Tieň, poviedka
Stará babka sa usadila v mäkkom kresle a zložila si hrubé okuliare. Okolo nej sedelo zo desať detí a horlivo čakali na príbeh, ktorý im vyrozpráva tento večer. V kozube pukotal príjemný ohník, hoci vonku sa preháňali silné závany vetra. Babka si odkašľala a začala:
-Dnes vám poviem príbeh o dvoch sestrách, dvojičkách Ashlee a Karen. Bývali spolu s rodičmi, ale keď mali dievčatá okolo sedemnásť rokov, rodičia na nich prestavli dávať taký pozor a viac si užívali sami dvaja, chodili na dlhé výlety a dvojčatá si museli vypomôcť samé. Keď bolo treba o niečom dôležitom rozhodnúť, ich rodičia to nechali na Karen.
Karen bola blondínka, s peknými sivými očami a možno jej jedinou chybičkou krásy bol trošku krivý nos. Bola vždy upravená a usmievavá. Bola rodinný anjelik.
Ashlee bola jej presným opakom. Hoci do tváre boli rovnaké ako správne dvojičky, Ashlee bola čiernovláska, neobliekala sa tak poctivo ako jej sestra, bola to rodinná rebelka. Sestry boli ako slnko a mesiac.
Hoci Karen sa k sestre snažila byť milá, Ashlee bola pôvodcom hádok. S nikým z rodiny nevychádzala. Vždy jej pripadalo, že žije v tieni, v tieni niekoho sna. Kareninho sna. Karen si žila život ako z rozprávky a Ashlee sa len snažila nájsť ruku, ktorej by sa mohla chytiť, ale každý dotyk sa jej vracal. Nebolo úniku.
Jeden deň, bol akurát september, sa začal ako každý iný. Dievčatá vstali, izby mali vedľa seba. Ich toaletné stolíky a zrkadlá delila len stena. Ashlee stála pri stole a pozerala na starú fotografiu. Mala pocit, akoby dnes bolo nejaké výročie, alebo nejaký sviatok, nevedela si to vysvetliť. Cítila však stále tie tiene, tie, ktoré ju obklopovali a našepkávali jej nepekné veci, vzbudzovali v nej tie zlé pocity. Fotografiu pustila na zem a chystala sa odísť. Tiene ju nasledovali.
Kým Ashlee hľadela na obrázok, Karen so spokojným úsmevom hľadela na svoj odraz v zrkadle. Ona bola nádherná. Mala všetko a ešte viac. Bola šťastná, ako za každého nového dňa, predsa žila všetky svoje sny. Na úkor svojej sestry, ale to si nikdy neuvedomila. Myslela si, že s ak nej správa tak, ako by sa mala a ona je tá zlá. Vždy tomu verila.
Ashlee sedela pri kuchynskom stole, keď tam jej sestra doslova dotancovala, taký ľahký a ladný krok mala. Pobozkala rodičov a zaliala si cereálie a kávu. Keď dojedla a dopila, Ashlee sa ešte stále nepohla zo svojho miesta. Povzdychla si a pripravila misku cereálii aj pre ňu. Potom odišla a po chvíli dotancovala do izby. O chvíľu mala ísť preč, tak si opäť sadla pred zrkadlo.
Ashlee láskavosť jej sestry rozčúlila. Tvári sa ako princezná a ona žije v jej tieni. Od zúrivosti, hnevu a sklamania odstrčila misku tak prudko, až dopadla na zem a roztrieštila sa. Netrápilo ju to. Odišla po tmavej chodbe do svojej izby, nasledovaná tieňmi, ktoré ju obklopovali.
Žijem v tieni sna niekoho iného. Skúšam nájsť ruku, ktorej by som sa chytila, ale každý dotyk sa ku mne vracia... žijem v nočnej more, v nikdy nekončiacom spánku...
Ashlee si sadla za zrkadlo a zahľadela sa na svoj odraz. Akosi vedela, že keby tam nebola stena a dve zrkadlá, v tejto chvíli by si s Karen hľadeli do očí. A vtedy sa niečo stao. Čas akoby sa zastavil, Ashlee netušila, čo to je. Na chvíľu akoby sa tie tiene a všetko to zlé presunuli do svetlej izby jej sestry.
Mama, otec, sestra... všetko je teraz v poriadku... celý môj život je v poriadku... mám viac, než by niekto mal mať... a minulosť je minulosťou...
Žila som v tieni... Tiene zatemnili Karen myseľ. Len na chvíľku pocítila aké je to byť v sestrinom tele, ako sa cíti... sna niekoho iného... Karen zúrivo odstrčila všetky kozmetické prípravky, ktoré mala na toaletnom stolíku a zúfalo na seba hľadela, na svoj odraz, rukami si rovnako zúfalo zahrabla do vlasov... snažila som sa nájsť ruku, ktorej by som sa chytila... Potom od frustrácie udrela rukou do zrkadla, ktoré sa roztrieštilo na kúsky.
Žijem v novom dni...Ashlee už nesedela na svojom mieste. Vstala a odchádzala preč, keď sa jej zrkadlo rozpadlo na tisíc kúskov... žijem ho pre mňa... Ashlee až myklo a potom sa previnilo obrátila... a teraz som už hore, tak môžem vidieť...
Karen stála pri stene vedľa rozbitého zrkadla, tvárou k nej a s rukami položenými dľaňami na stene. Hlavu mala previnilo sklonenú. Nevnímala pocity svojej sestry, do tej chvíle nie. A bolo jej to ľúto.
Ashlee pritisla dlane na stenu presne tam, kde tušila Karenine ruky. Keby ich nedelila stena, hľadela by sestre priamo do očí. Necíť ku mne ľútosť...Karen začala pomaly ruky odťahovať. Necíť ku mne ľútosť... Karen tie slová vnímala. Tiene ju už opustili, ale stále sa cítila previnilo. Necíť ku mne ľútosť... Karen sa smutne usmiala a odišla od steny. Bola rada, že to má za sebou. Cítila, že od tej chvíle bude všetko iné.
Ashlee na druhej strane steny sa usmiala veselšie, spokojnejšie. Taktiež sa odtiahla. Sadla si na posteľ. V izbe bol neporiadok, ale ona sa po prvý krát cítila skutočne živá. Vtom cítila, akoby v nej niekto zažal vnútorné svetlo. Tiene zmizli. Navždy. To Ashlee vedela a to ju tešilo ešte viac.
"Žila som... v tieni. Ale žijem v novom dni."-
Takto sa príbeh končil a deti, ktoré boli okolo starej panej zhromaždené sa voľky-nevoľky odobrali do postelí. Stará pani sa pozrela do ohňa a vtedy na sekundu opäť zacítila, aké hrozné bolo žiť v tieni sna niekoho iného. Ale aj keď Ashlee už dávno nemala sedemnásť, stále žila v novom dni. A stále dokázala cítiť Kareninu ľútosť. Jej sestre to bolo ľúto každý deň. Ale Obe žijú do staroby v pre nich novom dni.