Na vlnách hravého vánku
Na vlnách hravého vánku,
duša žijúca sa kolíše,
plachtí každý deň
či príde chladná jeseň,
a či farbisto žiariaca
jar, budiaca letné slnečné
poviedky a báje novému životu,
spod prikrývky snežného záveju.
Vánok sa s krídlami duše pohráva,
či kráľ a či pastier, či anjelské
skutky a či úmysly diabolské,
v každom srdci sú duše viaceré,
a len jedna v nás predčí všetky ostatné,
tá, či oná, vyberá si srdcu vôľa,
tak ako naše smelé zasnené krídla,
či vložia svoj osud do rúk meniaceho sa vetra,
tornáda, trmy, vrmy, hromy, blesky,
vetrík, vetríček, vánok jemný,
vzletíš a padáš vo vlastnej piesni,
dážď krehkých očí, obloha hmlistá,
hviezdy sa pred ňou tratia,
no nikdy nie celkom všetky,
na srdce i krídla chlad sadá,
štipľavý mráz, bezúhonné ticho, samota,
neujdeš nikdy pred ňou,
keď si ťa do náruče svojej omotá,
ostáva len vstať a pozrieť sa
jej do očí so zdvihnutou tvárou,
vesmír tak vzdialený a záhadný,
je sen v tvojom srdci,
niet treba meniť jeho hviezdy,
stačí prispôsobiť chladu svoj vlastný svet,
žiadne leto netrvá večne,
tak ako po každej zime priletí
vánok jarný, kedy odhodíš kožuch hneď,
a oddáš sa naplno zasneným tónom
svojej piesni medzi zemou a nebom,
popod vysnenými hviezdami,
na vlnách hravého vánku,
i v čarovnej slobodnej vlastnej zemi.