Príbeh o Possible
Ahoj, volám sa Possible a poviem Vám to, čo sa mi stalo ešte predtým, než som si našla super domov. Som čiernobielej farby a mám nádherné oranžové očká.
Narodila som sa v nejakých hrozných podmienkach a mňa aj mojich súrodencov vyhodili na ulicu.. Všetci súrodenci mi zomreli na ceste no ja som sa s ovisnutými nôžkami doplazila aspoň na kraj. Tam ma schytili do rúk nejakí vagabundi, no aspoň ma odniesli na nejakú stanicu, kde stále chodili vlaky a strašne pišťali. No áno, bola to železničná stanica. Tam som bola na koberčeku pred čakárňou, vonku v zime, s nehybnými zadnými nohami.. Po určitom čase (asi 7dní) som začala chodiť, no len málo a nemohla som sa poriadne ani vyprázdniť, keďže aj chôdza ma bolela. Stále, každý deň, keď z vlaku vystupovali ľudia, som kričala o pomoc, nech si ma zoberú, no oni ma len obchádzali, akokeby som tam nebola. Až raz, keď bol veľký lejak, som stála na koľajniciach a už som ani nevládala kričať o pomoc. No zrazu ma niekto chytil a kráčal so mnou ďalej. Mraučala som, lebo každý dotyk na moje ubolestené brucho a nohy ma strašne bolel. Potom ma ten človek položil a už som bola niekde dnu, kde si ma obzerali. Hladkali ma a bolo mi dobre, no bolesť v mojom tele sa stále zvyšovala. Bola sobota a ja som musela do Pondelka čakať na veterinára, lebo mal zatvorené. No konečne som sa dočkala. Veterinár vraví, že ma niekto musel silno buchnúť po chrbáte, po "kostrči" a preto som ochrnula a teraz som stále slabo ochrnutá.. No chodili sme na injekcie každý deň, až som sa vyliečila. A áno spomínam si, že keď som bola malá, tak ma niekto aj tak buchol, no neviem kto, nespomínam si na jeho tvár, no aspoň teraz som v poriadku. Síce mi ostala malá vada, ktorá však nevadí. Ostanem navždy skoro takáto maličká. Už veľa neporastiem, kvôli tomu ochrnutiu. No aspoň mám Vás, moje záchrankyne! Ďakujem!
No.. A prišla moja prvá ruja.. Samozrejme, že som ostala tehotná..
Asi som ale príliš maličká a niesom dosť pripravená na pôrod, tak som potratila. Škoda.. :( . Boli by to tri nádherné mačiatka. Narodili sa však neúplne vyvinuté, holé, maličké, bez niektorých orgánov. Potom som chodievala na kontroly k doktorovi a potom ma vykastroval, aby sa mi už niečo takéto nestalo.
Ďalej si žijem ako obyčajná mačička, síce trošku menšia ale nevadí :) . Sem-tam si chytím nejakú myšku, či vtáčika. Chodím ich chytať tam na pole, oproti môjmu rajónu. Bohužiaľ, to pole a ten môj rajón rozdeľuje cesta. Cesta, cez ktorú nechodí veľa áut, maximálne 6áut denne.. No, ale.. Stala sa veľmi zvláštna náhoda.. Práve keď som cez tú cestu prechádzala, išlo aj autíčko. A zrazilo ma.. Ale len tak.. ma ťuklo, no viete.. Mala som taký šok, že som to nevydržala.. Veď si predstavte, že si kľudne idete chytiť myš, no zrazu vám cestu skríži niečo tak veľké, rýchle a smrteľné, ako je auto..
Odvtedy som tu, tu hore so svojími mačacími kamošmi :) .
A nakoniec sa asi pýtate, že prečo som sa volala Possible. No v anglickom preklade to znamená "možné" no a pre mňa bolo a ešte aj je možné všetko! :)
Possible bola super mačička, ktorej odchod každého veľmi bolel. Umrela vo veku asi 1 rok, možno ani to nie.. Je pochovaná.