spomienky na Gaska
Rada by som Vám priblížila krátky, ale za to krásny život jedného bulteriéra- najjemnejšieho psíka, akého som kedy poznala. Už ani neviem koho to bol nápad zaobstarať si na garzónku ku 6 roč. pudlíkovi bulteriéra. No bol to asi môj nápad. Boli sme si poň v Trenčíne, krásne biele šteniatko s malým fliačikom na očku a čiernymi uškami vysel svojmu otcovi na chvoste-zahryznutý. Hneď som si pomyslela, to bude asi ťažký oriešok. Opak bol pravdou, ťažký oriešok bol môj Jimko-pudlíček, ktorý ho spočiatku nenávidel, nie raz ho chytil za papuľku a snažil sa ho roztrhať.
Jimko ho vychoval podľa svojich predstáv, tak sa z nich stali kamoši. Pokiaľ nepršalo, či nepadali krúpy boli sme neustále vonku, aj teraz sa mi na to dobre spomína. Gaska sem tam napadol nejaký pes, no on vždy uhýbal, nikdy sa do psa nepustil, nikdy psovi kúsance neopetoval, neviem prečo sa ani nepokúsil brániť sa. Pravda je, že raz nás napadol pitbull a Gasko s Jimkom ho zahnali, ani neviem ako.
Gasko v 2 rokoch začal rásť do krásy, veľká mohutná hlava, široký hrudník, obrovské laby, samý sval. Taká som bola naňho pyšná. Šibalská povaha, nesmierna energia a sila, mierna tvrdohlavosť, obrovská osobnosť, to všetko z neho robilo pravého bulíka. Ked mal asi 2,5 roka žačala som si na ňom všímať miernu letargiu, nevládal sa tak naháňať, sem tam vracal. Ked som sa na to pýtala na cvičáku, vraj to je normálne, aj veterinár ma uistil, že je všetko ok. Ked ale Gas začal viacej vracať a chudnúť zašla som veternárovi do Tn- vraj pokazený žalúdok, nedalo mi to išla som ku ďalším 2 veterinárom, tí diagnózu len potvrdili. nasadili sme teda prísnu diétu. Dusené kura, ryža a mrkva. Všetko sa ustálilo, pri pomalom prechode na granule problémy znovu začali. Znovu sme dali diétu. Všetko sa zdalo byť ako tak ok, aj ked Gas bol už dosť chudý, všetci sme to pripisovali tej diéte. Vybrali sme sa v lete na Zelenú vodu, Gasko bol vo svojom živle, válal kamene vo vode, skákal za ľudmi do vody, že ich ide zachrániť. Až raz ráno vyvracal krv. to ma fakt nastrašilo. O pár dní som bola už v Trnave na vet. klinike-potajomky. Každý mi hovoril,aby som nešla, ved predsa 3 veterinári potvdili, že to je len pokazený žalúdok. No v Trnave mi oznámili šialenú vec "vášemu psíkovi zlyhávajú obličky-akútne zlyhanie". Poradili mi, aby som si ho zobrala domov a dala uspať, no manžel mi to nedovolil, bol to hlavne jeho kamoš, nedokázal sa sním rozlúčiť. Tak Gasko musel držať prísnu diétu, 2x do týždňa prišiel otec a dával mu infúzie do žily. Gasko nesmel príliš behať, postupne sme prestali chodiť na cvičák, aj dlhé prechádzky. Gas sa chcel blázniť, hlavne po podaní infúzie, to bol ako znovuzrodený, bola som prekvapená čo spraví očista tela. No v bláznení sme ho museli krotiť. Aj tak som mala pocit, že je šťastný, bol šťastný, že je s nami, so svojou svorkou. Jedného dňa nám prestal akceptovať infúzie, nedal si už pichnúť do packy, nikdo ho nedokázal udržať natoľko v kľude, aby sa mu mohla dať infúzka. Začal rezignovať, bolo to 11 mesiacov odo dňa kedy sme boli v Trnave. S manželom sme 2x volali našej veterinárke, že ho uspíme, 2x sme to nedokázali. 3x sme boli nútení, Gaska bolel aj jemný dotyk na bruško, aj ked sa prevracal v posteli zakňučal. Tak sme sa 7.7.2006 rozlúčili s naším Gaskom na jeho obľúbenej lúke, kde za nami prišla veterinárka,a pichla mu uspávačku, ked Gasko po dlhých mesiacoch znovu žvachlal br.údené ucho. Všimolsi, že mu niekto pichol včeličku ale nijak to neriešil, papal ďalej, po chvíli zaspal. Inak zabudla som poznamenať, že Gasko v posledný deň bol ok, akoby sa nám snažil ukázať že je v pohode, určite cítil čo sa chystáme urobiť. Náš bojovník Gas sa nedožil ani 4 rokov, veľká škoda. Nemohli sme sa z toho spamätať, hlavne ja, mesiace som bola ako bez duše, nikto mi nevedel pomôcť. Nakoniec pomoc prišla, našla som oporu v Jimíkovi, v mojom pudlíčkovi, ktorý sa mi celé tie mesiace snažil pomôcť všakovakými spôsobmi. Dlho mi trvalo, kým so na to prišla čo v ňom mám- obrovskú oporu. No v novembri smesi doniesli Agu- našu bulteriérku. Nie je taká ako Gasko, je iná. najprv som v nej hľadala Gasa, no ukázala mi, že každý psík je úplne iná osobnosť, aj ked je príslušníčka toho istého druhu. Teraz je november 2012, bolesť za Gaskom je preč, zostali nádherné spomienky. A vystriedal ho žiaľ za Jimkom. Sú pochovaný vedľa seba, spinkajú spolu, tak ako vždy. Vždy spali pri sebe na gauči, či v posteli.
Na záver by som chcela dať jednu radu: keď vášmu psíkovi niečo je, máte z toho zlý pocit, majiteľ vždy vycíti, keď jeho psovi je niečo vážnejšie.Psík Vám vyšle signál, neviem ako, ale je to tak. Bolo to tak aj pri Gaskovi aj pri Jimkovi. Nedajte sa odradiť, choďte tam kde majú potrebné vybavenie-RTG, sono, kde psovi vezmú krv, moč a pod. Nedajte sa, nestačí keď veterinár z pohľadu na psa vyrečie diagnózu, len tak z brucha. U Gaska sa pomýlili 3 veterinári,ktorí mu diagnostikovali pokazený žalúdok- ani jeden z nich nemal vybavenie, ani jeden mu nebral krv, ani moč.Radšej zainvestujte do svojho miláčika, ak ho máte skutočne radi, doprajte mu to čo potrebuje. Dá sa tým predísť komplikáciám, predĺžite mu život, zmiernite príznaky choroby, jednoducho mu pomôžete ako viete. Nenecháte ho ako pokusného králika cpať rôznymi tabletkami a injkeciami. Pri včasnej presnej diagnóze sa dá pomôcť.
Všetkým, čo máte chorého psíka, alebo ste oň užprišliprajem veľa síl a prajem len to dobré.
Náhľad fotografií zo zložky spomienky na Gaska