akčný týždeň
Tento týždeň bol dosť hektický. V pondelok škola a Billa, v utorok škola a Billa, v stredu škola + obehanie Auparku a bola som u maminy na Kramároch, vo štvrtok škola a Billa, v piatok škola a cesta domov, dnešok obehanie obchododv na Turej a cesta do BA + obehanie IKEI...
Ale pekne poporiadku...
V pondelok som nema robiť, ale v nedeľu mi volal Maťo, že či by som nemohla prísť v pondelok do pokladne. Nemala som žiadny program, tak som povedala, že prídem rada. Bol to celkom fajn deň, žiadne výnimočné situácie, stresy...
V utorok jak by dal, akurát to som už naozaj mala robiť, nebolo to dohodnuté na poslednú chvíľu... A v utorok som dostala sms od môjho Peťúšika, že má lístky do cirkusu, že či v piatok alebo cez víkend nezájdeme pozrieť tigrov... Na víkend som už mal dohodnuté, že pôjdem domov a v piatok som mala robiť. Tak som zrušila prácu a dohodli sme sa na piatok. Keď som Maťovi hovorila že v piatok nemôžem prísť, bol trochu vyvedený z miery, lebo zohnať niekoho na brigádu je dosť problematické. Keď aj zavolajú do NOSLUŠu, že potrebujú brigádnika a oni najkého zoženú neznamená to, že sa aj ten dotyčný dostaví... Ale povedal, že je fajn, že som mu to povedala takto skôr, že zavolajú do NOSLUŠu. No aj keby som mu zavolala v piatok ráno, že neprídem, že by si síce zanadával, ale nič by sa nestalo... takto vie, s čím môže rátať...
V stredu som mala výnimočne školu aj poobede, takže som do Billy nemohla ísť, hoci mi volala Ivanka, či by sa mi nedalo. Medzi jednotlivými hodinami som ale mala kopec času, tak som zavítala do Auparku, kúpila si predlžovačku, sestre pamätník k narodkám, a obed, ktorý som potom v kľude na intráku do seba napchala. Po škole som sa zastavila u maminy na Kramároch, hodili sme reč a frčala som na intrák.
Vo štvrtok som zo školy hneď utekala do Billy a prežila ďalší pekný pracovný deň. Vo štvrtok som mala výnimočne poobede voľno - cviko z PH sme mali prehodené na stredu, a to som už absolvovala. Poobede mi písal Peťko, že mu celý de§ bolo zle od žalúdka, ale že dúfa, že ho to do rána prejde.
V piatok, keď som sedela na angline, mi prišla sms od Peťka, že mu je zle stále, ale že sa pokúsi dať sa do večera do poriadku, aby sme mohli ísť do toho cirkusu. Trochu ma to rozladilo, ale rýchlo som si vymyslela nový plán tak, aby bola aj ovca celá, aj vlk sýty, a napísala mu, nech si oddýchne a lieči sa, že idem domov teraz po škole a v sobotu prídem. Ak sa bude v nedeľu cítiť lepšie, že môžeme niečo podniknúť. Nevideli sme sa predsa týždeň, naposledy v sobotu u neho v nemocnici keď sme riešili (nielen) matiku. Tak som zo školy utekala na intrák, rýchlo sa pobalila a utekala na dostavník čo by ma odviezol ku Hlavnej stanici. Takmer celú cestu na zastávkau som bežala, pretože som (opäť) nestíhala. Keď som vystúpila na Predstaničnom námestí, a utekala ku stanici, myslela som, že tma nikdy nedôjdem. Poznáte ten pocit keď sa vám sníva, že pred niečím utekáte, ale nech sa snažíte akokoľvek, nedokaážete bežať rýchlejšie, stále sa vám zdá že idete pomaly? Tak presne ten pocit som zažila vtedy. Nohy ma pálili, ledva som ich zdvíhala, a akokoľvek som sa snažila, nedalo sa nimi preplietať rýchlejšie. Keď som konečne prišla na stanicu, pri pohľade na fronty pri okienkach na lístky ma takmer vystrelo na mieste. Ľudí ako nasratých a tetky za okienkami tie lístky si štrikovali, tak dlho im trvalo, kým vybavili jeden lístok... Takže mi - samozrejme vlak ušiel... O necelých 10 minút mal ísť ďalší - osobák.. Nebola som takou možnosťou dvakrát nadšená, ale povedala som si, že tam aspoň nebude veľa ľudí a určite si sadnem... Aj ten mi ušiel kým som sa dostala na rad kúpiť si lístok. Tak som si zanadávala, ako už dávno nie. Vrcholne nasraná som si zisťovala, kedy ide ďalší vlak. Ak by mal ísť až o dve hodiny (ako väčšinou vlaky chodievajú), asi by som to neprežila. Našťastie mal ísť už o hodinu. Tak som si pred stanicou kúpila bagetu a časopis a úspešne zabila hodinu času. Do vlaku som nastúpila medzi prvými, takže som si sadla. Cesta bola nezáživná, už mi oči klipkali a veľa nechýbalo, a bola by som zadriemala. Keď sme boli v NMnV, nálada sa mi zlepšila, veď už len kúsok a som doma. Vláčik na Turú išiel takmer vzápätí, a na Turej som si poctivo vyšľapala kopček na kóreu s obrovskou cestovnou taškou len preto, lebo som chcela všetkých svojím príchodom prekvapiť. Tak som nevolala nikomu, aby mi prišiel naproti pomôcť s taškou. A verte mi, husársky kúsok sa mi podaril. bbaička na mňa pozerala ako na zjavenie, že kde sa tu beriem tak skoro, veď som mala prísť až v sobotu večer. Oznámila som jej zmenu programu a išla sa zložiť do izby. Tam samozrejme sedela sestra aj s kamoškou a pozerali DVDčko. Aňa sa navyše tvárila, že žehlí... Tá, keď ma zočila vo dverách, zostala taká zaskkočená, až som sa musela zasmiať. Úplne zostala v pomykove, keď ma tam videla. :D
Vybaľovala a balila som zvyšok dňa. V izbe to vyzeralo, akoby tam vybuchla bomba... čo bomba, hotový černobyľ... Spať som išla zas o jednej v noci (tak ako celý týždeň), lebo spratať to dalo riadne zabrať.
Ozaj, ešte v ten večer prišla domov aj mamina. Kedže mala 9.10. narodky (a ja som si to vôbec neuvedomila), tak som jej oneskorene gratulovala a darovala namakaný pozdrav. Bolo na ňom napísané: Zasa o rok staršia... ale to nie je dôvod aby si mala pretiahnutú tvár... (a vnútri bol obrázok a napísané) ... prsia možno, ale tvár nie!
No mali ste ju vidieť. Išla sa popučiť od smiechu :D Erik jej dal Fernet citrus. Hneď sme ho aj otvorili a napili sa rovno z fľašky. Na to, že sme sa napili štyria (aj Aňa si omočila jazyk) a nevypili sme ani polovicu fľaše, tak mamina bola riadne napitá. Je pravda, že jej na to, aby sa rozkokošila stačí jedno pivko (niekedy to ide aj bez alkoholu), ale aj tak je nepochopiteľné ako jej to máličko udrelo do hlavy. Aj zle jej bolo ;) Hotové psycho u nás doma.
Aj babičke som gratulovala, ona mala v ten deň narodky.
Dnes som vstala o 8:20, rýchlo sa obliekla a uteka do obchodu. Najskôr do potravín a potom o poschodie vyššie (v tej istej budove) k čínancovi. Pôvodne som chcela len rifle, prípadne nejaký čierny kabátik (nech nechodím do tej školy ako posledný šupák). Na môj veľký úžas som objavila nielen super rifle a kabátik podľa mojich predstáv, ale aj parádne topánky. Také som jakživ ešte nemala... Lebo som nikdy nenašla také, ktoré by mi boli dobré. Čuduj sa svete, tentokrát mi boli dobré hneď 2 typy. Som nechápala... Najlepšie na celom nákupe bola cena. V BA by som to všetko za 60 EUR nekúpila... Na Turej je to možné ;)
Ešte som skočila do kníhkupectva kúiť knihu pre babičku k narodkám - Bea Bazalová: Nemiluješ, umrieš... Erik povedal, že o nej počula v rádiu, a že sa jej páčilo čo počula.. tak sme jej ju kúpili. A bola veľmi rada :)
Ešte som ožehlila a dobalila sa, a okolo druhej prišli Jankovci. V priebehu polhodinky boli všetky moje veci v aute a štartovali sme smer Bratislava, IKEA... V IKEI sme sa prešli po celej predajni, okukali čo majú a zistila som, že o toľkých možnostiach a variantoch nábytku sa mi ani nesnívalo... Vybrali sme regál ku mne na intrák + zopár ďalších blbostí a fičali na intrák. Tuu sme regál poskladali (trochu som mala obavy, či sa zmestí na výšku, lebo tam, kde som ho chcela, tak vo výške 150cm od zeme je polička. A viete čo? zmestil sa akoby bol navrhnutý práve pre mňa a na tento účel :D Jajka s Jankom potom odišli späť do IKEI kúpiť stoličky (kvôli ktorým do IKEI šli). Nebrali ich hneď, lebo by sa to všetko nepomestilo do auta. Ja som už zostala na intráku a začala vybaľovať. Dala som si záväzok, že už si sem kúpim len nástenku a už žiadne ďalšie somariny, lebo neviem ako to budem všetko na konci roka odnášať :-/ Asi budem potrebovať sťahovacie auto.... ;)
A teraz už idem konečne spať. HUrááááááááááááááááááá :)
A dúfam, že zajtra (vlastne už dnes - zas už je po polnoci) sa bude Peťko cítiť lepšie a budeme môcť ísť von aspoň na tkaý polhodinku-hodinku... Nevidela osm ho už týždeň a taaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaak strašne mi chýba... Už to bez neho nevydržím dlhšie...
Normálne som dnes asi 10 minút len tak hľadena na obrazovku počítača - mám na pozadí fotku môjho zlatíčka... A zistila som, že čím dlhšie som sa na neho dívala, tak som si intenzívnejšie uvedomovala, ako ho zbožňujem. Od samej lásky by som ho zjedla. Najradšej by som ho poriadne objala a nikdy nepustila. Moje zlatíčko, moje slniečko, môj macík ;) :)