Záškodníci

Nechcela som ho ani vidieť. Nemohla som sa naňho pozrieť. Bol mojou jedinou spásou a on ma tak zradil! Nechcela som nikoho vidieť, potrebovala som byť len sama, aby som sa tým mohla prehrýzť. A teraz ako naschvál sa ma musia na všetko vypytovať. Prečo mi jednoducho nedajú pokoj?! Vari nevidia, že potrebujem byť celkom sama?! To sa mám zrútiť, aby mi dali pokoj?! Alebo čo mám urobiť?!

„Už som vám to povedala,“ zavrčala som, pričom som ani raz nepozrela na riaditeľa, ktorý stále naliehal. Stál vedľa mňa, opretý o svoj stôl s prekríženými rukami na hrudi. Ja som sedela na stoličke a zaťato hľadela pred seba von oknom. „Nič vám nepoviem. Úprimne vám ďakujem, že ste mi tak pomohli, no nepoviem vám to.“

Riaditeľ si zničene povzdychol. Odlepil sa od stola a podišiel k Severusovi, ktorý ticho sedel na sedačke za mnou. Prekrížila som si nohy, keď sa o niečom začali rozprávať. Ešte stále som hľadela von oknom. No po chvíli som vstala a podišla k fénixovi, ktorý práve roztvoril svoje malé očká. Jemne som ho pohladila po perí, na čo slabučko zaškriekal.

Z oboch prítomných čarodejníkov som cítila nespokojnosť. No najviac z riaditeľa. Vtom sa ozvalo naliehavé zaklopanie.

„Ďalej,“ odpovedal riaditeľ, na čo sa dvere otvorili a niekto vošiel dnu. Ani raz som sa neotočila, aby som zistila, kto prišiel. Bolo mi to jedno. Najradšej by som odtiaľto ušla a nezastavovala sa. Bežala ďaleko, až tam, kde ma nikto nenájde. Kde by som aspoň na chvíľu mala pokoj od všetkých starostí.

„Čo ťa to, pre Merlina, napadlo?!“ vybrechla na mňa zozadu Lily. Keby mi to všetko nebolo tak bytostne jedno a nebola by som taká urazená na celý svet, aj by som sa zľakla jej autoritatívneho hlasu. Pomaly som sa otočila, pozdvihnúc jedno obočie. Lily hodila na stôl list, ktorý som pred tým napísala a nechala ho na mojej posteli. Všimla som si, že za otvorenými dverami stoja moji priatelia. „Prečo?“ zastonala Lily.

Znova som na ňu uprela svoj pohľad. Ani som na ňu nemusela hľadieť, aby som z nej vycítila ten strach a obavy. No ani to ma neobmäkčilo. Tak fajn, možno trochu, no aj tak som sa tvárila nedostupne. Sadla som si späť na stoličku a prekrížila si ruky na hrudi. Riaditeľ si zatiaľ prečítal list, ktorý Lily doniesla so sebou. Napokon na mňa uprel svoje nezábudkové oči. Zračila sa v nich ľútosť. Len som si odfrkla.

„Áno, ľutujte ma,“ zatiahla som sarkasticky, „aký mám hrozný život a čím som si musela prejsť!“

„Ja-“

„Ešte stále si mi neodpovedala, Lizy,“ skočila Lily riaditeľovi do reči, ktorý si išiel oči vyočiť. Tak hystericky sa ešte nesprávala. „Vieš, ako sme sa všetci cítili?! Vieš, čo sme prežívali, keď sme našli ten list na tvojej posteli?!“

„A viete vôbec, ako sa cítim ja?!“ vyprskla som, pričom som vstala na nohy. „Prečo som to chcela urobiť? Nechcem byť sebec, no zaujíma vás to vôbec?! NEMÁTE ANI POŇATIA, AKÉ ŤAŽKÉ JE BREMENO, KTORÉ VY NENOSÍTE!“

Všetci na mňa len mlčky hľadeli. Spustila som ramená a sadla si späť na stoličku. Chvíľu trvalo, kým som sa upokojila, no napokon sa mi to podarilo. Preložila som si nohu cez nohu a našpúlila pery.

„Jednoducho som to chcela urobiť,“ poznamenala som. Nechcela som im vravieť všetky dôvody. Muselo im stačiť len toto. A zjavne to nestačilo, pretože si Remus odfrkol a podišiel ku mne.

„To nie je dôvod,“ povedal rázne, pričom ma takmer prepálil pohľadom. Pozrela som na riaditeľa, ktorý sa tváril podobne. Síce nie až tak naštvane, no uprene mi hľadel do očí, akoby mi z nich chcel vyčítať odpoveď. Tá tam však vpísaná nebola.

Hodnú chvíľu bolo ticho. Ja som sa nemala k reči a zjavne to riaditeľa prestalo baviť, pretože bystro poznamenal: „Všetko zlé je na-“

„Na niečo dobré, áno viem,“ dokončila som zaňho napálene. „Je to moje motto. No čo je veľa, to je veľa. Prekročilo to medze! Zaplnilo pohár až po okraj! Viac ako po okraj!“

Vstala som a začala sa nervózne prechádzať.

„Nechcem, aby ste si mysleli, že som slabá, že nezvládnem vyriešiť problémy. Len som toho všetkého mala po krk. Dostala som schopnosti, ktoré ani neviem poriadne používať. A ak ich aj použijem, je to akoby som si naschvál ubližovala. Vlastne mi to je jedno, hlavne že môžem pomôcť iným. No nezvládam to! Ako s tým mám teraz žiť?! A ešte s faktom, že ubližujem ľuďom, na ktorých mi neskutočne záleží a za ktorých by som položila vlastný život, len aby boli šťastní,“ zúfalo som pozrela na Siriusa, ktorý na mňa zronene hľadel, opretý o zárubňu dverí. „A to nehovoriac o tom, že som musela opustiť svojich priateľov, lebo som bola sebec! Túžila som po tomto všetkom,“ rozhodila som rukami vôkol seba, „a preto som ich musela nechať. Musíme sa niečoho vzdať, aby mohlo prísť nové. No ja som sa nechcela vzdať mojich priateľov! Kiežby tu mohli byť so mnou. A ešte som skoro zabudla na to, že sa musím zmieriť s faktom, že ma Luciusovi rodičia nechcú prijať. Ako si ho mám vziať, keď to nikto nechce?! Milujem ho, ako to mám teraz zvládnuť?“ pozrela som na zásnubný prsteň od Luciusa.

Po tvári sa mi skotúľala slza, no ja som si ju tvrdo utrela. Pozrela som na priateľov, ktorí na mňa zronene hľadeli.

„Som hrozná,“ zašepkala som. „Prečo vám to vlastne vravím? Vy máte svoje problémy a teraz musíte počúvať ešte aj tie moje.“

Hodila som sa na stoličku a pozrela do zeme. Odrazu som sa cítila prázdne. Akoby tým, že som im to všetko povedala, vyšli zo mňa všetky city, ktoré som doteraz cítila. Ani neviem ako, no necítila som ani pocity mojich priateľov i riaditeľa.

Remus ku mne podišiel a chytil ma za ruku. Zahľadela som sa do jeho medových očí, ktoré ma teraz neskutočne upokojovali.

„Nie si hrozná, si skvelá. No ty nemôžeš za to, čím si musela prejsť. Nikto z nás nemal život bez chybičky. A ty si aspoň úprimná a povieš to. No mi to v sebe dusíme. A je to takto horšie, pretože nás to zvnútra bude ničiť,“ vravel mi vľúdne, no i smutne zároveň. Prerývane som sa nadýchla a vydýchla, aby som potlačila nával smútku. No už som to nevydržala a zovrela ho v objatí. „Už to nikdy neurobíš, že?“

„Nikdy,“ pritakala som.

„Sľúb mi to,“ požiadal ma naliehavo. Sklopila som pohľad. Nemohla som mu to sľúbiť, nech som akokoľvek chcela. Nemôžem povedať, že sa pokúsim zabiť ešte raz, no čo ak sa to znova stane? Čo ak tomu nebudem môcť zabrániť? Čo ak ma znova ovládne ten zlý pocit, ktorý ma k tomu donúti? „Lizy, sľúb mi to!“

Po tvári mi stiekla slza, keď som zbadala jeho zúfalý pohľad. Ako som mu to mohla urobiť?

„Sľubujem,“ zašepkala som a znova ho tuho objala. „Sľubujem ti to. Už nikdy viac.“

Remus sa odo mňa odtiahol a utrel mi slzy z líc.

„Ak by ťa niekedy niečo trápilo, povieš mi to, jasné?“ zachrapčal, na čo som rýchlo prikývla. „Odteraz nebudeš mať tajnosti a ani ja. Budem pri tebe, keď ťa bude niečo trápiť-“

„Budeme navždy spolu,“ dokončila som zaňho. Hneď prikývol a utrel si slzu, ktorá sa mu skotúľala po tvári. „Mám ťa rada, braček.“

„Ja teba tiež,“ odvetil. Už po tretí krát som ho zovrela v objatí a rozplakala sa mu na pleci, ako malé dieťa. Nechcela som plakať, no nešlo to zastaviť. Odrazu mi vyrazilo dych. Odtiahla som sa od Rema a chytila sa za hruď. V tej istej chvíli sa cez mojich priateľov pretlačil Lucius. Pohľadom prebehol celú miestnosť, až zastavil svojimi šedými očami na mne, pričom si uľavene vydýchol. Ani neviem kedy, no už som ho zvierala v dnes už asi stom objatí.

„Pre Merlina, láska,“ zaúpel. Odtiahol sa odo mňa a začal ma bozkávať všade po tvári, pričom mi ju pevne držal vo svojich chvejúcich sa dlaniach. „Čo mi to robíš? Chceš, aby som dostal infarkt? Chceš, aby som sa zbláznil? Bez teba by som umrel. Nikdy viac mi to nerob, prosím.“

„Ne- neurobím,“ vzlykla som, „už nikdy.“

Lucius si vydýchol a pobozkal ma bez ohľadu na to, že sme boli v miestnosti, kde sa nachádzal riaditeľ a aj moji priateľa. Bolo nám to jedno. Nikdy ma ešte takto nepobozkal. Tak láskyplne a naliehavo. Cítila som z neho neskutočný strach, ktorý sa mu miešal s bolesťou. Až ma pichlo pri srdci. V momente, keď sme sa od seba odtiahli, rozvzlykala som sa.

„Prepáčte, nechcela som vám spôsobiť starosti,“ zamrmlala som. „Naozaj som to nechcela.“

„To nevadí,“ ozvala sa Alice smutne.

„Hlavne, že sa ti nič nestalo,“ poznamenala Nat.

„Každý z nás ma niekedy také chvíle,“ pridal sa Peter.

Celkom som zabudla na to, že aj oni sa nachádzajú v miestnosti. Prezrela som si každého zvlášť, no niečo mi nesedelo. Niekto mi tam chýbal. V sekunde mi došlo kto. Pozrela som na Jamesa, ktorý sa s Lily držal za ruku.

„Kde je Sirius?“ opýtala som sa ho. James nechápavo zmraštil obočie. „Pred chvíľou tu predsa bol.“

James sa poobzeral vôkol seba a nakukol pred dvere. Potom však pokrútil hlavou. Spustila som ramená.

„Stretol som ho,“ prehovoril Lucius. Rýchlo som naňho pozrela. „Inak by som ani nevedel, že si tu. Stretol som ho dole na chodbe. Povedal mi všetko.“

Vypleštila som naňho oči. Na chvíľu som sa zamyslela, keď ma niečo napadlo.

„Vadilo by ti, keby som za ním šla?“ opýtala som sa Luciusa napäto.

„Nie, nebude mi to vadiť. Pokojne choď,“ pousmial sa. Vďačne som ho pobozkala.

„Naozaj sa vám všetkým ospravedlňujem,“ povedala som skormútene. „Strašne sa za to hanbím.“

„Prestaň, Lizy,“ pokrútila Lily hlavou. Pozrela som na riaditeľa, ktorý sedel za svojím stolom a všetko sledoval s úprimnou zvedavosťou.

„Prepáčte,“ zašepkala som. Ten sa len pousmial a prikývol. Vedela som, že to už viac nebude riešiť. Nuž som na všetkých ešte raz ospravedlňujúco pozrela a vyšla z pracovne.

Rozbehla som sa po chodbe, premýšľajúc o tom, kde by asi tak mohol byť Sirius. Môj mozog pracoval na plné obrátky. Hľadala som ho všade. V jeho izbe, v rôznych kuticiach na metly, všade. Prehľadala som celý hrad. Dokonca som zašla do Škriekajúcej búdy, no ani tam nebol. Vtom ma však napadlo jedno miesto, kde som nebola. A tam som ho aj našla.

Spadol mi kameň zo srdca, keď som ho zbadala stáť pri jazere. Ruky mal hlboko vo vreckách džínsov s hlavou zvesenou a spustenými ramenami. Vlasy mu padali do tváre a on sa ich márne snažil napraviť. Vždy mu zakryli výhľad. Potichu som podišla k nemu. Chytila som ho za ruku, nadvihla mu tvár a sama mu tie pramienky opravila.

Vpíjal sa mi do očí, zatiaľ čo ja som ho stále držala za ruku. Z nejakých dôvodov som ho ani nechcela pustiť. Musela som ho držať akoby to, že ho pustím, znamenalo, že ho viac neuvidím. Hľadeli sme si do očí len niekoľko sekúnd, no mne to pripadalo ako celá večnosť. Napokon som prerušila očný kontakt a pozrela na jazero za ním. Odrážala sa na jeho hladine nočná obloha. Všetky hviezdy aj štvrť mesiaca. Postavili sme sa vedľa seba, stále sa držiac za ruku a hľadeli pred seba.

„Prečo si odišiel?“ opýtala som sa ho napokon.

„Potreboval som byť sám,“ odvetil potichu.

„Chápem ťa,“ zamrmlala som. Cítila som na sebe jeho pohľad. No nebolo to to jediné, čo som cítila. Jeho pocity sa mi zarývali hlboko do duše. Toľká bolesť a láska. Do očí sa mi hrnuli slzy, no statočne som ich potlačila a nahodila prirodzenú tvár.

Vtom mi výhľad na jazero zakryla jeho statná postava. Postavil sa priamo predo mňa, hľadiac na mňa tak uprene, až som sa cítila hlúpo. Nedokázala som mu pozrieť do očí, nuž som len sklopila pohľad.

„Elizabeth,“ oslovil ma nežne, až mnou prešla triaška. Tak krásne ma ešte nikdy neoslovil a celým menom mi povedal len raz a to, keď sme spolu ešte chodili. Preplietol si so mnou prsty. Len som prižmúrila oči. „Tak veľmi som sa bál. Bál som sa, že ťa stratím. Že ťa viac už neuvidím... aj keď nemôžeme byť spolu, aspoň ťa stretávam a môžem sa s tebou zhovárať. No keby som ťa stratil... zbláznil by som sa. Dnes som však všetko pochopil. Ty si zaslúžiš byť s Malfoyom a ja ti to želám z celého srdca. Keď som mu povedal, čo sa stalo, takmer zošalel od strachu. Videl som na ňom, že mu na tebe záleží. Potrebujete sa tak veľmi, ako potrebujem ja teba. No nemôžem ťa mať, tak ťa chcem aspoň vidieť šťastnú. Neopováž sa viac trápiť, Lizy. Nedovolím ti to.“

Potichu som vzlykla a nechala slzám voľný priebeh. Zúfalo som vydýchla, oprúc si čelo o jeho hruď. On ma len nežne objal a pohladil ma po vlasoch. Položila som si dlane na jeho hruď, ktorá sa pravidelne zdvíhala, keď sa nadychoval a vydychoval. Stlačila som jeho sveter v pästi.

„Odpusť mi to, prosím,“ zaúpela som. „Nikdy som ti takto nechcela ublížiť... nikdy... ani nevieš, ako veľmi sa za to nenávidím... prosím, odpusť mi to, Sirius.“

„Lizy, neplač, prosím,“ zašepkal zúfalo. „Ja... ja ti to odpúšťam... len sa netráp.“

„Ako sa nemám trápiť, Sirius?“ odtiahla som sa od neho a pozrela mu do očí. „Ako sa nemám trápiť, keď vidím, čo ti robím?“

„To nič nie je,“ pokrútil hlavou. „To časom prejde.“

Zničene som vydýchla a utrela si slzy. Sirius mi napravil neposlušný pramienok vlasov. Len som sa naňho vďačne usmiala a znova ho chytila za ruku, pričom sme vykročili k hradu.

„Tvárme sa, že sa nič nestalo,“ požiadala som ho. „Že bol obyčajný deň a my sme sa šťastne vrátili z táboráku. Vyhrať sme síce nevyhrali, no sme v pohode. To je hlavné.“

„Ako chceš,“ pousmial sa na mňa.