Bláznivý život tínedžerky 1
„Neverím, že si nebola vyrobená pre mňa…“ revala hudba od susedov nad nami. Takto to dopadne, keď bývate v paneláku a váš sused má dvadsaťdva rokov, ale trieska ním puberta ako s trinásťročným. Zaujímavé je, že sa ešte nikdy nesťažovali ostatní susedia. Možno to bude tým, že po a - sú to väčšinou len dôchodcovia a jednoducho ten kravál nepočujú, hoci si myslím, že by to zobudilo i mŕtveho; po b - moju izbu a miestnosť, odkiaľ sa ten zvuk šíri oddeľuje len jedna stena – strop alias podlaha. V každom prípade má Peter jediné šťastie a to: že zostatok mojej famílie nie je doma. Je pravda, že asi nespĺňame kritériá bežnej rodiny. Otec a brat Matej sú moji pokrvní príbuzní ale Biba a Alica sú nevlastné.
Sme strelená rodinka.
Otec je majiteľ malého, ale zato prosperujúceho podniku. Je tak trochu staromódny a neznáša akúkoľvek zmienku o svojej nebohej manželke-mojej pravej mame, ale inak je super. Otec je športový typ, a keď sme s Maťom boli malí, často nás i s mamou brával na kadejaké turistické chodníčky. No odkedy mama zomrela, je tak trochu domased. Ale cez leto chodí na týždeň s kamarátmi do hôr.
Brat Matej je normálny devätnásročný chalan a baby po ňom šalejú, on si ich však nevšíma. Má radšej potulky po meste a okolí s kamošmi. Na to, že je chalan, v škole exceluje. Nie je „kocka“, ale učebnice a škola sú dosť vysoko na jeho rebríčku hodnôt.
Teta Bibiána je vysoká, štíhla blondínka. No nie je hlúpa i keď niekedy divná je. Robí hlavnú kuchárku v otcovom podniku, jej kuchárske umenie je známe v celom meste. Je to fajn baba. Chce, aby sme ju s Maťom volali Biba. Trochu detské, ale už si ani neviem predstaviť, že by sme ju oslovili inak.
Alica je malé, vždy optimisticky naladené decko. Také strasti, ako chodenie do školy a učenie ešte nepozná, hoci už vie čítať takmer tak dobre, ako ja (a to už je čo povedať, lebo ja som čítací stroj) a ovláda malú násobilku. Ak niekoho zapíšu do Guinessovej knihy rekordov, ako mimoriadne vyspelého človeka v mladom veku, bude to práve Alica. Už keď sme sa stretli prvýkrát (a to som ešte nevedela, že budeme jedného dňa rodina) očarila ma svojím rýchlym konaním a tým, ak jej to v tej malej blonďatej hlave páli. Kdeže „sprostá blondínka“!!! U nás doma to určite neplatí.
No, a nakoniec je tu moja maličkosť. Som strelená dospievajúca sedemnásťročná tínedžerka, inak v ničom výnimočná. Rada maľujem a podľa niektorých ľudí som v tom dobrá, ale to ešte nie je nič extra. Mojím snom v detstve bolo stať sa baletkou, teraz uvažujem trošku inak. Chcela by som sa naučiť hrať na klavíri, postaviť sa pred objektív kamery a stvárniť hlavnú postavu v nejakom tínedžerskom filme, nájsť toho pravého a s ním si založiť rodinu. Nie veľmi veľkú, chlapec a dievčatko by mi úplne stačili. Chcem snáď od života veľa?!
Teraz však mám k tým snom o rodine ešte veľmi ďaleko. Jednako som ešte nikdy s nikým nerandila a jednak musím najskôr prežiť posledný rok na strednej škole, zmaturovať, a potom hádam zvládnem aj výšku. Môj hlavný problém je pochopiteľne škola. Na polročnom vysvedčení v prváku sa vyškierala moja prvá štvorka. Samozrejme, v žiackej knižke som ich na základke mala dosť, ale na vysvedčení? Bol to pre mňa šok. Ale nedá sa nič robiť, niekedy sa jednoducho niečo nedá natĺcť do hlavy. Odvtedy však boje so známkami zvládam lepšie ako na zedeške, no stále je to pre mňa hotový boxerský ring.
Ako napríklad i teraz. Práve, keď som sa konečne odhodlala pozrieť do učebníc, musí si Peter doma robiť pomocou rádia žúrku. Dokonca za bieleho dňa. Neviem, kto je nenormálnejší, či on alebo ja. Z postele, v ktorej som s chrípkou strávila celé uplynulé dva týždne (aj to sa v polovici júna môže stať len mne) sa mi nechcelo vyjsť a sprdnúť Petra za ten randál, ale keď ani po polhodine nestíšil decibely, nemala som na výber.
Vyliezla som, zamotala sa do župana a obula si moje obľúbené huňaté ružové papučky. Stačil mi jediný pohľad do zrkadla a vedela som, že kohokoľvek na chodbe stretnem, bude si myslieť, že stretol strašidlo.
Zvonček na Petrovom byte som stláčala celé dve minúty, kým vo dverách zaštrkotal kľúč. A keď sa otvorili, ja i dotyčný čo sa objavil vo dverách, sme onemeli. Chcela som sa prepadnúť cez dve poschodia rovno do hlbokej zeme. Vo dverách nestál Peter, ale náš školský cassanova-Leo! Pozeral na mňa ako teľa na nové vráta. Ani sa mu nedivím. Po chvíli, keď sa spamätal, z neho vyliezlo: „No ty kokso, ty vyzeráš. Kedy si naposledy videla sprchu?“
Neodpovedala som. Ešte stále som sa nemohla spamätať. Čo tu Leo robí?
„Čo na mňa čumíš? Čo vlastne chceš? Halloween už dávno bol, nie si v tom ružovom župane a papučiach zaujímavá.“
Narážka na moje papučky ma trochu prebrala.
„Len som chcela hovoriť s Petrom,“ pípla som, „zavoláš ho?“
Ešte raz si ma obzrel, akoby si chcel uložiť do pamäti túto trápnu situáciu a môj biedny výzor, a potom sa pobral preč. Po chvíli sa objavil vo dverách zamračený Peter. Očividne mu Leo nepovedal, čo ho tu čaká, lebo len čo ma zočil, zostal ohúrený stáť. Tak a teraz vážne. Vyzerám tak hrozne? V zrkadle sa mi nezdalo, že by to bolo až také katastrofálne.
„Gabriela?“ spýtal sa Peter prekvapene a pomaly sa mu na perách usádzal úsmev. Z čoho bol viac mimo? Z môjho výzoru, alebo z toho, že som ešte nikdy nazaparkovala pri jeho dverách a nesťažovala sa na jeho nulovú inteligenciu?
„Môžem ti nejak pomôcť, spanilá susedka?“ uškŕňal sa. Takže srandičky. Veď ja mu ukážem, s kým má tu česť a nasadila som bojový výraz tváre.
„Áno, veď inak by som sa neobťažovala sem liezť. Stíš to prekliate rádio. Je sice milé, že nechceš, aby som míňala elektinu u nás doma tak to rádio púšťaš na plné pecky, ale momentálne nemám o hudbu z rádia, ani iného zdroja, najmenší záujem. Musím doháňať učivo lebo som bola dva týždne na maródke,“ predniesla som svoju reč. Sama som bola prekvapená svojou výrečnosťou. Na to expert obvykle nie som. Ak nemám nič dopredu pripravené, ani výhovorku pre neskorý príchod do školy si neviem vymyslieť.
„Pre teba všetko, pretty girl, ale teraz sa chcem niečo spýtať. Môžem ti pomôcť nájsť kúpeľňu? Nie že by si nebola nádherná i teraz, ale môj braček má trošku iné názory na to, čo je krásne.“
Vyvalila som oči. „BRAT?!!!!“ začala som sa hystericky smiať. Brat! Leo je Petrov brat! Tak to mi je úžasná novina! Nie zrovna šťastná, ale aspoň bude čo preberať s dievčatami.
Na Petrovu otázku o kúpeľni som nereagovala a stále sa rehotajúc som sa pobrala po schodoch naspäť domov. Peter nechápavo stál vo dverách.
Keď som sa ešte aj o desať minút neskôr šialene smiala na tom, že Leo a Peter sú bratia, zazvonil telefón v chodbe. Nevládala som dýchať, nieto sa ešte dovliecť k telefónu, nedajbože doň niečo normálne povedať, takže čoskoro vyzváňať prestal. Zazvonil ešte tri razy, ale nakoniec stíchol.
Päť minút nato ako poslednýkrát zazvonil, treskli vchodové dvere a do mojej izby vtrhla ako víchor teta Biba. Ihneď ma záchvat smiechu prešiel.Vyplašene sa na mňa pozerala.
„Stalo sa niečo? Si doma nejako skoro,“spýtala som sa. Pripomenulo mi to udalosť spred troch rokov, keď takto naposledy vtrhol dnu otec. Po chrbte mi prebehol mráz.
„Že či sa niečo deje!“ pišťala vystrašená Biba. „Nezdvíhaš mi telefón, myslela som, že sa ti niečo stalo!“ vzlykla Biba a hodila sa mi okolo krku. Ona plače? „Ale, ale….“ Nenachádzala som slov. Pozrela som na rozvalené dvere na mojej izbe. Z chodby až k mojej posteli viedli špinavé stopy po podlahe. Biba sa ani nevyzula. Ale čo sa jej stalo?
„Biba, mrzí ma, že som ti nezdvihla telefón, ale jednoducho som nevládala sa zdvihnúť z postele lebo….“ Nebudem jej predsa hovoriť, čo som práve zistila - že Peter a školský fešák sú súrodenci.
„… ale nechápem čo ťa tak vystrašilo,“ zmenila som tému.
Biba na mňa pozrela. „Vieš,“ pustila sa do vysvetľovania, „ teta Korábková v kuchyni vravela, že jej dcéru neďaleko od nás včera v noci vykradli, tak som sa preľakla, keď si zostala sama doma.“
Zízala som na ňu ako na zjavenie. Čo to, do pekla, trepe za hovadiny?
„Teta Biba, počúvaš sa vôbec? Ju okradli v noci, čo by tu robil zlodej za bieleho dňa? Síce upršaného, ale to je detail. A po druhé, čo by chcel ukradnúť od nás?“ Ak by sa aj nejaký blbec chcel poobzerať po našom byte, sklamane by musel skonštatovať, že to bolo plytvanie časom i námahou. Niekedy Biba vážne zbytočne stresuje. Divím sa ale, že ju nezastavil otec. Veď dnes mali byť spolu v práci. „A kde je tatino? Vie o tom, že si tu?“ spýtala som sa.
„Nie, nevie o tom, lebo išiel pracovne do Bardejova. Asi máš pravdu, zbytočne stresujem. Bude to naše malé tajomstvo?“
„Jasné, veď sa nič nestalo. Prepáč mi to, nabudúce ten telefón zdvihnem. Mala som taký záchvat smiechu, že sa prosto nedalo prestať.“ No, a je to. Po chvíli sa teta konečne zdvihla a namierila si to k dverám. Previnilo na mňa pozrela. „Mohla by som ťa poprosiť, aby si utrela dlážku? Mrzí ma, že som sem len tak vbehla v špinavých topánkach, ale ponáhľala som sa a teraz ma už určite netrpezlivo v kuchyni čakajú.“
„Nerob si starosti, to je maličkosť,“ usmiala som sa na ňu.
Akonáhle sa za ňou zatvorili dvere uvedomila som si, že je všade hlboké ticho. Ani som nezaregistrovala, kedy Peter vypol rádio.
K učebniciam som sa však už nevrátila. Kým sa mi napúšťala vaňa, dala som si izbu do poriadku a utrela mokrú dlážku.
Po polhodine vyvaľovania vo vani, keď som už bola celá rozmočená sa rozdrnčal zvonček pri dverách.
„ No super“ pomyslela som si, vyliezla z vane a prehodila cez seba osušku. Teraz pre zmenu na dlážke zostávali mláčky vody a nie blato. Keby sa toto dialo, keď ešte žila mama, porazilo by ju. Až príliš milovala poriadok. Teta Biba má síce rada, keď je všetko ako má byť, no zbytočne to nepreháňa.
Už-už som siahala na kľučku na dverách, keď som si spomenula na vyplašenú Bibu a jej historku o zlodejovi. Šanca, že by sa tu niekto s podobným „remeslom“ ukázal, je menšia než nulová, no i tak som sa najskôr pozrela cez kukátko na dverách. Na chodbe za dverami stál Peter. Čo ten tu robí?
Dvere som len pootvorila, nechcem predsa aby ma videl zahalenú len v osuške. „Čo chceš?“ vybafla som naňho namiesto pozdravu a z vlasov mi zatiaľ kvapkala voda na dlážku. To bude hotová potopa kým zo seba Peter vymačkne, čo vlastne chce a ja sa budem môcť vrátiť do kúpeľne. Ibaže by sa stal zázrak.
„Vidím, že si sa zariadila podľa mojej rady,“ uškŕňal sa. To sa ten chalan nevie normálne tváriť, či čo?!
„Môžem ísť dnu?“ spýtal sa nevinne. Stavím sa o milión, že viem čo sa tomu dotieravému chalanovi preháňa hlavou.
„Len cez moju mŕtvolu,“ snažila som sa ho schladiť.
„Prečo?“ spýtal sa s výrazom nechápavého neviniatka a priblížil sa k dverám. Prižmúrila som oči. Tak na toto ti chlapče neskočím. Na to ťa príliš dobre poznám.
„Ak si si nevšimol, práve som vyliezla z vane,“ pripomenula som mu sarkasticky.
Zoširoka sa usmial. „To mi nevadí,“ ubezpečil ma a spravil krok dopredu. Ešte kúsok a zablokuje mi nohou dvere a nebudem ich môcť zatvoriť. Akoby mi čítal myšlienky, jeho noha sa nenápadne blížila k dverám. V momente som dvere zabuchla a oprela sa o ne. Ozvalo sa klopanie. Rozhodla som sa ignorovať to a zamierila rovno do kúpeľne dať sa do poriadku a znova utrieť dlážku.
Čistá, svieža, voňavá, zdravá a konečne oblečená v džínsoch a tričku som sa spokojne zvŕtala v kuchyni a varila si špagety, keď sa znova ozval telefón v chodbe. Šprintovala som k nemu. Ďaľší neopodstatnený Bibiánin vpád by som asi neprežila. Na druhom konci imaginárneho drôtu však nebola teta, ale Matej. Ani som nestihla pozdraviť, už mi mlel do ucha.
„Ariel? Skočíš do škôlky a vyzdvihneš Alicu? Ja to nestíham, profák nás celú triedu nechal po škole. Podrobnosti ti poviem až doma, musím končiť. Díki dopredu. Bye!“ Zložil. A o tomto si mám čo myslieť? Hodiny nad kuchynským stolom ukazovali pol tretej. To aby som pomaly vyrazila z domu. Špagety sa mi rozvarili, tak som ich vyliala do záchoda. Nikto nič nezistí, jedny špagety hore-dole. No čo už, cestou späť si s Alicou kúpime nejakú bagetu. Z vešiaka v chodbe som zvesila moju super modernú fialovú trigovicu so striebornou potlačou, nazula sa do bielych tenisiek, skontrolovala hotovosť v peňaženke a zobrala kľúče a dáždnik, kedže vonku každú chvíľu mrholilo. Otvorila som dvere a - kto za nimi stál? Áno, presne tak. Peter. Nemo som naňho civela a on sa zatiaľ rehotal na mojej reakcii. „Očividne si ma tu nečakala. Smola, moja krásna, mňa sa nezbavíš. Kam si sa vybrala?“ To tu čakal doteraz? Vytrvalý očividne je, keď už nie normálny.
„Do škôlky pre Alicu,“ vyšlo zo mňa.
„Fajn, idem s tebou.“ Nezmohla som sa na odpor. A načo aj? Jednako by to nepomohlo a jednak sa určite aj tak čoskoro vyparí. Nemá rád malé deti a Alica je malé dieťa a navyše inteligentnejšie ako on.
„Pre mňa za mňa.“
Celú cestu sa ma čosi vypytoval. Už po chvíli som toho mala plné zuby, ale dúfala som, že pri škôlke sa vyhovorí a zdrhne. Ako som predpokladala, pred areálom materskej školy povedal, že musí skočiť za kamarátom, no ubezpečoval ma, že kým vyjdeme s Alicou von bude na nás čakať. Ha! To určite. A aj tak – nemám záujem.
V škôlke som stretla spolužiačku Beátu s jej sestrou Júliou. Na prvý pohľad vidno, že sú sestry. Podobajú sa ako vajce vajcu, hoci je medzi nimi desaťročný rozdiel. Môže za to genetika, ale aj fakt, že sa rady hrajú na dvojčatá. Obe sú štíhle, majú dlhé hnedé vlasy, hnedé oči, ale zato bledú pokožku. Dokonca sa aj obliekajú podobne, samozrejme, Júlia má veci o dosť menšie. Dnes mali obe na sebe bledé rifle, krikľavo žlté tičko a oranžovú mikinu.
Kým sa Alica s Júliou obliekali, stihla som Bei oznámiť tú šokujúcu správu, že môj sused Peter a Leo sú bratia. Bei skoro oči vypadli. „Vážne? To nemyslíš vážne! Nemohla by si tomu Petrovi povedať, aby ma spomenul pred Leom?“ Bea je zbláznená do Leonarda rovnako, ako drvivá väčšina báb z našej školy. Leo však o Beu zatiaľ ešte ani raz nezavadil pohľadom. Nie že by mi to vadilo. Ja som rada, kým je školský feši pre Beu len platonická láska. Keby sa dali dokopy, dlho by to určite nevydržalo a Bea so zlomeným srdcom by bola neznesiteľnejšia, ako zaľúbená Bea. Na jej otázku som však dala kladnú i keď neurčitú odpoveď a za chrbtom prekrížila prsty. Čo oči nevidia, to srdce nebolí.
Naše sestry (lebo teraz som tak Alicu jednoducho volať musela) však ukončili náš rozhovor a každá z nás sa pobrala iným smerom.
Pred bránou škôlky Peter nečakal. Vydýchla som si.
„Idem si kúpiť bagetu, chceš aj ty niečo?“ spýtala som sa Alice, ktorá vedľa mňa poskakovala.
„Jasné. Lízanku so žuvačkou. Pôjdeme aj za maminou? Chcela by som ísť na preliezky.“
Tak ďaleko sa mi nechcelo ísť. Naša reštika je od škôlky vzdialená dvadsať minút chôdze.
„Eh, to je na druhom konci mesta, nechceš ísť na nejaké iné preliezky?“ No čo, že som lenivá, Alica aj tak málokedy chodí inam ako k našej mini reštaurácii. Asi som ju potešila, očvidne sa ani jej nechcelo šliapať taký kus cesty, lebo natešene súhlasila.
Za pultom v bagetérii stál môj kamarát Marek. Tajne som doňho zaľúbená, no jediný kto o tom vie je Alica. A aj tá sa to dozvedela len náhodou. Inak o niektorých veciach nevie ani moja najlepšia kamarátka Anabela.
Marek sa na nás usmial. „Čo privádza spanilé princezné k poníženému služobíčkovi z bagetérie? Hádam len nie neskrotný vlčí hlad?“ Na Marekovi je hneď vidieť, že je to veselý a galantný človek i keď sa niekedy zvláštne vyjadruje.
„Presne tak, Marek, uhádol si. Ariel má véééliký hlad a ja si prosím lízanku so žuvačkou,“ ozvala sa Alica, ktorá má Mareka tiež veľmi rada. „Pre vás všetko. A kedže ste naše verné zákazníčky, dostanete stopercentnú zľavu,“ usmial sa a podal Alici lízanku a otočil sa ku mne. „Tvoju obľúbenú?“ Ani nečakal na odpoveď a dal sa do práce. No ja som sa nedala vyviesť z omylu. „Ako si myslel to s tou zľavou?“
„Smrteľne vážne a neopováž sa mi odporovať, lebo ťa potrestám,“ povedal vážne.
Toto sa mi prestáva páčiť.
„No tak to som zvedavá, ako chce ponížený služobníček potrestať spanilú princeznú,“ zašomrala som si popod nos sama pre seba.
Naozaj neviem, čo je to dnes s tými chalanmi. To mi musia stále robiť naschvály?
Pozerala som do zeme a rozmýšľala čo sa to dnes deje keď mi Marek podal hotovú bagetu.
„Je ti niečo? Prečo sa tak divne tváriš?“spýtal sa.
„Divne sa tvárim?“
„Hej.“
„To je na dlho.“ Snažila som sa zahovoriť to. Nechcem mu vešať na nos historky o mojom dnešnom „super“ dni.
„Ja mám času dosť,“ povedal.
„Ale ja nie. Ideme s Alicou na ihrisko,“ poobzerala som sa ale Alicu som nikde nevidela. Do kelu, kde je? To ju človek nemôže ani na minútu spustiť z očí?
„Ehm, kde je Alica?“ spýtala som sa Mareka a obzerala sa po ulici. Nemohla sa predsa prepadnúť do zeme.
„Neviem, ešte pred chvíľou tu bola,“ tvrdil. To mi však bolo nanič.
„Dočerta!“ zahrešila som, „ kedy sa tento príšerný deň skončí? Už to nie je smiešne!“ zúfalo som pozrela na Mareka.
„Nehovorila si, že idete na ihrisko? Možno sa tam vybrala sama kým sme sa rozprávali. Mám ti pomôcť ju hľadať?“ ozval sa Marek. Bola som vďačná, že sa nezačal znova vypytovať, čo sa dnes stalo, keď som pred ním povedala že, dnešný deň je príšerný.
„A kto sa bude namiesto teba starať o zákazníkov?“
„Nikto. Zatvorím.“
„Tak to nie. Len tu pekne zostaň, ak sa tu Alica objaví, zavolaj mi.“ Skôr ako mohol protestovať, som na pult položila peniaze za bagetu a lízanku, a rozbehla sa ulicou.
Obehla som tri ihriská, no ani na jednom Alice nebolo. Medzitým sa spustil poriadny lejak. Premočená, ale hlavne vystrašená a nahnevaná, so slzami na krajíčku a s malou dušičkou som v telefónnom zozname hľadala číslo na Bibu. Teta ma zabije. Prečo zrovna dnes musel Maťo zostať po škole? Prečo zrovna dnes je taký blbý deň? Prečo sme s Alicou nešli rovno domov alebo k tete Bibe, ako to Alica sama chcela? Prečo musel Marek rozprávať hovadiny? To všetko sa mi preháňalo hlavou kým som našla tetine číslo. No skôr, ako som stihla potvrdiť vytáčanie, začal mi mobil v ruke vyzváňať. Na displei blikalo Matejovo meno.
„Prosím?“ spýtala som sa zúfalo a snažila sa nerozrevať.
„Ariel, kde do pekla si?“ zúril Maťo.
„Prečo?“ nechápala som, prečo sa na mňa zrovna Matej hnevá.
„Ty si niekedy úplne nemožná. Človek si myslí, že by si dokázala chvíľu dať pozor na šesťročné decko, lenže ty nie si ani to schopná. Kopni do vrtule a doplav sa domov do piatich minút, lebo volám Bibiáne.“
Zložil.
Omráčene som zízala na mobil. Prečo mi nikdy nikto nič nevysvetlí? Alica išla domov? Ale prečo? A prečo mi nič nepovedala? A ako to že je Maťo doma?
Otázky však museli teraz ísť bokom a ako mi odporučil Maťo, kopla som do vrtule.
„Alica? Maťo?“ volala som z dverí do tichého bytu, len z obývačky sa ozýval televízor, a rýchlo som skopla z nôh tenisky. Z kuchyne sa nahnevane vyrútil Matej.
„No konečne si sa dovalila. Povieš mi prosím ťa, čo sa tu deje?“ vrčal. Tak to už bolo na mňa priveľa. Čo prosím? To skôr mne by tu mal niekto objasniť niektoré skutočnosti. Odkedy mi Matej volal, že mám prísť domov, môj strach o Alicu sa zmenil na hnev. Priam to vo mne vrelo. Teraz som však už vážne vybuchla.
„Čože?“vrešťala som hystericky a televízia v obývačke stíchla. „Ja mám tebe povedať čo sa deje? Dobre! Dnes som sa takmer nič nemohla učiť, lebo debilný Peter si robil žúrku so svojím bráchom, potom sa dovalila Bibiána celá bez seba lebo si myslela, že príde zlodej, keď som doma sama, a keď som sa kúpala, pre zmenu sa u nás stavil Peter. Potom si volal, že nestíhaš ísť pre Alicu a keď som vyšla z bytu, pred dverami sedel znova Peter a otravoval ma celou cestou do škôlky. No to by nebolo až také hrozné, ale ešte aj Alica zdrhla, kým som si stihla kúpiť bagetu. V daždi som lietala po celom meste a Alice nikde a keď som si myslela, že ju už niekde prešlo auto, zazvoní mi mobil a ty na mňa ziapeš, že kde som?! Tak dík, ale toto by zabilo aj koňa!“
Viac som sa nezmohla ani na slovo. Hrdlo ma pálilo z toľkého ziapania a cez potoky sĺz čo sa mi rinuli z očí som nič nevidela. Zviezla som sa na zem a vzlykala. Nebola som ale jediná, kto plakal.
Zrazu ma objali detské ruky. „Prepáč Gabika,“ šepkala Alica a tuho ma objímala. „Nechcela som aby si sa bála,“ plakala. „A hnevala,“ dodala po chvíli. Nemotorne som ju pohladkala po chrbte. Bože, čo by som ja bez nej robila? Keď som sa ukľudnila, pozrela som na Mateja. Rozpačito sa opieral o stenu a pozeral sa na svoje papuče, akoby na nich bolo niečo mimoriadne zaujímavé. Asi cítil môj pohľad, lebo zamrmlal niečo ako prepáč a odšuchtal sa do kuchyne. Zrejme som ho svojím výstupom riadne prekvapila. Som vážne šialená.
„Nechcela som ťa vystrašiť Gabi, len som chcela aby si sa s Markom pekne porozprávala,“ fňukala Alica.
Vzdychla som si. „Ach Alica. Ty s tým dohadzovaním neskončíš, že? Si milá, ale dnes si to nedomyslela.“
„Nabudúce si dám pozor,“ sľubovala.
„V to dúfam, ale bolo by mi milšie, keby si s tým dohadzovaním úplne skončila. A teraz ma pustíš?“ ešte stále ma objímala. „Musím sa obliesť do suchého a zavolať Marekovi, aby si o teba nerobil starosti.“
Alica odcupitala do kuchyne. Je to poklad, ale nemusela by mi vyrábať infarktové stavy.
Vytočila som Marekove číslo. Zdvihol mi to po prvom zazvonení.
„Gabika? Už som sa o vás bál,“ ozval sa nervózne Marek. Prečo to množné číslo?
„Neboj sa, Ali je v pohode,“ ubezpečila som ho unavene a zvalila sa v obývačke do kresla. Hoci som v posteli strávila celý týždeň, teraz som bola unavená akoby som nespala tri dni. Stres mi asi nerobí dobre.
„Super, to je dobre, že sa jej nič nestalo, ale čo ty? Si okey?“
Prečo sa o môj zdravotný či duševný stav zaujímajú len ľudia, ktorí by sa vôbec nemuseli?
„Hm.“ Neurčité odpovede budú asi najlepšie, ak nechcem klamať, ale ani ho zaťažovať pravdou.
Z kuchyne pribehla Alica so šálkou horúceho kakaa a položila ho na konferenčný stolík predo mňa. Starostlivá ako jej mama.
„Počúvaj, Marek, spovedať ma môžeš inokedy, teraz som unavená.“ Povedala som mu to rovno, hoci je len päť hodín poobede a určite mu to bude pripadať divné. Teraz ma to však netrápilo.
„Dobre,“ súhlasil neochotne.
„Dáš mi aspoň Alicu k telefónu?“ spýtal sa.
„Hm.“ Podala som mobil Alici sediacej vedľa mňa. „Chce s tebou hovoriť Marek,“ povedala som, zobrala si kakao a zamierila do svojej izby.