O divočine
Moja Fajka na dnes je o hľadaní stratenej divočiny... Rozmýšľal som o tom nedávno, kráčajúc snehom v stope jeleňa strmým úbočím pod Silickou planinou. My všetci sme potomkami divočiny, ktorá sa historicky premietla z nekonečných pralesov, stepí a hôr, do našich sociálne utkaných dedín a miest. Žijeme v novodobej civilizačnej divočine a svoju starobylú prirodzenú divokosť sme húževnato potlačili... A len poniektorí si ju nosíme v srdci. Ako môj obľúbený Gary Snyder, básnik a filozof z úžasného prúdu beat generation na ktorého ideáloch som kedysi dávno, potajomky dospieval. Nuž teda, tak ako zálesák Rolf, skvelý hrdina nádhernej knihy Ernsta Thompsona Setona, stúpal som nedávno v stope jeleňa hlbokým snehom, ktorý bol dosť pevný na to, aby tie stopy pevne uchoval. Ja, starnúci mužský produkt modernej civilizácie, som sa na chvíľu cítil byť jeleňom, s ľudským rozumom, uvažujúcim o divočine. V tej strmine mi jelenia stopa pomáhala udržať si rovnováhu, nájsť vždy tu najlepšiu a najschodnejšiu cestu, nespadnúť prudkým zrázom do priepasti, bezpečne napredovať k cieľu. K vode. Jeleň sa napil a ja som na brehu potoka, iba tak stál. Ďalej už praskal ľad, ale videl som tečúcu vodu, z ktorej sa môj vodca jeleň určite napil. Vtedy som si spomenul na milú knižku esejí Garyho Snydera Miesto v priestore (Praha, 2002), toho úžasného Garyho, nadšeného a vzdelaného obdivovateľa divokosti, učiteľa, tuláka, chodca a environmentalistu, v ktorej hovorí: „Pokladnicou života je bohatstvo informácie uchovanej v najrôznejších génoch všetkých živých bytostí...“ Jeleň a ja sme na chvíľu splynuli v jedno a kdesi hlboko v srdci som pocítil tú silu divočiny, bol to len okamih, ale mne sa v ňom odzrkadlil celý môj život... Gary by asi povedal, že žijeme v jedinom vesmírnom okamžiku, v ktorom je všetko jedným a zároveň mnohým. Môj vznešený a mocný brat jeleň ma priviedol k úvahe o divočine, ktorej venujem túto svoju fajku. Možno som bol niekedy, v niektorom svojom minulom živote Indiánom, fajčil som trpezlivo fajku mieru v snahe viesť dialóg s nejakou, najskôr spupnou bledou tvárou a potom ma asi niekto oskalpoval... Možno. Fajku mám rád. Keď som pri nej večer, po návrate z jelenej túry rozmýšľal, zatúžil som predniesť nesmiernej hviezdnej oblohe tieto Snyderové verše z básne O Zemi: „Dosť široká, aby si videl pred seba, dosť otvorená, aby si mal kam ísť, dosť suchá, aby si si zachoval česť, dosť pichľavá, aby si vytrval, dosť zelená, aby si mohol žiť, dosť stará, aby ti dala sny.“