YŠ - Shujiho trápenie 4.
Shuji sedel na posteli vo svojej novej izbe. Nešťastne hľadel z okna a premýšľal. Boli to už viac ako dva týždne, čo sa vrátili z dovolenky, ale Yuichiho ešte nevidel. V agentúre sa mu všemožne vyhýbal a vždy, keď prišiel do vily, on tam nebol. Mrzelo ho to. Pochopil, že starší ho od seba odohnal. Sklamane si povzdychol. Jeho tok myšlienok prerušilo zaklopanie na dvere. O sekundu na to sa vo dverách objavila ryšavá hlava. Karamelové oči si ho starostlivo premerali a tvár sa zamračila.
„Mal by si ísť medzi ľudí, Shuji. To, že nad tým budeš neustále premýšľať ti nepomôže.“ Povzdychol si Daisuke a prešiel k posteli, na ktorej sa mladík schúlil do klbka.
„Ja viem.“ Zašeptal iba a znova sa zahľadel z okna. Starší sa posadil vedľa neho a objal ho okolo pliec. Pohladil ho po vlasoch a povzbudivo sa na neho usmial.
„Idem dnes na fotenie. Poď so mnou. Aspoň prídeš na iné myšlienky.“ Shuji k nemu vzhliadol a hneď sklopil pohľad k zemi.
„Nemám náladu. Prepáč.“ Svetlovlások sa zamračil.
„Zlatíčko, nemôžeš sa tu ľutovať donekonečna. Na svete je neuveriteľné množstvo mužov, ktorí by pre tvoju pozornosť pokojne vraždili.“ Tmavovlasý mladík k nemu prekvapene vzhliadol. „Si krásny, inteligentný, zábavný a cieľavedomý mladý muž. Si snom každého gaya na tejto planéte. Stačí vyjsť von a vybrať si.“ Pohladil ho po tvári a nežne sa na neho usmial. Shuji pár krát prekvapene zamrkal, kým mu došli slová staršieho.
„Daisuke, ty...“
„Prosím, toto nerieš. Povedzme, že som sa s určitými vecami zmieril.“ Povzdychol si a vstal. Vykročil k dverám a s úsmevom jemu prirodzeným sa na neho otočil. „Obleč sa. Pôjdeš so mnou a nie neberiem ako odpoveď. Za desať minút vyrážame.“ Shuji si nakoniec len rezignovane povzdychol a prikývol. „Tak sa mi to páči.“ Poznamenal ešte Daisuke a vyšiel do chodbičky. Shuji neochotne vstal a prešiel k skrini. Vytiahol čierne úzke rifle, čiernobielu páskovanú mikinu a biele tielko. Všetko na seba navliekol a pozrel do zrkadla. Nebol namyslený, ale musel uznať, že toto oblečenie mu pristalo. Stiahol si vlasy do vysokého copu a zahľadel sa na svoj odraz. Kruhy pod očami jasne naznačovali, že sa pár dní poriadne nevyspal a bledá pleť tiež nevyzerala najzdravšie. Povzdychol si. Daisuke mal pravdu. Mal konečne myslieť trocha aj na seba a nie sa stále len ľutovať. Yuichi nikdy nezmení svoje rozhodnutie a on si jednoducho zaslúži byť šťastný. Zamyslel sa. Daisukeho slová mu stále zneli v ušiach. Bolo očividné, že jeho kamarát k nemu cítil akúsi náklonnosť. Možno...možno by tomu mohol dať šancu. Zo zamyslenia ho vytrhlo zaklopanie.
„Shuji, počkám ťa dole v aute.“ Ozval sa staršieho hlas spoza dverí. Shuji otvoril dvere a usmial sa.
„Netreba. Som už hotový.“ Daisuke sa na neho usmial a pozorne si ho premeral.
„Vyzeráš dobre.“ Poznamenal a vzal ho za ruku. „Poď, nech neprídem neskoro.“
Fotenie prebiehalo na móle na pláži. Shuji sedel na zábradlí a s úsmevom pozoroval svojho kamaráta, ktorý pózoval pred objektívom. Mal na sebe širšie biele plátené nohavice a sivú vestu s kapucňou, ktorú mal do pol hrude rozopnutú. Vánok sa mu pohrával s dlhšími vlasmi a celému jeho zjavu to dodávalo akúsi iskru. Bolo na ňom vidno, ako si to celé užíva, a že svoju prácu robí skutočne rád. Bol na neho proste dokonalý pohľad. Fotoaparát ho miloval a on miloval jeho. Bol jedným z najlepších vo svojom obore a rovnako ako Madoku, ho fotografi zbožňovali. Ani jeden z nich nemal maniere hviezdy a vždy vedeli ako využiť svoj potenciál. Boli prototypom dokonalého top modela. Shujiho v tú chvíľu napadlo, že sa radšej mohol zamilovať do Daisukeho. Jeho city by boli opätované a mal by najlepšieho priateľa na svete. Milého, obetavého, priateľského a krásneho. Nešťastne si povzdychol. Rozhliadol sa a zbadal známe auto. Strieborný Mercedes zastavil tesne pri móle a z neho vystúpil Yuichi. Mladík zalapal po dychu. Zo strany spolujazdca vystúpil tmavovlasý mladý muž v obleku. Bol o niečo vyšší od Yuichiho. Štíhla a zrejme aj vypracovaná postava sa krásne v obleku rysovala a nádherný úsmev mu z pier nemizol. Shuji sedel dosť ďaleko a preto ho nevidel dobre, ale aj na diaľku musel uznať, že vyzeral dokonale. Yuichi si ho očividne nevšimol a zamieril rovno k fotografovi. Shuji takmer nedýchal, keď ho neznámy muž vzal okolo pliec a so spokojným úsmevom spolu prešli až k Daisukemu. V tú chvíľu sa mu zrútil svet. Yuichi niekoho má. To jediné mu prebehlo mysľou. V očiach ho pálili slzy a hrdlo sa mu stiahlo. Stále sa díval na dvojicu mužov, ktorí sa smiali kúsok za fotografom. Starostlivý pohľad Daisuke si nevšímal. Sklopil zrak k zemi a nešťastne si povzdychol. Chcel niečo urobiť. Čokoľvek by ho tej bolesti zbavilo. Poznal však jeden jediný spôsob. Ešte raz sa pozrel na ľudí pred sebou a keď sa nikto nedíval, nepozorovane zmizol z móla a následne z pláže. Vydal sa za svojim vykúpením.
Daisukeho prekvapilo, keď videl Yuichiho. Nečakal, že príde na fotenie. Keby to vedel, nebral by Shujiho so sebou. Hodil starostlivý pohľad k tmavovláskovi, ktorý nešťastne sedel na zábradlí a hľadel na dvojicu vedľa fotografa. Yuichi si ho očividne nevšimol. Na upozornenie fotografa však musel zase pokračovať vo svojej práci. Asi po pol hodine sa fotenie skončilo. Yuichi pristúpil až k Daisukemu.
„Ahoj. Ako vždy dobrá práca.“ Usmial sa na neho. Vypadal bezstarostne, ale Daisuke videl tie nešťastné oči, v ktorých chýbala ta nádherná iskra.
„Ahoj. Čo ty tu robíš? Nečakal som ťa tu.“ Usmial sa na neho mladší a podozrievavo si premeral druhého muža, ktorý stál za ním. Yuichi si všimol jeho pohľad a vyzval muža, aby pristúpil bližšie.
„Toto je Kano Yoshizawa. Je to môj dlhoročný priateľ a majiteľ jednej z najväčších kozmetických firiem, pre ktorú budete fotiť.“
„Teší ma.“ Napriahol k Daisukemu ruku a milo sa usmial.
„Som Daisuke Tetsuya. Teší ma.“ Opätoval mu mladík úsmev.
„Viem, kto ste a teším sa na spoluprácu s vami.“ Usmial sa znova čiernovlasý, keď mu zazvonil telefón. „Ospravedlňte ma, ale musím si vybaviť jeden hovor.“ Odstúpil a zdvihol. Yuichi sa zahľadel na mladšieho.
„Ako sa má?“ Zašeptal k nemu. Nebolo treba niečo upresňovať. Daisuke vedel o kom je reč. Zamračil sa.
„Nie najlepšie. Stále sedí doma.“ Povzdychol si. „Dnes som ho konečne vytiahol von. Mal by sa tu niekde potulovať.“ Yuichi sa zarazil. Nervózne sa rozhliadol okolo seba.
„Asi by som mal ísť. Ešte musím ísť vybaviť pár veci do agentúry.“ Vyhŕkol rýchlo a pohľadom naznačil Kanovi, že odchádzajú. „Tak sa maj. Zastav sa potom u mňa v kancelárií po papiere k ďalšiemu foteniu.“ Daisuke sa zamračil, ale nakoniec len prikývol.
„Fajn. Maj sa.“ Odvetil mu a vydal sa k provizórnym šatniam. Rýchlo sa prezliekol a vydal sa hľadať Shujiho. Yuichi už medzitým zmizol. Čiernovlasého mladíka však nikde nevidel. Zastavil maskérku.
„Nevideli ste Shujiho?“ Spýtal sa nervózne.
„Myslím, že odišiel smerom k mestu. Je to asi pol hodina.“ Odvetila s úsmevom.
„Ďakujem.“ Daisukemu sa to nepáčilo. Očividne ho pohľad na Yuichiho rozrušil a Daisuke len dúfal, že išiel domov. Rýchlo sa so všetkými rozlúčil, poďakoval za spoluprácu a nasadol do auta. Hnal sa ulicami a len sa modlil, aby ho nezastavili policajti, za prekročenie rýchlosti. Trvalo asi pätnásť minút, keď konečne zastavil pred ich bytom. Na agentúru sa vykašľal, veď papiere počkajú. Prednejší mu bol teraz čiernovlasý mladík. Schody do druhého poschodia bral po dvoch. Rýchlo odomkol a vbehol do Shujiho izby. Tá však bola prázdna. Preletel celým bytom, ale mladíka nenašiel. Vytiahol z vrecka telefón a rýchlo vytočil jeho číslo. Nedvíhal. Daisuke zanadával a znova vytočil. Nič. Začínal sa báť. Rýchlo vytočil Yuichiho číslo. Chvíľu to zvonilo, kým sa v telefóne ozval jeho hlas.
„Áno?“
„Shuji zmizol!“ Vykríkol do telefónu mladší.
„Ako zmizol? Čo tým myslíš?“
„Jednoducho zmizol! Čo na tom nechápeš? Nie je doma a nedvíha mi telefón!“ Skríkol rozčúlene a prehrabol si svetlé vlasy.
„Zostaň doma. Zavolám Isaovi a hneď som tam.“ Vyhŕkol rýchlo starší a zložil. Daisuke sa zničene posadil na pohovku a znova vytočil Shujiho číslo. Stále žiadna odozva. On sa však nevzdával a neustále to skúšal, až kým sa pri dverám neozval zvonček. Pribehol k dverám a otvoril. Dovnútra vbehol naštvaný Yuichi a prebehol celý byt. Keď zistil, že mladík tam naozaj nie je, rozzúreným krokom došiel až k Daisukemu a prirazil ho k stene. Rukami ho chytil za mikinu pod krkom.
„Čo tu do čerta robíš?! Mal si na neho dávať pozor! Prečo si myslíš, že som ho zveril do tvojich rúk! Pretože som ti veril! Sklamal si ma, Daisuke!“ Daisuke na neho vydesene hľadel, kým sa spamätal a prižmúril hnevom oči. Odstrčil staršieho od seba a vzpriamil sa.
„V prvom rade je to tvoja chyba! To ty si ho od seba odohnal a nie ja! Vyspal si sa s ním a odkopol ho!“
„Ty to nechápeš!“ Obraňoval sa hneď svetlovlasý.
„Ale áno. Chápem to až priveľmi!“ Vykríkol znova mladík. Pri dverách, ktoré boli stále otvorené sa objavil Isao s Yuutom a Seijim. Zarazili sa keď začuli hádku.
„Ty si myslíš, že všetko vieš najlepšie, ale tak to nie je! Keď si taký úžasný, tak si ho mal získať pre seba! Dal som ti dokonalú šancu!“
„Ja som sa zmieril s tým, že on ma milovať nikdy nebude! Priznaj si konečne, že máš len strach!“
„To by stačilo!“ Vbehol do izby Isao a oboch ich spražil ľadovým pohľadom. „Tým, že sa tu hádate, mu nepomôžete.“ Obaja sa na seba pozreli a prikývli. „A keď už ide o to, tak Daisuke má pravdu, Yuichi. Tentokrát si urobil chybu ty.“ S tým sa otočil a vyrazil z dverí. Yuuto so Seijim hodili vražedný pohľad po dvojici v byte a vyšli sa Isaom. Yuichi zostal len zarazene stáť.
„Poďme.“ Vyhlásil Daisuke a vyšiel za ostatnými, ktorý čakali pri autách. Yuichi zvesil hlavu a porazene sa vydal za ostatnými. Rozdelili sa a každý sa vydal inou stranou. Prechádzali uličkami, ale nikde Shujiho nenachádzali. Volali mu, ale mladík stále nedvíhal. Yuchi už bol zúfalý. Počas hľadania mal dosť času na premýšľanie a musel uznať, že jeho milované šteniatka mali zase raz pravdu. Ak chcel niekoho viniť, tak jedine seba. Hľadali už vyše hodiny, ale nikto z nich nebol úspešný. Yuichi už po niekoľký krát nastúpil do auta a naštvane buchol do volantu. Zničene sa oň oprel a snažil sa vydýchať zlosť. Zrýchlene dýchal a premýšľal, kde by mohol čiernovlasý mladík byť. Napadlo ho už len jedno jediné miesto. Naštartoval a zamieril k veľmi pochybným uličkám. Dúfal, že sa mýli. Trvalo niekoľko minút, kým zastavil na rohu jednej z nich. Vystúpil a pozorne sa rozhliadol. Zamkol auto a prechádzal tmavými uličkami. Bezdomovci, prostitútky, narkomani a kadejaké existencie, ale jeho láska nikde. Zašiel za roh a zamieril k ďalšej z uličiek. Niekoľko smetných košov a harabúrd. Spoza jedného sa ozýval vzlykot. Yuichi zamrzol. Bál sa nazrieť zaň. Pomalým krokom prešiel až k osôbke chúliacej sa pri múre. Do očí sa mu nahrnuli slzy. Sedel tam Shuji a plakal. Yuchi sa rýchlo spamätal a priskočil k nemu.
„Shuji! Shuji, čo sa deje? Ublížil ti niekto?“ Mladík vydesene pozrel do staršieho tváre. Oči mal červené a plné sĺz. Z rúk mu vypadla injekčná striekačka s akýmsi hnedým obsahom. Yuichi po nej vydesene pozrel a hneď vrátil pohľad na mladíkovu tvár.
„Shuji. Čo si to urobil?“ Zatriasol s ním. Po tvári sa mu začali spúšťať slzy. Keď videl jeho vystrašenú tvár pritiahol si ho do náručia a pevne ho objal. „Neboj sa to zvládneme. Dostanem ťa z toho.“ Pohladil ho po chrbte. Shuji stále prekvapený a vystrašený, nechápal situáciu. Až keď ho starší objal, uvedomil si, čo sa deje. Pevne mu objatie opätoval a znova sa rozplakal.
„Pšš. To bude dobré. Všetko bude dobré.“ Chlácholil ho starší.
„Ja som to neurobil.“ Zašeptal medzi vzlykmi mladší. Yuichi sa zarazil. Odtiahol mladíka od seba a zahľadel sa mu do uplakaných očí.
„Zopakuj to.“
„Nevzal som si to. Ja...chcel som, ale...nemohol som.“ Zašeptal znova a sklopil tvár k zemi. Yuichi sa pousmial. Znova ho objal a pohladil ho.
„Som na teba hrdý.“ Zašepkal mu do ucha a pomaly s ním začal vstávať. „Poď. Pôjdeme domov.“ Shuji zavrtel hlavou a chcel sa odtiahnuť.
„Nie. Ja nechcem ísť domov. Nechcem ísť niekam, kde nie si.“ Yuichi ho stále držal a pevnejšie ho objal.
„Vrátiš sa ku mne. Už nikdy ťa nikam nepustím. Zostaneš so mnou.“ Zašeptal k nemu. Shuji sa upokojil.
„V-vážne?“ Zahľadel sa mu do tváre v očakávaní.
„Ak mi odpustíš, ako som sa zachoval.“ Pohladil ho nešťastne po tvári starší. Shuji horlivo prikývol. Svetlovlasý sa usmial a sklonil sa k jeho perám. Vtisol mu nežný bozk a znova sa odtiahol. „Začneme odznova.“ Zašeptal k nemu a znova ho pohladil. Shuji s úsmevom prikývol. „Musíme ísť. Všetci sa o teba boja.“ Upozornil ho a pomaly odviedol k autu. Posadil ho na miesto spolujazdca a prikryl ho svojim kabátom. Zavrel dvere a zavolal Isaovi. Objasnil mu situáciu a dohodli si stretnutie vo vile. Naštartoval a čo najrýchlejšie sa snažil dostať z tých ulíc preč. V aute panovalo ticho, ktoré prerušilo Shujiho zašeptanie.
„Kto bol ten muž?“ Yuchi sa zamyslel.
„Aký muž?“
„Ten, s ktorým si dnes prišiel na Daisukeho fotenie.“
„Aha. Kano Yoshizawa. Je to dlhoročný kamarát. Chlapci pre neho budú fotiť.“ Pousmial sa na mladíka a ďalej sledoval cestu.
„Aha.“ Shuji spokojne vydýchol a usmial sa. „Milujem ťa.“ Yuichi sa usmial.
„Aj ja teba.“ Netrvalo dlho a zastavili pred vilou, kde ich pred dverami už netrpezlivo očakávali ostatní. Len čo vystúpili, vrhli sa na Shujiho a všetci ho vyobjímali. Yuchiho pár z nich spražilo dosť nevraživým pohľadom. Malý Jun sa Shujimu s plačom hodil okolo krku a odmietal sa ho pustiť. Všetci sa presunuli do obývačky a dávali Shujimu prísne kázanie o utekaní z domu, ako malému chlapcovi. Ten len so sklopeným pohľadom prikyvoval a usmieval sa. Pohľadom zablúdil k Yuichimu, ktorý sa ležérne opieral o dvere a usmieval sa. Nemo mu naznačil slová, ktoré Shuji tak dlho túžil z jeho úst počuť a konečne mu došlo, že teraz sa všetko zmení. Že práve v tú chvíľu konečne získal to, po čom tak dlho prahol. A bol neskonale šťastný.
Komentáre
Prehľad komentárov
Už som myslela, že Yuichiho zavraždím. Aby on niečo pochopil a pripustil tak sa musí stať niečo zlé. Aspoň, že Shuji nemal dosť odvahy doviesť svoj čin do konca. Takže som hrdá nielen na Shujiho, ale aj na Yuichiho. Konečne budú obaja šťastní aj keď ich určite čaká pár nemilých dní. Som zvedavá na pokračovanie :)
Re:)
(Neferet, 23. 9. 2013 22:12)tak všetko okolo nich bude zaujímavé :) len teraz neviem, ktorým párom mám začať :D v hlave mám príbeh pre každého, ale neviem, ktorý hodiť prvý :)
...
(Lilia, 22. 9. 2013 21:28)