One direction FOREVER!!!!

Bree

Predo mnou stál ten chlapík z lesa. To on ma napadol, sledoval a skoro aj zabil. Krv sa mi začala zrážať, sliny v mojich ústach vysychali. Žili sa mi napli, oči z tmavli. Takto vyzerá moja reakcia na niekoho, kto sa ma snaží alebo teda snažil zabiť. Moje nervy nie je veľmi dobré hnevať. Nemám tušenia čo tu robí a ani to zistiť nemienim. „Pustíš ma dnu?“ spýtal sa. Nie som taká sprostá, neurobím tie chyby, ktoré zabili ľudí. Najprv by si mali overiť koho púšťajú do domu. Áno, pozvanie naozaj platí. Upír bez pozvania majiteľa nehnuteľnosti nevojde dnu. Snáď si nemyslí, že nemám rozum. Som upírom tri roky, naučila som sa všetko čo vie starý upír. Moje bunky sa nezastavia, dokiaľ sa nedocielia to čo chcú. Ak som chcela prežiť, musela som sa naučiť všetky veci ohľadom toho čo som. „Nie, do môjho domu iný upír ako som ja nepáchne,“ pokojne som odvetila. Mňa len tak nikto nevyprovokuje, ak by sa mu to podarilo, no, neviem či by tu stál na rovných nohách, či by niekedy ešte niečo vydal z jeho nevymáhanej papule. Jeho úsmev klesol, nečakal to, nevedel čoho som schopná. „Tak sa poďme aspoň prejsť,“ navrhol. Prikývla som. Zobrala som si mikinu a obula sa. Zamkla som si dom a mohli sme vyraziť.

Kráčali sme cestičkou, okolo nás sa pohybovali ľudia, ktorí nemali poňatia čo som, čo je on. usmievali sa ako keby sa nič nikdy nestalo. Zakrývali svoje problémy, tajili svoje najtajnejšie tajomstvá, nevedeli a ani nechcú vedieť čo sa skrýva v ich okolí a vôbec aj vo svete. Chcem sa dostať z tohto kolotoču a zistiť čo po mne chce cudzinec. Zastala som, keď som vedela, že sme čo najďalej od osadenstva. Pozrela som sa do jeho krvavých očí, lenže ma niečím zaujali. Mali v sebe nie len zlosť, ale aj lásku, nehu, tajomnosť, ktorá mňa dokáže opantať. Moja slabosť, tie oči moja slabosť, to mi neurobí. Nepotrebujem žiadnu slabosť.  „Č-o o-d-o m-ň.a ch-c-e-š?“ vyhláskovala som mu. Nemám pocit, že je nejako chorí na hlavu, ale treba sa trošku zabaviť. Som mrcha, viem, s tým už nič neurobím. Lenže, keď vidím ako sa mu napli svaly na čele, ako mu stiekla kvapôčka potu po tvári. Ah! To je moje, moje potešenie. Trýzniť niekoho, oh, až sa rozplývam nad jeho utrápeným výrazom. Kedy s tým prestanem? Nikdy! Som chodiaca mŕtvola, bez duše, či srdca. Ale zábava sa pre mňa neskončila, práve naopak začala sa. „Potrebujem jednu láskavosť,“ prehovoril neznámy. Trošku som sa zahákla, nepozná ma a on žiada pomoc. On sám je to čo ja, je beštia sajúca krv. Tak prečo ja? Dokáže to isté, má silu, rozum a chce mňa? Pokynula som, aby pokračoval. „Chcem, aby si sa zbavila tých nových,“ povedal mi. To ja neurobím. Nepoznám ich, nie sú to žiadne monštrá, sú to upíry, neskúsení, či amatérsky. Nezáleží či sú silní alebo slabí, ide o to, že sú mi seberovní, tým chcem povedať, že sú mi rodina, sme jed druh a on to chce zničiť. Pre mňa neexistuje zabíjanie bez príčiny. Nevytočil ma tým čo mi povedal ale tým že o to žiada mňa. Nepozná ma, myslím si že ani nechce, ale je neskoro. „Nikdy, nikdy nezabíjam bez dôvodu,“  odvrkla som mu a bleskovou rýchlosťou som sa dostala domov. Čo ho to napadlo?! Človek by si myslel ani neviem čo. Pre mňa človek nie je nič, ale nezabíjam ich. Nechcem klesnúť na úroveň vrahov. Chcem zapadnúť, nikde som nevydržala dlho. Za posledné tri roky som sa sťahovala asi tak štyridsať krát. Viem čo si poviete, to je dosť. Lenže iná možnosť tu nebola. Vždy ma niekto vypátral a zničil mi tam povesť, tu sa zrazu objavia piaty dementi a všetko mi zničia, lenže oni ma nezhodia. Nepadnem na kolená, nie som troska. Postavím sa zvtíčenou hlavou a vydám sa k nim. Zabiť ich neplánujem, nikdy ani nebudem. Potrebujem zistiť, čo chce on od nich.

PS: Máme t trošku nejakú zápletku a nastane rozuzlenie a zase sa to zopakuje. Dúfam, že sa vám to ešte páči!!!!!

PSS: Ak ste si všimli, niektoré poviedky som vymazala, ak by ste chceli mohla by som ich nahradiť inou poviedkou.