Príbeh kvapky
Bola raz jedna kvapka.
Za dávnych čias jej rodičia boli obsahom veľkého mraku, ktorý bol hrozivo veľký. Mrak bol ich nepriateľ. Keď sa nahneval, vychrlil zo seba veľa kvapiek. Takto sa stretli i rodičia našej kvapky. Nazývali ich „odvážni“ i kvôli tomu, že sa postavili proti mraku. Pre ostatných boli hrdinami, no oni len skromne pozerali a čakali na vhodnú chvíľu.
Jedného dňa kvapôčik nasadil na tvár hrozný výraz, pretože niekto strhol strechu im nad hlavou. Vyšiel von a nad ním sa týčili ruky mraku, ktorý s úsmevom držal jeho majetok a díval sa ako sa tvári. Kvapôčka vedľa ležala a čakala, čo obaja spravia. Kvapôčik zostal stáť, mrak sa len chichotal. Začal mu nadávať: „Ty si len malá úbohá kvapka, ktorá nič nezmôže.“ No toto s kvapôčikom ani nepohlo. Stál a pozeral na mrak s pokojom. No mrak pokračoval: „Ty si nikto, si len malý, ktorý ma zničiť nemôže ani len s armádou takých, ako si ty.“ Žiadna reakcia. Kvapôčka vyšla von a jej druh jej pomohol. Povedala mraku: „Drahý, mrak, my žijeme v pokoji. Nám ublížiť nemôžeš. Hoci si náš nepriateľ, my ťa milujeme.“ Toto mrak rozčúlilo. Začalo pršať. Obe kvapky vypršal za zem.
Keď sa mrak upokojil, zistil, že tieto kvapky už nemá. Bol šťastný, no jeho šťastie netrvalo dlho. Ozval sa tichý plač. Prišiel, prekutral celý svoj obsah, nič nenašiel. Až nakoniec, našiel zdroj plaču. V malom domčeku, ktorý bol zdrojom jeho hnevu, bola malá kvapka. Nikto nevedel, že pred skazou jej rodičov, mama kvapka priviedla na svet nového člena rodiny. Mrak už nebol šťastný. Priam sršal hnevom. Začal hľadať kohosi, kto by sa o kvapku postaral, no všetci sa ho báli alebo si mysleli, že si vymýšľa. Kvapke dali meno, ktoré nevedel, kým nezačala hovoriť. Dali jej meno Škovránok. Keď to vyslovila, mraku došlo, čo znamenala tá hádka s jej rodičmi. Zrazu chápal kvapkine slová: „Si nepriateľ, no milujeme ťa.“ Hoci vedel pravdu, začal robiť všetko ináč. Vyhýbal sa Škovránkovi, usiloval sa, aby si ho neprezerala, nikdy jej nepovedal pravdu o jej rodičoch. Smrť rodičov bola pre neho a ňu tabu téma. Ako Škovránok rástla, nevedela nič o tom, kto boli jej rodičia.
Začala chodiť so školy, kde na ňu ukazovali: „Ty si...“ No nikdy nedokončili vetu. Učitelia boli na ňu milí, kým bol prítomný mrak. Avšak keď odišiel nastalo peklo. Nikto ju nechcel učiť. Všetci ju nevedno prečo nenávideli. Nechápala to.
Jedného dňa zostala na školskom dvore sama a začala uvažovať nad tým, čo si pamätala odmalička. Cítila sa príjemne, neskôr jej bola zima a potom ju prikryli čímsi teplým. Neskôr si pamätala slová: „Škovránok, dávaj na seba pozor, miluj Boha a nezabudni na nás, tvojich rodičov, ktorý ťa milujú.“ A potom ticho. Dlhé ticho, strach, obavy, hnev. Až cítila ako sa po jej tvári kotúľa slza za slzou. V tieni luny pocítila na pleci ruky.
Otočila hlávku a zistila, že nad ňou stojí kňaz, ktorého všetci mali radi. Nechápala prečo ju on má rád a nie nenávidí. Totiž okrem mraku, bol jediný s kým mohla hovoriť, kto na ňu neukazoval. Zobral ju k sebe pod krídla. Rozprával sa s ňou. Bol na ňu veľmi milý. „Škovránok, čo sa ti stalo? Prečo plačeš?“ Plakala. „Nepýtam sa nič. Chcem ti niečo povedať. Tvoji rodičia boli pre nás hrdinovia, len oni vedeli ako ísť proti mraku.“ Škovránok otvorila prekvapená oči, pozrela sa na kňaza a nechápala. „Ďalej prosím.“ „Tvoji rodičia sa nehanbili za svoju vieru. Vždy opakovali, že svojich nepriateľov treba milovať. Nikto nevedel odkiaľ na to berú silu, len ja. Poviem ti o niekom, koho sme poznali. Hovorí sa mu Ježiš. Zomrel za všetkých na kríži, kde ho popravili za to, že bol k nám ako otec. Staral sa o nás. Bdel nad nimi, keď boli chorí, liečil ich. Keď ich zlý ovládal, pozametal s ním chodník.“ „To som počula.“ „Kedy, kde, ako? Veď si rodičov nepoznala.“ Kňaz zostal v šoku. Škovránok mu to vysvetlila ľahko. „Keď som bola v mame, často o ňom hovorili. Modlili sa.“ Spozorovala ako kňaz húta nad jej slovami. Takýchto rozhovorov zažil veľa, no nikdy nie takýto. Vždy poslucháč bola kvapka, ktorá nevedela nič, o čom hovoril. Škovránok mala len čosi vyše 2 mesiacov a vedela toho o Pánovi veľmi veľa. Škovránok k nemu začala chodiť na hodiny, sem-tam na celé noci. Mraku to neprekážalo.
No jedného dňa kňaz povedal Škovránkovi pravdu o tom, ako pochodili s mrakom jej rodičia. Hoci Škovránok vedela o svojej viere všetko, nemohla sa zbaviť zloby. Keď mala prísť ku kňazovi, neprišla. Odišla. V mysli jej zostala len spomienka na kňaza a na Boha. Mrak ju hľadal, no márne. Navštívila iný „krajší“ mrak. Ocitla sa medzi kvapkami, ktoré vôbec nepoznala. Tu a sem na ňu pozerali ako na dobytok, niektoré jej dali piť, jesť a poslali do kostola. Napokon si našla tiché miesto a modlila sa k Bohu. Zrazu k nej podišiel neznámy. Už videla, že jej ide ublížiť, keď sa ozvalo: „Ahoj, prečo si tu a sama?“ Pozrela na neho a prestala sa báť, poznala ho. Bol to jej sused, ktorý sa k nej vždy správal veľmi zle. Očakávala od neho čosi iné, urážky, bitku a horšie veci. No, teraz? Necítila nič len lásku. „Ušla som. Nemám kam ísť. Čo sa ti stalo?“ „Prečo?“ „Lebo mi neubližuješ, nebiješ ma, neurážaš ma. Hoci si to vždy robil.“ „Nemám ťa prečo urážať, či ubližovať ti.“ Prisadol si k nej a dlho sa rozprávali. Napokon ju zobral k sebe domov. Ráno jej porozprával, čo zažil on a ona počúvala a žasla nad tým ako sa ich životy podobajú. Strávili rozhovormi niekoľko dní, keď prišla správa, že kňaz z ich rodného mesta má divnú chorobu. Obaja boli veľmi nešťastní. Rozmýšľali akoby sa pretisli k chorému tak, aby ich mrak nevidel. Bol to dôležitý bod plánu. No koniec koncov, dlhšie to už nevydržal ani jeden a pustili sa späť „domov“.
Kňaza obskakovali farebné kvapky – ošetrovateľky, ktoré neboli nadšené, keď tam uvideli Škovránka s priateľom. Škovránok povedala, že ho potrebuje vidieť aj keby jej pohrozili smrťou. Nakoniec sa ku kňazovi obaja dostali. Kňaz spoznal Škovránka, aj keď odišla pred pár rokmi. Hoci jej sa to zdalo krátko. Bol veľmi rád, že prišla. Avšak keď uvidel koho priviedla so sebou, prišlo mu zle. Bol to mladý Havran. Posadil sa k jeho posteli a začal sa modliť. Prekvapený kňaz sa nepýtal, len zavrel oči a nechal do seba prúdiť silu modlitby: „Pane, prosím ťa o tohto dobrého muža, tvojho služobníka, uzdrav ho nech nám môže pomôcť poraziť zlého Satana. Amen.“ Modlitba skončila. Po nej nasledovala druhá. „Otče, prosím, zachráň kňaza, ktorého si povolal, aby pomáhal druhým, ktorý mi pomohol pochopiť Tvojho syna. Ktorý mi pomohol, keď som bola na dne. Uzdrav ho, nech môže žiť v pokoji a radosti. Amen.“ Na tieto modlitby odpovedal Boh sám. Kňaz vstal, zotrel si z čela pot a vyobjímal kvapky. Bol zdravý. Ošetrovateľky tomu nerozumeli, mysleli si, že sa zbláznil. No kňaz ich už nepotreboval, chcel len počúvať Škovránka s Havranom. Havran ho začal prosiť o odpustenie všetkého, čo kňazovi spôsobil. Kňaz mu odpustil, veď ani nevedel, čo mu Havran spravil. Po veľkom rozprávaní sadla noc na krajinu a oni išli do postele. Kňaz do rána nezažmúril oči, zhováral sa s Bohom.
Škovránok sa zobudila veľmi zavčasu. Havran ešte spal, keď podišla k umývadlu a pretrela si oči. Vonku bolo slnko, ktoré dlho nevidela. Žiarilo tak jasne, že už sa pozerala cez mrak na neho. Vtom jej svitlo. MRAK! Nechápala, no myseľ jej pomohla, ošetrovatetľky. Mrak podišiel bližšie k príbytku, kde teraz ona, jej priateľ šťastne naberali sily na boj práve s ním. Kňaz vyšiel von a spýtal sa ho: „Drahý, pane, čo tu hľadáte? Nemám nikoho, koho by ste potrebovali.“ „Viem, dobre, že skrývaš utečencov, ktorý tu už nemajú, čo robiť.“ Kňaz chcel niečo povedať, no vyšla Škovránok a pozerala na mrak. „Pane, Bože, prosím odpusť mu to, čo mi urobil, to čo spravil mojim rodičom. Viem, že ho miluješ, tak ako zvyšok tvojich detí. Obráť mu srdce na tvoju stranu. A tebe démon prikazujem vyjdi z mraku a zutekaj v mene Ježiša Krista ťa vyzývam.“ No, mrak sa ani nepohol. Zostal na rovnakom mieste, ako bol pred jej príchodom. Zrazu sa čosi zmenilo, keď vyšiel Havran. „Vyjdi z neho démon, pán Ježiš Kristus ti to prikazuje.“ Havran spoločne so Škovránkom prišli do malej vzdialenosti a vytiahli holými rukami démona za pačesy z mraku. Zrazu mrak padol na „kolená“ a potichu plakal. Kňaz prešiel k deťom a spolu sa spýtali mraku: „Chceš ísť s Ježišom alebo proti nemu?“ „S ním.“ Znela odpoveď. „Poď sa modliť.“ Škovránok zobrala mrak za ruku a zdvihla ho vyššie na nohy. A mrak začal. „Pane, Bože, prosím ťa odpusť mi moje hriechy, ktoré som uskutočnil. Odpusť mi klamstvá, lži, hnev, nenávisť. Odpusť mi moje nekalé plány, roztržitosti. Miluj ma svojou nekonečnou láskou, ak chceš, len mi prosím odpusť. Vyznávam, že si môj Pán, ktorého budem poslúchať a chrániť všetky tvoje deti. Amen.“ Kňaz, Havran, Škovránok a mrak pozreli jeden na druhého a bolo im dobre.
Od toho dňa bol mrak jeden z najlepších priateľov kohokoľvek. Škovránok s Havranom sa zosobášili a mali spolu ďalšie odvážne v Duchu Svätom bojujúce kvapky. Mrak a Havranovi rodičia boli šťastní. Mrak už nikdy nepovedal nič zlé. Kňaz mu ukázal Božie Písmo, ktoré čítal a najviac sa mu páčil verš z knihy Jánovej, z tretej kapitoly:
„Lebo tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“ (Ján 3:16)