JAZYKOVÉ ŠTÝLY
JAZYKOVÉ ŠTÝLY
Hovorový
Náučný
Umelecký
Publicistický
Administratívny
Rečnícky
HOVOROVÝ
-štýl osobného styku
-hovorové slová(spisovné avšak odlišné od neutrálnych ): slovenčina, bytovka,....
-
je subjektívny štýl používaný v súkromnom styku,
- využíva sa vo familiárnej, priateľskej komunikácii,
- typické sú spontánne nepripravené prejavy, jednoduchá stavba viet,
- kompozícia textu nie je prísne členená,
- využíva všetky slohové postupy: rozprávací, informačný, opisný, výkladový.
Hlavnou funkciou hovorového textu je komunikatívna (dorozumievacia) funkcia, ktorá je založená na pružnom sprostredkovaní informácií v danej situácii.
ÚTVARY:
- dialóg – v rôznych formách,
- monológ – (napr.: rozprávanie príbehu),
- súkromný list – písaná podoba
VLASTNOSTI:
· ústnosť – uvoľnená vetná skladba, vysoké tempo a intonácia, mimika
( napr.: pohľad), gestikulácia ( napr.: pohyb tela),
· súkromnosť – slangové slová, dialekt – ovplyvňuje prízvuk, nedôsledná artikulácia,
· situačnosť – viaže sa na konkrétnu situáciu, vysoký výskyt zámen, parazitické slová
( napr.: oné, vlastne,...),
· stručnosť – univerbizácia (napr.: minerálna voda- minerálka), značky a skratky aj slangového rázu,
· expresívnosť – využívame štylisticky zafarbené slová: eufemizmy, deminutíva, hypokoristiká, profesionalizmy, vulgarizmy.
NIEKTORÉ ŽÁNRE HOVOROVÉHO ŠTÝLU: jednoduché rozprávanie, súkromný rozhovor, telefonický rozhovor, sms správy, maily, internetové chaty, súkromný list, prosba, poďakovanie, ponosa, klebeta, zvada.
LEXIKA: využívanie dialektizmov, slangových, nespisovných a citovo zafarbených slov,
MORFOLÓGIA: časté používanie zámen, častíc a prísudkových slovies v činnom rode,
SYNTAX: pestrá modalita vety, uvoľnená vetná skladba.
NÁUČNÝ
Patrí medzi objektívne štýly verejnej komunikácie. Rozdeľuje sa na teoretický a populárno - náučný štýl.
Vedecko - náučný štýl
1. Využíva termíny a knižné slová
2. Má prísne logickú kompozíciu ( presná štruktúra )
3. Náročná stereotypná štylizácia z hľadiska morfológie a syntaxu
4. Presná vedecká argumentácia, citácia, parafrázovanie, bibliografia
5. Neutrálnosť, nezaujatosť výkladu (zákony, leták z liekov)
Populárno – náučný štýl
1. Voľnejší výber slov
2. Voľnejšia kompozícia, členenie textu na odseky
3. Pestrejšia, pôsobivejšia štylizácia, beletristické a rečnícke prvky
4. Voľná citácia alebo parafrázovanie, bez bibliografie
5. Silná didaktická a presviedčacia zložka (časopis Zdravie)
Základné vlastnosti náučného štýlu:
1. PÍSOMNOSŤ: väčšina textov má písanú podobu. Veta môže byť komplikovaná, pretože príjemca sa k textu môže niekoľkokrát vrátiť. Prevládajú dlhšie vety a súvetia, aj zložené. Okrem názvov ( napr. kapitol )absentuje jednočlenná veta. Využíva sa polovetné konštrukcie, hlavne s príčastiami, neobracia sa na adresáta
2. MONOLOGOCKOSŤ: využíva len spisovnú podobu jazyka, úvodzovky znamenajú citáciu
3. VEREJNOSŤ: používa vyjadrovacie prostriedky zrozumiteľne verejnosti, texty sú určené širokej verejnosti.
4. POJMOVOSŤ: odborný text pracuje s pojmami, termínmi, nachádzajú sa tu aj nocionálne – pojmové slová (...po jeho smrti – nie po jeho skone, alebo usnutí atď.)
5. ODBORNOSŤ a PRESNOSŤ: údaje musia byť presné, jasne formulované, odbornosť sa dodržiava pomocou lexiky, využíva sa terminológia vedných odborov
Jazykové prostriedky:
Využíva zložité vetné, súvetné a polovetné konštrukcie (napr. s činným a trpným príčastím), enumeráciu (napr. vymenúvanie autorov, ich diel, udalostí...), termíny a internacionalizmy.
Lexika náučného štýlu:
1. Nocionálne slová (štylisticky bezpríznakové) napr. pes
2. Termíny – jednoznačné, jednovýznamové ustálené pomenovania
a, domáce: jednoslovné, viacslovné alebo zložené (napr. drevoryt)
b, cudzie
c, hybridné (neologický)
d, kalky (geografia)
3. Knižné slová
4. Značky, skratky, skratkové slová (TANAP)
5. Multiverbizácia (namiesto minerálka povieme minerálna voda)
Vybraté útvary
Štúdiá, dizertácia (rozprava) – vedecký opis sú útvary, ktoré prinášajú výsledky vedeckej činnosti. Dizertácia sa delí na kompendium ( Dejiny Slovenska – celá vedecká disciplína) a monografiu (napr. Slovensko v dobách Veľkej Moravy – časť vedeckej disciplíny).
Monografia je spravidla vedecké dielo, publikácia alebo aj časť publikácie, kde je komplexne spracovaná jediná téma, spravidla úzko špecializovaná či vymedzená. Vznikla na základe skúmania daného problému.
Kompozícia a obsah SOČ
1. titulný obal, titulný list
2. obsah
3. Úvod: stručný úvod do problematiky, dôvod, prečo sa autor pre tému rozhodol, cieľ práce, metódy, ktoré zvolil, môže spomenúť ťažkosti, ktoré mu stále v ceste pri práci s literatúrou alebo pri overovaní v praxi atď.
3. Jadro: v kapitolách označených číslom a názvom analyzuje, porovnáva, prináša dôkazy, príklady, cituje z odbornej literatúry atď.
4. Záver: Stručné zhodnotenie splnenia cieľov, prínos práce a jej možné použitia v škole
5. Resumé: (v slovenskej a cudzej reči) stručné zhrnutie obsahu po kapitolách, aby dostal základnú informáciu aj človek, ktorý nebude čítať celú prácu, ale prípadne hľadá pramene na spracovanie podobnej témy.
6. Bibliografický zápis: zoznam použitej literatúry, ktorá poslúžila na štúdium, argumentovanie, citáciu atď.
7. Prílohy
Logické postupy v náučnom štýle:
indukcia, dedukcia, analógia, analýza syntéza, argumentácia, komparácie, konkretizácia, exsemplifikácia, generalizácia,.....
indukcia: z jednotlivých konkrétnych dôvodov sa vyvodzuje záver
dedukcia: zo zovšeobecnenia sa odvodzujú jednotlivé prípady
analógia: zhoda, obdoba
/ÚTVARY NÁUČNÉHO ŠTÝLU:
VÝKLADOVÉ |
OPISNÉ |
výklad |
recenzia |
dizertácia |
kritika |
štúdiá |
posudok |
referát |
pracovný návod |
koreferát |
odborný opis |
úvaha |
|
prednáška |
|
diskusný príspevok |
|
UMELECKÝ
Umelecký štýl sa používa v umeleckých dielach – v poézii, v novelách, románoch, poviedkach, drámach a pod. Autor, spisovateľ, používa rôzne umelecké jazykové prostriedky, teda také, ktoré pôsobia aj citovo – sú expresívne, citovo zafarbené. Môžu to byť slova zdrobňujúce (deminutíva) – líčko, cestička; zveličujúce (augmentatíva) – vetrisko, velikánsky; maznavé (hypokoristiká) – ocko, hajať; zhoršujúce (pejoratíva) – papuľa, zagebriť; básnické (poetizmy) – luna, blankytný, sťa.
V umeleckom jazyku sa často využíva prenášanie významu slov – metafora (zámena pomenovaní podľa vonkajšej podoby javov) – v náručí šťastia, strieborné vlasy alebo metonymia (zámena pomenovaní na základe vnútornej súvislosti vecí a javov) – hrať Čajkovského, mesto sa zabávalo. Patrí sem aj personifikácia (zosobnenie) – príroda sa prebúdza.
Často sa v umeleckom štýle používajú i eufemizmy (jemnejšie pôsobiace výrazy) – odišiel (zomrel), potiahol (ukradol), mierne unavený (opitý) i epitetá (básnické prívlastky) – šíry svet, švárny šuhaj.
Umelecký štýl využíva slová zo všetkých vrstiev slovnej zásoby (i nespisovné). Vždy pri ňom záleží na rozprávačskom majstrovstve spisovateľa. Vzorom jednoduchého, ale pôsobivého štýlu sú ľudové rozprávky.
Rozlišujeme umelecký štýl lyriky – je najsubjektívnejší, lebo sa v ňom najvýraznejšie prejavujú autorove citové vlastnosti. Niektorí básnici a spisovatelia sú charakteristickí svojím štýlom – to je individuálny štýl autora. Lyrické prejavy sa vyznačujú obraznosťou – autor nevyjadruje myšlienku priamo, ale pomocou obrazov (symbolov) – napr. meč je symbol vojny, lev symbol sily, kniha symbol múdrosti.
Umelecký štýl epiky je taký, v ktorom sa striedajú dve štylistické pásma: pásmo rozprávača (autorská reč) a pásmo postáv (reč postáv).
Autorská reč je prostriedok tzv. objektívneho rozprávania. Autor ňou sám za seba alebo v stotožnení s rozprávačom rozvíja príbeh, opisuje a komentuje konanie postáv, uvádza reč postáv, zobrazuje prostredie. Používa tu aj ďalšie slohové postupy a útvary: opis, charakteristiku, úvahu. Autorská reč sa realizuje prevažne v oblasti spisovného jazyka (na rozdiel od reči postáv). Býva v tretej osobe minulého času alebo prvej osobe minulého alebo prítomného času.
Reč postáv – je jedným z prostriedkov, ktorými autor dramatizuje a oživuje rozprávanie. Realizuje s dialógom (je to rozhovor dvoch alebo viacerých postáv diela). Prehovor jednej postavy sa nazýva replika a vyjadruje sa priamou rečou. Dialóg môže mať rozličné funkcie: rozvíja príbeh, stupňuje konflikt alebo charakterizuje postavy.
V umeleckej literatúre má veľký význam úvod. Rozoznávame tri hlavé druhy úvodu románu alebo poviedky:
Expozícia – úvodný opis prostredia a postáv
In medias res – vpadnutie priamo do deja (do stredu veci)
Retrospektíva – pohľad naspäť. Začína sa vyvrcholením alebo rozuzlením príbehu, až potom sa dozvedáme, ako sa príbeh začal a rozvíjal. Tento spôsob sa používa najmä v detektívkach.
Umelecký štýl drámy – tu sa autorova osobnosť (individualita) prejavuje najmenej, pretože dráma obsahuje len jazykové pásmo postáv. Ich štýl závisí od prostriedia, ktoré v divadelnej hre predstavujú.
Dialóg- rozhovor dvoch osôb
Monológ- prehovor 1 postavv
Replika- monolǵ v dialógu- prehovor postavy v rámci dialógu
ÚTVARY:
Lyrika: hymna, elégia, žalm, sonet, epigram, epitaf, óda
-
náladová lyrika-impresívna,
-
opisná-deskriptívna,
-
úvahová-reflexívna,
-
prírodná,
-
spoločenská,
-
ľúbostná.
Epika: bajka, báj, rozprávka,...
Dráma: gag, tragedia,....
ADMINISTRTÍVNY
Administratívny štýl a jeho útvary
- využíva sa v úradnej komunikácii a sprostredkúva presné údaje a fakty. V úradnej komunikácii ide o vzťah právnickej a fyzickej osoby alebo dvoch právnických.
Znaky:
-
ustálená forma
-
stručnosť
-
výstižnosť, presnosť
-
vecnosť
-
prehľadnosť
-
zrozumiteľnosť
-
spisovná forma
Útvary:
-
žiadosť
-
životopis
-
reklamácia
-
objednávky
-
výzva
-
dekrét
-
rozkaz
-
sťažnosť
Štruktúra listu inštitúcii
záhlavie – meno, adresa odosielateľa, tel. číslo(fax, e-mail. adresa.
2. adresa príjemcu (do ľavého horného rohu) okrem obálky
s okienkom.
miesto a dátum ( mesiac píšeme slovom)vec – už sa neuvádza, uvedie sa len o čo ide. Musí byť napísané rovnako ako záhlavie.Text –
a) oslovenie (môže – nemusí)
b) odvolacie údaje (na aký podnet píšeme list)
c) záver – zdvorilostná formula, pozdrav, poďakovanie podpis a pečiatka odosielateľaprílohy
Referát
- cieľom je komplexne informovať o nejakej téme.
- Má ústnu formu, je určený na prednášanie.
- Musí začínať oslovením: Milí spolužiaci!
Vážení prítomní!
Kompozícia
1. úvod – oboznámenie s témou
2. jadro – rozoberieme tému
3. záver – zhrnieme tému, zhodnotíme ( prípadne vyzveme k ďalšej práci.
1. Informácie v mojej škole
2. Informácie v mojom meste
3. Informácie v živote človeka
Diskusia
– pochádza z latinského slova discussio
- rozoberá, pretriasa.
- je to usmerňovaný rozhovor, ktorého cieľom je výmena názorov na daný problém.
Pravidlá diskusie:
1. predsedajúci ju otvorí a uvedie problém;
2. predsedajúci upozorňuje na otázky o ktorých sa ešte nehovorilo;
3. predsed. usmerňuje diskusiu, aby neodbočovala od témy;
4. predsed. nabáda do diskusie ak viazne;
5. predsed. zhrnie a zhodnotí diskusiu;
6. predsed. sformuluje uznesenie.
Diskusný príspevok – obsahuje vyjadrenie vlastného názoru a skladá sa dvoch častí.
REČNÍCKY ŠTÝL
Rečnícky štýl je štýlom ústnej komunikácie, využíva mimojazykové prostriedky – mimiku, gestá, situáciu (udržiava zrakový kontakt, reaguje na zmenu nálady poslucháčov atď.).
Funkciou rečníckeho štýlu je presviedčať, vysvetľovať, informovať, komentovať, agitovať, zapôsobiť na city poslucháča, využíva vyjadrovacie prostriedky umeleckej literatúry. Výrazové prostriedky rečníckych prejavov sú veľmi veľmi bohaté a rôznorodé. Rečnícke prejavy využívajú neutrálne slová, štylisticky bezpríznakové slová, emocionálne, homonymá, synonymá, všetky druhy obrazných pomenovaní, antonymá, ktoré zdôrazňovaním protikladných vlastností predmetov, dejov, myšlienok vytvárajú kontrast. Kontrast zdôrazňuje myšlienky a nabáda poslucháča, aby sa zamyslel. Rečnícke útvary majú kolektívneho príjemcu, len niektoré sú venované napr. oslave jedného človeka (gratulácia, vernisáž). Rečnícky štýl nie je len jazykovým štýlom, už od staroveku sa považuje za umenie. Grécky filozof Aristoteles ako prvý klasifikoval rečnícke útvary v 4. stor. pred n. l. (Rétorika, Poetika).
V antike vznikol aj prvý návod na postup pri príprave rečníckeho prejavu:
- vyhľadávanie látky a dôkazov,
- usporiadanie tém,
- štylizácia,
- zapamätávanie,
- prednes.
Za prvého slovenského veľkého rečníka možno považovať Ľ. Štúra, predniesol šesť slávnych rečí na uhorskom sneme. Najslávnejšia je tá, v ktorej vyzýval na zrušenie poddanstva.
Klasifikácia útvarov rečníckeho štýlu podľa funkcie
- agitačno-propagačné (politická reč – parlamentný prejav, predvolebný prejav; súdna reč – reč obžaloby, reč obhajoby),
- náučné prejavy (prednáška, referát, polemika, debata),
- príležitostné prejavy (verejné prejavy: slávnostný prejav – jubilejný, spomienkový, gratulačný; rámcový prejav – privítací, záverový, otvárací, pozdravný atď.; informačný prejav – konferenciersky, rozkaz atď.; rodinné prejavy: sobášny, pohrebný, pri krste dieťaťa, rodinná situácia).
Príležitostný prejav – je hovorenou úvahou. Jazyk ozvláštňujú výrazové prostriedky umeleckého štýlu – metafory, prirovnania, opakovacie figúry, ale aj rečnícka otázka, zvolania, citát atď.
- úvod
- oslovenie jubilanta, pri oslovení dávame prednosť ženám a vyššie funkčne postaveným osobám,
- objasnenie (definujeme udalosť, na ktorej sa zúčastňujeme),
- jadro
- posudzovanie, hodnotenie pojmov,
- analýza (rozoberanie témy, vysvetľovanie jednotlivých zložiek, hodnotenie obdobia),
- triedenie (porovnanie, zovšeobecnenie, podloženie citátom),
- predpoklad (vyslovenie predpokladu, viery, presvedčenia, hypotézy autora),
- záver
- záverečné pokyny: zhrnutie, návody, príkazy, výzvy, želanie príjemného večera, poďakovanie, vyjadrenie úcty atď., v krátkych príležitostných prejavoch (gratuláciách, prípitkoch) je zvyčajne prvá veta úvodom a posledná záverom.
-
POLITICKÉ REČI
-
zjazdový prejav
-
parlamentný prejav
-
diplomatický prejav
-
agitačný prejav
-
SÚDNE REČI
-
obhajoba
-
obžaloba
-
NÁUČNÉ
-
PREDNÁŠKY
-
školská
-
osvetová
-
REFERÁTY
-
politický
-
vedecký
-
organizačný
-
DIALOGIZOVANÉ
-
diskusia
-
debata
-
polemika
-
CIRKEVNÉ
-
kázeň
-
PRÍLEŽITOSTNÉ
-
SLÁVNOSTNÉ
-
RÁMCOVÉ
-
privítací
-
otvárací
-
záverov ý
-
pozdravný
-
INFORMAČNÉ
-
rozkaz
-
výstraha
-
výzva
-
RODINNÉ
-
stolový
-
sobášny
-
uvítací
-
pohrebný