Spomienka na Václava Havla
Fajka na dnes
Spomienková...
Sedím vo federálnom bémvéčku, s prezidentom Václavom Havlom. Len my dvaja, smerujeme do centra mesta. Toto sú Košice. Davy ľudí, vítajú prezidenta Česko-Slovenska. Celé Košice sú na nohách, masy volajú: „Nech žije Havel! Nech žije Havel!“ Niekto búcha na okno limuzíny. Prezident spúšťa okienko: „Pozdravuju, jak se máte!“?!“ Snažím sa vysvetľovať: „Toto sú Košičania, pán prezident, s veľkými očakávaniami vás vítajú v našich Košiciach!“ Píše sa rok 1991. Som veľmi unavený, politické turbulencie človeka fakt dosť zničia, ale snažím sa byť ako-tak užitočný. Som predsa poradcom prezidenta! V aute sme len my dvaja, prezident a ja, snažím sa predstaviť moje Košice: „Toto sú moje milované Košice!,“ opakujem asi po tretí krát. Prezident zrazu prikazuje zastaviť. Sme na rohu Mlynskej a Hlavnej ulice. „Tibore, tady vystupujem!“, zavelí prezident ČSFR. Limuzína okamžite zastaví. Píše sa rok 1991. Je to prvá oficiálna návšteva prezidenta Českej a Slovenskej republiky v Košiciach. Ulice mesta Košice sú plné ľudí, ten obrovský dav skanduje: „Havel, Havel, nech žije Havel.!“ Prezident chvíľu váha. Som v tejto chvíli bezpochyby jediným Košičanom v jeho blízkostí, ešte nevystupujeme, ešte chvíľu počkáme, aby nás dav nepošliapal. Ja a prezident Havel. Nechcel v tom okamihu žiadnych poradcov a sekundantov, chcel aby som bol s ním ja, Košičan a nikto iný, iba ja a Havel. Tak dobre, Marcel Strýko to určite pochopí, aj prezident chce svoje súkromie. Dav skanduje: „Pán prezident, buďte prezidentom slobodného mesta Košice!!!“
Václav Havel sa usmieva, pozrie sa na mňa tým svojím neodolateľne pokorným pohľadom: „Tibore, oni to fakt myslí vážne..?“ Neviem, čo v tej chvíli povedať, Košice mali z recesie ambíciu byť slobodným a nezávislým mestom, ale to sú len také srandičky, pán prezident! A už asi vystúpime do toho davu. No prezident ešte váha, ešte mi povie: „Naše národy, Tibore, jsou si blízke od nepaměti, jsou spoli svázány tisícerými historickými, kultúrnimi, civilzačními i osobními pouty, naši předkové se rozhodli svobodně pro spoločný stát a věděli dobře, proč to dělají.“A potom už prezident otvára dvere auta a ja sa ešte v poslednej chvíli pýtam: „Proč to dělají, prečo to robia, pán prezident?“ Už takmer vystúpil, davy sú v eufórii, redaktori košického Večerníka už medzi prvými žiadajú o rozhovor (je tam Miki Jesenský aj Igor Gallo) a prezident zrazu nečakane zatvára, na chvíľu, dvere limuzíny a odpovie (láskavo ako vždy) na moju naliehavú otázku: „Tibore, rozchod by byl popřením vúle celých generací, popřením společného díla našich slovenských i českých předkú a popřením ideálu, které stály u zrodu našeho společného státu.“ Chvíľu mlčky sedíme vedľa seba, ja a prezident, ale to už sa davy tlačia stále viac na naše auto, ochranka iba zdvihne zúfalý pohľad do neba a prezident vystupuje. A ja sa tlačím v tom neskutočnom zástupe za svojím šéfom, za svojim prezidentom, len aby sa mi preboha nestratil, veď ešte nás čakajú obrovské davy Košičanov v Dóme... No a tam už musím vysvetľovať, prečo mesto Košice aj keby chcelo, nemôže mať svojho prezidenta. smile – emotikon