JOIN US! BEITRETEN ZU UNS! PŘIDEJ SE K NÁM!
PRIDAJ SA K NÁM! PRIDAJ SA DO NAM!
" IRAQ WAR "
Pojmom "Vojna v Iraku" môžme označiť niekoľko vojenských konfliktov (v chrono-logickom poradí):
- Iracká rebélia, ktorá trvá od zvrhnutia režimu Saddáma Husajna
- Tretia vojna v Perzskom zálive - konflikt, ktorý začal v roku 2003, medzi irackou armádou a takzvanou „koalíciou ochotných“.
- Druhá vojna v Perzskom zálive (1990–1991)
- Iránsko-iracká vojna (1980–1988), pôvodne označovaná ako Vojna v Perzskom zálive a od roku 1991 ako Prvá vojna v Perzskom zálive.
- Britsko-iracká vojna (1941)
Tretia vojna v Perzskom zálive
Bol to konflikt na blízkom váchode v krajine Iraq medzi irackou amrádou a medzinárodnou koalíciou z zastúpení USA a Veľká Británia. Od schválenia „Zákona o oslobodení Iraku“ (en:Iraq Liberation Act) z 31. októbra 1998 podpísaného ešte Billom Clintonom bolo oficiálnym cieľom americkej politiky zbaviť Saddáma Husajna moci v Iraku. Po útokoch z 11. septembra 2001 hľadala administratíva Georga Busha spôsob, ako zabrániť ďalším možným útokom.
Vytvorená koncepcia zahŕňala snahy obmedziť „manévrovací priestor“ pre teroristické skupiny (zmrazenie účtov, ...), tlak na všetky krajiny, aby aktívne vyhľadávali teroristov a snaha zamedziť tomu, aby takzvané „neposlušné“ štáty mohli podporovať terorizmus, alebo aby teroristi mohli získať nebezpečné zbrane od týchto štátov. Ďalším z vybraných smerov bola aj zmena pomerov na Blízkom východe, odkiaľ pochádzali všetci útočníci.
Vláda vyhlásila, že situácia vo vzťahu k Iraku kvôli týmto dôvodom je vážna. Irak sa údajne snažil získať nukleárny materiál a neuviedol presnú dokumentáciu o svojom zbrojnom programe týkajúcom sa biolo-gických a chemických látok, ktoré bolo potencionálne možné použiť ako zbrane hromadného ničenia (ďalej len ZHN).
Tie mal podľa rezolúcií vydaných po invázii do Kuvajtu zakázané vyrábať alebo vlastniť. Medzi ďalšie uvádzané dôvody patrilo aj to, že Irak nedodržiaval podmienky dohodnuté v pred-chádzajúcich rezolúciách Bezpečnostnej rady, ktoré OSN vydalo po útoku na Kuvajt (uvádzali napríklad rezolúcie 1060, 949, 778, 715, 660, ...).
Medzi podporovateľmi a oponentmi vojenského zásahu do dnešných dní prebieha diskusia, či vláda USA mala dôkazy o vlastníctve zbraní hromadného ničenia a existencii blízkych väzieb medzi Irakom a Al-Káidou [1], hoci 30. septembra 2004 skupina poverená preverením údajov používaných pred začatím zásahu (Iraq Survey Group, ISG) vo svojom záverečnom stanovisku vyhlásila: „ISG nenašla žiadne dôkazy o tom, že Saddám Husajn vlastnil zásoby zbraní hromadného ničenia v roku 2003, aj keď existujúce dôkazy z vyšetrovania vrátane interview so zadržanými a z objavených dokumentov ukazujú možnosť, že nejaké zbrane existovali, aj keď nie vo vojensky významnom množstve“ [2].
Bush tvrdil, že Saddám môže dodať ZHN teroristom, ako napríklad Al-Káide.
Od začiatku roka 2002 až do vyvrcholenia na jar 2003, Bush tlačil na OSN, aby viac naliehalo na odzbrojenie Iraku. Pod tlakom USA sa podarilo v OSN presadiť novú rezolúciu 1441 o Iraku. Hans Blix a Mohamed El Baradei viedli obnovené inšpekcie v Iraku. Počas nich sa vyskytlo niekoľko problémov a obmedzení pohybu inšpektorov irackou vládou, keď napríklad nemali sprístupnené niektoré miesta, atď. Problémy viedli k diskusii o účinnosti inšpekcií. Neskôr, po chytení Saddáma sa ho vyšetrovatelia spýtali: „Ak ste nemali ZHN, prečo ste potom nepustili inšpektorov OSN do niektorých zariadení?“ Husajn odpovedal: „Nechceli sme, aby išli do našich prezidentských priestorov a narušovali naše súkromie.“
Minister zahraničných vecí Colin Powell sa snažil zabezpečiť pre operáciu podporu OSN. Administratíva sa pokúšala presadiť ďalšiu rezolúciu Bezpečnostnej rady, ktorá by povolila použitie vojenskej sily (podľa Kapitoly VII Charty OSN). Túto ideu zavrhli po tom, čo sa chceli vyhnúť zápornému rozhodnutiu, spôsobenému najmä použitím práva veta Francúzskom. Naopak, USA vytvorili skupinu približne 40 krajín, vrátane Spojeného kráľovstva, Španielska, Talianska, Poľska alebo aj Slovenska, ktorú Bush nazval „koalíciou ochotných“.
( zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Tretia_vojna_v_Perzskom_z%C3%A1live, 17.3.2009)
Úvodný útok
20. marca 2003 o približne 02:30 UTC alebo 90 minút po vypršaní 48-hodinového ultimáta, o 05:30 miestneho času, boli zaznamenané explózie v Bagdade; súbežne s inváziou austrálskych špeciálnych jednotiek do južného Iraku. O 03:15 UTC, americký prezident George W. Bush oznámil, že vydal povel koaličným silám na začiatok útoku proti cieľom Kvôli tureckému rozhodnutiu oficiálne neumožniť využitie svojho územia boli Američania donútení zavrhnúť plány na simultánne útoky zo severu a juhu. Hlavné základne odkiaľ bola vedená invázia sa nachádzali v Kuvajte a v ďalších štátoch v Perzskom zálive. Dôsledkom bolo, že jedna z divízií plánovaných na nasa-denie sa musela presunúť a invázie sa nezúčastnila počas prvých dní.Ťažobná infraštruktúra Iraku bola silno chránená a v tom čase málo poškodená. Podľa plánu rýchleho obsadenia celej krajiny sa americká tretia pechotná divízia presunula smerom na západ a potom na sever cez púšť k Bagdadu, zatiaľčo Prvá námorná expedičná sila a Prvá britská obrnená divízia presúvali na sever cez bažinaté oblasti. Všetky sily sa vyhli hlavným mestám okrem tých, ktoré boli nevyhnutné na zaistenie riečnych priechodov cez Tigris a Eufrat. Britská 7 obrnená brigáda ('The Desert Rats') sa prebojovávala do druhého najväčšieho irackého mesta - Basry 6. apríla. Súčasne Tretí parašutistický pluk „čistil“ starú štvrť mesta, ktorá bola nedostupná vozidlami. Vstup do Basry sa podarilo dosiahnuť až po 2 týždňoch, aj vďaka najväčšej takovej bitke britských síl od Druhej svetovej vojny z 27. marca. Druhý prápor americkej piatej skupiny špeciálnych síl (časť takzvaných Zelených bariet) uskutočnil prieskum v mestách Basra, Karbala a niekoľkých ďalších. Na severe mala Desiata skupina špe-ciálnych síl za úlohu podporovať kurdské jednotky odporu, ako napríklad Únia Kurdistanu alebo Demokratická strana Kurdistanu. Turecko oficiálne zakázalo využívanie základní na svojom území na operácie vedené proti irackému režimu, kvôli čomu desiata skupina musela urobiť niekoľko obkľúk; ich cesta mala trvať 4 hodiny, ale trvala 10. Zároveň však
v Iraku.
Pred inváziou veľa pozorovateľov očakávalo dlhú leteckú kampaň predchádzajúcu samotnej pozemnej akcii, keď ako príklad uvádzali Druhú vojnu v Perzskom zálive alebo Operáciu Trvalá sloboda v Afganistane. V skutočnosti však bol útok vedený hneď od začiatku simultánne s cieľom čo najskôr poraziť a zdecimovať aj pozemné jednotky (pozri Šok a hrôza). Armáda sa vyhýbala mestám a väčším jednotkám, ktoré jej bránili v postupe. Stratégia bola založená na predpoklade, že výrazná mobilita a dobrá koordinácia umožnia americkej armáde zaútočiť priamo na srdce irackého velenia a zničiť ho za krátky čas, čo by viedlo k minimalizácii civilných úmrtí a k malému zničeniu infraštruktúry. Koalícia očakávala, že eliminácia vedenia povedie ku kolapsu armády a hneď potom sa veľká časť obyvateľov odváži podporovať koaličné sily.
V predchádzajúcej vojne v roku 1991, pri sťahovaní sa z okupo-vaného Kuvajtu, iracká armáda zapálila veľa vrtovs cieľom zamaskovať pohyby vojakov pred koaličnými silami. Zároveň, bočným efektom bolo veľa ekologických problémov v oblasti.
Po prvotnom rýchlom postupe vojská spomalili v okolí miest Hillah a Karbala. V týchto miestach boli zasiahnuté púštnymi búrkami, stretli sa s relatívne silnejším odporom irackých vojsk. Zároveň spomalili na pár dní kvôli potrebe obnoviť zásoby pred pokračovaním v ťahu na Bagdad.
Turecko umožnilo aspoň vyu-žívanie leteckého priestoru, teda časť 10 skupiny sa na miesto dostala letecky.
( zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Tretia_vojna_v_Perzskom_z%C3%A1live, 17.3.2009)
Pád Bagdadu
Tri týždne od začiatku invázie sa americké vojská dostali do Bagdadu. Prvotné plány predpokladali obkľúčenie mesta a boje v uliciach s použitím jednotiek Airborne. Vyslanie asi tridsiatich amerických tankov na otestovanie irackej obrany na Bagdadské letisko sa stretlo so silným odporom, vrátane niekoľkých samovražedných útokov. Ďalší pokus o prienik o 2 dni neskôr bol tiež úspešný a podarilo sa dosiahnuť Paláce Saddáma Husajna, kde vytvorili základňu. Pár hodín po obsadení palácov, televízia rozšírila túto informáciu po Iraku, čo spôsobilo zrútenie celého irackého odporu. Členovia irackej vlády buď priznali porážku, alebo sa vytratili. 9. apríla 2003 bol Baghdad formálne obsadený americkými silami a moc Saddáma Husajna nad týmto mestom skončila. Veľa Iračanov oslavovalo pád Saddámovho režimu ničením jeho portrétov a sôch.
Količné jednotky ihneď po získaní kontroly nad územím začali viesť pátranie po kľúčových členoch Husajnovej vlády. Armáda vytvorila hracie karty s najhľadanejšími osobami. 22. júla 2003 počas vzdušného útoku Stoprvej vzdušnej divízie boli zabití synovia Saddáma Husajna Udaj a Kusaj spolu so Saddámovým vnukom. Saddám bol zajatý 13. decembra 2003 počas operácie „Red Dawn“.
Rabovanie a bezpečnosť
V nasledujúcich dňoch sa v Iraku rozšírilo rabovanie. Americká armáda chránila nemocnice, zdroje vody a ministerstvá potrebné na zabez-pečenie chodu štátu. Nedokázala však zabrániť rabovaniu v ďalších objektoch, napríklad ani v Irac-kom národnom múzeu. Podľa rozhodnutia bola FBI zavolaná do Iraku, aby pomohla vypátrať dôležité ukradnuté predmety. Podľa ich zistení boli mnohé pô-vodné odhady o rabovaní nafúk-nuté. Pôvodné správy napríklad uvádzali, že z Irackého národ-ného múzea bolo ukradnutých 170 000 predmetov. Následné revidované odhady hovorili už len o 15 000. Odvtedy bolo 5 000 ukradnutých kusov nájdených. [3] Podľa niektorých špekulácií bola časť objektov odcudzená už počas vlády Saddáma Husajna. Iracké národné múzeum bolo jedno z mnohých múzeí a dôležitých kultúrnych pamiatok, ktorých sa rabovanie dotklo. Aj keď skutočnosť bola omnoho lepšia ako pôvodné odhady, rabovanie znamenalo nenapraviteľnú stratu významných historických pamiatok. Rovnako dôležitým pre povojnové obdobie v Iraku boli tisícky ton ukradnutých zbraní, neskôr používaných v útokoch proti americkým silám, irackým úradníkom a civilistom. Podľa niektorých informácií aj americké vojenské jednotky znehodnotili časť historických pamiatok, keď napríklad vytvorili pristávaciu plochu pre helikoptéry v srdci staradávneho mesta Babylón.
( zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Tretia_vojna_v_Perzskom_z%C3%A1live, 17.3.2009)
Druhá vojna v Perzskom zálive (1990–1991)
Druhá vojna v Perzskom zálive (iné názvy: Iracko-kuvajtský konflikt, Konflikt medzi OSN a Irakom, Operácia Púštny štít, Púštna búrka; v Iraku často hovorovo Um M'aārak - „Matka všetkých bitiek“) bol vojenský konflikt medzi Irakom a koalíciou 34 národov poverených OSN a ve-dených USA. Vojna začala irackou inváziou do Kuvajtu 2. augusta 1990. Po tomto nasledovali ekonomické sankcie uvalené OSN na Irak. Príčiny vojny Iracko-iránska vojna Saddáma Husajna a jeho režim finančne zruinovala. Dlhoval 15 miliárd dolárov Kuvajtu a ďalších 15 miliárd Saudskej Arábii. Ďalšie pôžičky mu boli zaká-zané. Husajn sa vydal cestou nátlaku na Kuvajt. Začal otvorene provokovať. Tvrdil, že Iraku patrí sporné pohraničné územie s bohatými zdrojmi ropy, že Kuvajt je historicky 19. provinciou Iraku a pod. V lete 1990 neboli iracko-kuvajtské vzťahy pre USA v cen-tre záujmu. Americká zahraničná politika sa už veľa rokov zaoberala islamskou revolúciou v Iráne, ktorá začala zvrhnutím šacha. Irak sa vtedy javil ako vhodná protiváha fundamentalistov. Keď začala Iracko-iránska vojna, USA (ale aj veľa ďalších štátov vrátane Francúzska a Ruska) Saddáma fakticky podporovalo - dodávkami zbraní, vrátane informácií CIA o pohyboch iránskej armády. Po nejasných vyjadreniach západných diplomatov sa Saddám Husajn odhodlal k vojenskej akcii. Priebeh vojny 8. 1990 – Iracké elitné jednotky vtrhli s obrovskou presilou do Kuvajtu. Po krátkom boji ho obsadili. OSN prijalo rezolúciu, ktorá vyzývala Irak, aby sa okamžite stiahol. Oceľový dážď Najvyšší veliteľ koaličných síl, generál Norman Schwarzkopf, mal jasný plán. Prvým cieľom musia byť nepriateľské radarové a protiletecké systémy. Nepriateľ nesmie „vidieť“ útočiace lietadlá. Inak hrozia veľké straty. Izrael Po napadnutí Irak zareagoval odpálením rakiet Scud čiastočne na spojenecké základne v Saudskej Arábii, ale hlavne na územie Izraela. Dúfal, že Izrael vojensky zareaguje a to by mohlo viesť k rozbitiu koalície, lebo Arabi by mohli mať problém pokračovať v boji po boku Židov. ( zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Druh%C3%A1_vojna_v_Perzskom_z%C3%A1live, 18.3.2009)
Vojna vstúpila do ďalšej fázy v januári 1991. Deň po vypršaní ultimáta z Rezolúcie OSN 678 koalícia začala silné vzdušné útoky označované ako Operácia Púštna búrka (Operation Desert Storm): viac ako 1 000 bojových letov denne od skorého rána 17. januára 1991.
Vojna sa nerozšírila mimo Iraku, Kuvajtu a hraničných oblastí Saudskej Arábie, hoci Irak vystrelil rakety na izraelské mestá.
3. 8. – Jordánsky kráľ Husajn navrhoval konferenciu štyroch arabských štátov za účasti egyptského prezidenta Mu-baraka, jeho, Saddáma Husajna a za predsedníctva kráľa Fahda zo Saudskej Arábie. Veril, že táto konferencia by mohla presvedčiť irackého diktátora, aby sa bez boja stiahol z Kuvajtu. Rýchle Saddámove odmietnutie jeho arabských priateľov urazilo. Otvorila sa tak cesta k tomu, aby Saudská Arábia súhlasila s umiestnením cudzích vojenských jednotiek na svojom území.
6. 8. – Saudská Arábia oficiálne požiadala sily Spojených štátov, aby vstúpili do kráľovstva za účelom jeho obrany. Prvé letky stíhačov odleteli na Blízky východ v ten istý deň. Začala operácia Púštny štít. Jej cieľom bolo zabrániť Saddámovi v ďalšej expanzii. V tom čase vôbec nebolo jasné, či zvíťazí diplomatické či vojenské riešenie krízy.
21. 9. – Saddám Husajn predniesol vyhlásenie Revolučnej veliteľskej rady. V ňom tvrdil, že nie je ani najmenšia možnosť irackého odsunu z Kuvajtu a všetky pokusy vyhnať Irak by viedli k „matke bitiek“. Rada bezpečnosti schválila celkovo 12 rezolúcií odsudzujúcich agresiu Iraku proti Kuvajtu. Vo väčšine z nich spolu prvý raz hlasovalo všetkých 5 stálych členov. Vznikla koalícia 28 štátov, ktorých jednotky sa vydali do ohrozenej oblasti v Perzskom zálive. Súčasťou 300-tisícovej koaličnej armády bola aj Čs. protichemická jednotka.[1] Faktickým ultimátom pre Saddáma bola rezolúcia Rady bezpečnosti OSN č. 673
17. 1. 1991 začala operácia Púštna búrka.
Situácia bola nesmierne napätá. Štát Izrael už od svojho vzniku čelil ohrozeniu. Bol schopný - skôr donútený - sa veľa ráz postarať o svoju existenciu so zbraňou v ruke. Nielen účinná obrana, ale aj rýchle strategické protiútoky boli dôvodom, prečo ešte existoval. A teraz dostal de-facto ultimátum od svojich spojencov - nechať na svoje mestá dopadať rakety scud a nepodnikať nič. To sa priečilo celej dovtedajšej izraelskej stratégii. Diplomatické rokovania boli veľmi zložité. Misku váh prevážili až americké batérie obranných protiraketových striel Patriot. Nakoniec Saddámov plán nevyšiel. Židovský štát zachoval neutralitu.
Úspech nepriniesli ani obranné či lokálne útočné operácie irackej armády, ktorá bola v plochej púšti veľmi rýchlo rozdrvená najmä leteckými údermi. Husajn sa teda aspoň pomstil zapálením ropných vrtov v Kuvajte a vypustením ropy do mora (aby spôsobil čo najväčšie ekologické škody) a stiahol svoje najlepšie jednotky (najmä Republikánsku gardu) preč, aby sa vyhol ich zničeniu. S ich pomocou potom potlačil povstanie šiitov, ktoré Američania vyprovokovali, bez toho aby mu potom poskytli sľubovanú pomoc. Vojna sa skončila oslobodením Kuvajtu. Američania ani ich spojenci sa neodhodlali k zvrhnutiu Husajna (ku ktorému však nemali mandát od OSN). K tomu došlo až neskôr, v Tretej vojne v Perzskom zálive. Pretože pozemné boje boli vedené predovšetkým v otvorenej púštnej krajine, straty na životoch neboli vôbec také, ako sa pôvodne spojeneckí plánovači obávali. Generál Schwarzkopf už pri svojom menovaní striktne trval na tom, že bojové operácie bude riadiť on so svojim štábom, a nie Biely dom.
Na strane spojencov sa udáva okolo 400 mŕtvych a necelá tisícka zranených, odhady irackých strát sa veľmi rozchádzajú. Najmenšie odhady dochádzajú k 1 500 obetiam, najväčšie uvádzajú až 200 000 obetí, najčastejšie sa uvádza 25 000 až 75 000 obetí medzi vojakmi a niekoľko tisíc medzi civilným obyvateľstvom. Niektoré odhady uvádzajú až 35 000 civilných obetí. Do spojeneckého zajatia padlo asi 71 tisíc príslušníkov irackej armády.