O "imidžových" politikoch
Sledujem dnes, na prahu oficiálnej kampane pred komunálnymi voľbami , že politika na všetkých úrovniach akoby sa stávala módnou záležitosťou. Kto nekandiduje - nežije, kto nerobí politiku – stagnuje. Je to podobné ako s behaním – kto dnes nebehá, nie je „in“, odumiera. Na umiernenosť ako najlepšiu životnú múdrosť vo všetkom, sa kašle. Je to také prosté: kandiduj, politikuj a behaj! A verejná služba: čo to je? Na čo to je? Iba oštara, s takými prekonanými občianskymi princípmi. Dnešný svet patrí tým, ktorí sú v popredí, útočia z každej pozície, aj keď na to nemajú, aj keď sa málokedy trafia do bránky. No a čo? Politika je ako ruleta. Buď sa to podarí, alebo to skúsim opäť! Neexistuje váhanie, sebareflexia, seriózne zvažovanie možností a schopností. Nejestvuje vízia.
A tak sa na mňa ako na voliča (ktorý už v živote predsa len niečo preskákal) valia bez hanby z každej strany výzvy a žiadosti: „Poď ma voliť!“ Že prečo? Odpoveď: „Lebo som najlepší!“ Kto je tu najlepší..? „Ja, ja, ja, ja..!“, oznamujú mi billboardy popri ceste a reklamné letáky v schránke. „Všetci behajú a kandidujú, politikujú...Len ty nie! " – ukazuje na mňa s hrozivým posmechom globálny, všadeprítomný, pomyselne zdvihnutý virtuálny ukazovák. "A čo tak služba, skromnosť, obeta, odriekanie, neúnavné úsilie o verejné dobro..?", namietam v duchu. Z každého kúta však počujem iba smiech: „Si slabý, starý, zbytočný, bezcenný, úbohý! Nebeháš ani nekandiduješ ! Nežiješ !“ Nuž, asi naozaj patrím k tým nemnohým nešťastníkom, ktorých oslovil už dávno Sokrates svojou slávnou, Platónom starostlivo zaznamenanou sentenciou: „Boh ma núti pomáhať pri pôrode, ale rodiť mi zakázal.“
Môžem sa teda ja pokojne pozerať na tu záplavu novopečených angažovaných, ale musím pochopiť, že oni už dnes myslia predovšetkým na seba, na svoju kariéru, na svoj skvelý mediálny obraz a nie na akési hlúpe, prázdne, nezmyselné – verejné dobro. Komu ho treba? A tak imidžoví politici rastúci ako huby po daždi, vystačia si veru oni sami so svojimi ambíciami. Demokracia je iba prázdna fráza, chabý pláštik, ktorým sa zakryje jej nepotrebnosť aj trápnosť, veru, tak nezaujímavá kategória už snáď ani na svete nemá obdobu! Zdá sa teda že aj ja, najskôr podľa Sokrata, iba nemo asistujem a nové veci vznikajú, rodia sa – mimo mňa. Lenže, priatelia moji, kandidáti, politici, bežci..., vy všetci, čo tak okato a bezbreho túžite po bohatstve a uznaní, ešte je tu ktosi ako občan. Skromný, tichý, nekandidujúci, ale snažiaci sa o to, aby sa žiadna väčšina nesprávala kruto k žiadnej menšine. Verte, že každý názor občana, na ktorého ste vo svojom imidžujúcom úsilí zabudli, hoci napohľad tichý, neúčinný, sa svojim opakovaním stáva silnejším a núti „službukonajúcich“ občanov – politikov, aby ho brali vážne. Ak ste zabudli dnešní aj budúci naši politici na prostú ľudskú česť verte, že už Platón túto vašu slabosť odhalil, keď vo svojej obrane Sokrata napísal: „Cnosť nevzniká z bohatstva, ale bohatstvo z cnosti i všetko ostatné dobro pre ľudí v súkromnom a verejnom živote.“