STRATENÁ GENERÁCIA
Stratená generácia je označenie pre povojnovú generáciu umelcov, pre ktorých sa svet stal len chaosom plným nestabilných hodnôt, ktorí boli sklamaní, plní dezilúzie a mali depresiu z prežitého. Skutočné hodnoty hľadali v Európe a v Paríži.
Pojem stratená generácia prvý raz použila Gertrúda Steinová (americká emigrantka okolo ktorej sa zoskupovali umelci), avšak samotný Erich Maria Remarque ktorý v jednom zo svojich diel prvý krát použil pojem "stratení" od ktorého Steinová odvodila toto pomenovanie nepatrí do tejto generácie, keďže pomenúva amerických spisovateľov, a nie európskych. Hlavnými predstaviteľmi sú Ernest Hemingway.
Spojenie Stratená generácia sa pripisuje americkej spisovateľke Gertrúdy Steinovej, ktorá sa usadila v Paríži a venovala sa tu písaniu a výtvarnému umeniu. Počas prvej svetovej vojny i po nej sa stala patrónkou mladých Američanov, ktorí sa stretávali v jej salóne, hľadajúc nové životné istoty, ale aj nové cesty v literatúre.
Erich Maria Remarque vo svojom protivojnovom románe Na západe nič nové ako prvý charakterizoval vojnovú generáciu ako stratenú generáciu: „Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a povrchní – myslím, že sme stratení.“ Gertrúda Steinová podľa neho nazvala týmto pomenovaním americkú literárnu generáciu. Ernest Hemingway, Wiliam Faulkner, John Dos Passos a F. Scott Fitzgeraldzačali tvoriť v 20-tych rokoch 20. storočia. Ich videnie bolo ovplyvnené zážitkami z prvej svetovej vojnya pocitom kultúrnej vykorenenosti Američana v Európe, pocitom neschopnosti zaradiť sa po vojne do života.
Pre tzv. stratenú generáciu bolo príznačné využívať jazyk publicistického štýlu. Základnou témou ich diel je skepsa a sklamanie, rozklad ľudských a spoločenských hodnôt a hľadanie východiska v úteku do prírody alebo ku kultúre. Hrdinami sú jednotlivci stratení v labyrinte sveta, sú to rozporuplní, silno citovo založení ľudia, ktorí majú problémy sa vyrovnať s tým, čo zažili na frontoch. Ich jedinou hodnotou v tomto svete je kamarátstvo Vo svojich dielach zachytávajú pocity „stratenosti“ jednej generácie, ktorá zažila dve svetové vojny za život.
Ernest Hemingway, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, využil motto G. Steinovej: „Vy všetci ste stratená generácia“ vo svojom prvom románe Slnko aj vychádza. Zachytáva v ňom muky hrdinu, ktorému vojnové zmrzačenie bráni naplniť milenecký vzťah.
Pocity a osudy hrdinov zo stratenej generácie nachádzame v protivojnovom románe Zbohom zbraniam.
Z vlastných skúseností dobrovoľníka a dopisovateľa počas španielskej občianskej vojny vychádza v románe
KOMU ZVONIA DO HROBU
Komu zvonia do hrobu (ang. For Whom the Bell Tolls) je román amerického spisovateľa Ernesta Hemingwaya z roku 1940.
Ide o román z obdobia španielskej občianskej vojny. Dej sa odohráva v horách počas troch dní.
Bojuje preto ako dobrovoľník na strane. Medzi partizánmi stretáva Máriu a zaľúbi sa. Počas partizánskej akcii vyhodí do vzduchu most.
Hlavný hrdina
Hlavným hrdinom je Robert Jordan – Američan, profesor španielčiny, antifašista. Volali ho „súdruh Dynamitero“, pretože strážil výbušniny. Je to hrdina, ktorý aj napriek veľkej láske k Márii obetuje pre spoločenskú spravodlivosť aj vlastný život. Uvedomuje si nevyhnutnosť disciplíny a podriadenia sa vyšším cieľom.
Ako dobrovoľník sa pripojí na stranu červených, aj keď nemá ich politické presvedčenie. Jeho úlohou je vyhodiť do vzduchu most a znemožniť tak prísun nepriateľských posíl v čase útoku. Počas troch dní sa zaľúbi do Márie. Je to žena, ktorá trpela, lebo fašisti jej zavraždili otca a i ju samotnú zneužili. Bola citlivá. Robert však pochybuje o úspechu akcie, ale veľmi disciplinovane a dôsledne plnil úlohu. Most zničia, akcia sa podarí, ale Jordan si zlomí nohu, posiela partizánsku skupinu do bezpečia uvedomujúc si bezmocnosť. Očakáva nepriateľa a chce ich aspoň na chvíľu zastaviť. Chce bojovať do konca života: „Bojoval som vyše roka za to, v čo verím. Ak vyhráme tu, vyhráme všade. Svet je pekné miesto a oddá sa zaň bojovať a veľmi nerád ho opúšťam.“
Usiluje sa zachovať si dôstojnosť a slobodu v prostredí smrti a násilia, prekonáva úzkosť, no najmä chce „ zmeniť svet“, no politické idey sú pre neho niečím umelým: „Bojoval som vyše roka za to, v čo verím. Ak vyhráme tu, vyhráme všade. Svet je pekné miesto a oddá sa zaň bojovať a veľmi nerád ho opúšťam.“ Zomiera s vedomím, že v boji stál na správnej strane. Láska k Márii mu ešte raz ukázala, čo znamená byť šťastný.
Charakteristika diela a pointa
V diele nájdeme surovosť totality, fašistov, to ako zneužívali ženy, odrezávali hlavy atď. Jazyk diela je expresívny. Nájdeme tu priamočiare vykreslenie postáv, ale aj filozofické reflexie. Rozvíja sa tu myšlienka, že boj je súčasťou života a nemožno pred ním ujsť a že boj jedného dobrého človeka nemôže byť záležitosť jednotlivca, ale celého ľudstva.
Motto knihy – prevzaté od anglického básnika Johna Donna:
„Nikto nie je ostrovom samým pre seba; každý je kusom pevniny, kusom súše; a ak more odmyje hrudu, Európa sa zmenší, akoby sa stratil výbežok zeme alebo sídlo tvojich priateľov či tvoje vlastné; smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva: a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia Tebe
John Dos Passos sa spomedzi príslušníkov Stratenej generácie najviac zblížil s avantgardou. Úspech získal románovou trilógiou USA, ktorá je obrazom života Ameriky na začiatku 20. storočia. V románe použil novú techniku /citáty z novín, piesní, vtipy, subjektívne vnemy/ a tým vytvoril nový typ románu: román – pásmo. Jeho technika vytvára ilúziu nefalšovaného prepisu skutočnosti.
Francis Scott Fitzgerald pôsobil ako dobrovoľník počas 1. svetovej vojny. Titulom zbierky poviedokPríbehy džezového veku dal Fitzgerald výstižný názov dobe a „stratenej“ generácii, ktorá sa po 1. svetovej vojne bezcieľne túlala životom a radšej sa utlmovala alkoholom a partiou, akoby premýšľala o zmysle bytia.
Americký spôsob života po 1. svetovej vojne zobrazuje v románe Veľký Gatsby. Zameral sa na obraz túžby po bohatstve a pôžitkoch, o moci peňazí, egoizme a chladnom pokrytectve.
ZBOHOM ZBRANIAM
Téma
Román o láske, ktorá prišla v nevhodný čas, chcela ho poprieť a vymaniť sa z neho, a možno práve preto stroskotala. Román opisuje romantický milostný vzťah amerického poručíka Fredericka Henryho, ktorý slúži ako dobrovoľník v talianskej armáde a sestričky Catherine Barkleyovej, ktorí sa náhodou stretávajú v jednej ošetrovni - na ich osudoch autor dokumentuje hrozné okamihy a účinky 1. svetovej vojny.
„
Život je krutý,aj keď dáva zbohom zbraniam, šťastia sa nedočkáš!
“
Idea
Vyjadrenie nezmyselnosti vojny, označenie vojny ako symbolu všeobecného chaosu a zbytočného umierania a ničenia ľudských hodnôt v kontraste s láskou.
Prostredie
Začiatok sa odohráva na talianskom fronte v okolí mestečka Gorizia. Postupne sa dej posúva ako Taliani postupujú ďalej do hôr. Po zranení odchádza Henry na liečenie do Milána, neskôr sa znova vracia, potom je ale vydaný rozkaz na ústup, vtedy Henry uteká naspäť do Milána, kam medzičasom odišla aj Catherine Barkleyová. Spolu následne utekajú do Švajčiarska.
Celý dej sa odohráva cez 1. svetovú vojnu
Hlavné postavy
Frederik Henry (Hemingway) - americký dôstojník, ktorý sa dobrovoľne prihlási do talianskej armády k ambulančnej jednotke. Jeho poslanie vo vojne je neurčité, bezperspektívne. Henry si svoje vojenské remeslo vykonáva v neustálom presvedčení, že táto vojna s ním nemá nič spoločné, nevidí sa mu nebezpečnejšou než vojna v kine. Je veľmi odvážny a priateľský, má mnoho známych. Z osamelosti uprostred cudzieho, nepochopiteľného sveta ho vyslobodzuje náhodná známosť s Catherine. Na konci sa Frederik rozhodne zabudnúť na vojnu, čo je výsledkom jeho dozrievajúcej skúsenosti:“Uzavrel som separátny mier.“ Vzbura Frederika Henryho je ušľachtilá, jej predpokladom však je finančné zabezpečenie, nijaké väzby na krajiny, za ktoré človek bojuje a názor na vojnu ako na vypovedateľnú zmluvu.
Catherine Barkleyová - anglická ošetrovateľka, ktorá sa v Taliansku zoznámi s Frederikom Henrym. Spočiatku ho navonok odmieta, no postupne mu sama vyjadruje svoju lásku a náklonnosť. K Henrymu je priama, otvorená a je mu celý čas oddaná. Je rozumná, vie si zachovať chladnú hlavu v komplikovaných situáciách. Keď Henry odchádza na front, je odhodlaná sama sa postarať o seba i dieťa, ktoré čaká. Kvôli Henrymu sa vzdá svojej práce a priateľky, aby s ním mohla utiecť do Švajčiarska. Pred smrťou sa zachová veľmi odvážne, nebojí sa jej.
Vedľajšie postavy
Helen Furgasnová: Škótska ošetrovateľka, ktorá viackrát vystupuje do popredia ako ochrankyňa Catherine. Potom si uvedomuje,že sa majú radi a dáva im požehnanie.
Poručík Rinaldi: Henryho priateľ a spolubývajúci v Gorizii. Pracuje ako armádny lekár. Neustále si Henryho doberá. Vždy si s ním rád vypije za fľašku vína alebo mu požičia peniaze. Rozdeľuje ich až neorganizovaný ústup vojska, keď strácajú kontakt.
Kurát: mladý, hanblivý a nábožensky presvedčený, preto si z neho v jedálni uťahovali všetci dôstojníci. Jediný, kto si ho nedoberal a rád sa s ním zhováral bol Henry.
Obsah
Frederik Henry slúži v talianskej armáde ako šofér ambulančnej jednotky. V Taliansku si nájde mnoho kamarátov a v časoch víťazstiev sa s nimi zabáva, chodí po bordeloch a rád si s nimi vypije. Priateľ Rinaldi ho zoznamuje s anglickými ošetrovateľkami Catherin Barkleyovou a Helen Fergusonovou. Henry Catherin často navštevuje a postupne sa spolu zbližujú. Vo vojne je ťažko ranený na nohu. Leží v nemocnici pre Američanov v Miláne, kde je tiež presunutá Catherine, ako ošetrovateľka. Popri svojej práci trávi všetok svoj čas s Henrym, vzorne sa o neho stará, spoločne spoznávajú Miláno, majú sa radi a sú šťastní. Henry absolvuje potrebné liečebné procedúry a po dlhom lete strávenom v milánskej nemocnici sa opäť vracia na front. Catherin ostáva pracovať v Miláne, čaká dieťa. Rozhodne sa sama postarať o dieťa a čakať na svoju lásku. Po príchode na front čaká Henryho v malom mestečku pesimistická atmosféra zapríčinená neúspechmi vo vojne. Po prelomení frontu na severe Nemcami, začína ústup. Vtedy príde Henry s ostatnými šoférmi o autá a v neľahkých podmienkach musia postupovať peši. Jeden zo šoférov je zastrelený, pravdepodobne Talianmi, druhý sa vzdáva. Po niekoľkých dňoch chôdze prichádza Henry s posledným šoférom do hlavného prúdu ústupu. Keďže vina neúspechu vojny padla na dôstojníkov, sú zatýkaní a zastrelení. Henry pred zatknutím utečie, skrýva sa v rieke, ktorou sa nechá unášať celú noc. Ráno v poli naskočí na vlak do Milána. Catherin však v nemocnici nenachádza, a tak sa za ňou vyberá do mesta Stressa. Tam ju stretáva aj s priateľkou Helen. Po troch dňoch strávených v hoteli v Stresse sa na neho chystá zatykač, a tak v noci spolu utekajú na člne po jazere do Švajčiarska, kde im nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Vo Švajčiarsku sa usadia a znova prežívajú krásne chvíle jeden s druhým. Henry sa rozhodne zabudnúť na vojnu, po narodení dieťaťa plánujú svadbu a cestu do Ameriky k Henryho príbuzným. Po štyroch krásnych mesiacoch strávených vo Švajčiarsku, prichádza dlhoočakávaný pôrod malej Catherine. Od začiatku je veľmi náročný a po hodinách trápenia sa lekári rozhodnú pre cisársky rez, ktorý už dieťa nezachránil. Po prebudení Catherin z narkózy, začína silne krvácať, postupne umiera tiež. Vtedy sa Henry prvý krát obracia k Bohu a prosí ho o zľutovanie. Ani to však Catherin nepomohlo, z posledných síl vyznáva Henrymu lásku a zomiera.
NA ZÁPADE NIČ NOVÉ
Erich Maria Remarque, vlastným menom Erich Paul Remark (* 22. jún 1898, † 25. september 1970) bol nemecký spisovateľ. Patrí k najobľúbenejším autorom 20. storočia. Zúčastnil sa 1. Svetovej vojny.
Erich Maria Remarque, nemecký spisovateľ, bol v 18 rokoch odvedený na front ako dobrovoľník. Jeho literárny úspech je teda založený na vlastnej skúsenosti – dielo Na západe nič nového sa dostalo do radu iných veľkých románov o 1. svetovej vojne. Zachytáva osudy a pocity „stratenej generácie“ na francúzsko- nemeckom fronte. Hrdinami sú siedmi mladí študenti, ktorí prežívajú peklo vojnového besnenia. Iba jeden z nich žije najdlhšie, Paul Bäumer, rozprávač príbehu /autobiografická postava/. Padne v závere bojov v októbri 1918. Všetci študenti padli vo vojne, v ktorej sa podľa hlásení „nič nedeje“. Práve vtedy, keď títo mladí ľudia, ktorí ešte nemali čas žiť, ktorí sa dostali na front zo školských lavíc, strácajú svoje zdravie, životy, tí, čo prežili stratili zmysel života a chuť ďalej žiť, práve vtedy oznamujú z hlavného vojnového stanu do oficiálneho bulletinu: „Na západe nič nové.“ Nič nové, iba zomreli mnohí mladí chlapci, ktorí išli bojovať nie za vlasť, ako im to bolo nahovorené, ale za záujmy mocných. V závere knihy preberá slovo autor a oznamuje Paulovu smrť niekoľko dní pred koncom vojny, čím potvrdil jej absurditu.
V prostých vyrozprávaných príbehoch je otrasná pravda o vojne, ale aj protest proti nej. Dielo upozorňuje na nezmyselnosť vojnového ničenia a podáva svedectvo o osude celej generácie, čo potvrdzuje aj motto knihy: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zmičila vojna – i keď unikla jej granátom.“
Postavy:
Paul Baumer: rozprávač, chlapec ktorý sa rozhodne vstúpiť do vojny ako vojak na záp. fronte, uvedomí si nezmyselnosť vojny a straty na životoch vo vojenských lazaretoch.
Albert Kropp: Paulov spolužiak, slobodník, ale z nich najinteligentnejší.
Stanislaus Katczinsky: rezývajú ho kat, 40- ročný prefíkaný húževnatý, hlava skupiny, umiera, keď ho Paul prenáša cez pole.
Obsah diela:
Príbeh sa odohráva počas 1. sv. vojny na francúzskom fronte. Na výcviku, ktorý trval desať týždňov im znepríjemňoval výcvik Himmelstoss - každý k nemu pociťoval odpor. Deň pred odchodom sa mu za to odplatili bitkou. On však v nich prebudil pocit spolupatričnosti, a potom sa vystupňoval na priateľstvo.
Na bojisku prežívajú pocit bezmocnosti. Opisuje ich reakcie, správanie, keď vidia napr. ľudí bez hláv, keď sa musia skrývať v zákopoch a púšťajú na nich plyn. Prejavujú sa ich charaktery, akí sú bezcitní nie len k iným ale aj k sebe navzájom. Začínajú si uvedomovať, čo vlastne vojna je. Neskôr Paul odchádza na dovolenku do rodného mesta, kde nachádza chorú matku. Začne spomínať na svoje detstvo či školu akoby to bolo nedávno. Uvedomuje si, že jeho život už nikdy nebude ako predtým. V meste stretáva riaditeľa gymnázia, ktorý mu pri rozhovore povie, aby si „s tou vojnou pohli." Paul si pomyslí, že tento človek si neuvedomuje, čo v skutočnosti znamená vojna.
Z rodného mesta odchádza s tým, že už nebude taký vojak ako predtým. Na fronte sa dozvedá, koľko ľudí zomrelo v jeho i v iných jednotkách. Ostáva strážiť Rusov. Na fronte Paul so svojimi priateľmi rozmýšľajú o príčine a vzniku vojny, ale hlavne o tom, že je nezmyselná a zbytočná. Uvedomujú si, že nezabíja nepriateľov, ako im tvrdili ich velitelia ale takých istých ľudí ako sú oni. Raz pri vyprázdňovaní dediny, Paula a Alberta zraní črepina z granátu. Paul je zranený, ale ide na pomoc Albertovi, ktorý nemôže chodiť. Po skončení bombardovania Paul odvedie Alberta do lazaretu a hneď nato s ním odchádza do nemocnice. Tam sa Albert dozvedá, že jeho nohu sa nepodarí zachrániť. Zmocňujú sa ho pocity, že už nechce žiť bez nohy. Tu sa prejavuje Paul ako kamarát a sľubuje mu, že bude stále pri ňom. Po niekoľkých týždňoch, ktoré presedí v nemocnici, musí ísť znova na front, kde je veľa jeho priateľov mŕtvych a vojsko je skoro vyradené. Detering sa pokúsil utiecť za front, ale chytia ho. Najskúsenejší Paulov priateľ Stanislaus Katczinsky tiež zomiera- no snaží sa ho zachrániť z posledných síl. Príčinou smrti je kúsok granátu. Muller zomiera po zásahu do žalúdka. Na fronte každý hovorí o mieri a prímerí a všetci čakajú. No zomieranie však pokračuje. Ako posledný zomiera Paul s pokojným úsmevom na tvári, keď rozhlas oznamuje: „Na západe nič nové."
PETER A LUCIA
Postavy:
- hlavné: Peter je mladý, inteligentný, priateľský, trpezlivý, 18-ročný chlapec, ktorý vo svojom najkrajšom veku – v detstve spoznal, čo je to vojna. Napriek tomu, že okolo neho zúri vojna dokázal sa zaľúbiť do dievčaťa menom Lucia. Pretože je mladý nevenuje veľkú pozornosť vojne, ale Lucii, ktorú nadovšetko ľúbi a r zhodne sa s ňou oženiť.
Lucia je mladé, nadané, šikovné, citlivé, skromné dievča, ktoré má talent na maľovanie (obrazov – gýčov, portrétov). Tak ako Peter ľúbi ju, ľúbi aj ona Petra. Nepochybujú o svojej láske. Navzájom sú si oporou a celým svetom.
- vedľajšie: Filip – Petrov starší brat, ktorý narukoval hneď, ako začala vojna.
- opísané: Petrov otec – pracoval ako úradník, človek od kosti statočný a majúci najvyššiu mienku o povinnostiach svojho úradu. Ani raz sa neozval proti vláde. Myslel vždy ako zamestnanec štátu, ktorého vláda sa síce mení, no vždy je neomylná. Štátnu moc považoval za posvätnú prirodzenosť.
Petrova mama – ako bol jej manžel dobrým republikánom, tak ona bola dobrou kresťankou. Počas vojny sa často modlievala. Obaja rodičia zbožňovali svoje deti, ako praví Francúzi mali k nim len opravdivú a hlbokú lásku. Celí by sa pre ne obetovali.
Luciina mama – starostlivá, ťažko pracovala v továrni. Dcéra z dobrej rodiny dokázala sa postaviť za svoju lásku a opustiť pohodlie domova.
Luciin otec – učiteľ, gazdovský syn.
Priatelia: Jacques Sée – zanietený za vojnu. Tento mladý ušľachtilý žid osvojil si všetky duchovné vášne Francuzska. Nástojčivý vo svojich tvrdeniach., a veľmi prudký v debate. Podľa neho išlo o krížovú výpravu demokracií za oslobodenie národov a odstránenie vojny.
Antoine Naudé – bol tiež za vojnu. No bol za ňu preto, že nebolo iného východiska. Tento milý tučný chlapec z meštianskej rodiny, s ružovými lícami, tichý a jemný, ktorý mal krátky dych.
Bernard Saisset – útly chlapec, distingvovaný, náruživý, veľmi nervózny, spaľovaný príliš živou mozgovou citlivosťou, pochádzajúci z bohatej meštianskej triedy, syn starej republikánskej rodiny, ktorá mala účasť vo vedení najvyšších štátnych úradov. Nenávidel vojnu, no s radosťou by bol prežil život v triednom boji – v boji proti svojej triede, v boji proti sebe samému.
Claude Puget – pochádzal z dobrej meštianskej rodiny, bol chudobný, z vidieka ho náhodou vytrhol inšpektor, pobadal jeho nevšedné nadanie.
Obsah diela:
Dej sa odohráva od stredy 30. januára do Veľkého piatku 29. marca 1918 v Paríži. Peter je 18-ročný chlapec. Vrátiac sa domov, vtisol sa do preplneného vagónu metra. Stál pri dverách, zovretý množstvom ľudských tiel. Nemyslel na to, čo bude. V Paríži je už 4 roky vojna. Petra spolu s jeho rovesníkmi povolali k vojsku. Zatvoril oči a premýšľal. Keď ich otvoril, všimol si, že niekoľko krokov od neho stojí dievča. Na nasledujúcej stanici sa ľudia tisli do preplneného vagóna. Petra unášala vlna ľudských tiel. V tom okamihu Petrova ruka chytila inú ruku. Bola to ruka dievčiny. Ruku si však nevymanila. Stáli spolu ani sa nepohli. O dve stanice ďalej ho pustila, vystúpila. Chcel ísť za ňou, ale metro sa pohlo. Potom vystúpil aj on. Peter Aubier býval u rodičov neďaleko Clunyjského parku. Jeho otec bol úradník. Petrov o šesť rokov starší brat – Filip, narukoval, len čo vypukla vojna. S Filipom boli nielen bratia, ale aj priatelia, zverovali sa jeden druhému zo všetkým.
Peter sa na prvý pohľad zaľúbil do neznámeho dievčaťa, ktoré stretol v metre a rozhodne sa ho nájsť. Prechádzal sa po meste a rozmýšľal. Bol práve pri schodoch Mosta umenia, keď ju zrazu zbadal. Pod pazuchou niesla veľký zošit na skicovanie, zostupovala dolu schodmi, pozreli sa na seba, začervenali sa a každý šiel svojou stranou. Asi o týždeň sa potuloval Luxemburskou záhradou, keď zrazu ho ničo nútilo obzrieť sa. A uvidel dievča, akoby naňho čakalo. Zrazu sa postili do rozhovoru. Ponáhľala sa na električku, ale mala ešte dosť času, tak sa posadili k fontáne a rozprávali sa. Bola hladná, a tak jej Peter ponúkol svoju žemľu. Prezradila mu, že sa volá Lucia a že je maliarka – amatérka. Maľuje portréty, prekresľuje obrazy... dohodli sa, že sa nasledujúci deň opäť stretnú pri fontáne. Potom sa Lucia vrátila domov. Takto sa stále stretávali. Nevadilo im, že je vojna, nezaujímali sa o to. Žili len jeden pre druhého. Stretávali sa, či bolo zima, či pršalo, alebo svietilo slnko. Mali sa stále radi viac a viac. Lucia maľovala portréty v múzeu, a potom ich nosievala do obchodu, kde ich predavač predával. Takto si zarábala. Jej mama pracovala v továrni, kde vyrábali muníciu. Peter sprevádzal Luciu, keď išla odniesť hotové portréty do obchodu alebo keď si šla po peniaze. Pri jednom z rozhovorov Peter navrhol Lucii, aby namaľovala jeho portrét. Najprv nechcela, ale nakoniec prisľúbila. Dohodli sa na stredu poobede, vtedy bola Luciina mama v práci. Lucia mu opísala, kde býva, a potom sa rozlúčili. Peter našiel dom ľahko. (Na ulici sú len tri domy. Lucia bývala v poslednom z nich.) Peter prišiel potichu. Pri dverách ho už čakala Lucia. Viedla ho do prvej izby, kde pracuje. Opýtala sa na či priniesol fotografie. Peter ich podal Lucii a obidvaja sa smiali. Potom mu aj ona ukázalo svoje fotografie.
Lucia začala načrtávať Petrov portrét. Keďže sa Peter nesmel hýbať ani rozprávať, rozprávala iba Lucia. Rozprávala mu o svojom detstve na vidieku. Pochádzala z Tourainska. Jej matka, dcéra z dobrej zámožnej meštianskej rodiny, zaľúbila sa do učiteľa, gazdovho syna. Meštianska rodina sa postavila proti manželstvu. Nakoniec sa však Luciini rodičia zobrali, no rodina nechcela o nich ani počuť. Potom sa narodila Lucia. Otec sa zodral v robote a zomrel, a tak sa Luciina matka sama starala o ňu. Pomaly sa stmievalo, a tak sa Peter pobral domov. Po niekoľkých mesiacoch sa vrátil domov Petrov brat – Filip. Hneď si všimol, ž Peter sa zmenil. Neprivítal ho tak ako inokedy. Peter bol zamyslený. Filip si nevedel vysvetliť jeho zmenu dovtedy, kým ho neuvidel spolu s Luciou. Vtedy si uvedomil Petrovu zmenu – láska. Neskôr večer sa bratia rozprávala tak ako inokedy.
Vzťah medzi Petrom a Luciou sa stále viac a viac prehlboval. Rozprávali si o spoločnej budúcnosti, hoci vedeli, že sa jej nedožijú. Sľúbili si, že na Veľkú noc sa zoberú. Nadišiel ich veľký deň. Peter kúpil Lucii kvety a vybrali sa ruka v ruke ku kostolu Saint Fuvais. Vošli dnu, sadli si ku pilieru a tíško šepkali: „Ty veľký náš priateľ, pred tvojou tvárou si ho beriem, pred tvojou tvárou si je beriem. Spoj nás! Vidíš naše srdcia.“ Ale v tom začali bombovať Paríž a jedna bomba dopadla aj na kostol. Lucia chcela chrániť Petra vlastným telom, ktorý sa šťastlivo usmieval s privretými očami, vrhla sa k nemu tak, že boli s sebe celkom pritúlení. A vtom sa zradu na nich zrútil mohutný pilier.
Konflikt:
Láska a vojna. Sny (ilúzie) a skutočnosť.
Na diele sa mi najviac páčili tieto myšlienky:
„Máš pravdu chlapče. To je čosi krásne, šťastie. Uži aj moju časť...“
„Môj život je obetovaný. V poriadku! No nie je spravodlivé brať aj tamtie dva životy. Keby som aspoň mohol vykúpiť ich šťastie.“
„ Láska je celá len úsmev, celá len svetlo, celá len život.“
„ Bránou jeho očí vstúpila do jeho srdca, vstúpila celá , a brána sa zatvorila.“
Romain Rolland
Narodil sa v Clamecy v rodine notára.
Od útlho veku prejavoval veľké nadanie presťahovať doParíža,- vzdelanie. Tu vyštudoval históriu potom pokračoval v štúdiu dva roky v Ríme, kde začal svoju literárnu činnosť.
1893 – 1912 bol profesorom dejín na Ecole Normale a prednášal dejiny hudby na Sorbonne. Súčasne bol hudobným kritikom a písal hudobné kompozície. Od roku 1912 - umeleckej činnosti.
- Ján Krištof(dielo) ocenený Nobelovou cenou. Finančnú sumu z väčšej časti venoval na zmiernenie útrap ľudí postihnutých prvou svetovou vojnou.
humanista a pacifista- práca Červenom kríži
eseje z politiky, filozofie,divadla a hudby..
túžil napísať niečo menej rozsiahlejšie- Colas Bruegnon u nás pod názvom Dobrý človek ešte žije. Román sa odohráva v Rollandovom rodnom Burgundsku a ide zrejme o jeho najčítanejšie a najobľúbenejšie dielo. Okrem toho v tej dobe napísal ešte dve menej rozsiahle práce – novelu Peter a Lucia (1920) a román Clerambault (1920).
Od roku 1922 do roku 1933 Rolland pracoval na svojom druhom rozsiahlom románe s názvom Očarená duša a stal sa tak známou postavou svetovej kultúry a to až do takej miery, že po okupácii Francúzska hitlerovským Nemeckom sa nacisti neodvážili Rollanda zatknúť, aby nespôsobili svetovú vlnu nevôle. A to aj napriek tomu, že Rolland propagoval Sovietsky zväz a jeho socialistickú formu vlády (tu možno predpokladať, že nemal dostatok informácii o hrôzach sovietskeho režimu), kritizoval fašizmus a jeho predstaviteľov ako aj Mníchovskú dohodu z roku 1938. Po uzatvorení Molotovho-Ribbentropovho paktu v roku 1939 zaujal kritický postoj aj ku Stalinovi. Okrem prozaických prác je Rolland autorom celého radu životopisov významných svetových osobností ako Beethovena, Michelangela, aleboNikolajeviča Tolstého a je taktiež autorom divadelných hier určených pre tzv. ľudové divadlo. V tvorbe divadla pre najširšie ľudové vrstvy, ktoré by im sprostredkovalo hlboké mravné ideály, videl Rolland možnosť povznesenia ľudstva.
Romain Rolland zomrel v roku 1944 v Burgundsku, v mestečku Vézelay blízko svojho rodiska.
Diela
Romány a novely
Ján Krištof (1904 – 1912, Jean-Christoph)
V tomto diele využil svoje vlastné hudobné vedomosti. V pozadí je poznanie Beethovenovho života a jeho tvorby, jako aj vlastná životná skúsenosť autora. Vytvoril príbeh geniálneho nemeckého hudobníka žijúceho v Paríži. Hrdina Rollandovho románu Jean Christopf Kraft, svojím humánnym založením vysoko vyrastá nad nežičlivú dobu. Rolland majstrovsky vykresľuje ľudí, ktorí prekonávali malosť epochy mohutným romantickým vzopätím individuálnych síl. V Jánovi Krištofovi vytvoril román – rieku. Mohutný tok života je v ňom zviazaný so životom hrdinu od jeho útlej mladosti na brehu Rýnu cez stretnutia s ľudovými piesňami, tvorivé problémy a nadväzovanie priateľských stykov až po dozretie jeho vlastných revolučných myšlienok a postojov. Vrodená a vypestovaná hodnota jeho osobnosti sa prejavuje aj v internacionálnom cítení a v mravnom presvedčení o možnosti dorozumenia medzi ľuďmi.
Dobrý človek ešte žije (1919, Colas Breugnon)
V historickom románe z obdobia panovania Ľudovíta XIII. Colas Breugnon (Dobrý človek ešte žije) vystupuje jednoduchý človek, ktorý dokáže prekonávať prekážky, miluje život, slobodu, pomáha ľuďom v období moru a riadi sa myšlienkou, že človek si musí urobiť život na zemi príjemným, ak je to len trochu možné.
Clerambault, história slobodného svedomia počas vojny (1920, Clerambault, histoire d'une conscience libre pendant la guerre)
Román, v ktorom Rolland vyjadril myšlienku, že vina na vojnovom konflikte prvej svetovej vojny nebola len na nepriateľovi (na Nemecku), ale i na francúzskej strane.
Očarená duša (1922 – 1933, L'ame enchantée)
Heroickú úlohu tu autor zveril žene, Anete Rivierovej, ktorá sa vymaňuje z meštianskych predsudkov a bojuje za svoju predstavu života pre seba a pre svojho syna. Počas jedenásťročnej práce na románe autor reagoval aj na aktuálnu politickú situáciu v duchu pozitívneho spoločenského ideálu. V Anete vytvoril typ priameho, otvoreného človeka, ktorý s hrdosťou nesie bremeno slobodnej matky v meštianskej spoločnosti. Jej samostatnosť i demokratizmus, schopnosť preniknúť k životnej pravde sa prehlbujú. Neprechádza životom jednoducho, bez omylov, ale má v sebe odhodlanie a silu porozumieť veciam, meniť seba i svet. Pozoruhodný je Rollandov prienik do psychológie postáv. Vonkajší svet je tu často iba pozadím, na ktorom sa rozvíja bohatý citový a myšlienkový svet hrdinky. Spolu so zosilňovaním sociálneho dôrazu v románe Očarená duša silnie tendencia k publicizmu, k priamym prejavom autora.
Divadelné hry
Orsino ,Les baglioni , Caligula, Príde čas, Montespanová, Traja zamilovaní,Empedokles
Obliehanie Mantovy- Tragédia viery dramatická trilógia, v ktorej Rolland ukázal na troch príkladoch ohrozujúci silu viery (na viere náboženskej, vlasteneckej a revolucionárskej). Trilógia sa skladá z týchto častí:
Svätý Ludvik,
Aertes
Víťazstvo rozumu
Divadlo revolúcie- cyklus divadelných hier, týkajúcich sa Veľkej francúzskej revolúcie
Životopisy, eseje ostatné
Empedokles z Akragantu)
Dejiny opery v Európy pred Lullym a Scarlattim)
François-Millet , Haendel, Život Tolstého
Divadlo ľudu
Život Beethovenov,Život Michelangelov)
Hudobníci minulosti, Hudobníci nedávnej doby, Hudobníkova cesta do minulosti
India
Mahatma Gandhi
Beethoven a ženy
Mystický a činný život dnešnej Indie
Goethe a Beethoven
Pätnásť rokov bojov
Zabráňte vojne
Cesta do hlbín vnútra