Záškodníci

Do Veľkej siene som vošla celkom vyčerpaná. S Lily sme sa posadili za stôl a naložili sme si plné taniere, lebo sme obe veľmi vyhladli.

„Páni! Niekto tu má veľký apetít,“ skonštatovala Nat a pobavene ma sledovala, ako som sa s vervou pustila do jedenia.

„Ani nie, len som akosi veľmi vyhladla,“ odvetila som.

„Ako vám to šlo?“ opýtala sa nás Alice, ktorá si k nám prisadla.

„Veľmi dobre. Lizy sa rýchlo učí a je veľmi šikovná,“ odvetila Lily a usmiala sa na mňa.

„To iba preto, lebo mám skvelú učiteľku,“ zalichotila som jej a žmurkla som na ňu.

Na veštení bola nuda, lebo nemám- tak ako väčšina- predpoklady k ´vznešenému umeniu´, ako je veštenie. Vytiahla som si brko a pergamen a len tak som si písala, aby som aspoň sčasti zahodila nudu.

A konečne posledná hodina- starostlivosť o zázračné tvory. Veľmi som sa tešila na to, že konečne spoznám Hagrida. Bol SKORO trikrát taký veľký ako ja- lebo ja som maličká, veľmi strapatý, pri čom mu vlasy a brada trčali z každej strany a mal tmavé oči, z ktorých vyžarovala toľká neha. Bol veľmi milý a stále sa usmieval. Také trdlo J

Na konci hodiny sme mu s Lily pomáhali upratovať. Hagrid nám na hodine ukázal tryskochvosté škroty, ktoré narobili veľký neporiadok.

„Tak ty si tá nová?“ opýtal sa ma.

„Áno, som,“ odvetila som jednoducho a venovala mu milý úsmev.

„A odkiaľ si?“ vyzvedal ďalej. Letmo som pozrela na Lily.

„Belfast,“ objasnila som mu.

„To fakt? Ja tam mám jedného kamaráta. Možno ho budeš poznať. Cooper sa volá, Jack Cooper. Aj jeho syn tu je a je asi vo vašom veku, myslím,“ šťastne povedal a hodil posledného škrota do ohrady.

„Ešte ich nepoznám. Prisťahovali sme sa tam len nedávno,“ odvetila som v rozpakoch. Hagrid len chápavo prikyvoval.

„Hagrid, prepáč, ale už musíme ísť. Tak sa teda maj,“ povedala Lily a spoločne sme vykročili k hradu.

„Veľmi ma mrzí, že musím takto klamať,“ poznamenala som smutne. Lily ma súcitne pohladila po chrbte.

„Nič si z toho nerob. Hlavné je, že my- tvoji priatelia- o tom vieme a chápeme ťa. Učiteľom to už môže byť jedno, aj keď Hagrid ani nie je ako učiteľ. On je skôr ako veľmi dobrý priateľ,“ vravela a povzbudzujúco sa na mňa usmiala.

V klubovni som sa hodila do kresla a šúchala som si boľavú ruku. Aá, sakra! Musím ísť do Nemocničného krídla! Už by som na to zabudla. Nešťastne som vstala a vykročila k portrétovej diere.

„Lizy, kam ideš?“ opýtala sa ma Alice.

„Do Nemocničného krídla,“ odvetila som a zdvihla som zranenú ruku.

„Aha, jasné...“

„Mám ísť s tebou?“ opýtal sa ma Sirius. Prekvapene som naňho pozrela, no aj napriek tomu som prikývla.

„Fajn,“ povedal natešene a vyskočil z kresla.

„Ako ruka? Bolí ťa ešte?“ starostlivo sa ma opýtal, keď sme kráčali po chodbe.

„Len trochu, ale onedlho sa mi už zahojí a bude to okey,“ odvetila som. „Ty si tiež v Potterovom družstve?“

„Samozrejme,“ hrdo odvetil a žmurkol na mňa. „Konkurz bude asi až na ďalší týždeň. James bral do úvahy aj teba.“

„Hmm... to je od neho veľmi milé,“ poznamenala som pobavene. „A čo s Lily? Ešte stále ho to neprešlo?“

„Nie a asi ani neprejde, pokiaľ ju nezíska,“ odvetil.

„Vidím jej v očiach, ako po ňom túži,“ zasmiala som sa.

„A čo ty?“ opýtal sa ma, na čo som zastavila. Otočil sa. „Prepáč, asi to bola hlúpa otázka.“

„To teda bola,“ usmiala som sa a znovu som vykročila chodbou. „Počuj, mám taký plán...“ poznamenala som a on sa na mňa dychtivo pozrel. Celý plán som mu objasnila. Týkal sa Lily a Jamesa- ako ich dáme dokopy. Veľmi sa mu zapáčil a celou cestou do Nemocničného krídla sme preberali možnosti, ako zariadiť, aby ostali spolu samy a tým pádom by medzi nimi vyrástlo aj niečo viac, ako len nenávisť- z Lilyinej strany.

Vošli sme do Nemocničného krídla a madam Pomfreyová ma hneď ťahala k jednej posteli a už mi dávala dole môj habit a košeľu. Pred tým však musela zatiahnuť závesy, aby ma Sirius nevidel bez košele. S niečím mi ranu natrela a obviazala mi celé rameno. Rýchlo som sa obliekla a vykročila k Siriusovi.

„Ďakujem vám,“ povedala som madam Pomfreyovej, keď sme so Siriusom stáli už pri dverách a ja som si naprávala habit.

„To nestojí za reč,“ hrdo odvetila. „Ale nabudúce si dávajte pozor a nenamáhajte sa veľmi!“

 Prikývla som a vyšli sme na chodbu. Cestou do klubovne sme sa rozprávali o všetkom možnom. Aj keď to bol chalan, rozumela som si s ním veľmi dobre a aj som sa tak cítila. Musela som uznať, že je naozaj veľmi fajn.

„Sirius, ty si zabudol na naše rande?“ opýtala sa ho akási pekná blondína, keď sme už stáli pred portrétom Tučnej panej.

„Ja... prepáč, ale áno. Tak poď,“ povedal jej a objal ju okolo pliec. „Maj sa, Elizabeth. A ten plán musíme začať robiť už hneď zajtra!“

„Jasné. Tak teda ahoj! A uži si to!“ zasmiala som sa a vošla som do klubovne. Za normálnych okolností by som tú blondínu asi zbila, no teraz ani neviem prečo, ale bolo mi to jedno. On aj tak nebude nikdy môj, s tým som sa zmierila. On si zaslúži oveľa lepšiu, ako som ja a možno ňou je aj tá blondína. Vyzerala veľmi milo. Vybehla som po schodoch do našej spálne a zobrala som tašku s knihami. Vrátila som sa do klubovne, sadla si za malý písací stôl a začala písať nekonečnú prácu na OPČM.

Sem-tam som nahliadla do knihy, aby som si overila nejaké informácie. Prvú úlohu som konečne dokončila a pustila som sa do ďalšej. Tú som mala hotovú za pol hodiny.

„Lizy, nemala si ísť za Dumbledorom?“ opýtala sa ma Alice, keď konečne odtrhla zrak od Franka.

„Čo? A koľko je hodín?“

„O päť minút štyri,“ opatrne odvetila.

„Čože?! A to si mi nemohla povedať skôr, koľko je hodín?!“ oborila som sa na ňu, strčila som do tašky pergameny a knihy a otočila som sa späť k nej. „Prepáč...“ povedala som skleslo.

„To je v poriadku, aj mňa by to vytočilo,“ usmiala sa na mňa a ja som jej venovala smutný úsmev. „Môžem ti potom vziať tašku hore.“

„Za to by som ti bola veľmi vďačná,“ odvetila som. „Tak sa zatiaľ maj,“ otočila som sa na podpätku a vykročila von z klubovne. Keď som prešla cez portrétovú dieru, rozbehla som sa a zastavila som sa až pred kamennou príšerou. Ruka ma neskutočne pálila, ale ignorovala som to.

„Šumivá bzučalka!“ vyhŕkla som a kamenná príšera sa odsunula nabok. Naskočila som na schody netrpezlivo čakajúc, kedy sa už zastavia pred dubovými dverami. Nakoniec sa aj tak stalo a ja som zaklopala na dvere veľkým klopadlo. Zvnútra sa ozývali hlasy.

„Vstúpte!“ ozval sa profesor Dumbledore. Otvorila som dvere a vošla dnu, držiac sa za boľavú ruku. Profesor sedel za stolom a moja mama oproti nemu, teda mne chrbtom. No keď som vošla dnu, rýchlo sa postavila a premeriavala si ma ustarosteným pohľadom.

„Prepáčte, že meškám,“ prehovorila som a ospravedlňujúco som sa nich pozrela. Mama podišla ku mne a tuho ma objala.

„To je v poriadku, slečna Winnersová,“ odvetil profesor a usmial sa na mňa.

„Slečna Winnersová?“ nechápavo sa opýtala mama, pri čom skákala pohľadom zo mňa na profesora Dumbledora.

„No, to som vám zabudol povedať. Ospravedlňujem sa vám, starecká chyba...“ poznamenal.

„Mami, musela som si zmeniť meno. Veľmi ma to mrzí, ale musela som...“ povedala som a smutne som sklonila hlavu.

„A ako sa teraz voláš?“

„Elizabeth Winnersová,“ odvetila som.

„Elizabeth? Moja starká sa tak volala...“

„A bola to čarodejnica,“ dokončil za mamu profesor. „Ten prútik, čo má vaša dcéra, patril vašej starej mame, Elizabeth Winnersovej. Takže ste si nevymysleli neexistujúce meno. Poznal som ju osobne a musím uznať, že sa na ňu veľmi podobáte,“ povedal, pri čom na mňa pozeral tým svojím nepreniknuteľným pohľadom. S mamou sme naňho prekvapene zazerali.

„Nechám vás osamote,“ poznamenal a vyšiel z miestnosti. Otočila som sa k mame a tuho som ju objala.

„Prepáč, mami,“ zašepkala som.

„Ale ty za to nemôžeš. To skôr JA by som sa mala ospravedlniť TEBE. Vedela som o tom, že moja starká bola čarodejnica a mala som ti to povedať, ale mama mi ešte ako malej zakázala o tom hovoriť. Ona to považovala za výmysly len preto, že taká nebola. A ani ja som tie schopnosti nezdedila, ale ty áno... som na teba veľmi hrdá, zlatko,“ vravela a vtisla mi na čelo bozk. „No vrav, páči sa ti tu? A máš tu už nejakých priateľov?“

„Je tu nádherne, veď sama vidíš,“ povedala som a ona uznanlivo prikývla. „A priateľov mám a sú skvelí. Môžem ťa s nimi zoznámiť, ak chceš.“

„To by bolo milé. Tak poď,“ vyšli sme z pracovne a zamierili priamo do klubovne. „Nestratíme sa?“ bojazlivo sa ma opýtala. „Je tu veľmi veľa chodieb a schodíšť.“

A mala pravdu. Je tu stoštyridsaťdva schodíšť, ako som čítala v dejinách Rokfortu. Niektoré vedú vždy inam a na niektorých zmizne schod a človek si potom musí zapamätať, ktorý treba preskočiť. Potom tu sú dvere, ktoré sa otvoria iba vtedy, keď ich o to požiadate, alebo zaklopete na presne určené miesto; dvere, ktoré ani nie sú dverami ale stenou, ktorá sa tak iba tvári. A keď sa niekedy stratíte a požiadate o pomoc Zloducha, to vám teda je. Povie vám cestu, ale tak, že aspoň desať krát natrafíte na zamknuté dvere. Mňa už pred ním varovali, a preto ho o pomoc určite žiadať nebudem. Radšej si nájdem cestu sama, ako by som mala skončiť v nejakej zabudnutej a páchnucej kutici na metly.

Cestou som mame všetko vysvetľovala.

„A tamtie stromy, to je Zakázaný les. Žijú v ňom všelijaké tvory, ale my tam máme zakázané chodiť,“ vravela som, keď sme stáli pri jednom okne so skvelým výhľadom na areál školy.

„Priatelia,“ povedala som heslo a Tučná pani nás pustila do klubovne. „Toto, mami, je chrabromilská klubovňa,“ oznámila som jej hrdo a mávla som rukami. Mama stála ako prikovaná a obzerala sa po miestnosti. Boli v nej len Záškodníci, Lily, Nat a Alice. Kývla som na baby a tie rýchlo podišli k nám.

„Mami, toto sú moje priateľky: Lily Evansová, Natalie Lewisová a Alice Brownová, budúca Longbottomová,“ zachechtala som sa a baby so mnou. „A tamto tam sú Záškodníci,“ povedala som hlasno, tak aby ma počuli aj oni. Tí na mňa prekvapene pozreli, ale hneď pochopili a prišli k nám.

„Mami, tak toto je Peter Pettigrew,“ ukázala som naňho, lebo bol najbližšie pri mne. „Toto je Remus Lupin,“ mama si s ním šťastne potriasla rukou a obzrela si ho od hlavy po päty. „James Potter,“ aj s ním si potriasla rukou. „A... a kde je Srius?“ opýtala som sa ich.

„Ten má ešte stále rande,“ odvetil James.

„Aha, no tak nič. A Sirius Black, ktorý tu práve nie je, ale s ním ťa zoznámim potom...hore sú naše spálne, ale chalani sa do nich nedostanú, lebo sú začarované,“ ukázala som na schody. 

„Je to tu veľmi pekné,“ pochválila to tu mama. „Ale ja už musím ísť, je veľa hodín a musím ísť ešte po tvoju sestru. Čaká v hoteli a potom musíme ísť naspäť domov. Ale chcela som ti niečo povedať pred tým, než odídem... Tak sa majte, niekedy sa ešte uvidíme. A dávajte mi tu na ňu pozor.“

„Dovidenia!“ povedali všetci naraz. S mamou sme vyšli na chodbu a kráčali k Vstupnej hale.

„Premýšľala som o nás, ako o mne, o tebe a tvojich súrodencoch...“ vravela a ja som ju dychtivo počúvala. „Rozmýšľala som nad tým, že by sme sa tu mohli prisťahovať,“ zarazene som na ňu hľadela. „Áno, myslím, že by to bolo tak lepšie. Aspoň nebudeš mať tak ďaleko od školy. Prisťahovali by sme sa niekde... ja neviem, ešte o tom musím porozmýšľať. Ale s tvojou sestrou sme to už preberali neraz a ona s tým súhlasí.“

„Mami, to myslíš vážne?“

„Samozrejme,“ odvetila a ja som ju od šťastia objala.

„To... to by bolo skvelé,“ dostala som zo seba. „Mohol by to byť Belfast,“ navrhla som. „Aj tak som všetkým vravela, že som odtiaľ. Takže teraz by som aspoň nemusela klamať.“

„Fajn, porozmýšľam o tom. Tak sa maj, zlatko a dávaj na seba pozor,“ povedala a objala ma.

„Ahoj, mami,“ odvetila som a sledovala som, ako mi mizne z dohľadu. Bolo to trošku smutné, ale určite kvôli tomu plakať nebudem. Nuž som sa otočila na podpätku a vykročila späť do klubovne. Cestou som premýšľala o tom, čo mi povedala. Bolo by fajn bývať v Belfaste naozaj.

Toľko, čo som prešla cez portrétovú dieru, pribehli ku mne baby.

„Vieš o tom, že sa s mamou veľmi podobáš?“ opýtala sa ma Alice.

„Áno viem. Vlastne som jediná, ktorá sa na ňu podala. Moji súrodenci sú po tatkovi a ja jediná po mame,“ vysvetlila som jej.

„Je veľmi milá,“ poznamenala Lily. Prikývla som, podišla ku gauču a ľahla si doň.

Baby si sadli do kresiel a o niečom živo diskutovali. Ja som sledovala plamene v krbe, keď sa ku mne niekto naklonil spoza gauča. Pozrela som hore a zbadala som Siriusovu usmievavú tvár.

„Môžem si prisadnúť?“ opýtal sa ma.