Záškodníci

Ahojte  Napísala som ďalšiu kapitolu! Dobré, čo?  Hneď vám ju sem pridávam. No dúfam, že písanie ďalšej mi nebude trvať tak dlho.

Táto kapča je celá písaná z pohľadu Luciusa. Tak trochu sa dozviete, čo celé mesiace robil a ako sa z neho stal niekto, kým nechcel byť. A budú v nej aj udalosti z konca minulej kapitoly- teda to, ako Voldemort uväznil Liu a pani Winnersovú.

Tak teda, príjemné čítanie a užite si túto kapitolu! 

Vaša Lizy

LUCIUS:

Napravil som si kravatu, ktorá ma tlačila pri krku. Trochu som si ju uvoľnil a ďalej hľadel pred seba. Vtom sa mi do zorného poľa dostala Narcissa. Pomaly ku mne kráčala v snehobielych šatách, ktoré jej krásne obopínali postavu. Vo vlasoch mala diamantovú sponu, ktorá sa jej pod slnečnými lúčmi trblietala a na tvári jemný úsmev. Bola naozaj nádherná. No nemalo to byť takto. Nemal som teraz takto hľadieť na Narcissu, ale na Elizabeth. Ona mi mala povedať áno.

Nemohol som si pomôcť, no cítil som sa mizerne. A ani som si nechcel predstaviť, ako sa musí cítiť ona. Moja drahá Elizabeth. Moja láska. Tak zúfalo som ju chcel mať pri sebe. Ale nesmel som dovoliť, aby sa jej niečo stalo. Alebo nášmu malému. Dúfam len, že je v poriadku a že mu Bella nijako neublížila, inak ublížim ja jej.

Zhlboka som sa nadýchol, keď ku mne Cissy podišla. Chytil som ju za ruku a spoločne sme sa otočili k postaršiemu čarodejníkovi, ktorý nás oddal.

„Môžete pobozkať nevestu,“ doložil, na čo som sa otočil k Narcisse a vtisol jej na pery náš prvý manželský bozk.

Všetci prítomní začali jasať a hádzať po nás konfety. Čarodejník mávol prútikom a všetko sa hneď zmenilo. Namiesto dlhého koberca som mal pod nohami pódium, vôkol nás už neboli v radoch postavené stoličky, ale stáli okolo stolov rozmiestnených po celej záhrade. Hneď sa k nám vrhli hostia a začali nám blahoželať. O niekoľko minút som už mal po tom, nuž som podišiel k stolu a nalial do seba pohár ohnivej whisky.

Oslava prebiehala lepšie, ako som očakával. Trochu neskôr- ale napokon som sa dočkal- prišiel Severus. Hneď som k nemu rýchlo podišiel a zatiahol ho za roh.

„Nebola doma,“ odpovedal na môj spýtavý pohľad. Potichu som zanadával.

„Takže nevieš, ako sa má ona alebo malý?“ stiahol som obočie. On len pokrútil hlavou. „Aj tak ďakujem, Severus.“

Ďalej sme už Elizabeth nerozoberali. Aj tak som mal pocit, že mi Severus niečo tají. Venoval som sa však svojej novej manželke a hosťom, ktorí si so mnou chceli prehodiť zopár slov a dať do života niekoľko rád. Sem-tam som však varovne pozrel na Bellatrix. Keď som to urobil už po asi desiaty krát, podišla ku mne.

„Čo sa deje, Lucius? Niečo ťa trápi?“ spýtala sa ma sladko. Pozdvihol som obočie.

„Ty určite veľmi dobre vieš, čo sa deje. Ak zistím, že niekto z nich nie je v poriadku, odpykáš si to,“ precedil som pomedzi zuby.

„Máš namysli tú tvoju humusáčku?“ overovala si so škodoradostným úsmevom. Zaťal som zuby, na čo sa veselo zasmiala. „Ty rovnako dobre ako ja vieš, že ten krpec je mŕtvy. A viem to isto, pretože sa mi to dostalo do uší. Tá informácia sa šírila rýchlejšie, než som očakávala. A nemaj strach, humusáčka je v poriadku. Dokonca sa už vrátila aj do práce. No nie je to skvelé?“

Falošne milo sa na mňa usmiala a odkráčala preč. Privrel som viečka a zhlboka dýchal, aby som sa upokojil. Nechcel som veriť tomu, že by mohol byť malý mŕtvy. Že by Bella dokázala zabiť môjho syna.

***

Na život s Narcissou som si zvykol pomerne rýchlo. Nebolo to také zlé, ako som očakával. Bola lepšou spoločníčkou. Rozhodne lepšou, ako počas školy. Ubehlo niekoľko týždňov od našej svadby, keď som sa dozvedel, že Bellatrix mala pravdu. Môj syn JE mŕtvy a môže za to ona! Takmer som ju zabil, keď sa mi dostala pod krk, ale našťastie mi vtom zabránila Cissy a aj Rowle. Cissy som nepovedal, prečo som chcel tak učiniť. Radšej som o tom pomlčal a snažil sa zniesť ten hrozný pocit, ktorý mi zožieral celé vnútro. Mnoho krát som sa premáhal, aby som nešiel za Elizabeth. Ale nebolo by to dobré. Len by som trápil seba i ju.

Prešli dlhé mesiace, počas ktorých som slepo slúžil Temnému pánovi. Tá zloba, nenávisť a strach zo mňa urobili iného muža. Začínal som byť ako oni! Nevedel som sa ovládať, nevedel som zastaviť nával svojho hnevu! Bol som ako on, hoci som sa tomu snažil dlho zabrániť. Napokon som podľahol. Stal sa zo mňa vrah. Nezabíjal som ani tak pre potešenie, ale pre pomstu za to, že nemôžem byť s Elizabeth a že som stratil svojho syna. Za to, že som to nemohol dať najavo a za to, že som bol zúfalý!

V jeden deň sa však stalo niečo zlé. Nemohol som to zastaviť, nech som sa akokoľvek snažil. Temný pán by ma zabil, keby som sa o niečo pokúsil. Ale nechcel som to nechať tak! Nemohol som však nič robiť! Večer som sa zrútil do kresla a spomínal na celý deň.

Keď som pocítil pálenie na ľavom zápästí, vedel som, že ma volá. Nuž som si obliekol cestovný plášť a premiestnil som sa. Tvrdo som dopadol na štrk. Predo mnou stál veľký sivý dom. Cítil som z neho veľa zlej energie a hneď som vedel, že sú už tam. Zasa prídem ako posledný. Nuž som vykročil k domu. Už veľmi dlho sme tam mávali stretnutia, odkedy Temný pán zabil ich majiteľov.

Vošiel som dnu a prešiel dlhou tmavou chodbou. Na jej konci boli pootvorené dvere. Neváhal som a rezkým krokom vstúpil do tmavej miestnosti s veľkým stolom. Za jeho vrchom sedel Temný pán a na ostatných miestach sedeli všetci jeho stúpenci. Jedno miesto, hneď vedľa Bellatrix, bolo voľné. Vedel som, že je pre mňa. Posadil som sa, ukloniac sa Temnému pánovi.

„Prepáčte, pane, že meškám. Už sa to viac nestane,“ ospravedlnil som sa hneď na úvod.

„To si povedal aj minule, Lucius,“ zasyčal a pomaly na mňa uprel svoj pohľad, ktorým sa mi snažil vidieť až do žalúdka. „Ale nech sa to viac nestane, drahý Lucius. Nabudúce nemusím byť taký zhovievavý.“

„Iste, pán môj,“ znova som sa mu uklonil.

Prezrel si všetkých prítomných.

„Dnes tu máme vzácnych hostí,“ oznámil nám. Mávol rukou, na čo sa najbližšie dvere otvorili a dnu vošiel Rodolphus a za ním... V tej chvíli ma takmer hodilo o zem. Pre Merlina...

„Čo je, Lucius? Ty ich vari poznáš?“ spýtal sa ma Temný pán. V očiach mu pohrávali iskričky a ja som vedel, že to hneď pochopil. „No výborne. O to väčšia zábava tu dnes bude.“

Rodolphus drsne strčil do dvoch žien, ktoré sa zúfalo zrútili na zem. Cez ústa mali látku a ruky pevne zviazané. Keď ma zbadali, vypúlili oči a začali sebou zúrivo trhať.

„Pre tých, ktorí nevedia, kto to je,“ ozval sa znovu Temný pán chladným hlasom, „toto sú Winnersové. Tá staršia je matkou Elizabeth Winnersovej, do ktorej sa nám Lucius tak zúfalo zaľúbil. A tá mladá, pekná,“ pomaly k nej podišiel, prezerajúc si ju od hlavy po päty, „je jej sestra. Tuším ju volajú Lia. Och, aká krásna a to meno. Drahá Lia, poctíš dnes svojou spoločnosťou nášho Luciusa. Určite mu budeš veľmi užitočná. A ak nie, Fenrir sa už o teba postará.“

Na to sa hrozivo zasmial a opäť sa posadil.

„Tak Lucius, vezmi si ju hore. Keď skončíš, nech sa okúpe. Mám s ňou ešte nejaké plány a bol by som veľmi nerád, keby som musel byť v miestnosti s takou špinavou humusáčkou,“ vravel výsmešne.

„Špinavá, nešpinavá, stále je to humusáčka,“ zasmial sa Crabbe a ostatní ho nasledovali. Podišiel som k Lii, chytil ju za ruku a drsne vyviedol z miestnosti.

„O jej mamu sa neboj. Tá nám za nič nestojí!“ zvolal za mnou. „Rodolphus, vráť ju tam, kam patrí. Do pivnice!“

Na to sa za mnou zabuchli dvere. Rýchlo som Liu vzal do náručia a odniesol do najbližšej izby. Zabezpečil som za sebou poriadne dvere, podišiel k nej a stiahol jej z úst kus látky, na čo po mne začala hneď nadávať.

„Ty hlupák! Čo si to Lizy urobil?! Zlomil si jej srdce! Vieš, čo prežívala?! A ako-“ umlčal som ju svojou rukou, ktorú som jej priložil k perám.

„Prosím ťa, buď ticho, ak nechceš, aby tu prišiel Greyback. Ja ti rozhodne nijako neublížim a ani nechcem ... to,“ doložil som napäto. Odkašľal som si. „Dám ruku preč, len mi sľúb, že nebudeš kričať.“

Spustila ramená a prikývla, nuž som stiahol ruku.

„Počúvaj ma, nikdy som nechcel od tvojej sestry odísť. Miloval som ju a vždy aj budem, no nemal som na výber. Ak by som to neurobil, nejako by jej ublížili. Musíš mi veriť. Chcem ti pomôcť. A aj tvojej mame,“ vravel som rýchlo. Siahol som po prútiku a len jednoduchým mávnutím jej rozviazal ruky. Mala na nich fialové odreniny. „Kedy vás našli?“

„Asi pred troma dňami,“ odvetila roztrasene a schúlila sa obranne do klbka. Skusmo som sa posadil vedľa nej a pozrel jej do tváre. „Zatvorili nás do pivnice a chceli nás zabiť, ale ON im to nedovolil. Povedal, že má s nami nejaké plány a chce, aby sme ostali nažive. Ale to znamenalo, že nás môžu mučiť. A to aj urobili... a ja som zrazu cítila hroznú bolesť...“

„Pokoj, už to viac neurobia,“ upokojujúco som ju objal. „Postarám sa, aby vám viac neublížili.“

„Ale čo mama?“ utrela si slzy a pozrela na mňa.

„Tá je v pivnici a tam by jej nemali ublížiť. Majú teraz dôležitejšie veci, ktoré musia riešiť.“

Vstal som a začal sa nervózne prechádzať. Musel som vymyslieť nejaký plán, ako ich odtiaľ dostať. Lia sa zatiaľ schúlila pod perinu a sledovala každý môj pohyb.

„Bola veľmi zničená, keď zistila, že potratila,“ ozvala sa po chvíli ticha. Pozrel som na ňu. „A myslím, že aj teraz ťa má stále rada.“

Dvoma veľkými krokmi som k nej podišiel a posadil sa.

„Keď vás odtiaľto dostanem, povedz jej, prosím ťa, že ju milujem. A budem ju milovať do smrti. A že ma veľmi mrzí smrť nášho synčeka,“ hovoril som zlomene. Zahľadel som sa von oknom a slabo sa usmial. „Vždy si predstavujem, aké to mohlo byť krásne. Mohol som ju držať v náručí a Regulusa uspávať v kolíske. Učil by som ho prvým krokom a ona by sa pritom smiala... Povedz jej, že... že nech sa bude diať čokoľvek, budem ju ľúbiť. Nech budem v budúcnosti s kýmkoľvek, budem ju ľúbiť. A že mi ju zo srdca nik nevymaže.“

Na to som sa zahĺbil do krásnych spomienok na moju milovanú Elizabeth. Po chvíli ma však prerušila Lia, keď ma chytila za ruky.

„Nemaj strach, poviem jej to,“ zaprisahala sa, uprene mi hľadiac do očí.

„Ďakujem,“ zamrmlal som a vstal. „Pred Temným pánom budeme musieť predstierať, že sme spolu spali. Pre mňa to bude jednoduché, ale čo ty?“

Spýtavo som na ňu pozrel.

„Nejako to už vymyslím,“ odvetila.

„Fajn. Ja musím vymyslieť, ako vás odtiaľto dostať. Ďalšie stretnutie bude asi o tri dni, dovtedy to musíte vydržať. Snažte sa obe správať pokojne a neodvrávajte nikomu z nich. Môžu vám ublížiť. Ja sa pokúsim niečo vymyslieť. Zvládneš to?“

„Isteže,“ prikývla horlivo. Povzdychol som si a siahol po kľučke, keď ma zastavila. „Lucius.“

Otočil som sa k nej.

„Ďakujem ti,“ usmiala sa. V tej chvíli som akoby v nej zbadal Elizabeth. Zavrtel som hlavou a opätoval jej úsmev. Ešte som ju naposledy skontroloval pohľadom a vyšiel z izby.