,ví to také Severus? Už jsme vlastně v dnešní době,tak už by si zasloužili být spolu. Jen jsem zvědavá,jakým způsobem to uděláš!! Jinak je povídka úžasná. Je vidět,že i po takové době,co se píše snarry, může někdo mít tak originální a skvělý nápad. Velký dík,strašně moc se těším na každý díl!!!
...
(MiraJane, 24. 6. 2017 2:47)Minulé životy jsou zdařile popsané a zajímavé, jsem zvědavá jak to vlastně teď mezi nimi bude v současnosti. :D Na romantiku tohoto typu vážně nejsem, samozřejmě každý má jiný vkus, ale musím napsat, že díky dobrému nápadu a stylu psaní... si povídka stále získává mou pozornost. Asi to není jeden z příběhů zde, u kterých se mi zastavuje srdce, ovšem pořád je to skvělé dílo a já se těším na další díl. :)
.....
(Kilia Ice , 22. 6. 2017 23:19)Ach chudáčik. Je mi ho ľúto. Kiežby už nežili iné životy ako práve tento. Zaslúžia si byť konečne spolu a šťastný :'( :D
Tohle je
(SORA 77, 21. 6. 2017 13:23)...proklatě smutná povídka. Hodláš je nakonec dát dohromady? Každou kapitolu málem obrečím... Je to krásná povídka, ale trochu depresivní. Být Harrym, tak už se z toho vzpomínání zblázním. Díky za počtení!
Re: Tohle je
(Sonka, 21. 6. 2017 13:34)No mohla som dať aj upozornenie, že to bude trochu depresívna poviedka, ale sama som to nevedela, chybu napravím. Keď ja ani neviem odpovedať na vaše otázky, ako som už písala, tento príbeh sa píše sám, takže sa odo mňa rozumnej odpovede asi nikto nedočká :D Ďakujem pekne, SORA :))
Super.
(Tyra Hawking, 21. 6. 2017 0:36)Těším se na pokračování. Až se současný Harry a současný Severus střetnou. Jak se bude vyvíjet jejich vztah a Severus zjistí, že si Harry pamatuje...jooo, to bude určitě super. :)
...
(Profesor, 20. 6. 2017 23:12)Opět krásná kapitola a opět velmi smutná. Doufám, že jim brzy bude dobře.
...
(Tinů, 20. 6. 2017 22:18)
No čoraz horšie a horšie sa mi čítajú tieto kapitoly. Nie preto, že by boli zlé ale sú také smutné a plné bolesti. Normálne sa bojím ďalšej kapitoly, ale dúfam, že to najhoršie už bolo. No nejde mi do hlavy keď ho takto bolestivo Severus zabil, nemohol ho "len" streliť ?? Bolo by to rýchlejšie a bezbolestné. Chudák Harry, ale aspoň nemusel trpieť dlhšie. Dúfam, že už bude lepšie aspoň trochu.
BTW: teším sa že pracuješ aj na druhých dvoch poviedkach. ;) neviem sa dočkať ktorejkolvek kapitolky z týchto troch :) ďakujem :)
Re: ...
(Sonka, 20. 6. 2017 23:46)
Áno, táto poviedka je pre niekoho ťažšia, no dúfam, že sa to dá zniesť a vydržíš až do jej konca, no keď nie, nič sa nedeje, každý máme svoju hranicu inde :)
Jasné mohol ho streliť do hlavy, no práve to sa mi zdá kruté, streliť ho ako zranené zviera, navyše v provizórnej nemocnici plnej ľudí a vojakov... nie, tak som to proste nechcela. Ale určite už bude lepšie. Ďakujem veľmi pekne, Tinů, zato, že čítaš i keď to pre teba v určitých častiach nie je ľahké :))
mám obavy
(sisi, 20. 6. 2017 14:54)
Opět nádherná kapitola, ale opravdu se tam ty kříže nijak nehodí, pokud tu nechceš propagovat pravičácký nacionalismus.( a pevně věřím,že nikoliv) Je historicky dokázané, že jak píšeš, některá náboženství a občanská sdružení měla podobné kříže jako symboliku, ale jednalo se výhradně o kříže směrované doleva!!! Je v tom veliký rozdíl. Moc prosím ožel výzdobu kapitoly na úkor její kvality a obav čtenářů (- ek).
Pokud se vrátím ke kapitole, překvapil mě Severus tím, že Harrymu pomohl tak, že ho zadusil, proto mají v Bradavicích tak nerovný vztah. Válečné hrůzy jsi vystihla dostatečně i pro nechápavé, nebo opožděné. Jak já se modlím, aby válka nebyla! Dík.
Re: mám obavy
(Sonka, 20. 6. 2017 19:01)
Netreba to brať tak vážne a myslím, že čitatelia nemusia mať žiadne obavy z čoho aj? Nerozumiem. Na tvoju žiadosť som klávesové znaky odstránila, chcela som tam dať znaky, ktoré by mali niečo s vojnou, robím to tak ku každej kapitole, napr. v prvej som dala koruny, v druhej hviezdy :)
Severus spravil vážne rozhodnutie, ktoré by nedokázal urobiť len tak niekto, no keď skutočne miluješ urobíš pre toho druhého všetko. Inšpirovala som sa (seriálom) činom jedného otca, ktorý podobnú vec spravil pre svojho syna. Milujem vojnové filmy aj knihy, Na západe nič nové je moja obľúbená, takže som si písanie tejto kapči vychutnala :)
Žiaľ, vojna už dávno je, aj keď sa nás priamo netýka, zatiaľ a dúfajme, že to tak aj ostane. Ďakujem krásne, sisi :)
Re: Re: mám obavy
(sisi, 20. 6. 2017 19:31)
Velice děkuji, a děkuji za odstranění těch znaků hrůzy. Já je beru hodně vážně. Opět musím aspoň pochválit povídku, je vidět, že si ji užíváš i při psaní. Tak nějak jsem si myslela, že tam ta hrozná válka bude, možná v jiném pojetí, těch hrůz je nepřeberné množství pro výběr, třeba krásně zpracované Romeo, Julie a tma, nebo můj oblíbený seriál podle knih Poslední vlak z Frývaldova a Pluky zla. Příběh kapitána a desátníka je dobře sepsaný.
Třeba když matka, která ve válce přijde o své děti a všichni jí říkají, že byli opravdoví hrdinové, ona to odmítá, nikdo ji vlastně nechápe, že trpí, protože přišla o to nejdůležitější, co měla a ona v záchvatu bolesti proklíná svět, který vraždí vlastní život. No jo, já vím, že nejsem Karel Čapek, nedokážu to dostatečně hluboce zpracovat a rozvést. Ale rozumím jí.
Tak jen ve zkratce, fakt jsem brečela (opět), když jsi popisovala, jak Harry četl Malého prince malé Chloe, ona zemřela s Harryho slibem manželství při posledním dechu. Dověděl se o tom kapitán Severus Saunders? Mám štěstí, že ještě pořád věřím, že války jednoho dne skončí a všichni přijdou k rozumu. Budu se těšit na další příběh duší spojených a přece rozdělených.
Re: Re: Re: mám obavy
(Sonka, 20. 6. 2017 21:07)Jé ďakujem za tipy – okrem čítania som vášnivý fanúšik filmov a seriálov, preto vítam každý tip na dobrý film a Romeo, Julie a tma vyzerá výborne, určite pozriem! :) Rovnako rozumiem, matke je v takej chvíli jedno či jej deti padli ako hrdinovia, keď o nich prišla. Vojna si celkom zbytočne vyžiadala toľko nevinných životov až z toho mrazí a momentálna situácia vo svete nie je o nič lepšia, viď. teroristické útoky, nezmyselné odpaľovanie bômb v mene Alaha na koncerte plnom detí, to je nehorázne. Každý deň sa bojím čo nové sa vo svete stane, aké hrozivé správy si zase prečítam. Ale treba myslieť pozitívne a veriť... ja osobne vidím svet skôr v čiernych farbách, preto sú moje poviedky väčšinou dramatické, nikdy by som nebola schopná napísať komédiu či dokonca paródiu :D Veľmi príjemne sa mi s tebou píše Ďakujem ešte raz, sisi, za komentárik a tipy na knihy či filmy :).
...
(Abequa, 20. 6. 2017 14:47)Nějak nemůžu přijít na to, jaké pocity ve mě tento díl vyvolává, nejspíše obrovský smutek :( je mi hrozně líto Severuse, který prostě musí pokaždé vidět Harryho zemřít, možná proto je teď tak odtažitý? Uvědomuje si že jej našel nebo ne? jsem zvědavá jak to bude pokračovat dále :-)
Re: ...
(Sonka, 20. 6. 2017 19:07)Tak Severus vie, že Harry je jeho Harry a áno je odťažitý, pretože nevie či Harry vie... a navyše zakaždým, keď sa naňho v súčasnosti pozrie vidí ho zomierať jeho vlastnou rukou, čo musí byť viac než hrozné... Ďakujem za komentár, Abequa :)
Paráda.
(Karin, 19. 7. 2017 15:18)