HERMANN HESSE
V NIEKTORÝCH DUŠIACH...
V niektorých dušiach detstvo tak je skryté,
že nikdy nevzdajú sa jeho čara,
žijú len v hmlistom, zaslepenom cite,
rečou dňa nikdy, nikdy neprevravia.
Ak z detských svojich snov sú vyrušení,
na hrôzu sveta hľadia slabí, nemí,
beda, ak nešťastie v ich osudí
do jasných, tvrdých dní ich prebudí.
Viem o tých, ktorých vojna prebudila,
keď prešli už pol svojej zemskej púti,
odvtedy hmla a tma ich život zaclonila,
chodia ním v strachu ako zakríknutí.
Myslím, že v týchto ľuďoch bezmocných
svoj krvavý prst ľudstvo často vidí,
hrôzu a kliatbu duší stretá v nich
a zahanbené seba nenávidí.
OBŤATÝ DUB
Ako ťa veľmi obťali...
Tak čudne stojíš tu, syn hôr!
Stokrát si trpel, zúfalý, dnes v sebe máš len hnev a vzdor!
Som ako ty. Tiež dorantaný.
No myseľ moja neklesla.
Ja z každodenných rán a hany
čelo si dvíham do svetla.
Jemnosť, čo bola v mojej duši,
svet vysmial - mocou skazený,
no bytosť moju nerozruší,
som spokojný a zmierený.
Ja ženiem opäť nové listy,
život zas prúdi z mojich ciev,
a napriek všetkej nenávisti
ľúbim svet, plný bláznovstiev.