Another life part.1
Takže tu je prvá časť. Dufám, že sa vámbude páčiť. Moc prosím o komentáre čo si o tom myslíte. (Či má vôbec cenu pokračovať...) Enjoy it.
Mliečna dráha, Zem, Anglicko, Londýn.
Dva týždne pred únosom, 15:30.
„Celou chodbou sa rozliehal klopot topánok. Vysoký, urastený muž kráčal po podlahe jednej z budou, ktorá sa nachádzala na planéte Terra. Za ním sa pokorne pohybovali dvaja jeho verný služobníci. Vládca ,galaxie Willman 1, sa práve chystal vybrať si ženu, ktorá mu porodí nástupcu na trón. Celé roky, jeho služobníci zbierajú ženy zo všetkých galaxií a potom im implantujú plod s génmi vládcu. Tá ,ktorá zákrok prežije, ide do vyživovacej a zároveň stázovej komory. V takýchto podmienkach udržiavajú tisíce žien. Neskôr si vládca jednu z nich vyberie a ostatné majú proste smolu. Bohužiaľ súčasný vládca má silný genetický kód, ženy, ktoré si vybral zomreli po pár mesiacoch. Jeho služobníci ešte doteraz hľadajú vhodnú ženu.
Ak ste tohto pohlavia, verte, že sa nikde neschováte...“
„Bla, bla a bla. Ďalší blázon, ktorý utiekol z blázinca,“ pomyslela som si a odložila noviny na lavičku, „že: nikde sa neschováte!“ zasmiala som sa a ponáhľala sa do práce.
****
Odkašlala som si a to ma dočista prebralo. Zdvihla som hlavu a pokúsila sa posadiť.
„Nie!“ zakričal niekto.
Poslúchla som, pretože som sa cítila akoby ma prešiel parný valec. Hlava mi išla explodovať a navyše som smrdela od niečoho čo som nedokázala identifikovať. Zaostrila som a uvidela muža, ktorý stál nado mnou. „Kde som?“ zašepkala som, lebo z nejakého dôvodu som mala stiahnuté hlasivky.
„V bezpečí,“ odvetil, „budete v poriadku, len sa nehýbte. Za chvíľu vás Elen vezme do vašej izby.“
Do mojej izby? Čo sa to deje? Spomínam si na chlad, bolesť a strach.
„Kto ste?“ opýtala som sa ,keď mi nejakým prístrojom prešiel nad celým telom.
Pozrel sa na mňa a príjemne sa usmial. „Som váš doktor. A vy ste moja jediná nádej na život. Ako náhle vás bude niečo bolieť alebo budete malátna, príďte okamžite za mnou,“ poprosil ma a dovtedy sa na mňa díval, kým som nekývla hlavou. Potom mi pomohol postaviť sa a kývol na jednu ženu, ktorá stála neďaleko. Žena podišla bližšie a ja som si ju mohla prezrieť. Mala na sebe krátke šedé šaty a vlasy vystrihané skoro až dohola. Na krku jej visel náhrdelník v tvare divno pokrútenej hviezdy. Váhala som no nakoniec som sa jej chytila a s jej pomocou som vykročila.
„Som Elen, vaša služobná ak budete čokoľvek potrebovať, som vám k dispozícií“ oznámila a viedla ma po chodbe. Chodba bola celá biela, nikde žiadny nábytok alebo dekorácie. S údivom som zastala, pred veľkým oknom. Teraz som si už bola istá, že je to sen. Za oknom sa črtali nejaké budovy, boli v rôznych tvaroch, iba farby boli isté, buď šedá alebo biela. Tie budovy by ma ani moc neprekvapili, predsa je len dvadsiate prvé storočie ale autá... Lietajúce autá. Nikde som nevidela žiadnu cestu, autá si lietali len tak vo vzduchu. Pohľad mi padol na oblohu, videla som nielen slnko ale aj iné planéty. Bolo ich asi päť a z toho dve boli úplne blízko. Z úžasu ma prebral zvuk. Niekde blízko nás vyštartoval raketoplán, vlastne vesmírna loď a ledva minula okno.
„Vitajte na planéte Terra,“ povedala Elen. Štipla som sa do ruky a pocítila som bolesť ale nezobudila som sa. To nie je možné, je to len sen!
Elen ma slabo potiahla a oznámila: „Madam, mali by sme ísť. Potrebujete sa umyť a prichystať na večeru s naším vládcom.“
Vystrašene som na ňu pozrela ale prikývla som. Elen trochu uklonila hlavou a viedla ma chodbou ďalej. Zastali sme asi o dve uličky ďalej, pred veľkými dverami. Otvorila ich a ja som vstúpila do izby. Steny boli ohromne...biele! No aspoň som tu mala nejaký nábytok. Veľká posteľ s baldachýnom sa rozprestierala na strede izby, malá skriňa stála oproti postele a jednu celú stenu tvorilo okno. Mala som nádherný výhľad na mesto.
„Nemajú možnosť vás vidieť, pretože okno má zvonku zrkadlový efekt,“ vysvetlila mi, keď uvidela môj pohľad. Pozrela som sa na ňu s vďačnosťou. Elen podišla k protiľahlej stene a otvorila dvere, ktoré som si doteraz vôbec nevšimla. Rukou mi naznačila aby som išla za ňou. Vstúpila som do menšej izby. Bola to kúpeľňa. Vaňa bola obrovská a už naplnená vodou z ktorej sa parilo. Vedľa umývadla stálo zrkadlo. Elen sa postavila za mňa a rozopla mi zips na oblečení. Pomohla mi vyzliecť sa a nastúpiť do vane. Voda bola príjemne teplá a pena voňala po madarinkách zmiešaných s banánom. Elen mi podala niečo ako hubku, vzala som si ju a začala sa umývať. Mala som toľko otázok a nevedela som kde začať. Nakoniec som radšej mlčala, možno sa to dozviem. Po hodine strávenej v kúpeľni, mi Elen ukazovala šaty. Každé šaty mali základ šedej farby ale inak boli trblietavé, pásikavé, bodkované,...
„Kedykoľvek si môžete dať urobiť iné šaty,“ povedala Elen a šaty zavesila naspäť do skrine, teda až na jedny. S ľahkosťou ich vzala a položila vedľa mňa na posteľ. Šedá látka bola popretkávaná červenými slimákmi a pásikmi. Zhodila som na zem uterák a obliekla si šaty. Siahali mi ledva po kolená a na bruchu mali výrez v tvare slzičky. Sadla som si na posteľ a Elen odniekiaľ vytiahla kufrík. Otvorila ho a ja som mala možnosť nazrieť do vnútra. Jediné čo v ňom bolo bola malá vec v tvare obdĺžnika. Elen to vybrala a namierila na moje vlasy. Objavil sa záblesk modrého svetla, nechápavo som na ňu pozrela. Elen ukázala prstom na moje vlasy. Vstala som a rozbehla sa do kúpeľne aby som sa pozrela do zrkadla. Moja vlasy boli vypäté dohora a celé sa trochu trblietali. Toto dokázala tá vec. Urobila mi účes bez použitia hrebeňu, len za pár sekúnd. Ešte stále zaskočená som sa vrátila naspäť do izby. Elen sa postavila a začala hovoriť: „Keď prídete k vládcovi, ukloňte sa. Náš vládca si vás vybral aby ste mu dala silného potomka. Je to česť!“
„Potomka?“ neveriacky som na ňu pozerala. Ja budem musieť...
„Áno, už vo vás rastie. Preto si musíte dávať pozor! Zatiaľ ste prežila zákrok ale uvidíme či ste silná aj na ďalšie mesiace,“ oznámila akoby sa nechumelilo. Ja som mala čo robiť aby som sa neskockovala. Inštinktívne som sa chytila za brucho. Predstava ,že mám v sebe nejakú vec z tohto divného sveta vo mne prebúdzala strach. Musím sa odtiaľto rýchlo dostať preč! A to za každú cenu!
Elen sa podišla ku dverám a otvorila ich. „Prosím, náš vládca vás očakáva.“
Vykročila som a vyšla z izby. Potom som nasledovala Elen aj tak som nemala inú možnosť. Utekať? Nevedela som kam. Nepoznala som to tu a ešte stále som neverila, že to nie je sen. Aj keď veľa vecí naznačovalo o opaku. Najskôr budem hrať ich hru a keď si to tu poriadne poobzerám, obstarám si aj nejaký ten plán na útek. Elen ma zastavila pred oblúkovitým vchodom do miestnosti. Neboli tam žiadne dvere a tak som mohla vidieť do miestnosti. Videla som kúsok skleneného stola a pár stoličiek. Elen sa pár metrov pred stolom uklonila a niečo povedala. Potom sa znovu uklonila a hlavou mi naznačila aby som k nej prišla. Nadýchla som sa a vošla som do miestnosti. Keď som prišla k Elen naskytol sa mi pohľad aj na druhú stranu izby. Za stolom sedel muž, celkom sympatický. Mal blonďavé krátke vlasy a milý úsmev. Mal na sebe niečo čo sa podobalo uniforme s krátkym rukávom.
Naše pohľady sa stretli, usmiala som sa na neho a on mi úsmev opätoval. Očkom som zachytila Elen, naznačovala mi aby som sa poklonila ale ja som nemala v pláne to urobiť. A jeho moje chovania zjavne pobavilo.
„Prosím, sadni si,“ vyzval ma, „Elen, počkaj vonku!“
Elen sa uklonila a s cúvaním sa vytratila z miestnosti. Ja som si sadla za stôl. Počkali sme kým nás obslúžia a až potom sa ma opýtal: „Odkiaľ si?“
Zdvihla som hlavu a odpovedala: „Zo Zeme, galaxia Mliečna dráha.“
Na jeho tvári sa objavil úžas. „Vážne? Odtiaľ som ešte nikoho nestretol.“
„Tak teraz, máš možnosť,“ povedala som a odpila si zo zvláštnej tekutiny. Chutila celkom dobre ako zeleninový koktail. Pod jeho pohľadom som sa cítila neistá, neustále si ma obzerala a svojho jedla sa ešte vôbec nedotkol.
„Ako sa voláš?“
„Avery Etersnová, a ty?“
Zasmial sa, zdalo sa ,že nie je moc zvyknutí na takéto chovanie ale nesmierne ho to bavilo. Možno to bral ako zábavu, ako niečo nové.
„Som Willman 19, vládca galaxie Willman 1,“ odpovedal mi na otázku.
„Willman 19?“ zopakovala som, „nebolo by lepšie Will?“
Znovu sa zasmial a povedal: „Pokiaľ mi tak chceš hovoriť, nemám námietky.“