Záškodníci

„Miláčik,“ oslovila som Luciusa, ktorý sedel v kresle s hlavou zvesenou do strany a zatvorenými očami. V ruke ledva držal fľašu ohnivej whisky. Zrejme mu pohár nestačil. Mala som neblahý pocit, že to kvôli tej našej hádke. „Láska, poď si ľahnúť do postele.“

Nato pomaly otvoril oči a pozrel na mňa. Hneď vyskočil z pohovky na rovné nohy, pri čom pustil fľašu, ktorá sa rozbila. Mávnutím prútika som ju dala opäť do kopy.

„Elizabeth, miláčik,“ chytil ma za ramená, „prepáč. Ja som to nemyslel zle. Vôbec som nevedel, že sa tak správam. Prepáč.“

„To je v poriadku,“ usmiala som sa naňho, chytiac ho za ruku. „Neospravedlňuj sa, to ja by som mala. Prehnala som to. Teraz som veľmi precitlivená a ľahko sa rozčúlim.“

Zatiaľ čo som hovorila, Lucius ma usadil do pohovky a kľakol si k mojim nohám, pri čom mi svoje dlane nežne priložil k bruchu. Len som vydýchla a oprela sa o operadlo.

„Teraz sa nesmieš rozčuľovať,“ prehovoril po chvíľke ticha. Len som prikývla. Odrazu však vstal a odstúpil odo mňa. „Nemal som piť. Som hlupák. Radšej som ťa mal ísť hľadať a nie piť. Som idiot-“

„Prestaň,“ skočila som mu do reči. Vstala som a podišla k nemu. „Nie si idiot, ani hlupák. Si Lucius, skvelý muž, môj budúci manžel a otec môjho dieťaťa.“

Láskyplne sa mi zadíval do očí, chytiac ma za ruky.

„Milujem ťa,“ zašepkal a nežne ma pobozkal.

„Vieš, že aj ja teba,“ zavrnela som mu do ucha. Prikývol, pohladiac ma nosom po líci.

„Vieš o tom, že si s tým bruchom rozkošná?“ zamraučal, pri čom mi po ňom jemne prešiel.

„Ha-ha,“ zatiahla som sarkasticky a urazene našpúlila pery. „A to som len v treťom mesiaci. Dúfam, že to nebudú dvojičky. Nezvládla by som dve deti naraz.“

Lucius sa len veselo zasmial. Pobozkal ma na čelo a vzal ma do náručia.

„Dvojičky to rozhodne nebudú. Cítim to v kostiach,“ spokojne na mňa pozrel a vyniesol ma až do izby, kde ma uložil do postele.

***

Vošla som unavene do kuchyne a položila na stôl prázdny pohár.

„Ahoj, Elizabeth,“ pozdravil mi niekto od stola. Prekvapene som sa ta pozrela.

„Severus?“ vydýchla som. „Ani som si nevšimla, že si tu.“

Podišla som k nemu a zovrela ho v objatí. Keď sa odo mňa odtiahol, pobavene si ma prezrel.

„Páni, ty si ale...“ zasekol sa, zazerajúc na moje brucho, „narástla.“

Spustila som ramená a zasmiala sa.

„To nehovor mne, ale tvojmu priateľovi,“ poznamenala som a šibla pohľadom po Luciusovi, ktorý práve vošiel do kuchyne. „Za to všetko môže on.“

„Zabávate sa?“ spýtal sa zvedavo.

„Veľmi,“ zatiahla som sladko. Niekoľkými krokmi som k nemu podišla a letmo ho pobozkala. „Keď to po pôrode nezhodím, neželaj si ma.“

Lucius sa zasmial, no i tak sa zatváril previnilo.

„Sev,“ otočila som sa k vysokému tmavovlasému mužovi, ktorý sa v tej chvíli posadil za stôl, „dáš si niečo?“

„Nie, ďakujem,“ pokrútil hlavou.

„Nebuď taký taktný,“ odsekla som pobavene. „Dáš si ohnivú whisky? Lucius ti určite rád dá zo svojej.“

Dôležito som pozrela na menovaného. Ten mi len hľadel do očí, no napokon prikývol.

„Isteže.“

„Super,“ veselo som tľapla rukami. „Tak vy si zatiaľ choďte dať pohárik a ja urobím večeru.“

„Výborne,“ potešil sa Lucius.

O niekoľko minút som už pred nich postavila plný tanier.

„Volské oko môže byť?“ napäto som sa spýtala.

„Samozrejme, láska,“ rýchlo odvetil Lucius a pustil sa do jedenia. Zmraštila som obočie.

„Tak fajn,“ zamrmlala som. „Sev, daj si aj ty.“

„Áno, iste,“ prikývol. Podala som mu prázdny tanier, na ktorý si naložil jedlo.

Po chvíli už bolo všetko zjedené. Lucius so Sevom sa spokojne vyvaľovali v kreslách, zatiaľ čo ja som šla umyť taniere.

„Láska, bolo to naozaj výborné,“ ozval sa Lucius, kráčajúci ku mne z obývačky. „Nechaj, ja to urobím. Choď si oddýchnuť.“

V duchu som sa uškrnula, keď ma posadil na stoličku a mávnutím prútika vyčistil špinavý riad.

„To si sa teda narobil,“ zasmiala som sa. Strelil po mne pohľadom, na čo som sa viac uškrnula.

Vtom však podišiel ku mne a nežne ma pobozkal.

„Ľúbim ťa,“ povedal rázne, hľadiac mi do očí.

„O čo ti ide?“ pozdvihla som pobavene obočie. „Chceš si to len-“

„Elizabeth!“ zvolal na mňa Severus. „Poď sem, prosím ťa!“

Vzdychla som, vymámila sa z Luciusovho objatia a vošla do obývačky.

„Čo je?“

„Niekto chce s tebou hovoriť,“ kývol ku krbu. Pozrela som ta a veselo zvýskla.

„Braček!“ rýchlo som k nemu podišla. „Čo je? Čo potrebuješ?“

Šibol pohľadom po Severusovi, ktorý to hneď pochopil a vyšiel z izby, zabuchnúc za sebou dvere.

„Nie je tu Nat? Nemôžem ju nikde nájsť,“ zamračil sa na mňa z krbu. Jeho hlava si tam veselo plávala, až to vyzeralo nenormálne.

„Nie, nie je tu. Niečo sa stalo? Pohádali ste sa?“

„Všetko je v poriadku, ibaže... Rád má stretnutie, nuž tam musíme ísť,“ vysvetlil rýchlo. Odrazu si však capol po čele.

„A prečo si mi to nepovedal? Tiež som v ňom, tak by som tam mala ísť!“ naštvane som vstala, zazerajúc na hlavu môjho brata.

„Prepáč, ale ty tam nesmieš ísť,“ pokrútil hlavou. „Čo ak sa niečo stane? Nebolo by to po prvý krát, čo by nás mohli vypátrať.“

„No a čo?! Tak nech, je mi to jedno! Som v Ráde, tak musím ísť na stretnutie!“ zvolala som, na čo do miestnosti vošiel Lucius.

„Čo sa deje?“ spýtal sa, keď som okolo neho napálene prešla a chystala sa vyjsť.

„Lucius, nikam ju nepúšťaj!“ zvolal Remus.

„Prečo? Vysvetlite mi to,“ dožadoval sa odpovede môj snúbenec.

„Nič,“ odsekla som.

„Nikam nepôjdeš, pokiaľ mi to nevysvetlíš,“ zastavil ma.

„Máme stretnutie, tak naň idem,“ vysvetlila som stroho.

„Čože?!“ vybrechol.

„Lucius, nesmieš ju pustiť! Môže sa jej niečo stať!“ opäť sa ozval môj brat.

„Nič sa mi nestane,“ zavrčala som.

Remus sa ma ešte niekoľko minút snažil presvedčiť, aby som na to stretnutie nešla, no nedarilo sa mu. Dokonca o pomoc požiadal Luciusa. Ten sa však do presviedčania nehrnul.

„Lucius ti veľmi nepomôže,“ uškrnula som sa. „Momentálne si to všetko u mňa snaží vyžehliť.“

Lucius sa zatváril, akoby som ho práve pristihla pri niečom neslušnom.

„Tak teda idem,“ nežne som ho pobozkala a rýchlo vyšla z miestnosti.

***

„Ktorej časti mojej prosby si nerozumel, Námesačník?“ zavrčal naňho Sirius, keď som si k nim prisadla.

„Nedala sa presvedčiť. Veď vieš, aká je,“ vysvetlil mu menovaný.

„Ja som tu tiež, ak ste si to nevšimli,“ milo som poznamenala.

„Ahoj, Liz,“ pribehla ku mne Lily a objala ma. Hneď k nám podišli aj Alice a Nat.

„Ahojte,“ zaškerila som sa na nich. Sadli si ku mne a pustili sme sa do debaty.

„Ehm,“ odkašľal si Dumbledore, ktorý sedel za vrchom stola a práve vstal. Všetci sme stíchli a pozreli naňho. „Tak sa opäť stretávame. Som rád, že vás je toľko. Ale teraz k veci.“

Hneď začal hovoriť o Temnom pánovi a teda o tom istom, čo aj naposledy. Že sa nedarí chytiť ho a že sa každým dňom zväčšuje počet mŕtvych alebo nezvestných čarodejníkov, no i muklov. Predovšetkým muklov.

Dlhú chvíľu sa riešili rôzne možnosti, ako dostať smrťožrútov. Niektorí sa sťažovali na pracovníkov Ministerstva mágie. Vraj sa správajú veľmi podozrivo. Aj by som to nejako riešila, ale keďže som tehotná, nemohla som veľmi nič robiť. Chodila som síce do práce, no nepustili ma na žiadne zásahy. Mohla by som tam ublížiť sebe aj dieťatku, ako vravel Sirius.

Poslednú dobu ma dosť kontroloval. Samozrejme, že mi to neprekážalo, no bolo to celé zvláštne. Kamkoľvek som sa v práci pohla, ťahal sa za mnou ako môj chvost. Raz ma to naštvalo, nuž som kvôli tomu naňho vybehla.

„Čo to robíš?!“ vybrechla som naňho, keď som bola na pol ceste do átria. Sirius pokrčil plecami a založil si ruky za chrbát.

„Nič, dávam na teba pozor,“ odvetil lenivo.

„Ale ja to nepotrebujem,“ opravila som ho rázne.

„Och, samozrejme,“ zatiahol uštipačne, za čo odo mňa schytal jeden škaredý pohľad. „Čoskoro sa vydáš za smrťožrúta.“

„No a?“ nechápavo som naňho pozrela. Niekoľko sekúnd som čakala, kým mi odpovie, no potom som však pokračovala v ceste. Sirius nasledoval môj príklad.

„Niektorým sa to nepáči,“ ozval sa znova, „teda tým, ktorí vedia, čo je Malfoy zač. A podľa toho, čo sa k nám donieslo, ani IM sa to nepáči.“

„Im?“ zopakovala som, pri čom som zastavila a spýtavo pozdvihla pravé obočie.

„Smrťožrútom.“

„Tak nech,“ pokrčila som plecami. Opäť raz som vykročila, nervózne si napraviac tašku na pleci. „Je mi jedno, kto si čo myslí. Ja viem, čo cítim a nebudem sa riadiť ich názormi. Smrťožrúti neuvažujú racionálne a tí na našej strane zrejme tiež. Nemôžem za to, že ľudí posudzujú. Je to ich problém.“

„Len som na teba mal dávať pozor, to je všetko,“ zamrmlal po krátkej chvíli tichého kráčania. Pozrela som naňho.

„Kto ti to kázal urobiť?“

„Tvoja peroxidová hlava,“ odpovedal, zamračiac sa na výťah, ktorý práve zastavil. Nastúpili sme spoločne dnu a nechali sa viesť až do átria.

„Myslela som, že sa nebavíte,“ poznamenala som len tak mimochodom, „a že TY nebudeš počúvať, respektíve plniť JEHO želania.“

„Aj ja som si to myslel,“ zatiahol sucho.

Potichu som sa zasmiala a vystúpila. Sirius však ostal vo výťahu.

„Choď po baby, ja zatiaľ pôjdem a objednám vám pivo,“ oznámila som mu. On len prikývol, na čo sa dvere zatvorili.

Takže sme si to napokon vyjasnili. Keď som prišla domov, porozprávala som sa o tom s Luciusom. Povedala som mu, že tie opatrenia nie sú potrebné. Najprv nesúhlasil, no napokon sa podvolil.

Stretnutie sa nakoniec po dlhej chvíli skončilo. Mne sa však nechcelo ísť domov, nuž som ostala s babami sedieť za stolom a veselo sme sa zhovárali. Vtom si k nám prisadla profesorka McGonagallová a Dumbledore.