9. kapitola - Precitnutie
Prázdniny u Voldemorta, prázdninami rozhodne neboli. Voldemort ho neustále nútil k učeniu. Tak ako teoretickému, tak i praktickému. Za pár týždňov prečítal kvantum kníh o čiernej mágii a vyskúšal si tie najrôznejšie zaklínadlá. Dokonca ho začal učiť i premiestňovanie a Harry zistil, že v tomto odvetví ma skutočný talent. No nemohol sa zbaviť pocitu, že si z neho Voldemort chce spraviť svojho neporaziteľného vojačika.
Po večery hrávali šachy. Harry bol v šachu výborný, no Voldemort bol majster. Jeho strategické myslenie a prirodzená inteligencia bola priam neuveriteľná. Predvídal každý jeho krok, každý jeden ťah akoby mu čítal myšlienky i keď Harry vedel, že nečíta. Cítil by, ak áno alebo nie?
„Šach-mat,“ zasyčal s provokatívnym úsmevom a červené oči naňho spokojne vzhliadli.
„Pche,“ odfrkol si Harry podráždene. Hrať šachy s Voldemortom ho bavilo, no to večné prehrávanie mu už poriadne išlo na nervy.
Voldemort sa pohodlne oprel a nespúšťal z neho oči. „Zajtra sme pozvaní na Malfoy Manor. Mám nejaké dôležité veci, ktoré s Abraxasom musím prebrať. A ty nepochybne oceníš stretnutie s Luciusom, nemýlim sa?“
Harry si zahryzol do pery. Vedel... veľmi dobre vedel, že Tom tuší o jeho vzťahu s Luciusom. „Áno...“ zamumlal a pozoroval malú figúrku, ktorá tasila meč a mávala s ním vo vzduchu.
Voldemort sa bez slova postavil. „Dobrú noc, Harry,“ zaželal mu a stratil sa ako tieň.
Harry za ním len zmätene hľadel. Bol na jeho panstve už štvrtý týždeň a všetko sa zdalo byť úplne v poriadku. Voldemort ho nemučil, neubližoval mu a nepokúšal sa ho ani pobozkať. Naopak, učil ho a bol v celku priateľský. A Harry bol nanajvýš zmätený. Dobre vedel, že ten muž niečo chystá a toto je len jeho hra, ktorú s Harrym hrá.
Poobede sa dostavili na Malfoy Manor. Privítali sa s Luciusovou matkou i otcom, a potom sa Voldemort a Abraxas vytratili vo veľkej pracovni. Harry a Lucius sa zamkli v jeho komnate.
„Zrkadlo je nedostačujúce,“ šepol Lucius, keď ho objímal. „Je to mučenie, môcť ťa vidieť a počuť, no bez dotyku či bozku,“ rozprával, zatiaľ čo ho jednou rukou objímal vôkol pásu a druhou ho držal vo vlasoch.
Harry sa zhlboka nadychoval Luciusovej tak typickej vône. Jemne sa dotkol perami tých jeho a bozkával ich nežne a vášnivo. Pravou rukou sa prebojoval pod jeho košeľu, potreboval cítiť tú hebkú pokožku a tie svaly, ktoré sa pod ňou hýbali.
Odtrhol sa mu od pier a začal ústami mapovať po citlivej pokožke na jeho krku. Špičkou jazyka ho pošteklil a nežne sa mu doňho zahryzol. „Ľúbim ťa,“ zašepkal zadýchane.
Lucius iba zavrčal a prudkým pohybom ho dostal k posteli, na ktorú obaja dopadli. Ich ústa a jazyky zvádzali súboj a ich telá sa o seba vzájomne priam zúfalo treli. Tiché vzdychy, ktoré im unikali z pier zaplavili miestnosť.
Lucius sa od neho na malú chvíľu odtiahol a zblízka mu pozeral do očí. „Štyri týždne sa bez teba zdajú byť ako večnosť. Už nikdy nechcem byť bez teba tak dlho... láska,“ posledné slovo povedal trochu tichšie a mierne sa začervenal. Bol rozkošný. Harry sa široko usmial. Chvíľu ho fascinovane pozoroval. Tie rozpustené vlasy mu ako slnečný závoj lemovali úzku tvár. Šedé oči neboli ľadovo oceľové, ale teplé ako tekuté striebro. A bolo v nich toľko citu, koľko Lucius zrejme za celý svoj doterajší život nikomu neprejavil.
Lucius sa proti nemu pohol, keď sa mu opäť prisal na pery a Harry mu zastonal do úst. Ich vzrušenia sa cez odev vzájomne treli a Harry po ňom v tej chvíľu túžil tak veľmi, že myslel, že vybuchne.
„Chcem ťa... Harry...“
Keď mu Lucius začal okusovať krk, prehovoril: „Nemô-žeme... Lu... vieš, že nemôžeme,“ rozprával zadýchane.
Lucius ho prestal bozkávať a ich oči sa opäť stretli. „Zabijeme ho, Harry. Celé prázdniny som na tom pracoval.“
Harry sa z pod neho vymanil a prekvapene ho pozoroval. „Zabijeme?“
Lucius sa posadil a upravil si vlasy. „V jednej starej temnej knihe som našiel jed.“
Harry vyvalil oči a cítil ako mu krv mizne z tváre. „Lu...“
Lucius ho prerušil rukou. „Uvaril som ho... boli tam vskutku ošemetné prísady, no všetky som zohnal. Urobím to dnes, Harry. Nikto sa nič nedozvie. Príznaky sú celkom nenápadné. Zvracanie, teplota, bolestné kŕče a nakoniec smrť. Tieto príznaky sa prejavujú pri mnohých chorobách, nedozvie sa, že je otrávený. Musíme sa ho zbaviť...“ rozprával naliehavo a zanietene.
Harry naňho iba hľadel a v hrdle sa mu robila obrovská hrča. „On... Lucius, on to určite zistí... Nemyslím si, že ho môžeme zabiť takto jednoducho...“
„Jednoducho? Vieš koľko úsilia som vynaložil na prípravu a samotné uvarenie toho jedu?“
Harry ho chytil za ruku a preplietol si s ním prsty. „Nemôžeš kvôli mne toľko riskovať...“
Lucius mu mäkko hľadel do očí. „Znamenáš pre mňa viac, než ktokoľvek iný. Vďaka tebe som spoznal, čo je skutočným zmyslom života. To ty si ma naučil žiť... milovať. Neprídem o teba kvôli nejakému Voldemortovi.“ Jeho meno vypľul ako niečo odporné. Potom si potichu privolal malý flakón s purpurovou tekutinou. Vzal ho medzi prsty a strčil ho pred Harryho.
„Mám strach.“ Zelené oči sa z flakónu presunuli k tým strieborným.
„Aj ja, ale viem, že robím správnu vec.“
„My, Lucius... my robíme správnu vec. Som v tom s tebou, nech už to dopadne akokoľvek,“ povedal Harry slabým hlasom. Nepáčilo sa mu to, no videl to odhodlanie a presvedčenie v očiach svojho priateľa a vedel, že mu to už nijakým spôsobom nevyhovorí.
Lusiucove pery sa skrútili do úsmevu a Harry si nemohol pomôcť... skrátka cítil, že to nedopadne dobre.
O hodinu už sedeli za stolom v jedálni a sledovali ako im škriatkovia servírujú pokrmy. Harry sedel vedľa Voldemorta oproti, ktorému sedel Lucius.
Bol nervózny, srdce mu búšilo nebezpečne rýchlo, keď pozoroval Luciusovho škriatka – Dobbyho, ktorý roztrasene priniesol Voldemortovi čašu s vínom. Následne položil rovnakú čašu i pred Harryho a ostaných. Počas jedenia sa Voldemort neustále rozprával s Luciusovým otcom, zatiaľ čo Luciova matka konverzovala s ním.
„Harry, počula som, že Tobias získal titul majstra. Musíš byť naozaj pyšný,“ chladne sa naňho usmiala.
„Áno, to som,“ odvetil sucho, nespúšťajúc pohľad od Voldemorta.
Voldemort si ho veľmi nevšímal. Vzhliadol na Luciusa, ktorý sedel vedľa svojej matky a rovnako neustále prepaľoval čašu, ktorá stála pri Voldemortovom tanieri.
Abraxas i Voldemort sa nad niečím zasmiali a vtedy sa Tomove štíhle prsty omotali vôkol čaše. Zodvihol ju a pozrel na svojich spoločníkov.
„Nuž, myslím, že by sme si mali pripiť, priatelia,“ riekol a naznačil prípitok.
Všetci sa automaticky chopili svojich čiaš a napili sa. Harrymu sa potili dlane, keď zvieral svoj vlastný pohár. Ochutnal víno a zamračil sa nad tou kyslou chuťou. Alkoholu veľmi neholdoval, ale dnes ho rozhodne potreboval. Opäť si uchlipol a položil ho na miesto pred seba.
Voldemort ho zrazu pod stolom chytil za stehno a Harry sa zachvel. Vymenil si pohľad s Luciusom. Jeho oči sršali nadšením. Voldemort sa celkom očividne napil a jed sa mu už pomaly začínal dostávať do krvného obehu. Harry vôbec necítil chuť jedla. Vidlička sa mu v ruke triasla. Ruka, ktorá bola stále na jeho stehne, ho slabo stisla a pohladila.
Harry sa musel opäť napiť. Taký strach a nervozitu ešte nikdy necítil. Keď pokladal už prázdnu čašu, všimol si, že sa na jej dne zaleskla purpurová farba. Srdce mu oblial mráz. Nahol čašu tak, aby mal lepší výhľad na jej dno a uvidel to. Nik, kto by o jede nevedel, by si ten purpurový zostatok na samom dne nevšimol, no Harry ho jasne videl. Ten jed vypil on... nie Voldemort. Škriatok musel vymeniť poháre... och, bože.
Cítil ako zbledol. Tep mu búšil v ušiach tak hlasito, že ani nepočul rozhovor dospelých. Vystrašene pozrel na Luciusa, ktorému pri jeho pohľade ihneď zmizol ten ľahký úsmev z tváre.
Plavé obočie sa v nemej otázke zodvihlo. Harry iba hodil očami po svojej čaše a dúfal, že Lucius pochopí, koniec koncov, inteligentný bol dosť.
Večera skončila a všetci sa presunuli na terasu, kde sa podávala káva a zákusky. Harry a Lucius sa vyhovorili na to, že by si išli radi zalietať. No miesto lietania sa vyrútili na záhradu, čo najďalej od terasy.
Za kvetnatým kríkom Harry klesol do trávi a hrýzol si do pery. Lucius sa posadil vedľa neho a naliehavo naňho hľadel.
„Vypil som to, Lucius,“ riekol roztrasene.
„O čom to hovoríš, Harry? Dobby je spoľahlivý... on...“
Harry mu skočil do reči. „Na dne môjho pohára som zahliadol farbu toho jedu... nehovor mi, že je to náhoda...“
Lucius zozelenel. Roztrasenými prstami si prehrabol vlasy a vôbec nedbal na svoj účes. „Nie... nie... možno... môžeš sa mýliť. Cítiš sa inak?“
Harry sa nad tým zamyslel. „Ja... neviem..“
Lucius ho schmatol za ramená. „Ako, že nevieš?“ riekol hystericky. „Vyplaz jazyk!“
„Čo?“
„Ak si vypil ten jed... drobné čiastočky, ktoré sa v ňom nachádzali by ti ostali na jazyku,“ vysvetlil netrpezlivo.
Harry vyplazil jazyk a sledoval Luciusovu reakciu. Ten zhrozene vyvalil oči. „Kurva...“
„Harry, odchádzame!“ zakričal chladný hlas z terasy.
Harry Luciusovu reakciu chápal. „Mu... musím... ísť,“ povedal šeptom a postavil sa.
Lucius ho schmatol za ruku. „Nie... musíme im to povedať! Harry... ty...“ V tých krásnych očiach sa objavili slzy.
„Koľko mám času?“ spýtal sa a snažil sa dostať svoj hlas pod kontrolu.
„Ja neviem... tri dni, zrejme...“ Lucius vyzeral, že sa každú chvíľu zosype.
Harry ho objal. „Spojíme sa cez zrkadlo a niečo vymyslíme,“ riekol a ponáhľal sa k terase.
Lucius mu bol v pätách.
Nakoniec sa rozlúčili s Malfoyovcami a s posledným pohľadom do Luciusových zaslzených očí zmizol v špirále, keď ich Voldemort premiestnil do jeho panstva.
Po premiestnení sa mu ihneď podlomili kolená a celkom jasne začínal pociťovať zmeny, ktoré sa v jeho tele odohrávali.
Voldemort ho prichytil so zdvihnutým obočím. „V poriadku?“
Harry iba prikývol a vymanil sa od neho. „Idem do svojej izby,“ riekol a chystal sa rozbehnúť hore schodmi, no studená ruka ho chytila za plece.
Karmínové oči ho skúmali. Štíhle prsty sa mu omotali kolo čeľuste. „Takže ty si vypil ten jed,“ zasyčal nespokojne.
Harry mal pocit akoby ho niekto poriadne kopol do brucha. „Čože?“ spýtal sa priškrtene.
„Háďatko, nemysli si, že neviem, čo mal mladý Malfoy sa lubom. Viem všetko... úplne všetko, Harry. Viem o tvojom vzťahu s ním. Umenie Legilimencie ovládam na takej úrovni ako ešte nik predo mnou. Skutočne si myslíš, že sa niekomu môže podariť klamať mi? Viem presne čo sa komu preháňa hlavou. Viem o tých najtajnejších myšlienkach každej ľudskej bytosti, ktorá sa pohybuje v mojej blízkosti.“
„Tak... prečo si to nezastavil?“ spýtal sa a pripadal si ako najväčší hlupák na svete.
Voldemort mu arogantne hľadel do očí. „Pretože som sa bavil, Harry. Zabával som sa... ver mi, že veľa zábavy vo svojom živote nemám, preto sa chopím každej príležitosti,“ riekol s chladným úsmevom na tých pivonkových perách.
Harry zaťal sánky. „Takže si sa iba hral?“
„Celý ten čas, Harry. Chcel som vedieť kam to všetko dospeje. Tvoj utajovaný vzťah s Malfoyom. Plány na moju vraždu,“ smial sa. „Čaše, ktoré ten odporný škriatok niesol na podnose, som kúzlom pomiešal, tesne predtým, než ich položil na stôl. Podľa mojich výpočtov sa mala čaša s jedom dostať k Luciusovi, no zrejme som sa prepočítal. Ten hlúpy škriatok...“
Harrymu pri myšlienke, že by jed vypil Lucius, prestalo biť srdce. Voldemort ho zrazu pustil a nežne ho pohladil po líci až sa zastavil na jeho momentálne bledých perách a pohladil ich bruškom palca.
„Ale vieš čo ma teší najviac, háďa moje?“ spýtal sa s úsmevom. „Že hlboko v tvojej mysli cítim absolútny nesúhlas s tým, čo Lucius urobil. A nie preto, že by on sám riskoval, ale preto lebo si ma istým, pre teba nepochopiteľným a tebe odporným spôsobom, začal mať rád.“
„Hlúposť,“ šepol Harry bez dychu.
„Ale, áno, môj Harry. Nikdy si to nepriznáš, ale tam vnútri to je... ten pocit, ktorý potláčaš čo najhlbšie, čo najďalej. Si ním znechutený, to áno... ale je tam a to je dôležité.“
Harrymu sa náhle pred očami zahmlilo a žlč sa mu dostala až do úst. Zatvoril oči a prešla ním taká silná závrat, že sa nedokázal udržať na nohách už ani sekundu. Pocítil Voldemortove silné ruky, ktoré ho urýchlene schmatli a zodvihli si ho do náručia. O chvíľu už cítil, že ho pokladá na sedačku a pred sebou zaregistroval vedro. Ihneď doňho začal dáviť večeru a žlč. Kašľal a prerývane dýchal. Pocítil, že jeho krk už viac neudrží jeho hlavu. Tá mu náhle spadla do boku.
Voldemort ho objal pravou pažou a nevládnu hlavu mu oprel o svoju hruď. Dávil snáď celé hodiny... keď sa mu žalúdok aspoň trochu upokojil, celkom vyčerpane sa opieral o Toma a premýšľal, ako dlho bude toto jeho utrpenie trvať. Budú to skutočne tri dni? Skutočne bude trpieť ešte tri dni, kým zomrie?
Harry nepochyboval, že si Voldemort jeho pomalú smrť vychutnáva. Samozrejme, že by ho aj tak zabil po tom všetkom. Po toľkých klamstvách z Harryho strany. Vlastne sa čudoval, že po ňom nehodil Avadu hneď, ako mu povedal celý príbeh o tom, že vedel o všetkých jeho klamstvách. Harry zomrie, ale čo bude s Luciusom? Voldemort vie o tom, že sa ho pokúsil zabiť a navyše sa ťahal s Harrym aj keď bol už s Voldemortom, čo je dôkaz jeho nulovej lojality voči nemu. Voldemort ho zabije hroznou smrťou, tým si bol istý.
Harry ani nepostrehol, ako ho Voldemort dopravil do jeho komnaty. Ani kedy ho uložil do tej honosnej postele. Bol prikrytý po prsia a Voldemort sedel vedľa neho.
Harry otvoril oči a Voldemorta videl iba ako jeden veľký fľak. „Tom?“ spýtal sa chraptivo.
„Áno, Harry?“
Harry preglgol ďalšiu žlč, ktorá sa mu hrnula do hrdla. „Ne-ublíž Luciusovi, prosím,“ šepol a nespoznával vlastný hlas. Chrčal akoby kričal celé mesiace.
Studené prsty ho pohladili vo vlasoch. „Teraz na to nemysli, háďa...“
Zatvoril oči a pocítil, ako sa mu spoza nich vykotúľala slza. Putovala dolu jeho lícom a na brade zastavila a pomaly schla. Bolesť mu začínala pulzovať celým telom. Nechtami zaťal do matrace a bolestne vzlykol. Merlin, ako má túto bolesť vydržať tri dni? Kŕčovito otvoril oči, no Tom nebol nikde v dohľade. Opustil ho. Nechal ho samého v tmavej izbe trpieť a umrieť. Zomrie celkom sám... opustený. Kiež by tu mohol byť Severus... Bella alebo Lucius. Aspoň niekto z ľudí, ktorých miloval. Nechcel zomrieť sám...
Ďalšie slzy mu vytiekli z očí. Ďalší vzlyk sa vydral z jeho úst. Druhou rukou pevne zovrel prikrývku, keď sa bolesť mnohonásobne zhoršila. Rozkašľal sa tak prudko až sa musel pretočiť na bok a skrútiť do klbka. Na vanilkovom vankúši ostala krv, ktorú vykašľal. Zaboril si tvár do vankúša, aby utlmil vzlyky a stony.
Myslel na Severusa. Čo bude so Severusom? Ich otec bol šialený, nedokázal sa oňho postarať a popravde sa o Severusa nikdy veľmi nezaujímal. Kto ho bude ochraňovať a vychovávať, aby vyrástol v dobrého človeka? A jeho sladká Bella... čo by dal za jej objatie či utešovanie. A odpustí si jeho smrť Lucius niekedy? Bude môcť žiť s vedomím, že jeho jed zabil chlapca, ktorého si zamiloval? Opäť sa rozkašľal a keď kašeľ utíchol, prevalil sa na chrbát. Pred očami sa mu mihol obraz jeho matky. Zatvoril ich a plne sa sústredil na chvíle, ktoré s ňou prežil. Uvidí ju zas? Jej atramentové vlasy sa zrazu zmenili na červené. Čierne oči nabrali mandľový tvar a dúhovky zozeleneli. Štíhle ruky ho držali v náručí. Láskavý úsmev a jemný hlas ako pohladenie sa mu zaryl do uší.
„Harry... synček, môj. Svet je žiarivejší než slnko... teraz, keď si tu. S každým úderom srdca, ktorý mi ostáva. Budem ochraňovať každý tvoj nádych...“
Slnečné lúče skrz závesy osvetľovali tie červené vlasy, ktoré žiarli ako živý oheň. V tých zelených očiach bola silná emócia, tá najmocnejšia... láska matky k dieťaťu. Jeho pravá matka... musela to byť jeho biologická mama. Skutočne to mohla byť spomienka z jeho ranného detstva? Možno to boli vôbec prvé slová, ktoré jeho uši počuli. Jeho mamička. Žije ešte? Prečo ho nechala v tom lese?
„Mami,“ šepol Harry, keď sa jej obraz začal strácať. „Neodchádzaj...“
„Šššš... čoskoro ti bude lepšie, háďa,“ začul hlas, no tento rozhodne nepatril jeho mamičke.
Začínal sa vracať do reality. Bolesť ho ihneď obklopila ako hustý opar. Horúčava mu poliala telo. Otvoril oči a zahľadel sa na rozmazanú postavu.
„Tom...“ zachripel.
Voldemort sa natiahol a z čela mu utrel pot. „Odpočívaj, Harry...“
„Neo-pustil si ma...“ zachrapčal a zavalila ho úľava. Nebol sám.
Nevidel Voldemorta veľmi dobre, ale prisahal by, že jeho kamenná tvár zmäkla. „Musíš spať...“
Harry ho nepočúval. Vznášal sa neustále v podivných mrákotách. Medzi nekonečnou bolesťou, vyčerpanosťou a slabosťou. Vedel, že sa jeho koniec blížil a náhle mal pocit, že mu to jednoducho musí povedať. „Mal... si... pravdu. Ja... mám ťa rád... Mám rád toho Toma, ktorý so... mnou hráva šachy. Toho, ktorý... ma učí, trpezlivo a dôkladne.“
„Harry...“ Nespoznával Voldemortov hlas. Bol iný.
„...Toma, ktorý sa skrýva... vo Voldemortovi... toho, ktorý má city...“ stále pozeral do Voldemortovej rozmazanej tváre. „Toho som... začal mať rád,“ dostal zo seba napokon a oči sa mu samé od seba zavreli.
Zacítil ako mu niekto pevne zovrel dlaň a pobozkal ju. „Budem tu... neopustím ťa.“
A na to Harry upadol do hlbokého bezvedomia. Keď znovu otvoril oči netušil koľko času ubehlo. No na posteli sedel jeho otec, ak samozrejme neblúznil. Voldemort postával v pozadí pri okne. Telo ho stále bolelo, no centrálou všetkej tej bolesti bol najmä žalúdok. Cítil akoby ho niekto trhal ostrou dýkou.
„Ocko...“ dostal zo seba, no iba šeptom.
Otec ho pohladil po čele a Harry i napriek zlému zraku videl, že má oči plné sĺz. „Budeš v poriadku, synak, prisahám. Namiešal som ti elixíry... dostaneš sa z toho... Keď zistím, kto ti to urobil, zabijem ho.“
Harry namieril svoj pohľad na rozmazanú postavu, ktorá postávala pri okne. Nepovedal to jeho otcovi. Prečo? A prečo ho vôbec Voldemort zachránil? Prečo ho nenechal zomrieť? Možno ho za jeho zradu chce zabiť neskôr... možno viac bolestne.
Harry privrel oči, ktoré ho začali štípať kvôli teplote. Ak bol otec tu, kto bol so Severusom? Opäť ho nechal iba so škriatkami, aké typické.
„Chcem...“ začal, no kašeľ mu zabránil pokračovať.
Otec sa k nemu nahol. „Čokoľvek, synček... len povedz.“
„Chcem Severusa...“ dostal zo seba horko-ťažko. Postrehol ako sa otec pozrel na Voldemorta, ktorý iba prikývol hlavou.
ooOoo
„Do elixíru Dočasnej múdrosti musíš vhodiť presne tri stonky z Isovca mastného. Ak by si si stonky zmýlil s jeho dvojčaťom Isovcom lopušným, hmota by ihneď stuhla a stvrdla ako betón. Preto je najlepší indikátor magických bylín, ktorý ťa ihneď upozorní, že si si zmýlil prísady...“ rozprával Severus zaujato, sediac vedľa neho na posteli. V ruke držal hrubú knihu o elixíroch a vysvetľoval Harrymu, čo sa nové naučil.
Severus dorazil hneď druhý deň, čo požiadal o jeho prítomnosť. Jeho malý brat bol ustarostený, no očividne veľmi nerozumel, že lord Voldemort je jeho snúbenec. Stále bol v tom, že k nemu na prázdniny išiel, aby ho učil a vzdelával. Čo bola celkom aj pravda.
Harry ležal vedľa Seva a s úsmevom ho pozoroval. Elixíry ho veľmi nezaujímali, vlastne Severusa ani nepočúval. Len sledoval to nadšenie v jeho bledej tvári, keď rozprával o odbore, ktorý toľko miloval. Jeho smutné oči sa aspoň na malú chvíľu rozžiarili, keď bol zaujatý receptúrou a postupom konkrétnych elixírov.
„Sev,“ šepol, „zastav sa na chvíľu,“ usmial sa naňho. „Viac ma zaujíma, ako bolo dva týždne u Lily?“
A vtedy jeho oči doslova zažiarili. Objavila sa v nich iskra a tenkých pier sa dotkol úsmev. „Bolo tam super, Harry!“ pozrel naňho energicky. „V pivnici sme mali provizórne laboratórium a miešali sme celkom neškodné elixíry. Lily,“ jej meno vyslovil s toľkou láskou, až sa Harry čudoval, „je úžasná... v elixíroch,“ dodal a mierne sa začervenal.
Harry sa nenápadne chichúňal. Úplne zabudol na vlastnú bolesť a vyčerpanie, keď počúval svojho brata.
„No jej sestra je poriadna hlupaňa. Neustále nám robila zle a odúvala sa. Myslím, že už rozumiem, prečo o tebe Lily stále rozpráva, aký si skvelý. Hovorí, že mám toho najlepšieho brata,“ čierne oči naňho pozreli. „No nepotrebujem, aby mi to hovorila, pretože ja to viem,“ usmial sa a Harry mu úsmev opätoval.
„Už vedia, kto ti to spravil?“
Harry sklopil zrak. „Nie... na tom večierku bolo veľa ľudí, mohol to byť ktokoľvek,“ pokračoval vo Voldemortovom klamstve. Voldemort jeho otcovi povedal, že sa zúčastnili večierku, ktorý usporiadal írsky minister a tam ho zrejme niekto otrávil. Harry netušil, prečo mu Voldemort nepovedal pravdu. Kryl jeho i Luciusa, čo bolo, nuž podozrivé.
Severus naňho smutne pozeral. „Ale uzdravíš sa, však?“
Harry prikývol. „Iste, že áno. Náš otec je predsa najlepší majster elixírov v Británii.“
Severus sa pousmial a začal sa hrať s príveskom, ktorý mu Harry daroval. „Chýbaš mi. Doma je bez teba ticho a smutno. Otec... on je stále preč a ja som sám. Veľmi si ma nevšíma, jedinú pozornosť, ktorú mi venuje je vtedy, ak potrebujem nejaké informácie o elixíroch.“
Harry natiahol ruku a nežne ho chytil za predlaktie. „Sevie, čoskoro prázdniny skončia a vrátime sa na Rokfort, kde budeme spolu. Ver mi, že ak by som mohol, ihneď by som sa vrátil domov... za tebou.“
ooOoo
O dva dni neskôr Harry konečne pocítil úľavu. Bolesť sa vytratila a ostala iba slabosť a vyčerpanosť. Po odchode Severusa a otca, bol Voldemort neustále s ním a keď mu konečne doprial trochu súkromia, ihneď vytiahol zrkadlo a zašepkal Luciusove meno.
O chvíľu sa v zrkadle zjavila priam priesvitná tvár s opuchnutými červenými očami a tmavými kruhmi pod nimi.
„Och, Merlin... žiješ!“ Strieborné oči sa leskli od sĺz. Lucius bol na zrkadle priam nalepený.
Harry sa vyčerpane pousmial. Vedel, že vyzerá aspoň tak príšerne ako jeho priateľ. „Budem v pohode.“
Lucius privrel oči a vydýchol si. „Myslel som, že si už mŕtvy. Nevieš si predstaviť, čo som zažíval. Tak veľmi som sa modlil, aby som ten jed namiešal zle...“
Harry takto Luciusa ešte v živote nevidel. Bol strapatý, absolútne neupravený a vyzeral, že sa každú chvíľu zrúti. „Namiešal si ho správne. Mal som všetky príznaky, ktoré si spomínal, myslel som, že si Voldemort bude moju smrť vychutnávať, no on miesto toho zavolal môjho otca a ten už vedel, aký elixír treba namiešať.“
Lucius sa zamračil. „Temný pán vedel, že si bol otrávený?“
Harry si prehrabol vlasy a pohodlnejšie sa oprel o vankúše. „Nuž... Lucius on v skutočnosti vie o všetkom. Je majstrom v Legilimencii...“
„No dopekla!“ zaklial Lucius a oči sa mu rozšírili strachom. „Zabije ma...“
Harry preglgol. „Nie... to nedovolím.“
„Harry, snažil som sa ho zabiť a pri tom pokuse som otrávil smrteľným jedom jeho budúceho manžela! Samozrejme, že ma zabije!“
„Tvoj otec je jeho najvernejší a najmocnejší nasledovník... nezabije ťa,“ snažil sa mu vysvetliť a sám sa tým utešoval.
Lucius iba pokrútil hlavou. „Urobí to tak, aby sa môj otec nedozvedel, že to on ma zavraždil.“
„Och, bože... prečo musím v šestnástich riešiť, kto koho zabije? Ver mi, že urobím všetko preto, aby sa ťa ani len nedotkol.“
Lucius sa tváril skľúčene. „Možno by som si smrť zaslúžil zato, čo som ti spravil.“
„Pre Salazara, Lucius! Chcel si mi pomôcť, nemôžeš za to... že sa to tak vymklo.“
Lucius naňho pozeral s bolesťou. „Chcel by som byť s tebou...“
Harry sa smutne pousmial „To zrkadlo je skutočne nedostačujúce.“ Zľahka prešiel prstami po sklenenom povrchu. Tak veľmi túžil po tom, aby tu Lucius bol, aby ho objímal, bozkával...
Blondiak sa láskavo usmial. „Keď sa vrátime do školy myslím, že už ťa nikdy nepustím...“
Harryho hrialo srdce, keď sa pozeral na svojho priateľa. „Ľúbim ťa.“
„Aj ja teba, Harry...“
ooOoo
„Zabiješ Luciusa?“ spýtal sa Harry, keď mu Voldemort pomáhal z kúpeľne.
Voldemort ho držal kolo pása a viedol ho späť k posteli. „Nezabijem,“ povedal prosto.
Harry sa unavene posadil a sledoval ho. „Prečo?“
Voldemort sa postavil k oknu a pohľadom sa mu zarýval do očí. „Je pre mňa príliš cenný. Je to Malfoy... a ich rodinu rozhodne potrebujem na svojej strane. No sám sa postarám o to, aby ma už nikdy nepodrazil. Raz bude pre mňa veľmi dôležitý nasledovník. A ja nezabíjam čistokrvných a už vôbec nie takých ako je tvoj priateľ,“ rozprával chladne.
„Prečo si si nevybral jeho?“ spýtal sa Harry a oprel sa o drevený stĺpik postele.
Voldemort sa pousmial. „Prečo som si nevybral Luciusa ako svojho manžela?“ Vyzeral byť poriadne pobavený.
Harry iba prikývol. Lucius bol predsa omnoho krajší než on. Jeho rodina bola bohatšia a mocnejšia než tá Harryho.
Voldemort sa k nemu ladne priblížil. „Ty tomu stále nerozumieš, háďa? Cítil som to z teba hneď, ako som ťa uvidel. Naše mágie sú vzájomnej symbióze, súlade, harmónii... Sme k sebe od prírody priťahovaní. Ty to ešte nepociťuješ, tvoja mágia nie je plne rozvinutá, no hneď ako prekročíš prah dospelosti, tvoja magická sila dospeje a plne sa prejaví a vtedy to budeš cítiť,“ karmínové oči naňho fascinovane hľadeli.
„Takto to funguje u všetkých čarodejníkov? Sú k sebe vzájomne priťahovaní len vďaka mágii? Mám tomu rozumieť tak, že keď Lucius dospeje už ma viac nebude chcieť, lebo jeho mágia bude priťahovaná k niekomu inému?“ Neznášal ako nešťastne jeho hlas znel.
Voldemort sa zasmial a posadil sa vedľa neho. „Háďatko, nebuď hlúpy. Zosúladenie mágii funguje iba pri mocných čarodejníkoch.“
Harry naňho pozrel so zdvihnutým obočím.
Voldemort si vzdychol a začal vysvetľovať: „Rozdeľme si kúzelníkov do skupín podľa moci. Sú tu šmuklovia, teda najslabšie napodobeniny kúzelníkov. Hneď nad nimi sú kúzelníci, ktorí majú tak slabú mágiu, že ich neprijmú na žiadnu čarodejnícku školu, no šmuklami nie sú. Nad nimi sú normálni kúzelníci, ktorí tvoria väčšinu nášho sveta. Nad nimi sú takí ako je tvoj otec, Malfoyovci a iní členovia starých čistokrvných rodín. Sú mocní, magicky silní, no nad nimi sú o mnoho stupňov mocnejší. Vymenujem ti pár významných členov najvyššej sorty kúzelníkov vo svete. Nepochybne tam patrí tvoj riaditeľ Dumbledore, známi je i Nicolas Flamel, Alexander Veľký, Ramesse II, Alber Einstein, Adolf Hitler a mnohí ďalší. Všetko to boli alebo sú mocní kúzelníci, patrí tam i Grindelwald a ja. A zaradíš sa medzi nich aj ty, teraz to už viem s istotou.“
Harry si len pochybujúco odfrkol, no Voldemort ho ignoroval a pokračoval:
„Na najvyššom stupni nášho hierarchického rebríčka sú kúzelníci, ktorí dokážu také veci, ktoré si tí ostatní nevedia ani len predstaviť. Ich mágie žijú svoj vlastný život. Je to obrovská magická energia, ktorá v danom kúzelníkovi samostatne dýcha, zväčšuje sa a silnie. A práve títo kúzelníci a čarodejníčky sú priťahovaní mágiami iných rovnako mocných mágov. Nie vždy má takto silný kúzelník to šťastie, že nájde svoj náprotivok. Ale keď už sa to stane je k nemu prirodzene priťahovaný...“
Harry si nervózne zahryzol do pery. „Takže mágia mi prikáže do koho sa zamilujem?“
„Pochop, že sa tu nejedná o lásku a iné emócie. Všetko je to iba o mágii. Nie si priťahovaný láskou iba mágiou. No ak nájdeš takého kúzelníka, ale popritom miluješ už iného, skrátka môžeš to magické priťahovanie ignorovať.“
„Mám tomu rozumieť tak, že ak nájdem svoj magický náprotivok, čo si v našom prípade ty, musím mať s tebou... to... aby moja mágia zosilnela?“
Voldemort sa usmial. „To?“
Harry sa začervenal a odvrátil od neho pohľad.
„Ak tým to myslíš pohlavný styk, tak áno. Nuž a zosilnela je slabé slovo. Ak sa spoje dve symbiózne mágie, tá tvoja nezosilní, zdvojnásobí sa, upevní... nevieš si ani len predstaviť, aká moc náš čaká, ak sa zosúladia naše mágie...“
Harry si znepokojene prehrabol vlasy. „Kedy si to zistil, že sme... no veď vieš...“
Voldemort mu pokojne pozrel do očí. „Vlastne až po tvojich šestnástich narodeninách. No tušil som to, cítil omnoho skôr. Neviem to vysvetliť. No cítil som, že som ťa našiel... Vďaka tebe môžem mať takú moc, po ktorej túžim už od nepamäti. Bonusom je, že môj náprotivok je mladý a atraktívny,“ opäť sa usmial.
„Až po šestnástich? Šestnásť som mal sotva pred týždňom!“
„V šestnástich sa u najmocnejších kúzelníkov začína rast magického potenciálu. Preto až teraz...“
„Kurva... takže už navždy budeme k sebe priťahovaní?“
Voldemort prikývol. „Áno, háďa...“
„Ja sa necítim byť taký mocný... som obyčajný...“
„Obyčajný?“ zasmial sa. „Keby si len mohol cítiť to, čo cítim ja keď som v tvojej blízkosti,“ nadýchol sa a privrel oči.
„Je to celé postavené na hlavu... no, ale mohol by som ostať s Luciusom, nie? Načo si ma chceš vziať? Proste sme len mohli... ty vieš čo a naše mágie by zmocneli a hotovo.“
„Naše mágie sa musia vzájomne poznať... musí byť medzi nami nejaký cit, či už láska alebo nenávisť... a chcem ťa mať pod kontrolou. Zväzok bol jediný spôsob, ako toho dosiahnuť. Patríš mne z právneho hľadiska. Chcem na teba dávať pozor. Navyše po prekročení dospelosti budeš veľmi mocný a ako inak som mal zaistiť, aby si stál na mojej strane? Nikdy by som ťa neprinútil pridať sa medzi mojich nasledovníkov. Nikdy by si neprijal moje znamenie. Žiaden kúzelník z našej sorty by nikomu neslúžil. Toto bol jediný spôsob.“
Harry si vložil tvár do dlaní. „Och, Salazar... prečo musíš byť mojim náprotivkom práve ty? Neviem či chcem, aby si bol taký mocný, ako budeš po tej veci čo máme spraviť.“
Voldemort ho zľahka pohladil po vlasoch. „Predsa i ty tým získaš. Tvoja moc sa rovnako zdvojnásobí. Každý mocní kúzelník má svoje ciele, na ktoré túto mágiu využije. Dumbledore sa ju snaží využiť na to, aby zjednotil čarodejnícky svet, aby nejestvovali žiadne rozdiely medzi čistokrvnými a humusákmi. Chce, aby sme si boli všetci rovní a za to bojuje. Alexander Veľký svoju magickú moc využil na dobývanie. Hitler ju využil na vytvorenie armády a podradenie Nemcov, počúvali ho na slovo a plnili každý jeho príkaz. Einstein ju naopak využil na niečo celkom iné a to na rozvoj kozmológie, kvantovej a štatistickej mechaniky... Ja naopak chcem túto mágiu využiť na svoje vlastné ciele a to je získať nadvládu. Ukázať sa muklom, podriadiť si ich. My sme mocnejší, nemali by sme sa pred nimi skrývať a byť utláčaní. Povedz Harry, je to zlý cieľ?“
„Ja neviem, Tom... Takže aj ja mám v sebe zakorenený nejaký vlastný cieľ, kvôli ktorému som sa narodil s danou mocou?“
„Áno, háďa. No svoje vlastné priority zistíš až v dospelosti. A vtedy začneš bojovať za vlastné ciele. Len dúfam, že nebudeme stáť na opačných stranách.“
„Skurvený život,“ zahrešil nešťastne.
„Harry, naopak. Mal by si byť hrdý, poctený. Takto mocný kúzelník sa rodí len raz za desaťročie. Je neuveriteľné, že práve ty môžeš zmeniť svet, v ktorom žiješ.“
Harry si požmolil oči. „Hľadal si svoj náprotivok alebo to prišlo samé?“
„Nájdenie náprotivku bolo mojou prioritou hneď ako som skončil školu, no už vtedy mi bolo jasné, že môj náprotivok môže byť už mŕtvy alebo sa ešte nemusel narodiť. Preto som obchádzal všetky čistokrvné rodiny a hľadal som ťa. A nakoniec som prišiel k Snapeovcom. Keď mi ťa Tobias predstavil ihneď som cítil, že si možný kandidát. Preto som sa rozhodol spútať ťa k sebe. A pred týždňom som si iba potvrdil, že moja intuícia ma nesklamala. Si to ty...“
Harry sa začervenal, keď videl akým spôsobom sa naňho Voldemort pozerá, ako na nejakú vzácnosť. Odvrátil sa od neho. „Aby medzi našimi mágiami vznikla táto symbióza, toto prepojenie... musím byť panic? Preto si sa na to pýtal v ten prvý deň?“
Voldemort sa veľmi nepríjemne usmial. „Nemusíš... ja už tiež nie som... nemá to s tým nič spoločné. Skrátka ide iba o spojenie tiel, čím sa prepoja i magické jadrá. Pýtal som sa len z vlastného záujmu. Je celkom pochopiteľné, že chceš Luciusa, mám pravdu?“
Harry nervózne ťukal do dreva. „A tebe to nevadí?“
„Si mladý a zamilovaný, Harry. Nebudem ti zakazovať niečo, čomu i tak nezabránim.“
Vyhľadal červené oči. „Takže ma chceš len na prepojenie mágii a na to, aby som podporoval tvoju koalíciu?“
„V podstate áno.“
Harry prikývol. „To by som mohol zvládnuť, ak teda môžem ostať s Luciusom.“
„Pokojne... ale buďte diskrétny.“
Komentáre
Prehľad komentárov
To se mi teda nezdá že by se Voldemort chtěl o Hrryho dělit.
hmmm
(kiki, 10. 10. 2015 19:36)
Voldy je tady nějak trošku OOC najednou. Inu vzhledem k tomu co se odehrávalo na začátku to člověk musí trošku zkousnout že to nebude mít ten konec kterej by očekával...
o to víc ale každej den nakukuji jestli není nová kapča protože fakt nevim kam to půjde
Skvelé...
(Kilia Ice , 5. 10. 2015 20:11)Je to úžasné. Už sa zase teším na ďalšiu časť. Dúfam, že bude zase skoro. Ale už som si myslela, že zomrie a objaví sa vo svojej dobe, ale zase si ma pekne napla. Som zvedavá ako to skončí. Držím palce v písaní :-D ;-) :-D
OOO
(Siri, 4. 10. 2015 21:17)tvoj voldy je mi vždy taký sympatický že ho nedokažem neznášat :-D kapitola bola dychberúca a napínava... čim dalej tym lepšie... vidim, že tvoriš dalšiu srdcovku do mojich top poviedok
...
(Profesor, 4. 10. 2015 19:54)Velmi zajímavá kapitola. Voldemort je velmi brilantní manipulátor.
Paráda.
(Karin, 8. 7. 2017 12:45)