Zomrela Jiřina Jirásková
Populárna česká herečka dnes vydýchla naposledy. Jiřina Jirásková zomrela po dlhom boji so zdravotnými problémami. Jirásková zomrela v pondelok krátko po poludní.
V českých médiách sa objavili ihneď po smrti herečky špekulácie, či si Jirásková nevzala život sama. Kvôli obavám o svoj blízky koniec radšej predčasne oslávila Štedrý deň a pripravovala sa na najhoršie. V posledných dňoch jej bola veľkou oporou speváčka Lucie Bílá. Jirásková už niekoľkokrát verejnosť upozorňovala, že nechce ďalej žiť. Na Štedrý deň, kedy zostala doma sama sa dokonca vyhrážala, že zhltne lieky a vezme si tým život. V posledných dňoch herečka dokonca prestala jesť, iba pila a fajčila.
Jiřina Jirásková sa narodila 17. februára 1931 v Prahe. Za svoj dlhý život sa stala svetoznámou televíznou, filmovou aj divadelnou herečkou. Vyštudovala Pražské konzervatórium. Po skončení školy hrala rok v Hradci Královom. Od roku 1951 sa stala členkou pražského Divadla na Vinohradoch, kde pôsobila do konca. Od 30. marca 1990 až do 30. júna 2000 dokonca tomuto známemu českému divadlu aj šéfovala. Jirásková bola v Česku a na Slovensku mimoriadne obľúbenou herečkou. Prvú veľkú príležitosť dostala v špionážnej dráme Šmyk. Potom hrala vo filmoch Každá koruna dobrá a Pohľad do očí. V 60. rokoch sa začala objavovať v komédiách. Jej 
talent na humor objavil jej neskorší životný partner, režisér Zdeněk Podskalský. Diváci si ju zamilovali aj ako pani Kekulovú v televíznom seriáli "Poisťovňa šťastia". V posledných dvoch rokoch hrala Jirásková vo filmoch Jiřího Stracha Vrásky z lásky a Školský výlet Petra Šíchy. Manželom Jiřiny Jiráskovej bol herec Jiří Pleskot. Manželstvo však vydržalo iba dva roky. Neskôr sa jej životným partnerom stal režisér Zdeněk Podskalský, s ktorým prežila 27 rokov. Ich spolužitie prerušila až smrť režiséra v roku 1993. Hoci Jiřina Jirásková nemala žiadne deti, v posledných dňoch života jej bola veľkou oporou speváčka Lucie Bílá, ktorú s láskou označovala za svoju adoptívnu dcéru. V roku 1998 získala Jiřina Jirásková cenu Thálie za celoživotné dielo a o desať rokov neskôr bola uvedená do Siene slávy televíznej ankety TýTý. V októbri 2006 jej prezident Václav Klaus udelil Medailu Za zásluhy o štát v oblasti kultúry a umenia. V roku 1999 neúspešne kandidovala za ODS do Senátu.
Bola to herecká dáma, ale aj chorá a zlomená žena, ktorá až do konca svojho života bola veľkou milovníčkou francúzskeho koňaku a náruživou fajčiarkou. Kým na pódiu a pred publikom sa herečka vždy správala ako hviezda, v súkromí a samote čoraz viac trpela a opúšťala sa. „To už ani nie je život,“ hovorievala s vedomím, že jej čas sa kráti.
Pred necelými dvoma rokmi tesne po jej osemdesiatke sa objavila v zábavnom dokumente Komici na jedničku. Bol jej venovaný už šiesty diel a zo žien bola tam uvedená ako prvá. Ako a ako prvá z komikov, ktorí boli uvedení, bola ešte nažive a preto bola pozvaná aj priamo do relácie. Bolo to jej asi posledné väčšie televízne účinkovanie a zanechala v ňom posledné spomienky:
SPOMIENKY:
Mnohí Jiráskovej kolegovia, známi a iní sú z tejto smutnej informácie zdrvení. Pre viacerých bola jedinečnou a nezabudnuteľnou dámou, ktorú mali radi a vážili si ju.
VÁCLAV KLAUS: ,,Správa o smrti Jiřiny Jiráskovej, jednej z najvýraznejších postáv nášho divadla, filmu a televízie, ma rozosmutnila. Odišla nielen výrazná umelkyňa, ale aj skvelý človek a občan. Vedel som samozrejme o jej zdravotných ťažkostiach, boli sme v občasnom kontakte, naposledy som s ňou hovoril telefonicky v decembri, ale definitívne uzavretie jej bohatého života, ktorý vďaka jej výnimočnému talentu a pracovitosti prinášal toľkým ľuďom a toľkých generáciám radosť a hlboké umelecké zážitky, ma pochopiteľne napriek tomu zasiahlo. S pani Jiráskovou som si bol blízky nielen ako "Vinohraďák", ale spájali nás i ľudské názory a politické postoje, ktoré vždy dávala najavo, bez ohľadu na to, či jej to prinášalo prospech. Aj v tom bola výnimočná. Sprevádzala ma radom volebných kampaní a nebála sa postaviť aj mnohým mediálnym štvaniciam, ktoré sa proti mne z rôznych dôvodov pravidelne opakovali. Nebála sa hovoriť nahlas svoje názory, hoci jej to v umeleckom mainstreame určite nerobilo dobre. Bola človekom do nepohody. Vážil som si ju ako občianku, umelkyňu aj vzácneho človeka. Preto som jej tiež udelil štátne vyznamenanie. Bude nám všetkým, celej českej kultúrnej verejnosti aj mne osobne veľmi chýbať."
PETR NEČAS: "S hlbokým zármutkom som prijal správu o odchode pani Jiřiny Jiráskovej. V jej osobe odišla jedna z najnadanejších herečiek českého divadla a filmu, pani umelkyňa, ktorá rozdávala radosť generáciám českých divákov, ale aj žena vysokej osobnej statočnosti. Odchod pani Jiráskovej je významnou stratou pre českú kultúrnu scénu."
JAN FISCHER: "Je mi to nesmierne ľúto, Jiřina Jirásková bola úžasná žena. Mal som ju rád nielen ako herečku, ale hlavne ako človeka. Nikdy preto nezabudnem na posedenia, na ktorých sme sa stretávali po jej predstaveniach, kam sme so ženou často chodili."
MARIÁN LABUDA: „Bola to moja partnerka, keď som hosťoval v divadle na Vinohradoch. Z tých kolegýň, napriek tomu, že bola najstaršia, pôsobila, že je najmladšia. Vedel som, že sa na ňu môžem kedykoľvek obrátiť. Stratil som veľkú priateľku.“
JIŘÍ ADAMEC: „Je mi to ľúto. Tí, ktorí sú skutočne veľkí, nás opúšťajú a to nie je nikdy veselé.“
JIŘINA BODHALOVÁ: ,,Zomrela moja úplne najstaršia kamarátka. Nikdy sme si nezávideli, čo v našich krajinách nie je úplne bežné. Odišla skvelá, múdra a vzdelaná žena."
VERONIKA ŽILKOVÁ: "Zhodou okolností som včera mala na sebe perly, ktoré mi dala ako svadobný dar. Naše priateľstvo trvalo 30 rokov. Je to hrozná správa a ma to veľmi mrzí. Mala som ju strašne rada."
LUCIE BÍLÁ: ,,S Jiřinkou nám odišla ozajstná legenda, ktorú nikdy v živote už nikto nenahradí. Cítila som to. Preto som jej urobila predčasné Vianoce a keď potrebovala, tak som sa vžila aj do úlohy kaderníčky. Bol to môj ľudský vzor nehovoriac o tom, že aj profesionálny. Cítim sa teraz bez nej nejako sama."
KAREL GOTT: ,,Je mi to veľmi ľúto. Bola to dáma, bojovníčka... Bola jednou z troch sudičiek na oslave mojich 60. narodenín, dodnes na to nemôžem zabudnúť."
KVĚTA FIALOVÁ: ,,Jiřinka bola úžasná herečka. pamätám si, keď začínala ako mladá, boli sme totižto približne rovnako staré. A čo jej popriať? Šťastnú cestu, Jiřinko a ďakujem ti za všetko!"
JIŘÍ KRAMPOL: ,,Ježišmária! Poznal som ju od útlej mladosti. Už ako mladá bola za každých okolností dáma. Mala nesmierne inteligentný humor. Bola to jedna z najlepších herečiek a je to obrovská strata!"
ZDENĚK TROŠKA: ,,Bola vynikajúca herečka. Väčšina si ju pamätá z trilógie Slunce, seno. Pamätám si, že raz mi povedali, že už točí príliš veľa a prišiel zákaz z Barrandova, aby som ji už neobsadzoval do žiadneho filmu. Požiadal som herečku Laďku Kozderkovú, ale tá po zahájení nakrúcania Boty jménem Melichar ochorela. Volal som na Barrandov, že točím film a mám prúser, že nemá kto hrať učiteľku. Nakoniec mi Jiřinku predsa len dali.“
GABRIELA VRÁNOVÁ: ,,Bolo jej veľmi zle a vôbec by som sa nedivila, keby svoj odchod urýchlila. Teraz tu sedím a myslím na ňu."
VÁCLAV VYDRA: Mal som ju strašne rád, náš vzťah bol vzájomný. Je to hrozné. Už s ňou nestihnem urobiť to, čo sme si naplánovali."
(zdroje: www.blesk.sk; www.cas.sk)
SPOMIENKA JIŘINY BOHDALOVEJ (z knihy Fenomén Bohdalka
z roku 2011):
,,S Jiřinou Jiráskovou mě pojí nejen křestní jméno. Spojily jsme velký kus životní a profesní cesty v profesi, třebaže jsme každá úplně jiná. Známe se důkladně a celá léta a po celou tu dobu existuje jakési vzájemné zvláštní napětí, jméno předivo citplně jiná. Známe se důkladně a celá léta a po celou tu dobu existuje jakési vzájemné zvláštní napětí, jméno předivo citů a vášní. 
Obě si tuto zvláštnost pěstujeme, hlídame si ji a dovádíme k dokonalosti. Zkrátka - urážíme se o sto šest! Jde mezi námi o celoživotní hru jen pro nás dvě, o bláznivou a možná - viděno zvonku - i dost tvrdou hru. Občas svým chováním a slovníkem šokojume okolí. A nezasvěcený pozorovatel by se mohl mylně domnívat, že jsme v konfliktu a možná dokonce před vzájemnou vraždou. Takhle spolu "vtipkují"často muži, ve Vinohradském divadle to byl medzi herci běžní způsob komunikace. My dvě s Jiřinou jsme si ale osvojily tuto "mužskou" cestu dorozumívání - a to s velkou radostí. Uvedu náhodný příklad: Postěžovala jsem si, že mě bolí hlava a okamžitě jsem od ní slyšela: To mě překvapuješ, ty máš i hlavu? Když jsem jí požádala o recept do své knížky, hned mi vlepila: Ty vaříš? Proč to tajíš? Já myslela, že umíš jen jíst!... 
No já ji taky nezůstávám nic dlužna a hodně se v tomto ohledu snažím. V mládí jsme takhle "blbly" s ohromným nábojem, dneska už se - žel - vidíme jen málo - a vzájemné legrace si užijeme méně. Jiřina ovládá spoločenské chování a mnohá mně dosud neznámá cizí slova. Tvrdí, že my dvě jsme každá jiná taky proto, že já jsem žoajézní a ona je larmoajantní... Nevím, v tom něco bude. Že jsme každá jiná je ale nad slunce jasné, v mnoha směrech jsme si opakem. Miluji ale její smích, ona se živočišně chechtá mnoha blbinám, které ze mě kdy vypadnou. Navíc je přející, nenechává si nic pro sebe, když se směje, hned to dává dál. A moje proslulost v legraci stoupá. Ona je stran humoru opravdu vděčný typ. Ale pozor, nezbaští všechno, je vyběračná. Ale když už se chechtá, vím, že se mi něco povedlo. Mám u ní jednu privilej. Mnoho let mě bralo i jako svého osobního kritika a na mé soudy, jakkoli byli přísné, opravdu dala. Zvala mě na generálky, abych jí "řekla". Věřila mé intuici a já se nebála vybalit i nejtvrdší kritiku, ovšem - samozřejmě - mezi čtyřma očima a při zavřenejch dveřích. Herecký rejstřík má bohatý, ale přece jen jí víc sedí dámy z vyšších kruhů, hraběnky a ředitelky zeměkoule. I když - jak víme, posluhovačku Kekulovou zvládla levou, zadní a skvěle. To mi ale takříkajíc dělala do oboru, čož jsem jí samozřejmě vytkla. Velmi jsme spolu ladily - mnohokrát, třeba ve Světácích a pak hlavně ve Fany. 
Ale vlastně kdykoliv nám to šlo dobře. Myslím na ní často, má zdravotní problémy, s kterými srdnatě pere. Přece jen nakonec zůstala sama s pejskem a to není pro duši citlivé ženské, kterou ona je, nic líbezného. Přála jsem jí k osmdesátinám - opět po našem, úpřimně, jak jinak. Řekla jsem jí, že pro ní mám důležité sdělení, ale bojím se, že se sekne... Až pak jsem jí vyznala ze svých citů, že si jí - i když to tak nevypadá - celej život vážím. A že jí mám ráda. Přijala to jako stolík. Neseklo to s ní!... Ona totiž ví, že je to pravda."
Zdroje:
www.cas.sk; www.azet.sk; www.csfd.cz
-knižné zdroje: Bohdalová, J. a Kopecká S. : Fenomém Bohdalka, Praha - nakladateľstvo Slávka, 2011, str.108-111; ISBN 978-80-86631-97-4