Fajka pre Banskú Bystricu
Svoju Fajku na dnes napĺňam tabakom len do polovice, tak aby som si vymedzil čas reagovať na posledné regionálne voľby krajských županov a poslancov. Vedú ma k tomu sporadicky publikované a občas politikmi aj vyslovené myšlienky o redukcii, prípadne i zrušení druhého stupňa samosprávy. Kraje údajne v poslednej skúške neobstáli a od roku 2001 keď vznikli, dodnes nepotvrdili svoje opodstatnenie. Dôkazom tejto skepsy sú vraj župné voľby v roku 2013, s nízkou účasťou voličov a s nechcenými výsledkami v banskobystrickom kraji. Hm, tieto úvahy sú síce legitímne, ale ako občanovi sa mi nepáčia. Obec, mesto, či región sú všade na svete najprirodzenejšími ľudskými komunitami, vytvorenými na celkom prirodzených ľudských potrebách: na základe vzťahu každého človeka k svojmu domovu. Nízka miera identity obyvateľa mesta či dediny s väčším regionálnym celkom ku ktorému prináleží sa nemôže merať volebnou účasťou, ani volebnými výsledkami. Živo si spomínam na dlhé obdobie vlády režimu, ktorý nepripúšťal nijakú alternatívu voči centrálnej moci a centrálne riadenemu štátu. Určite aj preto bol proces decentralizácie na Slovensku po roku 1993 taký zložitý – zotrvačnosť centrálneho riadenia so žiarlivým strážením aj tých najbanálnejších kompetencií jednoducho nepustila. Každá naša vláda, bez ohľadu na jej podobu a politické zafarbenie, neskrývala nechuť k myšlienke silnej samosprávy, neprejavovala príliš ochotu deliť sa o svoju moc. Až nevyhnutá potreba „pomocníka“ pri zápase so všetkými problémami celej krajiny (finančnými, sociálnymi, správnymi, atď.) viedla napokon k novému územnosprávnemu členeniu do dnešnej podoby. Iste, nie je ideálne, aj preto sa formovalo ťažko, v zložitých podmienkach a v mnohých alternatívach, až sa ustálilo do dnešnej podoby. Tak ako všade v okolitých krajinách, (ktoré ale nestratili v tomto vývoji 40 rokov počas totalitnej správy vecí verejných, tak ako my) aj na Slovensku je samospráva a jej podoba procesom, ktorý sa neuzatvára. Druhý stupeň samosprávy na Slovensku mal už od svojho vzniku ambíciu udržiavať základné správne funkcie „dole“ – teda čo najbližšie k občanovi a voči obciam a mestám chcel plniť dôležitú podpornú funkciu distribúciou väčších zdrojov potrebných pre poskytovanie kvalifikovaných služieb, s väčšími investičnými nákladmi. S výnimkou len malého počtu európskych krajín (Island, Luxembursko, Fínsko) sa systém správy veci verejných realizuje prostredníctvom vyšších územných celkov – s regionálnymi vládami. Vychádza sa z overeného poznania, že výsledkom takejto decentralizácie bude viac pochopenia štátnej moci pre miestne potreby. Ťažko dnes posúdiť, či je aj u nás toto „pochopenie“ dostatočné (skôr asi absentuje), ale vyvodzovať na základe viac či menej spolitizovaných kalkulácií záver vedúci k dobrodružnej redukcii jestvujúcich územných celkov, prípadne k ich zrušeniu je kontraproduktívne. Niet žiadnych garancií, že by sa na Slovensku v množstve „prirodzenejších“ regiónov ako Zemplín, Šariš, Abov, Liptov, Spiš, Tekov, Novohrad, Malohont, Horná Nitra a pod., volebná účasť zvýšila a nástup extrémne či populisticky naladených lídrov by sa eliminoval. Spomínam si na jedno dávnejšie obdobie, kedy sa na verejnosti pomerne čulo diskutovalo o Banskej Bystrici, ako alternatívnom hlavnom meste Slovenska. Argumentovalo sa jej centrálnou polohou v krajine, ktorá nikoho nezvýhodňuje na ceste k ústredným orgánom a inštitúciám SR. Dostupnosť centrálnej administratívy by sa zrovnoprávnila pre Košičanov, Žilinčanov aj Bratislavčanov... Život ukázal, že to boli naivné predstavy. Podstatnejšia ako sídla ministerstiev je bezproblémová dostupnosť všetkých nevyhnutných služieb a výhod pre občana kdekoľvek v krajine. S väčšou citlivosťou verejnej správy na všetkých stupňoch, pri zohľadňovaní princípov kultúrnej a historickej kontinuity ako i regionálnych tradícii. Zdá sa mi teda, že namiesto úvah o redukcii, či nebodaj zrušení krajov by bolo na mieste ich viac, príťažlivejšie a efektívnejšie vtiahnuť do života občana. Zamedziť tomu, aby úrady VUC na Slovensku boli vnímané ako zbytočné byrokratické aparáty, vhodné len na politikárčenie v regionálnych podmienkach. Ako? Napríklad posilnením spätnej väzby pri vybavovaní záležitosti občana a kraju podliehajúcich inštitúcií, dôslednejšou verejnou kontrolou finančných operácii kraja, kvalifikovanejším prístupom pracovníkov určených pre styk s verejnosťou, intenzívnejšou komunikáciou zvolených predstaviteľov krajských zastupiteľstiev s ich voličmi, citlivejším prístupom zodpovedných k sociálnym problémom občanov, inteligentnejšie organizovanou osvetou pri objasňovaní zvlášť náročných tém dotýkajcich sa verejného záujmu (legislatíva, dane, doprava, služby, rozvojové a investičné projekty, atď.), motiváciou občanov a najmä uznávaných regionálnych autorít (bez ohľadu na ich politickú, etnickú príslušnosť, či názorovú orientáciu) k vyššej verejnej angažovanosti, permanentným dialógom predsedu a úradu kraja s občanom či už na pravidelných diskusných fórach, v médiách, sociálnych sieťach, alebo on-line na webových stránkach... Jednoducho, región s málo zrozumiteľnou nálepkou VUC nemôže byť hračkou v rukách politikov, priestorom v ktorom sa jeho vedenie a správa oddelí akýmsi mentálnym múrom od ľudí, ani stenou za ktorou sa môžu diať kadejaké „konšpiratívne“ veci nedostupné očiam občanov. Tak vzniká nedôvera, nechuť, apatia, averzia, ale i hnev a napätie na oboch stranách pomyselnej barikády ktorou sa stáva nepriehľadný, občas aj nedostupný župný úrad.
Mám rád stredné Slovensko, jeho malebnú a majestátnu prírodu, jeho skromných, zručných, statočných, pracovitých a dôstojných obyvateľov, mám rád tento hrdý kraj a Banskú Bystricu – historicky, kultúrny a urbanisticky klenot zasadený do mohutných hôr a odmietam stotožňovanie tohto nádherného rázovitého regiónu s akýmkoľvek extrémizmom. Verím tomu, že ani všade prítomná občianska frustrácia a narastajúce sociálne problémy, nepovedú k zániku ľudskosti a tolerancie pošliapanej xenofóbiou nahnevaných jednotlivcov.