Fajka pre Írsko
Moju fajku na dnes venujem nedávnej ceste na Zelený ostrov.... Do Írska ma zvábila (okrem skvelého piva Guiness) najmä jeho zvláštna keltsko-kresťanská spiritualita, o ktorej som veľa čítal, aj veľa počul. Je to v každom prípade otázka pozoruhodnej kultúrnej identity! Ako je možné, že sa tu vášniví šíritelia evanjelia, ranokresťanskí mnísi a pustovníci, stretávali už od 3. storočia nášho letopočtu, s takou úctou a pochopením? Čím si získali miestu keltskú civilizáciu, ktorej ťažisko bolo viac v uctievaní prírody a jej neochvejného, prísneho, no spravodlivého, večného poriadku, ako vo viere v spásu človeka? Nikde na zelenom írskom ostrove obetaví šíritelia učenia o Kristovom mučení a vzkriesení nenarazili na odpor ústiaci v násilie, ako sa to bežne stávalo misionárom všade inde vo vtedajšej Európe, či vo svete. Ranní misionári z Írska nebudovali rozľahlé stavby s krížovými chodbami, refektármi a monumentálnymi kostolmi. Postačilo im pár chatrčí roztrúsených v priestore, skromný stánok boží, cintorín a oplotenie osady. Ako predobraz im slúžili zakladatelia pôvodného mníšskeho hnutia, sýrski a egyptskí svätci, živoriaci na púšti. Ich krédo bolo, že človek dokáže prekonať zlo vlastnou silou a vôľou, bez cirkevnej pomoci, ak bude konať dobro. Zvláštny keltskí individualizmus tak vtlačil írskemu kresťanstvu pečať úprimnosti, aj stability, nezávislej na oficiálnej moci a majetku. Hoci rímska koncepcia cirkevnej hierarchie tu nemala živnú pôdu, viera írskych kresťanov, inšpirovaných svätcami, bola veľmi mocná... Tú hlbokú spiritualitu vyžarujúcu akoby z útrob írskej zeme som zažil najmä v Glendalough, mystickom pôsobisku mnícha Kevina. Ticho, iba o svätosti miesta svedčiace kamene a ruiny ciel a kostolíkov, mohutné kríže v keltskom kruhu, znázorňujúce slnko, či koleso znovuzrodenia, lúky, doliny, zvažujúce sa k brehom dvoch veľkých jazier, okrúhla, štíhla a vysoká veža, z ktorej z času na čas mnísi – pustovníci zvolávali spolubratov k spoločným modlitbám, či meditáciám... Úžas vzbudzuje aj dokonalá kamenná kaplnka z 9. storočia, krásny Gallarov kostolík na poloostrove Dingle, dokonalo spracovaný, zaklenutý, zapustený do zeme, kde dodnes neprenikne cez jeho hladký kamenný strop ani kvapka dažďa. Írske inšpirácie, to je aj neuveriteľná vzdelanosť, ktorá sa tu v kláštoroch, ale aj na kráľovských dvoroch pestovala s veľkou oddanosťou. Tunajší učenci, znalci jazykov, latiny, gréčtiny, ale aj práva, teológie, filozofie či prírodných vied, odchádzali z ostrova na európsky kontinent, kde prednášali na najlepších univerzitách, v palácoch, alebo len tak, pod holým nebom, hlásali slovo Kristovo... Rovnakým smerom z ostrova na pevninu putovali írski mnísi – misionári, šíritelia kresťanstva zo severu, v čase keď ešte z juhovýchodného k Alpám a za Alpy nedorazilo. Boli to svätci ako Colmán, Cilian, Totnan, Fergal ..., nazývali ich tiež „exulanti Kristovi“ a ich slovám načúvali aj tí najzúrivejší galskí, či germánski „pohania.“ ... Občas narazili! Nechýbali aj obete na životoch medzi týmito zapálenými mníchmi, ale o ich misionárskom úspechu v kontinentálnej Európe niet pochybností... Írsko. Ostrov ako vo vyhnanstve, búšia doň vlny neraz aj veľmi zúrivého Atlantiku, no teplý Golfský prúd mu dodáva tú neuveriteľnú zeleň a milosrdne zhovievave počasie, kedy po celý rok miestne teploty nepoklesnú pod 15 stupňov Celzia. A tak sa toto zdanlivé geografické vyhnanstvo mení na úžasnú výhodu, ktorá krajine (okrem iného) umožňuje v pokoji žiť a prosperovať. Hej, nemal by som zabudnúť na írske trápenia – ich stáročný boj s mocným susedom a okupantom – Angličanmi, na veľký írsky hladomor z polovice 19. Storočia, ktorý vyhnal do zámoria milióny Írov, na súženia ktoré si vytrpeli s nórskymi, i dánskymi dobyvateľmi, na plienenie a vraždenie Vikingov..., ale táto história sa už v mnohom podobá tej našej: mongolské vpády, turecké nájazdy, maďarská nadvláda, stavovské i sedliacke povstania, husitské plienenie, sovietska okupácia... Nuž hej, myslím si, pri tejto fajke, že s Írskom nás spája ono zvláštne osudové puto, ktoré môže byť aj medzi vzdialenými a rozdielnymi národmi, pretože vzájomná podobnosť nášho údelu má skôr nostalgickú, mýtickú a spirituálnu, ako historicky podmienenú povahu.