Môj príbeh 2
Život ako taký
2.kapitola
"Ahojte,kde ste toľko boli?",pousmial sa a chytil ma okolo krku... Ja som sa naňho usmila a šli sme do školy. Spolu s Vany sme riešili písomku z fyziky a biológie. Vedela som,že tá moja z námka bude hrozná... Dorazili sme do školského vestibulu a všetci na nás pozreli. Ja som sa pozerala do zeme a Marek sa na mňa usmil. Vany sa začala smiať. Ja som ešte chcela zájsť do bufetu,kúpiť si niečo sladké... Marek sa ponúkol: "Kúpim ti niečo?" "Niéé,ja si kúpim.",usmiala som sa a poďakovala sa.Marek sa na mňa sklamane pozrel. "Vany,ty nechceš nič?",tento krát som sa opýtala ja... Ona len s úsmevom mávla rukou. Bolo 7:30 a školu otvárajú až o 7:40. Šli sme si sadnúť von,no bola celkom zima. Schúlila som sa k Vany a Marek prišiel ku mne. Chytil ma za ruku... "Ehm?",začala som sa smiať. Vany sa začala smiať ešte viac a Marek ju začal naháňať po dvore. Ja som zakričala : "Už otvárajú!" Marek mal triedu o poschodie nižšie než my,tak sme sa rozlúčili a dohodli sa na poobedie. "Po škole sa čakáme vo vestibule",zakričala som mu. Keď sme vošli s Vany do triedy,každý spolužiak si začal šepkať. Cítila som sa neskutočne trápne.Sadla som si na miesto a kreslila som si do zošita slovenčiny. Prvá hodina prešla pomerne rýchlo,druhá, fyzika bola horšia. Stále som hipnotizovala hodiny a s Vany sme si písala lístočky. "Tak deti,rozdáme si znáky z písomky." ,zahlásila fyzikárka. Už som vedela,že to bude hrozné a že budem mať zakázaný počítať,nebudem si môct nechať Flowen,či Bow. A samozrejme budem mať zakázané chodiť von. Učiteľka zahlásila moje priezvisko..."Máš to za 3-ku! Neviem čo si robila..." Bolo mi do plaču,lebo to bola skoro 4-ka.Myslela som,že skočím z toho okna. "Nebój,ty to napravíš!",utešovala ma Vany."To je jedno,ale teraz mám 4-ku...Ja sa dorazím,a mama ma tiež zabije.",s nervami som nadávala. "Po prvé,mama ťa nemôže zabiť...Po druhé,ty to opravíš...Po tretie,ja viem dosvedčiť,že si sa učila... Nie každému sa vždy zadarí.",Vany stále pokračovala. "Ja viem,ale ešte budem mať aj 3,či 4 z biológie a to bude ten najhorší deň!" Fyziku som pretrpela a s nenávisťou k učiteľke som šla s Vany do učebne biológie. Dozvedela som sa o ďalšej zlej známke 2/3,teda 3-ka....! "Kriste pane! Ja sa zbláznim!",zahučala som na celú triedu,už nič nemohlo byť trápnejšie ako moje známky. "Vany,prosím chvíľu ma nechaj tak...",odišla som na chodbu kde som si sadla na lavičku a slza mi tiekla po líci. Zrazu som zazrela veľmi známe tenisky. Pozrela som sa hore a zbadala som Mareka. "Ahoj,čo ty tu?",smutne som sa opýtala... "Mám hodinu v triede hneď vedľa vašej a ty tu čo robíš sama? A čo sa ti stalo?",opýtal sa ma. "Ach,to je na dlho,proste mám zlé známky.A mama ma dorazí,takže asi dva týždne nepôjdem von,na Facebooku nebudem mesiac a psa budem musieť dať preč hneď.",sklamane a so slzamy v očiach som odpovedala... Marek ma povzbudil,ale zrazu sa pri nás zastavila Kristína.To je tá najafetovanejšia a najsebeckejšia osoba na svete... "Ahoj Marek,čo ty tu?"..."Ahoj. Čo ťa do toho?!",odpovedal jej. "Tak ja už idem do triedy..."povedala som a pozdravila som Mareka... Marek na chodbe ešte zostal a Kristína tiež. "A ty odomňa čo chceš?",opýtal sa jej Marek."No vieš,chcela by som sa k tebe vrátiť...",začala vysvetľovať Kristína."No vieš,už som ti to vysvetľoval.Už nie!",odvrkol Marek.Ja som ich tajne pozorovala z triedy.On sa pozrel do dverí našej triedy a usmial sa na mňa.No ja som mala stále obavy z najhoršieho.Posledné dve hodiny som premárnila rozmýšľaním tým,ako to celé dopadne.Potom sme sa pobrali na obed spolu s Vany.Zase sa to nedalo jesť...Vo vestibule sme sa už stretli s Marekom. "Ahóóój,ták môžme ísť domov?",opýtala som sa."Ináč vy dvaja,ja musím ísť,dnes idem k otcovi...",dodala Vany.Ja som sa takmer potešila,nič v zlom proti nej,ale chcela som sa porozprávať s Marekom.Šli sme spolu na autobus,po ceste sme sa stretli s jeho kamošmi...Cítila som sa neskutočne trápne."Čáf Marek...",pozdravili ho."Čaute chalani."... "A toto je ktooo?",zasmiali sa. "No hádajte vy blbci...!" ,zarehotal sa Marek.Ja som pri ňom stepovala z miesta na miesto.Pozrela som sa naňho a konečne sa s nimi rozlúčil.Po ceste v autobuse som sa ho pýtala na Kristínu..."Vieš totiž ona je dosť manipulantka,a neviem...Nejak sa mi to nezdá.",povedala som mu."Neboj sa prosím ťa.",usmial sa na mňa. Šiel ma odprevadiť domov,teda k činžiaku.Mama nebola doma,tak som ho zavolala hore,nech sa príde pozrieť na Flowen a Bow. "Sú strašne zlatučkí...",usmial sa a hral sa s nimi. Napadlo ma,že by sme mohli ísť s nimi von,Marek sa veľmi potešil."Tak kam to pôjdeme?".... Mohli by sme sa ísť prejsť do parku...Alebo na nábrežie do Eurovei (OC).",navrhla som."Asi skôr na to nábrežie,dobre?",opýtal sa ma Marek.Usmila som sa a prikývla.No rozhodli sme sa nechať Bow a Flowen doma...Ja som si vzala skateboard a on tú svoju kolobežku.O pár minút sme tam dorazili.Šli sme ešte do Mc Donaldu kúpiť si zmrzku,teda v mojom prípade čokoládového shake-ra."A ty si dáš čóó?",zvedavo som sa ho opýtala."Neviem,čo mi poradíš?",opýtal sa ma s úsmevom."Netuším."...Nakoniec si tiež kúpil shake-ra.Pobrali sme sa sadnúť si na trávu,ľudia tam ležali a opalovali sa,boli tam samé kamarátske skupiny a veľa ľudí zo školy...Sadli sme si a ja som sa poobzerala okolo seba... Počítala som s tým najhorším,že tam uvidím Kristínu a jej spol. "Ummm,Marek?",zahanbene som sa opýtala hneď ako sa k nám blížila Kristína aj s Marekovím kamošom. "Áno?",usmial sa... "Ide sem Kristína aj s Mišom. Prepáč,ale ja ju nemám rada,vždy ma ztrápni alebo tak nejak.",smutne som sa naňho pozrela..."No vieš....",nestihol dopovedať a už boli pri nás.Pomyslela som si: Pane bože,ona je taká sprostá...A ja sa ňou vždy nechám zahanbiť,vždy ma ztrápni,alebo si na mňa niečo vymyslí,podľa mňa chce byť zase s Marekom. A myslela som si srpávne,išlo jej len a len o to..."Ahoj Marek!",čo ty tu robíš? A čo tu ona robí s tebou?!",opýtala sa Kristína,pozrela sa na mňa tým jej hnusným pohľadom..."Ahojte,nič...Šli sme sa prejsť...Neviem prečo by vás to malo trápiť.",pokrútil Marek hlavou."Hej "Thessinka" čooo,tvoj prvý frajer?! A už ho aj takto zneužívaš?!"...Zhnusene sa na mňa pozrela."Prosím,ako zeužívam?!",nechápavo som sa opýtala.Po 10 minútach Kristína odišla a za chvíľu volala Marekovi. "Ahojkí,chcela som ti povedať...Ona ťa zneužíva,myslí si,že je nejaká frajerka...Prosím ťa never jej...Ja ťa mám stále rada a vieš,že som ti nikdy nič neurobila,to ty si sa na mňa vykašlal...",Marek sa na mňa pozrel a ja som nevedela o čom mu tá krava točí...Zložil jej,len ju podravil a povedal: "Ďakujem..."... Postavil sa a povedal mi: "Prepáč,ale toto som si nemysle...Tak ahoj...",nechápala som čo tým myslí.Bežala som za ním ale on nezastavil... Vzdala som to,pobrala som sa domov. Slzy som mala na krajíčku,keď som prišla domov,mama ešte doma nebola...Prihlásila som sa na Facebook a šla vyvenčiť Bow a Flowen... Písala som mu SMS-ky ale on neodpísal.Ani na Facebooku neodpisoval,bol síce online...Lahla som si na postel a povedala si : "What doesn´t kill you makes you stronger..." Toto máme napísané aj na dverách v triede,mám to ako tapetu na notebooku,je to moje motto.Ale komu by v takejto situácii nebolo do plaču... Bolo 19:00 ,osprachovala som sa a šla pozerať telku... Zrazu mi zapípala SMS-ka... ... Chytila som mobil.Prečítala si SMS-ku od Mareka.Bolo tam napísané: „Ahoj Thes. Vieš ešte som si neoveril,či mala Kika pravdu.Chcem na to prísť sám.Možno to pravda nie je,ale...Proste nechcem aby si bola nahnevaná.“ Čo si o sebe myslí?! Ja nemám byť nahnevaná?!... Radšej som si šla ľahnúť,lebo by mi praskli nervy. 6:35 ráno. Vstala som,umyla si zuby... Znovu som si na 10 minút ľahla do postele a premýšľala.Napadlo mi,že v škole bude aj Kika,Marek sa s ňou bude baviť...Ako to poviem Vany? Ona ešte nevie čo sa stalo.Ale to nebol ten najväčší problém.Nevedela som,či Mareka vôbec pozdraviť,alebo sa naňho pozrieť.O 6:40 som sa obliekla a šla na autobus. Vany ma už čakala na zastávke...Videla som Mareka ako ide cez prechod do školy. „Prečo dnes Marek nešiel s tebou,stalo sa niečo?“ ,opýtala sa Vany. „No totiž,Kika mu nahovorila ,že ho využívam a iné kraviny.Vraj chce na to či to je pravda prísť sám.Takže ma pekne nahneval. „Ahá,takže takto...No neboj,on určite zistí,že to pravda nie je...“ Prišli sme do vestibulu,on tam stál a mi sme si sadli na “lavičky“.Pozrel sa na mňa a hneď za ním pribehla Kristína. Otočila som sa,teda vstala som a šla cez Gympel do triedy.On sa zatial bavil s tou jeho Kristínou. Kašlala som na to...Veď on raz príde na to,čo bola pravda. Dnešné vyučovanie bolo celkom fajn...Prebehlo to rýchlo,nemali sme žiadnu písomku,ale pracovali sme v skupinách.Na obed sme ani nešli,Vany poobede išla k nám. „Vany,nechceš dnes u nás prespať?“,opýtala som sa jej. „No neviem,opýtam sa mami,ale veď asi môžem...“,bývame oproti sebe,takže nebolo také zložité vybaviť to. Zrazu mi zase zapípal mobil... „Marek?“,opýtala sa ma Vany. „Hej...“,sklesnute som odpovedala. „Ahoj,prepáč,zistil som,že to pravda nie je...Naozaj ma to mrzí...Mal som v ten deň blbú náladu a k tomu aj tá Kika.“,keď som to čítala,netušila som,čo mu na to odpísať. 10 minút som premýšľala,nech nenapíšem blbosť.Nakoniec som to sformulovala do niekoľkých viet : „Ahoj... Chcem ti povedať,že by si mi mal viac veriť,ja viem,že Kristínu poznáš dlhšie...Ale takťiež by si mal vedieť aká je... Vždy,si na mňa niečo vymyslí,alebo ma totálne ztrápni. A ešte niečo,dúfam,že sa to už nestane : ( ...Moc som tomu neverila,ale predsa som dúfala,že už Kristíne veriť nebude. Prihlásili sme sa na Facebook. Nejaký chalan mi poslal žiadosť o priateľstvo,nepoznala som ho....Ochvíľu mi napísal správu...