Nostalgia
NOSTALGIA
Mobily pri uchu,
prsty na klávesnici...
Kde je tá doba bezstarostná,
keď znel smiech detí na ulici?!
Pár drobných vo vrecku,
žili sme ako králi...
Céčka, guma a švihadlá,
toľko sme toho hrali.
Kamaráti tvárou v tvár,
nie anonymy s vymysleným životom.
Spolužiak, často rovesník,
čo pár krokov bol za plotom.
Dievčatá boli Márie, Barborky, Zuzky, Anky...
Chlapci zas Jozef, Pavol, Peter, Ján...
Čo Boh požehnal, prijalo sa,
neexistoval rodičovský plán.
A bránky kľúče nepoznali,
každý bol milý hosť.
Ľudia si boli viacej blízki,
dnes je to iba stres, hnev, zlosť.
Menej sa spolu stretávame,
pre ľudí nie je čas.
A pokrokom to nazývame...
Umiera teplo v nás!