Prenasledovaní kresťania v staroveku (XIV.)
Sv. Julián a sv. Basilissa († 311)
Svätý Julián sa narodil v Antiochii z nábožných a bohatých rodičov. Ako schopný chlapček vychovaný bol výborne. Ako mladík mnoho obchodil so znamenitými mužmi, ktorí s telom i s dušou zastávali pravdu evanjelia, ktorého živototvornú moc pocítili na sebe samých. Keď mu bolo 18 rokov, rodičia jeho, aby pokolenie ich nevyhynulo, zasnúbili ho s istou pannou zo šľachtického rodu, ktorá sa menovala Basilissa. Avšak on skoro ju priviedol k tomu, aby jeho len ako brata milovala a ako on panenstvo svoje Pánu zachovala. Zanedlho zomreli im rodičia, zanechajúc im veľké bohatstvá, ktoré však oni rozdali hneď chudobným; z domu ale svojho učinili hostinec, v ktorom prijímali a opatrovali kresťanov: Julián mužov, Basilissa ženy.
V tej dobe vypuklo nové prenasledovanie kresťanov; Julián a Basilissa prosili Boha, aby im udelil vytrvalosti až do konca. Avšak účinkovanie Basilissy netrvalo dlho; v mladistvom veku povolal ju Pán do kráľovstva, v ktorom láska, od všetkých zväzkov slobodná, hojnými prúdmi sa rozlieva. Prozreteľnosti božskej sa ľúbilo, zachovať len Juliána, aby pred mocnosťami sveta svedectvo vydal o Kristovi. Marcián, ukrutný miestodržiteľ rimský v Antiochii, počul, ako sa Julián kresťanov ujíma; i poslal sluhu svojho k nemu, naložiac mu, aby on a všetci podriadení jeho pohanským bohom sa klaňali. Julián však, majúc u seba zbor kňazov, osvedčil sa pred týmito nasledovne: «Ja chcem cisárovi dať, čo je cisárovo, v tom však, čo mi tu rozkazuje, nesmiem ho poslúchať, lebo mi to zakazuje pravý Boh.» Marcián dal na to dom jeho podpáliť, tak že všetci, čo v ňom boli, za živa zhoreli, vyjmúc Juliána. Tohoto dal ukrutník k sebe priviesť, aby ho po dobrotky od Krista odvrátil. Čo keď sa mu nepošťastilo, pokúsil sa o to ukrutnými hrozbami, napokon ale dal ho mučiť. Pero nie je v stave opísať muky, čo Julián trpel. Pri jeho mučení stala sa nasledujúca udalosť. Svätého nášho bičovali a trýznili verejne na ulici, práve keď išli deti domov zo školy. Medzi deťmi bol i jediný synáčik miestodržiteľov, menom Celsus; chlapček tento, keď mučeníka uzrel, tak bol dojatý, že knižky a šaty odhodiac, k svätému bežal, jeho nohy objímal a prosil ho, aby mu dovolil, s ním trpieť a umrieť. Vojaci chceli násilím odtrhnúť chlapčeka od Juliána, avšak nadarmo; on pevne držal sa svätého. Čo keď sa dozvedel miestodržiteľ, prišiel sám k svojmu synkovi, prosil ho, lež všetko darmo; Celsus verejne vyznal Krista ako Boha pravého. Nad tým hnevom rozpálený miestodržiteľ rozkázal chlapca i s Juliánom do väzenia hodiť. Do žalára prišiel nočnou hodinou kňaz Antónius, ktorý pokrstil Celsusa a s ním dvadsať vojakov. Sotva sa o tom miestodržiteľ dozvedel, hneď to cisárovi oznámil. On rozkázal, aby ich všetkých najprv mučili a potom usmrtili.
K tomuto cieľu dal Marcián postaviť na verejnom mieste stolicu súdnu, dal priviesť pred seba vyznávačov a oznámil im rozkaz cisárov. Kati už chystali sa vyplniť rozkaz cisárov na vyznávačoch Pána, keď priam tým miestom, kde sa hrozné mučenie diať malo, tiahol sprievod pohrebný, mŕtveho do hrobu vyprevádzajúci. I rozkázal miestodržiteľ nosičom, aby postáli a obrátiac sa k Juliánovi, riekol k nemu: «Vy kresťania tvrdíte, že váš Majster mŕtvych kriesil. Nuž skús to na tomto.» Svätý na to, plný nádeje v Boha pravého, modlil sa a obrátiac sa k mŕtvemu, oslovil ho týmito slovami: «V mene Pána nášho Ježiša Krista vstaň!» A hľa, v tom okamihu pozdvihol sa mŕtvy a zvolal pevným hlasom: «Boh kresťanov je jedine pravý Boh, a všetci, čo neveria v Neho, zatratení budú na veky.» Kto by tu ešte pochyboval, že na zázrak tento otvorili sa konečne oči miestodržiteľovi? Neverte. On zaslepený zlým duchom privlastňoval zázrak čarám a rozkázal vzkrieseného odviesť do väzenia, Juliána ale, Celsa a ostatných spáliť vo vriacej smole. Vyznávači vstúpili bez strachu do vriacich kotlov so smolou, chválospevy spievajúc. Kati zapálili podložené drevo, plameň šľahal do výšky, smola sa topila, prašťala a vrela; Marcián, nemohúc na muky syna svojho hľadieť, odišiel domov, vyznávači však, necítiac žiadnej bolesti, chválili a zvelebovali Boha pevným hlasom, ako niekedy traja mládenci v ohnivej peci. Všetci prítomní ustrnuli nad tak neslýchaným divom, Marcián sám sa zdesil, a že sa bál všeobecnej vzbury, dal kresťanských hrdinov odviesť do žalára. Teraz Marcionelle, manželke Marciánovej, pukalo srdce nad dieťaťom svojim Celsusom; šla do väzenia, aby ho k odpadnutiu nahovorila. — Tri dni k nemu hovorila, — avšak miesto toho, žeby bola syna svojho naklonila k odpadnutiu, sama stala sa kresťankou. Kňaz Antónius ju pokrstil. Miestodržiteľ, keď sa dozvedel o tom, takmer o rozum prišiel. Aby však nebolo povedané o ňom, že kresťania predsa zvíťazili nad ním, rozkázal sťať Juliána, manželku svoju, jediného syna svojho, i dvadsať vojakov. Toto stalo sa roku Pána 311. Ukrutný miestodržiteľ upadol hneď na to do strašnej nemoci a zomrel ako Herodes, červami za živa zožraný.
Svätá Agnesa Rímska, panna a mučenica († 304)
Narodila sa okolo roku 290 v Ríme. Podľa tradície sa do nej zamiloval syn rímskeho prefekta Symfronius. Ona ho však odmietla. Jeho láska sa zmenila na nenávisť. Keď sa jeho otec dozvedel, že je kresťanka, dal jej ultimátum – buď sa zriekne Krista a stane sa manželkou jeho syna alebo ju dá odviesť do pohanského chrámu medzi panny-vestálky, alebo do domu hanby. Ona však ostala vernou Kristovi. Preto dal miestodržiteľ sv. Anežku, pred svoju súdnu stolicu predviesť a kázal, aby obetovala bohom a upustila od svojej panenskej tvrdošijnosti. Vidiac, že na jeho rozkaz nič nedáva, dal tie najhroznejšie mučidlá doniesť; železné kliešte a škripce; dal pred jej očami hranicu dreva zapáliť, hroziac jej, že ju za živa dá spáliť, ak sa kresťanstva nezriekne. Ona sa nezľakla pri pohľade na tieto nástroje, a povedala, že chce nebeskému Ženíchovi v panenskej čistote vernou zostať. Prekvapený neočakávaným odporom zvolal miestodržiteľ: «Sľúbila si večné panenstvo? Ale panny sú aj vestálky, choď a obetuj pred oltárom tejto bohyne a posväť jej svoj život; alebo bude po tvojej panenskej čistote: vydám ťa verejnej rozpustenosti.»
Sv. Anežka odvetila: «Pán Ježiš je príliš žiarlivý na čistotu svojich neviest, on ich nedá pripraviť o cnosť panenskej čistoty; on je ochranca môj. Ty môžeš moju krv vycediť, to sa ti však nikdy nepodarí, aby si moje telo, ktoré zasvätené je Ježišovi Kristovi, znečistil.» Takto sa osvedčila, pevne dúfajúc v pomoc božskú. Súd však bol nad ňou vyrieknutý. Miestodržiteľ rozkázal, aby sa vyplnilo, čím sa jej vyhrážal. Odviedli ju na miesto verejnej nemravnosti. Ale tam sa stal zázrak. Ako jej biely závoj s hlavy sňali, vlasy v zázračnej hojnosti splynuli z jej hlavy okolo celého tela až po členky a zakryli ju ako hodvábnym plášťom. Dom hriechu sa stal svätyňou; skutkami noci začernené steny sa zaskveli zázračným svetlom. Zjavil sa tu anjel Pána, ktorý príbytok hriechu naplnil svojou žiarou a panne podal vrchné biele rúcho. Na to prišiel miestodržiteľov syn a s ním niekoľko nemravných mužov; ale tí, zľaknúc sa, utiekli odtiaľ; a necudný mladík, keď sa k nej blížil, bleskom náhlym zasiahnutý, polomŕtvy klesol na zem. Keď to miestodržiteľ počul, dal hneď pannu ku sebe priviesť a pýtal sa jej na nešťastie jeho syna. «Ženích, ktorého nevestu on sprzniť chcel, ho zasiahol a potrestal», odpovedala sv. Anežka. «Ak ho uzdravíš», riekol k nej prokonzul, «budem veriť, že si ho neučinila nešťastným svojimi čarami». Panna na to pozdvihla oči k nebesám, modlila sa, mladík prišiel k životu a vzýval Ježiša Krista. Miestodržiteľ ju chcel následkom toho na slobodu prepustiť, ale pretože ľud, modlárskymi kňazmi pobúrení, kričal: «Na smrť s čarodejnicou!» vydal ju zo strachu sudcovi Aspasiovi. Aspasius ju dal hodiť na horiacu vatru, avšak plameň sa jej panenských údov ani nedotkol. Vtedy sa tam mnohí rozhodli, že sa stanú kresťanmi. Preto sudca rozkázal vojakovi, aby jej hrdlo mečom uťal. Po dlhom váhaní tak kat urobil. Krvácajúc z hlbokej rany sv. Anežka klesla na zem, a jej čistá duša sa večne zasnúbila so svojím ženíchom, Ježišom Kristom. Stalo sa to 21. januára 304.
Od prastarých čias je sv. Anežka uctievaná hlavne v Taliansku, v Španielsku a po celom Francúzsku; učitelia: sv. Ambróz, Hieronym, Augustín písali o nej, predstavujúc ju ako vzor nevinnosti. A vskutku niet nič krajšieho nad slabé dievča, ktoré vo víre pohanstva vo vernosti k Ježišovi Kristovi ostáva stále, utratiac radšej život než nevinnosť. Aj ty preto, drahý čitateľu, hlboko cti túto čistú ľaliu, túto krásnu hviezdu na oblohe svätých; pozri často v tvojom duchu na ňu a pováž, aké bohumilé je čisté srdce. «Blahoslavení sú čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.» Ako je to s tebou, drahý čitateľu? Ty vieš, že si na obraz Boží stvorený. Či obraz tento nezneucťuješ oplzlými rečami, myšlienkami, skutkami? Vieš, že si vykúpený krvou Ježiša Krista. Či telesnými rozkošami nezabíjaš svoju dušu, dielo vykúpenia na zmar neuvádzaš? No vedz aj toto: «že nič nečistého do kráľovstva nebeského nevojde!»
Upravené z knihy Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích (1907)
Súvisiaci článok -
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XIII.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xiii.-.html