moje úvahy
Originálny článok môžete nájsť na stránke Svätoháj Rodnej Viery- www.svatohaj.sk/konzumacia.html
Jeho autorom je Stanislav
Konzumácia z pohľadu rodnoverca
Týmto článkom by som chcel osvetliť problematiku stravovania a potravinárskej výroby z pohľadu rodnoverca. Nechcem nikoho poúčať o tom, ako by sa mal správať a ako by mal žiť, chcem len nahliadnuť na životnú cestu, ktorá sa pre mňa spája so slovanským rodnoverím.
V poslednej dobe si uvedomujem konflikt môjho svetonázoru s fungovaním sveta, teda konkrétne s výrobou spracovaním a stravovaním jedla vo všeobecnosti. Uvedomujeme si skutočne čo konzumujeme a čím zahlcujeme svoju krajinu? Znechutenie nad masovým chovom, fabrikovou výrobou, chemicky upravovanými potravinami a priam totálnou degradáciou našej každodennej výživy, to je vec, ktorá ma trápi. Premýšľam nad tým, ako môžem tento fakt zmeniť, čo je jeho hlavnou príčinou a či ho vôbec chceme zmeniť.
Hlavným problémom sú naše životy odtrhnuté od prírody, vtesnané do uponáhľaného života materializmu. Prestali sme chápať posvätnosť toho, čo jeme a nielen že si to absolútne nevážime (o tom by sa dala napísať taktiež dlhá esej), ale je nám prakticky jedno čo skonzumujeme. Je jedno či kurča leží na stole, či je to bravčový rezeň. Položili sme si pred seba akýsi produkt niečoho, čo v podstate pre nás nikdy neexistovalo. Nie je to bytosť, ktorú sme vychovali s poctou a radosťou s účelom, že jedného dňa ju zjeme a ten účel mohol byť práve preto takpovediac vznešený. Z filozofického hľadiska to v podstate nie je ani kurča, je to len nadopovaný produkt slúžiaci zisku. Kupujeme si mrazené nič, len tak prehrabávame a vyberáme v regáloch medzi stovkami podobných kúskov. Šeď ktorá zaplavila časť nášho života nás úplne pohltila, že zachvíľu bez obrázka na obale potravín nebudeme poznať ako to vyzerá, a čo to v skutočnosti je. Z veľkej časti za to môže náš uponáhľaný život v ktorom nestíhame takmer nič. Masová výroba neskutočného množstva tovaru na predaj v podobe, akú vidíme v obchodoch si nás podmanila svojou jednoduchosťou a odpútanosťou od života. Nikdy nespotrebujeme to, čo sa v skutočnosti vyrobí a nikdy ani toľko nebudeme potrebovať, koľko sa toho vyprodukuje, preteky ekonomických tabuliek však nemožno vyhrať.
Nechcem moralizovať a niesom ani vegetarián, no predsa posvätnosť života a úcta k nemu je cestou hodnôt, ktorými som sa vydal a hájim ich pred sebou samým. Ak som si uvedomil prepojenie života a našej krajiny so všetkými hodnotami, ktoré sa snažíme preniesť od našich predkov, tak nastáva jedna zásadná otázka. Prečo slávime slnovrat ako znovuzrodenie slnka - životodárnej energie a degradujeme ostatné aspekty života? Rovnako vyháňame i uctievame smrť a posmrtný život a odovzdávanie energie a duší do záhrobného sveta. Veď predsa celý svet - všehomír je presiaknutý večným kolobehom a ak veríme tomu, o čom hovoríme, píšeme a spievame, nemôžme svoje každodenné existovanie oddeliť od svojej viery a presvedčenia. Ak oddeľujeme myšlienky od konania, život od svojho svetonázoru, tak sme len nefunkčnými intelektuálmi. Sami sme teda pokrytcami ak slávime život v deň zrodu slnka a pritom svoje okolie si nevšímame a tieto hodnoty neuplatňujeme vo svojich životoch. V podstate nežijeme životy rodnovercov, ale len víkendových pohanov mechanicky naučených na sviatky rovnako ako ľudia v kostole. Alebo čarodejníkov, ktorí pojedli múdrosť sveta a snažia sa všemožne čarovať, hneď po tom ako vyjdú na niekoľko hodín zo svojich konzumných životov.
Nebudem si idealizovať život Slovanov vo včasnom stredoveku, nie sme ani divadelníci, čo sa na nich hrajú, my oživujeme rodnú vieru našich predkov. Chcem však poukázať na fakt, že konzumácia mäsa bola v tej dobe veľkým sviatkom, rovnako je i zdravé pre organizmus prečistiť si telo a oddýchnuť od ťažkých a mastných jedál. Zabíjačka bola niečo ako obrad, keďže mäsa bolo málo a konzumovalo sa väčšinou v určitom období. Ak sa zamyslíme nad šetrnejšou spotrebou mäsa a mäsitých produktov nastáva ďalšia otázka. Je teda potrebné chŕliť také množstvo mäsových výrobkov a s totálnou neúctou pásovo vraždiť hospodárske zvieratá? Ešte raz by som rád zdôraznil, že nezastávam vegetariánsky spôsob života ani niesom slabá povaha, no tento konflikt vo mne vyvoláva mnohé rečnícke otázky. Už vlastne ani nevieme ako chutí domáca paradajka či jablko a nebodaj domáce kurča alebo vajcia. Naučili sme sa na chemickú úpravu, nadopované kuracie stehná, ktoré svojou veľkosťou skôr pripomínajú mutanta ako skutočné zviera.
Môj svetonázor sa nestotožňuje s jatkami, ktoré sa dejú na farmách pre naše nenažrané žalúdky. Dokonca ani paradajkami, čo chutia ako umelá hmota s červeným farbivom. Môj svet by chcel byť prirodzenou súčasťou prírody a jej kolobehu. Chcel by som teda povedať, že rovnako ako je pre mňa posvätná pôda, tak sú i hospodárske zvieratá, pretože žijú pre vyšší účel a rovnakú úctu by sme mali dať i tomu čo jeme. Zo zeme, ktorá nám je matkou a sme vďaka nej nasýtení každý deň by sme mali zbierať či trhať jej produkty s cieľom utíšiť hlad či pomôcť pri chorobe, no nie dehonestovať život. Vari neslávime dni Mokoši, matky zeme a neďakujeme jej za dary? Za aké dary v skutočnosti ďakujeme, veď ani nevieme, čo držíme v rukách keď to hádžeme do hrnca.
Kiežby sme začali vnímať život...
V poslednej dobe si uvedomujem konflikt môjho svetonázoru s fungovaním sveta, teda konkrétne s výrobou spracovaním a stravovaním jedla vo všeobecnosti. Uvedomujeme si skutočne čo konzumujeme a čím zahlcujeme svoju krajinu? Znechutenie nad masovým chovom, fabrikovou výrobou, chemicky upravovanými potravinami a priam totálnou degradáciou našej každodennej výživy, to je vec, ktorá ma trápi. Premýšľam nad tým, ako môžem tento fakt zmeniť, čo je jeho hlavnou príčinou a či ho vôbec chceme zmeniť.
Hlavným problémom sú naše životy odtrhnuté od prírody, vtesnané do uponáhľaného života materializmu. Prestali sme chápať posvätnosť toho, čo jeme a nielen že si to absolútne nevážime (o tom by sa dala napísať taktiež dlhá esej), ale je nám prakticky jedno čo skonzumujeme. Je jedno či kurča leží na stole, či je to bravčový rezeň. Položili sme si pred seba akýsi produkt niečoho, čo v podstate pre nás nikdy neexistovalo. Nie je to bytosť, ktorú sme vychovali s poctou a radosťou s účelom, že jedného dňa ju zjeme a ten účel mohol byť práve preto takpovediac vznešený. Z filozofického hľadiska to v podstate nie je ani kurča, je to len nadopovaný produkt slúžiaci zisku. Kupujeme si mrazené nič, len tak prehrabávame a vyberáme v regáloch medzi stovkami podobných kúskov. Šeď ktorá zaplavila časť nášho života nás úplne pohltila, že zachvíľu bez obrázka na obale potravín nebudeme poznať ako to vyzerá, a čo to v skutočnosti je. Z veľkej časti za to môže náš uponáhľaný život v ktorom nestíhame takmer nič. Masová výroba neskutočného množstva tovaru na predaj v podobe, akú vidíme v obchodoch si nás podmanila svojou jednoduchosťou a odpútanosťou od života. Nikdy nespotrebujeme to, čo sa v skutočnosti vyrobí a nikdy ani toľko nebudeme potrebovať, koľko sa toho vyprodukuje, preteky ekonomických tabuliek však nemožno vyhrať.
Nechcem moralizovať a niesom ani vegetarián, no predsa posvätnosť života a úcta k nemu je cestou hodnôt, ktorými som sa vydal a hájim ich pred sebou samým. Ak som si uvedomil prepojenie života a našej krajiny so všetkými hodnotami, ktoré sa snažíme preniesť od našich predkov, tak nastáva jedna zásadná otázka. Prečo slávime slnovrat ako znovuzrodenie slnka - životodárnej energie a degradujeme ostatné aspekty života? Rovnako vyháňame i uctievame smrť a posmrtný život a odovzdávanie energie a duší do záhrobného sveta. Veď predsa celý svet - všehomír je presiaknutý večným kolobehom a ak veríme tomu, o čom hovoríme, píšeme a spievame, nemôžme svoje každodenné existovanie oddeliť od svojej viery a presvedčenia. Ak oddeľujeme myšlienky od konania, život od svojho svetonázoru, tak sme len nefunkčnými intelektuálmi. Sami sme teda pokrytcami ak slávime život v deň zrodu slnka a pritom svoje okolie si nevšímame a tieto hodnoty neuplatňujeme vo svojich životoch. V podstate nežijeme životy rodnovercov, ale len víkendových pohanov mechanicky naučených na sviatky rovnako ako ľudia v kostole. Alebo čarodejníkov, ktorí pojedli múdrosť sveta a snažia sa všemožne čarovať, hneď po tom ako vyjdú na niekoľko hodín zo svojich konzumných životov.
Nebudem si idealizovať život Slovanov vo včasnom stredoveku, nie sme ani divadelníci, čo sa na nich hrajú, my oživujeme rodnú vieru našich predkov. Chcem však poukázať na fakt, že konzumácia mäsa bola v tej dobe veľkým sviatkom, rovnako je i zdravé pre organizmus prečistiť si telo a oddýchnuť od ťažkých a mastných jedál. Zabíjačka bola niečo ako obrad, keďže mäsa bolo málo a konzumovalo sa väčšinou v určitom období. Ak sa zamyslíme nad šetrnejšou spotrebou mäsa a mäsitých produktov nastáva ďalšia otázka. Je teda potrebné chŕliť také množstvo mäsových výrobkov a s totálnou neúctou pásovo vraždiť hospodárske zvieratá? Ešte raz by som rád zdôraznil, že nezastávam vegetariánsky spôsob života ani niesom slabá povaha, no tento konflikt vo mne vyvoláva mnohé rečnícke otázky. Už vlastne ani nevieme ako chutí domáca paradajka či jablko a nebodaj domáce kurča alebo vajcia. Naučili sme sa na chemickú úpravu, nadopované kuracie stehná, ktoré svojou veľkosťou skôr pripomínajú mutanta ako skutočné zviera.
Môj svetonázor sa nestotožňuje s jatkami, ktoré sa dejú na farmách pre naše nenažrané žalúdky. Dokonca ani paradajkami, čo chutia ako umelá hmota s červeným farbivom. Môj svet by chcel byť prirodzenou súčasťou prírody a jej kolobehu. Chcel by som teda povedať, že rovnako ako je pre mňa posvätná pôda, tak sú i hospodárske zvieratá, pretože žijú pre vyšší účel a rovnakú úctu by sme mali dať i tomu čo jeme. Zo zeme, ktorá nám je matkou a sme vďaka nej nasýtení každý deň by sme mali zbierať či trhať jej produkty s cieľom utíšiť hlad či pomôcť pri chorobe, no nie dehonestovať život. Vari neslávime dni Mokoši, matky zeme a neďakujeme jej za dary? Za aké dary v skutočnosti ďakujeme, veď ani nevieme, čo držíme v rukách keď to hádžeme do hrnca.
Kiežby sme začali vnímať život...
Stanislav