Príbehy
10. 10. 2012
Šikanovaná Martinka
Ako každé dieťa som sa tešila do školy. Prišla som do prvej triedy a hneď som si školu zamilovala. Rada som sa učila a vždy som mala samé jednotky. Aj to bola príčina šikany ktorá nasledovala. Začalo sa to len obyčajnými výsmechmi a šťuchancami. Potom to prešlo na trhanie zošitov a bitky. Bolo to stále horšie a horšie až kým som jedného dňa po telesnej našla svoju školskú tašku naplnenú odpadkami a vyhodenú pri kontajneroch pred školou. Bola úplne nová. Dostala som ju od mamky k narodeninám. Vtedy som si povedala že už to zašlo naozaj priďaleko a povedala som o šikane mame. Tá mi povedala že v mojom veku je to bežné a že ak ich budem ignorovať prestanú. Pokúšala som sa o to ale žiadna zmena nenastala. Ťahalo sa to takto až po piatu triedu kedy ku nám do triedy začiatkom roku prišlo nové dievča. Presťahovali sa z Košíc. Keď som ju uvidela pomyslela som si že je ďalšia z tých čo ma budú šikanovať. To sa ale nestalo. Volala sa Janka a trochu šušlala a keď som zistila že aj ju šikanujú pomáhala som jej. Vedela som aké to je byť šikanovaná a hlavne aké to je ťažké keď mi nikto nepomohol, nikto sa ma nezastal a nechcela som aby tak dopadla aj ona. Bola velmi milá a onedlho sme už boli kamarátky. Navzájom sme si pomáhali proti tým čo nás šikanovali. Raz keď sa nám smiali mi janka povedala „ myslíš že by s tým prestali keby vedeli aké to je byť vysmiaty?“ Keď to povedala v hlave mi svitla žiarovka. Povedali sme si že vždy keď nám niečo spravia budeme sa im smiať ako že nás to pobavilo a že je to už otrepané, a tak sa aj stalo. Roztrhali mi zošit smiala som sa im. Sotili ma smiala som sa. A takto to šlo dva mesiace až kým to naozaj zabralo a prestali. Šikana mi po piatich rokoch skončila. Už nás netírali len nás ignorovali a občas po nás vykrikli že úbožiačky ale nám to už bolo jedno. Odvtedy sme boli s Jankou najlepšie kamarátky a bohu ďakujem za to že mi poslal Janku inak by sa tá šikana asi nikdy neskončila.
Danka
(Danka, 1. 11. 2012 22:11)